Uznanie záväzku

Nevrátenie faktúr či nevyjadrenie sa k žalobe nemožno považovať za uznanie záväzku podľa § 323 ods. 2 OBZ.

Zaplatenie ceny tovaru čiastočným zaplatením faktúry nemožno bez ďalšieho považovať za uznanie zvyšku záväzku a správnosti faktúr z hľadiska stanovenia ich splatnosti.

Ustanovenie § 407 ods. 3 OBZ spája s čiastočným plnením záväzku (poskytnutým za takých okolností, že možno v konkrétnom prípade usudzovať na to, že jeho poskytnutím dlžník uznáva aj zvyšok záväzku) vznik vyvrátiteľnej domnienky trvania zvyšku záväzku v dobe jeho uznania (ak nešlo o záväzok premlčaný). Ak uznanie dlhu založilo vyvrátiteľnú domnienku, podľa ktorej sa má za to, že záväzok v dobe uznania trval, potom v konaní, v ktorom sa veriteľ (žalobca) domáha splnenia tohoto záväzku, spočíva dôkazné bremeno ohľadom neexistencie záväzku na dlžníkovi (žalovanom). Na uplatniteľnosti tohoto záveru potom nič nemení ani skutočnosť, že predmetom konania nie je splnenie hlavného záväzku, ktorý bol uznaný, ale splnenie záväzku na úhradu zmluvnej pokuty, ktorou bolo riadne splnenie hlavného záväzku zabezpečené. Pozitívne riešenie otázky, či účastník konania uniesol dôkazné bremeno ohľadom neexistencie záväzku alebo nie, nemôže byť založené na samotnom popretí skutočnosti, o ktorej existencii platí vyvrátiteľná domnienka (napríklad v tvrdení žalovaného, že tovar mu nebol riadne odovzdaný a žalobca nepredložil dôkaz na vyvrátenie tohoto tvrdenia), nakoľko akceptácia takéhoto názoru by vo svojej podstate popierala zmysel inštitútu vyvrátiteľnej domnienky.

V niektorých prípadoch zákon nerobí existenciu pohľadávky podmienkou (predpokladom) právneho úkonu, ktorý sa k nej vzťahuje. Tak tomu je aj v prípade neexistencie uznaného dlhu (záväzku), ktorá nerobí právny úkon uznania dlhu (záväzku) neplatným, nakoľko v dôsledku konštrukcie vyvrátiteľnej právnej domnienky (§ 558 OZ, § 323 OBZ) spočíva dôkazné bremeno ohľadom neexistencie dlhu na dlžníkovi. V opačnom prípade, teda ak by platilo, že nemožno platne uznať nedlh, by účinky uznania dlhu vôbec nenastali (vrátane uplatnenia vyvrátiteľnej právnej domnienky), čo by znamenalo, že dôkazné bremeno ohľadom neexistencie dlhu by nikdy neniesol dlžník, naopak veriteľ by musel vždy, dovolávajúc sa uznania dlhu, preukazovať existenciu uznaného dlhu ako podmienku platnosti uznania dlhu a teda aj ako predpoklad k uplatneniu jeho účinkov.

Uznanie záväzku nemôže byť neplatné z toho dôvodu, že by bol eventuálne uznaný neexistujúci záväzok. Ak bol uznaný neexistujúci záväzok, je potom na dlžníkovi, aby preukázal neexistenciu tohto uznaného záväzku, inak bude nútený záväzok splniť.

Skutočnosť, ktorej svedčí vyvrátiteľná právna domnienka, nie je predmetom procesného dokazovania a ak nebola v konaní domnienka existencie uznaného záväzku vyvrátená, súd musí mať podľa § 133 OSP skutočnosť za preukázanú. V konaní môžu nastať teda len dve možné situácie – buď platí skutočnosť, ktorej svedčí vyvrátiteľná domnienka, za preukázaná, alebo vyšiel v konaní najavo jej opak (obsah domnienky bol vyvrátený dôkazom opaku, t. j. dôkazom, že skutočnosť je v konkrétnom prípade práve opačná, než ako ju uvádza domnienka). V žiadnom prípade však nemožno za situácie platného uznania záväzku urobiť záver, že oprávnený veriteľ neuniesol ohľadom skutočnosti, ktorej svedčí vyvrátiteľná právna domnienka, dôkazné bremeno, a to ani vtedy, ak popiera povinný (dlžník) takúto skutočnosť negatívnymi tvrdeniami.

Uznaním záväzku podľa § 323 ods. 1 OBZ je založená vyvrátiteľná právna domnienka o trvaní uznaného záväzku v okamihu jeho uznania. Dôkazné bremeno trvania záväzku v dobe uznania sa tak presúva na dlžníka, ktorý, ak sa má zbaviť povinnosti plniť, musí preukázať, že uznaný záväzok neexistuje. V procesnej rovine vznik vyvrátiteľnej domnienky nachádza svoj odraz v ustanovení § 133 OSP, ktoré určuje, že skutočnosť, pre ktorú je v zákone stanovená domnienka, ktorá pripúšťa dôkaz opaku, má súd za preukázanú, pokiaľ v konaní nevyšiel najavo opak. Ak založilo uznanie dlhu vyvrátiteľnú domnienku, podľa ktorej sa má za to, že záväzok v dobe uznania trval, potom v konaní, v ktorom sa veriteľ (žalobca) domáha splnenia tohto záväzku, spočíva dôkazné bremeno ohľadom neexistencie záväzku na dlžníkovi (žalovanom). Vzhľadom k tomu, že podľa ustanovenia § 323 ods. 3 OBZ má uznanie záväzku účinky aj voči ručiteľovi, platí tento záver aj pre prípad, ak je žalovaným ručiteľ. Kladné riešenie otázky, či účastník konania uniesol dôkazné bremeno, nemôže byť založené na samotnom popretí skutočnosti, o ktorej platí vyvrátiteľná domnienka (§ 133 OSP), týmto účastníkom.

Uznanie záväzku zachytáva stav ku dňu uznania, avšak dôkazné bremeno ohľadom neexistencie alebo zániku uznaného záväzku (či už ku dňu uznania alebo k neskoršiemu dátumu) spočíva na dlžníkovi, prípadne na ručiteľovi.

Ak uzná niekto písomne svoj určitý záväzok, má sa za to, že v uznanom rozsahu tento záväzok trvá v dobe uznania. Účinkom uznania záväzku (okrem toho, že odo dňa uznania začína plynúť nová premlčacia doba) je uplatnenie vyvrátiteľnej právnej domnienky o tom, že sa má za to, že v dobe uznania záväzok v uznanom rozsahu trvá, čo má za následok presun dôkazného bremena z oprávneného na povinného. V prípadnom spore preto žalobcovi na preukázanie oprávnenosti žalovaného nároku stačí, aby preukázal, že nárok, ktorý si žalobou od žalovaného uplatňuje, žalovaný písomne uznal s účinkami podľa § 323 OBZ. S ohľadom na konštrukciu vyvrátiteľnej právnej domnienky nemusí žalobca v takom prípade preukazovať vznik a predpoklady žalobného nároku a je naopak na žalovanom (v dôsledku prechodu dôkazného bremena), aby preukázal, že záväzok v dobe uznania netrval alebo po tomto uznaní zanikol.

Je vecou slobodnej dispozície oprávneného, či príjme uznanie záväzku zo strany dlžníka v tej podobe, v akej mu ho dlžník predostrie, a to hoci za cenu určitého ústupku.

Záväzok môže byť v uznaní špecifikovaný aj číslom faktúry, jej dátumom, vrátane uvedenia dôvodu vzniku záväzku.

Uznanie len čo do základu záväzku nie je uznaním v zmysle § 323 OBZ a nemôže spôsobiť účinok plynutia novej premlčacej doby.