Piatok, 14. jún 2024 | meniny má Vasil , zajtra Vít
Predplatné
Piatok, 14. jún 2024 | meniny má Vasil , zajtra Vít

Základné zásady trestného konania

Zásada ne bis in idem v trestnom konaní

Pokiaľ je osoba obvinená z trestného činu nebezpečného ohrozenia a rovnako jej bola udelená pokuta v blokovom konaní, nemôže sa jednať o porušenie zásady ne bis in idem, pretože táto osoba bola obvinená z trestného činu nebezpečného ohrozenia na inom skutkovom základe, ako za ktorý jej bola udelená pokuta v blokovom konaní. Objektom priestupku, za ktorý bola osoba postihnutá, je bezpečnosť a plynulosť cestnej premávky na pozemných komunikáciách a objektom trestného činu, z ktorého bola táto osoba obvinená, je záujem spoločnosti na ochrane zdravia ľudí alebo cudzieho majetku. Následok skutku, ktorý sa tejto osobe kladie za vinu, bola ťažká ujma na zdraví a smrť, pričom tento následok nebol a ani nemohol byť riešený v priestupkovom konaní formou bloku na pokutu.

Právo na ustanovenie tlmočníka v trestnom konaní, dôkazné bremeno o neovládaní jazyka

Právo na ustanovenie tlmočníka neprislúcha obvinenému, ktorý dostatočne rozumie jazyku a hovorí jazykom, v ktorom sa konanie vedie, preto nepostačuje len formálne vyhlásenie obvineného smerujúce k požiadavke bezplatného ustanovenia tlmočníka, keďže dôkazné bremeno preukázať opodstatnenosť takejto požiadavky smeruje proti obvinenému s oprávnením kompetentného vnútroštátneho orgánu rozhodnúť o dôvodnosti prednesenej žiadosti. Pri úvahe, aká úroveň znalosti jazyka konajúceho súdu bola v tom-ktorom prípade potrebná, je relevantná povaha trestného činu, z ktorého bol sťažovateľ obvinený, a tiež zložitosť „oznámení“ adresovaných sťažovateľovi. V niektorých prípadoch môže súd považovať za dostatočné na zachovanie tohto práva skutočnosť, že obhajca obvineného bol schopný komunikovať aj v jazyku obvineného, aj v jazyku konajúceho súdu.

Právo na tlmočníka

Právo dotknutej osoby používať v trestnom konaní jazyk, ktorému rozumie, je jednou zo základných zásad Trestného poriadku. Rovnaké právo garantuje v čl. 47 ods. 4 Ústava Slovenskej republiky. Využitie práva na tlmočníka je podmienené vyhlásením dotknutej osoby, že neovláda jazyk, v ktorom sa vedie konanie. Trestný poriadok účinný od 1. januára 2006, na rozdiel od predchádzajúcej úpravy, však neobsahuje oprávnenie používať pred orgánmi činnými v trestnom konaní materinský jazyk. Ako vyplýva aj z konštantnej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva právo na pomoc tlmočníka nevyžaduje písomný preklad všetkých dokumentov predkladaných na súde, alebo tých, ktoré sa nachádzajú vo vyšetrovacom spise. Povinnosť orgánov činných v trestnom konaní a súdov zabezpečovať obvinenému preklad listín, nemožno vyvodiť ani z ustanovení § 28 a § 2 ods. 20 Trestného poriadku alebo z Ústavy Slovenskej republiky. Naopak povinnosťou obhajcu je poskytovať obvinenému potrebnú právnu pomoc, v rámci ktorej by mal v prípade potreby zaobstarať preklad. Nemožno pritom opomenúť, že úhradu s tým spojených nákladov by si ustanovený obhajca mohol nárokovať voči štátu v zmysle ustanovenia § 553 ods. 2 Tr. por. a § 15 zákona č. 655/2004 o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb.

Princíp zodpovednosti za zavinenie

V slovenskom trestnom práve sa uplatňuje princíp zodpovednosti za zavinenie, t.j. princíp subjektívnej zodpovednosti. Znamená to teda, že jednou z podmienok trestnej zodpovednosti páchateľa je jeho zavinenie, a to zavinenie úmyselné alebo nedbanlivostné. Zavinením je zároveň vyjadrená i individuálna trestná zodpovednosť, a teda že každý zodpovedá zásadne iba za to, čo svojím konaním sám zavinil. Pre trestnú zodpovednosť nestačí spôsobenie následku konaním osoby, pokiaľ toto konanie nebolo zavinené.

Právo na nestranný súd

Obsahom práva na nestranný súd je, aby rozhodnutie v konkrétnej veci bolo výsledkom konania nestranného súdu, čo znamená, že súd musí každú vec prerokovať a rozhodnúť tak, aby voči účastníkom postupoval nezaujato a neutrálne, žiadnemu z nich nenadŕžal a objektívne posúdil všetky skutočnosti závažné pre rozhodnutia vo veci. Nestranný súd poskytuje všetkým účastníkom konania rovnaké príležitosti na uplatnenie všetkých práv, ktoré im zaručuje právny poriadok, pokiaľ súd má právomoc o takomto práve rozhodnúť. Nestrannosť treba skúmať z dvoch hľadísk, a to zo subjektívneho hľadiska nestrannosti, t. j. v danom prípade treba zistiť osobné presvedčenie sudcu prerokúvajúceho prípad, a z objektívneho hľadiska nestrannosti, t. j. v danom prípade treba zistiť, či sú poskytnuté dostatočné záruky na vylúčenie akejkoľvek pochybnosti v danom smere. V prípade subjektívneho hľadiska nestrannosti sa nestrannosť sudcu predpokladá až do predloženia dôkazu opaku (Piersack v. Belgicko – rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva).

Konanie bez zbytočných prieťahov

Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu. Aj podľa judikatúry ESĽP má obvinený právo na to, aby o jeho trestnom obvinení bolo rozhodnuté v primeranej lehote. Toto právo je integrálnou súčasťou práva na spravodlivý proces. Podmieňuje priamo spravodlivý charakter konania tým, že zabraňuje strate dôkazov alebo oslabeniu ich dôkaznej hodnoty. Bráni tiež tomu, aby obvinený bol príliš dlho vystavený zásahom do svojich práv a slobôd a neistote o svojom osude. Primeraná lehota na konanie v trestných veciach sa v dôsledku mimoriadne citeľného zásahu do sféry osobných práv a slobôd, ktorý je s priebehom trestného procesu spojený, musí posudzovať prísnejšie. Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.

Väzba a prezumpcia neviny

Zo zásady prezumpcie neviny nevyplýva zákaz, aby s tým, proti komu sa vedie trestné konanie, nebolo možné zaobchádzať ako s obvineným; obvinený je povinný strpieť určité obmedzenia, akými sú napríklad väzba a iné. Rôznorodé zákonné obmedzenia a opatrenia, ktoré je obvinený povinný strpieť, resp. rešpektovať, však nenarušujú zásadu prezumpcie neviny, keďže ich účelom nie je ani zistenie a ani vyhlásenie viny obžalovaného, t. j. nahradenie právoplatného odsudzujúceho rozsudku súdu. Väzbu je nutné vnímať ako inštitút trestného procesu znamenajúci obmedzenie osobnej slobody trestne stíhanej osoby, ktorý sa vyznačuje tým, že napomáha dosiahnutiu účelu trestného konania, a to v podobe či už znemožnenia obvinenému vyhnúť sa trestnému stíhaniu, zabránenia v marení objasňovania dôležitých skutočností alebo zabránenia v pokračovaní trestnej činnosti.

Reštriktívny výklad prezumpcie neviny

Len vo vzťahu k tým, voči ktorým sa vedie trestné konanie, prichádza do úvahy aj porušenie ich základného práva na prezumpciu neviny podľa čl. 50 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, a to buď konaním orgánov činných v trestnom konaní alebo konaním iných subjektov mimo trestného konania. Uplatňovanie základného práva na prezumpciu neviny podľa čl. 50 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky však neprichádza do úvahy v prípadoch tých osôb, voči ktorým sa trestné konanie nevedie.

Zásada prezumpcie neviny

Nie je povinnosťou obžalovaného dokazovať svoju nevinu, pretože zásada prezumpcie neviny vyžaduje, aby to bol štát, kto nesie v trestnom konaní dôkazné bremeno. Netreba zabúdať, že obžalovanému v prípade uznania viny hrozí pomerne vysoký trest odňatia slobody. Preto je nevyhnutné, aby jeho vina bola bez akýchkoľvek pochybností preukázaná. Vykonané dôkazy musia jednoznačne a s najvyšším stupňom istoty preukazovať, že skutok uvedený v obžalobe sa stal, že predstavuje skutočne závažnú hrozbu pre spoločnosť a že práve obžalovaný je skutočne osobou, ktorá sa žalovaného skutku dopustila. V prípade existencie akýchkoľvek rozumných pochybností o tom, či sa obžalovaný žalovaného skutku dopustil, je potrebné tieto pochybnosti vykladať v jeho prospech a nie naopak. Ani vysoký stupeň podozrenia sám o sebe nevytvára zákonný podklad pre odsudzujúci výrok.
PoUtStŠtPiSoNe
: