Neodkladné opatrenia

bez zovšeobecneného záveru

Cieľom zabezpečovacieho opatrenia je eliminovať nepriaznivé následky, ktoré by mohli v priebehu konkrétneho civilného sporového konania nastať. Zabezpečovacím opatrením sa teda má poskytnúť rýchla ochrana porušených alebo ohrozených práv subjektu, ktorý podal návrh na jeho nariadenie. Vzhľadom na zmysel tohto procesného inštitútu sa v konaní a rozhodovaní o návrhu na nariadenie zabezpečovacieho opatrenia neuplatňuje princíp kontradiktórnosti a princíp rovnosti strán sporu tak striktne ako v konaní vo veci samej. Všeobecný súd tak nemusí pri zisťovaní rozhodujúcich skutočností dbať na všetky formality, ako to je pri riadnom procesnom dokazovaní vo veci samej, postačuje, že osvedčená skutočnosť sa mu vzhľadom na všetky okolnosti javí ako nanajvýš pravdepodobná. Uvedené platí tak na úrovni rozhodovania na súde prvej inštancie, ako aj pri rozhodovaní na súde odvolacom.

Výnimočnosť zasahovania Ústavného súdu Slovenskej republiky do rozhodnutí o neodkladných opatreniach (predtým o predbežných opatreniach) neznamená, že tieto sú úplne mimo rámca ústavnoprávneho prieskumu Ústavným súdom Slovenskej republiky. Ak všeobecný súd ponechá bez povšimnutia niektorú z kľúčových otázok prípadu, alebo sa ako odvolací súd bez riadneho zdôvodnenia odkloní od právnych či skutkových záverov súdu prvej inštancie, jeho postup vykazuje známky arbitrárnosti a svojvôle.

Subsidiarita nariadenia neodkladných opatrení podľa § 324 ods. 3 CSP je síce výslovne upravená len vo vzťahu k zabezpečovaciemu opatreniu, avšak podľa právneho názoru ústavného súdu je aplikovateľná aj vo vzťahu k iným inštitútom, prostredníctvom ktorých môže byť dosiahnutá účinná súdna ochrana. Jej aplikácia sa primerane vzťahuje aj na tie právne inštitúty, prostredníctvom ktorých sú práva a oprávnené záujmy fyzickej, resp. právnickej osoby adekvátne a účinne chránené.

Preukázanie bonity žalobcu môže byť spôsobilé poskytnúť bližší pohľad na očakávania sporových strán, týkajúcich sa vedenia sporu. Takisto je spôsobilé byť stabilnou súčasťou úvahy odôvodňujúcej názor súdov o užití právneho poriadku v súlade s jeho účelom a zmyslom, a to najmä vo vzťahu k žalobcom, ktorými môžu byť spoločnosti sídliace v tzv. daňových rajoch, ktoré na území Slovenskej republiky nevlastnia žiaden majetok a ktoré svoje zázemie môžu zneužívať na produkovanie sporov s takmer nulovým rizikom znášania zodpovednosti za neúspech v týchto sporoch.

Pred rozhodnutím súdu o neodkladnom opatrení nie je z dôvodu krátkosti času priestor pre vykonanie dokazovania v rozsahu vyžadovanom v základnom konaní, pričom zároveň nesmú existovať vážnejšie pochybnosti o potrebe tejto úpravy, a preto rozsah dokazovania je zúžený vzhľadom na účel a podstatu neodkladného opatrenia a nevykonáva sa dokazovanie v rozsahu ako v základnom konaní.

Aj keď úprava rozhodovania o neodkladných opatreniach vykazuje oproti úprave civilného procesu vo všeobecnosti určité špecifiká a súčasťou takejto špecifickej úpravy je tiež jej založenie i na momente prekvapenia (tým, že tomu, voči komu návrh na neodkladné opatrenie smeruje, sa návrh a ďalšie podania doručujú až s rozhodnutím vyhovujúcim návrhu), toto platí len v štádiu konania pred súdom prvej inštancie a aj pred odvolacím súdom len vtedy, ak súd prvej inštancie návrh zamietol alebo ho odmietol (v tejto súv. por. § 331 ods. 1 C.s.p.). Ak však už súd prvej inštancie návrhu vyhovel, nejde o takúto situáciu. Postupom odvolacieho súdu spočívajúcim v doručení vyjadrenia k odvolaniu až po vydaní rozhodnutia o odvolaní dochádza k porušeniu článku 6 ods. 1 Dohovoru aj k znemožneniu účastníkovi v uskutočňovaní jemu patriacich procesných práv v miere predpokladanej ustanovením § 420 písm. f/ C.s.p. Skutočnosť, že došlo v konaní k procesnej vade zmätočnosti podľa § 420 písm. f/ C.s.p. je okolnosťou, pre ktorú musí dovolací súd napadnuté rozhodnutie vždy zrušiť, pretože rozhodnutie vydané v konaní postihnutom tak závažnou procesnou vadou nemôže byť považované za správne.

V konaní o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia, resp. zabezpečovacieho opatrenia, v ktorom strana konania, proti ktorej návrh smeruje, nemá možnosť zaujať stanovisko k návrhu pred rozhodnutím prvostupňového súdu, taký postup odvolacieho súdu, ktorým sa tento odmietne zaoberať odvolacou argumentáciou dotknutej strany konania a ňou predloženými listinnými dôkazmi s poukazom na to, že pre zabezpečovacie opatrenie je rozhodujúci stav v čase vydania prvostupňového uznesenia, treba považovať za popretie podstaty a zmyslu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

V prípade, ak súd nariadi neodkladné opatrenie pred začatím konania a navrhovateľovi povinnosť podľa § 336 ods. 1 CSP neuloží, je súčasne povinný poučiť strany vo výrokovej časti tohto rozhodnutia, ktorým sa neodkladným opatrením ukladá určitá povinnosť, o ich možnosti podať žalobu vo veci samej a o právnych následkoch s tým spojených, pričom súd je povinný túto žalobu aj špecifikovať, teda uviesť strany a predmet konania žaloby vo veci samej. Zákon tak súdu stanovuje obligatórnu poučovaciu povinnosť (poučiť stranu, proti ktorej neodkladné opatrenie pred začatím konania smeruje, o možnosti podať žalobu a o právnych následkoch s tým spojených), a to v záujme rovnosti sporových strán a zabezpečenia adekvátnej ochrany práv a oprávnených záujmov strán, proti ktorým neodkladné opatrenie smeruje. Súd je tak povinný týmto stranám poskytnúť v zmysle ustanovenia § 337 ods. 1 a ods. 2 CSP kvalifikované poučenie. Ak súd súčasne s nariadením neodkladného opatrenia vo výrokovej časti strane sporu kvalifikované poučenie neposkytol, dochádza k porušeniu rovnosti sporových strán a k zmareniu procesných oprávnení tejto strany sporu, a to zmareniu jej možnosti podať žalobu vo veci samej (vymedzenej súdom v zmysle § 337 ods. 2 CSP) a domáhať sa tak prípadnej procesnej ochrany, v dôsledku čoho ani nemohli nastať prípadné právne následky spojené s podaním takejto žaloby a s prípadným vyhovením tejto žalobe (§ 337 ods. 3 CSP). Takýmto postupom súdu dôjde k porušeniu práva na spravodlivý proces a naplneniu vady v zmysle § 420 písm. f/ CSP.

Civilný sporový poriadok na rozdiel od Občianskeho súdneho poriadku upustil od pôvodnej koncepcie bezpodmienečnej väzby predbežného (teraz neodkladného) opatrenia na konanie vo veci samej. Neodkladné opatrenie podľa Civilného sporového poriadku môže súd podľa okolností nariadiť pred začatím konania, počas konania alebo po jeho skončení. Zákon predpokladá iba dva dôvody na uplatnenie tejto formy procesného zabezpečenia, a to jednak potrebu bezodkladne upraviť pomery a jednak obavu, že exekúcia bude ohrozená; ich vzájomná kumulácia nie je vylúčená.

Súd nemôže preformulovať výrok navrhovaného neodkladného opatrenia v časti konkretizácie právneho úkonu tak, aby zodpovedal objektívnemu hmotnému právu a aby jeho formulácia zodpovedala dovoleným spôsobom výkonu rozhodnutia.

Preukázanie bonity žalobcu môže byť spôsobilé poskytnúť bližší pohľad na očakávania sporových strán, týkajúcich sa vedenia sporu. Takisto je spôsobilé byť stabilnou súčasťou úvahy odôvodňujúcej názor súdov o užití právneho poriadku v súlade s jeho účelom a zmyslom, a to najmä vo vzťahu k žalobcom, ktorými môžu byť spoločnosti sídliace v tzv. daňových rajoch, ktoré na území Slovenskej republiky nevlastnia žiaden majetok a ktoré svoje zázemie môžu zneužívať na produkovanie sporov s takmer nulovým rizikom znášania zodpovednosti za neúspech v týchto sporoch.