NÁZOR: Kto za koho strieľa resp. pár názorov k procesným právam vedľajšieho účastníka

Ustanovenie § 93 Občianskeho súdneho poriadku upravujúce možnosť účasti vedľajšieho účastníka v občianskom súdnom konaní bolo naposledy novelizované novelou č. 384/2008 Z. z., ktorá do tohto ustanovenia zaviedla nový odsek 2, podľa ktorého sa ako vedľajší účastník môže popri navrhovateľovi alebo odporcovi zúčastniť konania aj právnická osoba, ktorej predmetom činnosti je ochrana práv podľa osobitného predpisu. Cieľom tejto úpravy bolo poskytnúť širšiu ochranu osobám na ochranu ktorých sú zriaďované rôzne právnické osoby najmä združenia a súvisí aj s transpozíciou rôznych smerníc určených na ochranu spotrebiteľa, osôb, vo vzťahu ku ktorým bola porušená zásada rovnakého zaobchádzania a pod.

Predmetné nové ustanovenie je v justičnej praxi využívané pomerne často, a to predovšetkým občianskymi združeniami založenými za účelom ochrany práv spotrebiteľa. Zároveň je s ním však spojených množstvo otázok, ktoré vyúsťujú do extrémne rozdielnej interpretácie a následnej praktickej aplikácie nielen samotného ustanovenia § 93, ale aj súvisiacich procesných ustanovení, pričom ide predovšetkým o otázku rozsahu procesných práv takéhoto vedľajšieho účastníka (v ďalšom texte aj „nový vedľajší účastník").

K predpokladom vstupu vedľajšieho účastníka

Ako uvádzajú autori v článku „ÚVAHA: Spotrebiteľská ochrana môže paradoxne spotrebiteľov poškodiť" špecifikom tejto skupiny vedľajších účastníkov je, že na rozdiel od „tradičných" vedľajších účastníkov, ktorí musia preukázať svoj právny záujem na výsledku konania, týmto „novým" vedľajším účastníkom postačuje preukázať, že existujú ako právnická osoba (napríklad občianske združenie) a že ich predmet činnosti spočíva v ochrane zákonom stanovených práv napríklad podľa zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa. Súhlas spotrebiteľa so vstupom do konania Občiansky súdny poriadok nevyžaduje, vychádzajúc zrejme z toho, že spotrebiteľ asi nevie adekvátne posúdiť, čo je pre neho dobré a svojim neodborným prístupom by si mohol priťažiť. Javí sa, že súd aj pri prípadných námietkach účastníkov konania so vstupom takéhoto vedľajšieho účastníka nemá asi inú možnosť, ako v prípade naplnenia vyššie uvedených podmienok jeho účasti o prípustnosti takéhoto vedľajšieho účastníctva rozhodnúť kladne. Dokonca Števček v komentári k Občianskemu súdnemu poriadku (Števček, M., Ficová, S. a kol., Občiansky súdny poriadok, I. diel, Komentár, 2. vydanie, Praha, C. H. Beck, 2012, strana 329) zastáva názor, že námietka neprípustnosti je v takýchto prípadoch zrejme vylúčená."

S týmto názorom by som si však dovolil polemizovať. Minimálne samotný podporovaný spotrebiteľ by právom na námietku neprípustnosti vedľajšieho účastníctva disponovať určite mal. V prípade, ak by som sa ja (ako zodpovedný dlžník) ocitol v súdnom konaní v pozícii účastníka – spotrebiteľa, napríklad z dôvodu chyby v evidencii veriteľa, nebolo by mi dvakrát príjemné, aby sa cudzie neštátne subjekty oboznamovali bez môjho výslovného súhlasu s mojou bonitou, všetkými mojimi osobnými údajmi, s obsahom zmlúv, ktoré som uzavrel, teda či som si kúpil na splátky chladničku alebo práčku, akú značku uprednostňujem a podobne. Nie je vylúčené, že sa údaje, ku ktorým má prístup vďaka § 93 ods. 2 OSP de facto ktokoľvek, zneužili na vytváranie nových databáz, ktoré budú následne predmetom obchodovania. Ako spotrebiteľ by som si to určite neželal. Je to len môj názor? Môžeme rozvinúť debatu na tému, či ide len o vadu Občianskeho súdneho poriadku, alebo aj o nedokonalosť samotného Zákona o slobodnom prístupe k informáciám, ktorý vinou vágnych pojmov umožňuje dostať sa k zoznamu prebiehajúcich súdnych konaní na súdoch a následne aj do súdnych spisov prakticky komukoľvek. To je zásadná vec dotýkajúca sa citlivých osobných údajov každého človeka. Zásadná chyba právnej úpravy.

Napokon aj autori vyššie uvedeného článku uvádzajú, že „spotrebiteľské združenie by malo súhlasom spotrebiteľa, ktorého mieni v konaní podporovať, disponovať už pri svojom oznámení vstupu, inak súd spotrebiteľskému združeniu neprimerane umožní disponovanie s osobnými údajmi spotrebiteľa, pričom pokiaľ pomeríme ústavou garantované právo na ochranu súkromia a ochranu pred neoprávneným zhromažďovaním údajov o svojej osobe s právom na ochranu spotrebiteľa, o výsledku zrejme nepochybuje nikto."

K možnosti vedľajšieho účastníka podať odpor proti platobnému rozkazu

V aktuálnej judikatúre možno nájsť viacero názorov na otázku oprávnenia vedľajšieho účastníka podať odpor. V zásade ide o otázku výkladu § 93 ods. 4 OSP, podľa ktorého „v konaní má vedľajší účastník rovnaké práva a povinnosti ako účastník" versus výkladu § 174 ods. 2 OSP, ktorý uvádza, že „ak čo len jeden z odporcov podá včas odpor s odôvodnením vo veci samej...".

Môže teda vedľajší účastník vôbec podať odpor proti platobnému rozkazu a ak aj áno, môže ho podať aj proti vôli účastníka – spotrebiteľa?

Krajský súd Košice v uznesení 6Co/161/2012-43 uvádza, že „na oprávnenie vedľajšieho účastníka podať opravné prostriedky však ustanovenie § 93 ods. 4 OSP nedopadá a právo podať opravný prostriedok má vedľajší účastník len v prípadoch a za podmienok ustanovených zákonom. Odpor proti platobnému rozkazu je riadnym opravným prostriedkom sui generis proti meritórnemu výroku platobného rozkazu. Na jeho podanie je z povahy veci subjektívne legitimovaný len žalovaný a vzhľadom na to, že v zákone výslovne nie je upravená legitimácia vedľajšieho účastníka na podanie odporcu, ako je to v prípade podania odvolania v zmysle ust. § 201 OSP, je treba vyvodiť, že vedľajší účastník nemá oprávnenie podať odpor (pomocou argumentu e silentiu legis)."

Aj Krajský súd v Nitre v uznesení č. k. 7Co/197/2012-75 uvádza, že kogentné ustanovenie § 174 ods. 2 OSP nie je možné extenzívne vykladať v tom zmysle, že pokiaľ odporca odpor v zákonom stanovenej lehote nepodal, môže tak urobiť vedľajší účastník, ktorému plynie samostatná lehota na podanie odporu (od doručenia platobného rozkazu). Aj Krajský súd v Nitre poukazuje na ustanovenie § 201 druhej vety OSP, keď v uznesení uvádza, že právo podať odpor proti platobnému rozkazu nepredstavuje rovnakú procesnú situáciu ako právo podať odvolanie voči rozhodnutiu súdu, pretože Občiansky súdny poriadok priamo predpokladá, že za splnenia zákonných podmienok môže podať odvolanie aj vedľajší účastník (§ 201 druhá veta OSP), a to dokonca aj proti vôli hlavného účastníka konania.

Pokiaľ si však uvedomíme, že účastník – spotrebiteľ môže mať záujem na riadnom splnení si dlhu, tak ako vyplýva zo zmluvného vzťahu, a to napríklad z dôvodu, že mieni vstúpiť do ďalšieho záväzkového vzťahu s tým istým veriteľom alebo má akýkoľvek iný dôvod pre to, aby bolo konanie právoplatne ukončené a očakávajúc procesný následok svojej pasivity spočívajúci v nadobudnutí právoplatnosti platobného rozkazu, by mohlo byť pripustenie práva vedľajšieho účastníka podľa § 93 ods. 2 OSP na podanie odporu bez výslovného súhlasu spotrebiteľa ťahaním slepca cez cestu proti jeho vôli.

Argument pre nevyhnutnosť súhlasu účastníka – spotrebiteľa s odporom vedľajšieho účastníka (rovnako aj v prípade odvolania – viď nižšie) vidím aj v možnom navýšení trov konania, ktoré by musel chránený účastník znášať v prípade, ak by súd napokon argumenty vedľajšieho účastníka nevyhodnotil za relevantné. Účastník – spotrebiteľ by mal vedieť vopred aj o rizikách účasti vedľajšieho účastníka v konaní, keďže medzi účastníkom a tzv. „novým" vedľajším účastníkom v zásade neexistuje žiaden právny vzťah. Znenie § 93 ods. 4 druhej vety „ (vedľajší účastník) koná však iba sám za seba" podľa môjho názoru určite nevylučuje vznik trov aj na strane podporovaného hlavného účastníka (napríklad spojených s účasťou na pojednávaní) a ani vznik prípadnej povinnosti na náhradu zvýšených trov úspešného veriteľa.

Krajský súd v Nitre v uznesení č. k. 5Co/229/2012 uviedol, že ak sám odporca odpor proti platobnému rozkazu nepodal, napriek tomu, že ho prevzal ešte pred vstupom vedľajšieho účastníka do konania, tak nárok z neho vyplývajúci uznal a podanie odporu vedľajším účastníkom by v tomto prípade odporovalo úkonu odporcu, ktorý sa voči platobnému rozkazu zákonným spôsobom nebránil a tým s obsahom predmetného platobného rozkazu konkludentne súhlasil.

Mnohé súdy sú tiež toho názoru, že vedľajší účastník síce má právo na podanie odporu, ktoré mu vyplýva zo znenia § 93 ods. 4 prvej vety OSP („má rovnaké práva a povinnosti ako účastník"), avšak sa opierajú o názory právnej teórie (napr. Krajčo a kol.: Občiansky súdny poriadok s komentárom, Eurounion, 2006, str. 276 alebo Mazák, J.: Občiansky súdny poriadok s komentárom in ASPI), podľa ktorých „odvolacia lehota je limitovaná odvolacou lehotou účastníka". Napríklad Okresný súd Humenné v uznesení 5Ro/297/2011-46 rozhodol, že odpor vedľajšieho účastníka – spotrebiteľského združenia odmieta, pričom uviedol, že oprávnenie vedľajšieho účastníka podať odpor proti platobnému rozkazu trvá dovtedy, dokedy neuplynula lehota účastníkovi, na ktorého strane vystupuje (KS v Prešove toto uznesenie síce potvrdil, avšak z iného dôvodu, a to, že vedľajší účastník nie je oprávnenou osobou na podanie odporu).

Krajský súd Košice v uznesení č. k. 9Co/70/2012-72 uviedol: „K procesným právam účastníka konania nepochybne patrí aj právo na doručenie rozhodnutí ako aj iných úkonov súdu, u ktorých to ukladá OSP alebo iný zákon. Ak toto právo bolo zákonným spôsobom uspokojené, t. j. účastník mal rozhodnutie súdu riadne doručené, zo žiadneho ustanovenia OSP ani iného zákona nevyplýva, že by účastník konania mohol požadovať opakované doručenie už raz riadne doručeného súdneho rozhodnutia. V deň oznámenia vstupu vedľajšieho účastníka do konania mal žalovaný, ktorému bol platobný rozkaz riadne doručený dňa 25. 11. 2011 jediné oprávnenie, ktoré mu vyplývalo z OSP, a to, že mohol podať len odpor. V čase po doručení platobného rozkazu žalovaný už nemal právo na jeho opätovné doručenie, lebo toto rozhodnutie súdu prvého stupňa mu už doručené bolo. Vedľajší účastník síce procesne platným spôsobom vstúpil do konania, nemal však právo na doručenie platobného rozkazu, ale tiež len právo na podanie odporu, t. j. mal len to právo, ktoré 2. 12. 2011 (deň, kedy vedľajší účastník platne vstúpil do konania) mohol využiť žalovaný do konca lehoty na podanie odporu. K tomu odvolací súd dodáva, že aj keby súd prvého stupňa doručil platobný rozkaz vedľajšiemu účastníkovi, išlo by už len o informovanie tohto vedľajšieho účastníka o jeho forme a obsahu, bez toho, aby vedľajšiemu účastníkovi plynula nová lehota na podanie odporu, keďže jej plynutie je znením § 93 ods. 4 prvá veta OSP procesne spojené s plynutím lehoty u účastníka, na ktorého strane sa chcel zúčastniť konania. Kvôli úplnosti odvolací súd dodáva, že právo na doručenie platobného rozkazu by vedľajšiemu účastníkovi vzniklo len v prípade, ak by do konania vstúpil pred vydaním platobného rozkazu, alebo po jeho vydaní, ale pred jeho doručením žalovanému. V takých prípadoch by ešte stále totiž existovalo právo žalovaného na riadne doručenie platobného rozkazu."

K možnosti vedľajšieho účastníka podať odvolanie proti rozsudku

Podľa § 201 Občianskeho súdneho poriadku účastník môže napadnúť rozhodnutie súdu prvého stupňa odvolaním, pokiaľ to zákon nevylučuje. Podľa druhej vety tohto ustanovenia ak z právneho predpisu vyplýva určitý spôsob vyrovnania vzťahu medzi účastníkom a vedľajším účastníkom, môže podať odvolanie aj vedľajší účastník.

Možnosť podať odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa vedľajším účastníkom je tu teda viazaná na predpoklad, že z právneho predpisu vyplýva určitý spôsob vyrovnania vzťahu medzi účastníkom a vedľajším účastníkom. Je zrejmé, že kým „tradičný" vedľajší účastník, ktorý vstupuje do konania, keďže má právny záujem na výsledku konania ergo vo väčšine prípadov bude vyplývať určitý spôsob vyrovnania vzťahu medzi účastníkom a vedľajším účastníkom, pri „nových" vedľajších účastníkoch takýto spôsob vyrovnania tu neexistuje skoro v žiadnom prípade, keďže zmyslom ich účasti v konaní nie je právny záujem na výsledku konania, ale odborná pomoc pri ochrane práv účastníka.

Ide teda o zámer zákonodarcu oklieštiť práva „nových" vedľajších účastníkov o právo podať odvolanie proti rozsudku alebo o nedokonalosť práva, keď pri ich zavádzaní sa opomenulo aktualizovať aj znenie § 201 OSP? V judikatúre sa však dajú dosledovať aj rozhodnutia, kedy súdy odignorovali znenie § 201 OSP a pripustili odvolanie aj spotrebiteľským združeniam v pozícii vedľajšieho účastníka proti meritórnym rozhodnutiam súdov v spotrebiteľských veciach bez skúmania podmienky existencie „určitého spôsobu vyrovnania vzťahu" medzi účastníkom a vedľajším účastníkom.

Som toho názoru, že legitimizovať takýto postup za súčasného právneho stavu by mohol jedine výslovný súhlas účastníka – spotrebiteľa s odvolaním vedľajšieho účastníka, ktorý mu v konaní pomáha, ktorý by musel byť preukázaný vedľajším účastníkom najneskôr s podaním odvolania resp. najneskôr do skončenia lehoty na podanie odvolania. Inak je odvolanie vedľajšieho účastníka neprípustné.

Aj Krajský súd v Košiciach v uznesení č. k. 11Co/173/2012 uviedol, že vedľajší účastník okrem iného nemôže disponovať predmetom konania a ak z právneho predpisu nevyplýva určitý spôsob vyrovnania vzťahu medzi účastníkom a vedľajším účastníkom, môže vedľajší účastník podať odvolanie len v prípadoch, ak ho zároveň podá hlavný účastník, prípadne ak hlavný účastník s takýmto úkonom vyjadrí súhlas. Inak povedané, ak podá odvolanie (i dovolanie) len vedľajší účastník, môže ho podať len v tom prípade, ak hlavný účastník s takýmto úkonom vyjadrí súhlas. V prípade, ak účastník odmietne dať súhlas k odvolaniu a dovolaniu vedľajšieho účastníka, je odvolanie a dovolanie vedľajšieho účastníka bez tohto súhlasu právne neúčinné. Z uvedeného vyplýva, že ak úkony vedľajšieho účastníka, ktorý koná vždy iba sám za seba odporujú úkonom účastníka, ktorého v konaní podporuje, posúdi ich súd po uvážení všetkých okolností.

Trovy vedľajšieho účastníka

Myslím, že otázku, či má vedľajší účastník právo na náhradu trov a v rámci nich aj trov právneho zastúpenia už judikatúra vyriešila. Právo na zastúpenie advokátom vedľajší účastník – združenie na ochranu práv spotrebiteľa má, a to napriek tomu, že určite aj ono samé by malo disponovať dostatočným odborným aparátom znalým spotrebiteľskej právnej úpravy, keďže na daný účel bolo zriadené. V tomto je judikatúra už pomerne jednotná. Otázka znie, či v prípade, ak sa dá vedľajší účastník – spotrebiteľské združenie založené za účelom ochrany spotrebiteľa zastupovať advokátom, ktorý vypracuje vzorové podania, ktoré hoci rozsiahle, avšak úplne všeobecné, následne podáva v stovkách konaní a nárokuje si na náhradu trov právneho zastúpenia v každej jednej veci, ide o účelne vynaložené trovy? Pre názornosť. Dám si urobiť pečiatku za 10 eur, ktorú budem používať na každom podaní a za každé orazenie pečiatky si budem uplatňovať náhradu 10 eur. Sedliacky rozum dá (a okrem iného aj česká judikatúra), že toto za účelne vynaložené trovy určite považovať nemožno. Avšak tento môj názor je už zrejme nad rámec článku, lebo žiadne seriózne občianske združenie založené na ochranu práv spotrebiteľov a ani nimi poverení advokáti by sa určite nechceli obohacovať a ide im iba o blaho spotrebiteľa. Iná situácia by bez debaty bola v prípade, ak by podania vypracované so súhlasom dlžníka – spotrebiteľa zohľadňovali individuality konkrétneho prípadu.

Komu prospieva zlá legislatíva resp. na koho strane je vlastne štát?

Jedna vec je formálny výklad procesných ustanovení a druhou vecou je otázka skutočného poskytnutia priestoru na realizáciu procesných práv vedľajšieho účastníka. Pozrime sa na to z nadhľadu. Na jednej strane sa konštatuje právo združení založených na ochranu spotrebiteľa hájiť záujmy spotrebiteľov v súdnom konaní, avšak na druhej strane by malo byť toto právo bezzubé a viac-menej obmedzené len na podávanie vyjadrení. Treba dodať, že je určite potrebné procesnými predpismi eliminovať aj snahy o obštrukčné správanie žalovaných a aj snahy o zneužívanie niektorých inštitútov pre iné ako zákonodarcom sledované ciele a je zložité nájsť tú správnu cestu. Súčasná nejednoznačná legislatíva spôsobuje enormný nárast zbytočnej práce na slovenských súdoch, ktoré sa v tisícoch rozhodnutí denno-denne musia zaoberať napríklad len tým, či vôbec má vedľajší účastník – združenie založené na ochranu spotrebiteľa oprávnenie na podanie odporu či odvolania, či má právo na náhradu trov konania alebo nie a ak áno v akom rozsahu. Kedy sa súd dostane k meritu veci? Kde je pri takejto rôznorodosti rozhodovania nejaká právna istota a aspoň aká taká predvídateľnosť súdneho rozhodovania? Veď ide o peniaze štátu, ktoré sa hádžu do pece a jediné, čo z nich ostáva je štipľavý dym z komína bez hrejivého tepla. Zákonodarca by teda mal už konečne jednoznačne vyjadriť čo je jeho prioritou. Súdy totiž pracujú, pracujú v stovkách tisíc vecí pomerne rýchlo, ale práve vinou nedotiahnutej legislatívy sa ich činnosť sústredí v mnohých prípadoch na úkony, z ktorých nemá predpokladaný benefit ani spotrebiteľ a ani veriteľ. Teda spotrebiteľ – neplatič občas môže niečo získať, o tom potom, občas tá strela trafí cieľ, len či ten strelec vôbec vidí, kam strieľa a za aký tím vlastne prišiel strieľať. A prečo nestrieľa aj v prospech dlžníkov, ktorí si svoje záväzky plnia zodpovedne. 

Ilustračné foto: sxc.hu