Konanie o dedičstve

Činnosť notárov ako súdnych komisárov v dedičskom konaní sa považuje za priamy výkon časti súdnej moci. Notár vykonávajúci na základe zákona súdnu moc ako súdny komisár vybavený rozhodovacou pôsobnosťou nie je súdom v zmysle čl. 142 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústava“), nevzťahuje sa naňho preto ani ustanovenie čl. 142 ods. 2 ústavy, lebo je zrejmé, že nemá (a mať nemusí) všetky atribúty súdu (súdneho orgánu). Zákon však notárovi zveruje v určitom rozsahu súdnu pôsobnosť (konať a rozhodovať), to ho v tejto pozícii nijako ústavnoprávne nediskvalifikuje, pretože v konečnom dôsledku proti jeho postupu i rozhodnutiu (rozhodovaniu) možno podať opravný prostriedok, o ktorom rozhoduje vždy súd. Článok 46 ods. 1 ústavy, prípadne čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len ,,dohovor“) nebráni, aby zákon predradil rozhodovaciu kompetenciu inej úradnej osobe (resp. inému orgánu) než súdu. Súdny komisár sa v dedičskom konaní zverenou rozhodovacou pôsobnosťou podieľa (spolupodieľa) ako justičný orgán v prvej inštancii na dedičskom konaní pri plnení pozitívneho záväzku štátu ochrany ľudských práv a slobôd v súvislosti s realizáciou základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy i práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Požiadavka, aby o majetku poručiteľa, ktorý sa objaví až po právoplatnosti rozhodnutia o dedičstve, prebehlo konanie o dedičstve (v odôvodnených prípadoch dokonca aj bez návrhu), je odrazom dôsledného uplatnenia princípu ingerencie štátu pri nadobúdaní dedičstva. Svedčí o zámere, aby konaním o dedičstve prešli všetky aktívne a pasívne zložky poručiteľovho majetku. Dedič totiž nevstupuje len do práv a povinností, ktoré sú mu známe v čase konania o dedičstve, ale zásadne do všetkých práv a povinností poručiteľa, ktoré jeho smrťou nezanikli (viď § 460 Občianskeho zákonníka), i keď neboli v konaní o dedičstve zistené, a preto o nich nebolo rozhodnuté. Zo samej podstaty konania o dodatočnom prejednaní „novo objaveného majetku“ poručiteľa (§ 175x O..s.p.) vyplýva, že po právoplatnosti rozhodnutia o dedičstve môže súd prejednať ako „novo objavený“ len dosiaľ neprejednaný majetok (nepovažovaný v skoršom konaní o dedičstve za majetok poručiteľa). Dôvodom, pre prejednanie majetku, ktorý už bol v pôvodnom konaní považovaný za dedičstvo, nemôže byť skutočnosť, že dosiaľ nedošlo k zápisu tých (spolu)vlastníckych práv dediča v katastri nehnuteľností, ktoré už nadobudol dedením. V konaní o dodatočnom prejednaní „novo objaveného majetku“ postupom podľa ustanovenia § 175x O.s.p. nemá ísť ani o prehodnotenie skutkových alebo právnych záverov skoršieho konania o dedičstve, ani o nové, odlišné rozhodnutie o tom istom. Začatím konania o dodatočnom prejednaní dedičstva sa neobnovuje „dedičská vec“ ako taká. Súd v konaní o dodatočnom prejednaní dedičstva zo skoršieho konania a jeho výsledkov vychádza a na jeho závery nadväzuje. Opätovnému prejednaniu tých istých nehnuteľností (§ 175x O.s.p.), ktoré už boli predmetom právoplatne skončeného konania o dedičstve bráni prekážka veci právoplatne rozhodnutej (§ 159 ods. 2 O.s.p.).

Podľa § 23 ods. 1 zákona č. 180/1995 Z.z. nemôže na základe rozhodnutia o dedičstve vzniknúť rozdelením pozemkov uvedených v § 21 ods. 1 zákona pozemok menší ako 2000 m2, ak ide o poľnohospodársky pozemok z dôvodu, aby sa zamedzilo tzv. drobeniu pozemkov. Pod nedovoleným drobením pozemkov v zmysle § 24 ods. 1 zákona č. 180/1995 Z.z. sa rozumie aj vytvorenie spoluvlastníckeho podielu ako i ďalšie drobenie spoluvlastníckeho podielu, ak by týmto drobením vznikla výmera pripadajúca na vzniknutý spoluvlastnícky podiel menšia ako 2000 m2 poľnohospodárskeho pozemku nachádzajúceho sa mimo zastavaného územia obce. Osvedčením dohody dedičov o vyporiadaní dedičstva tak v preskúmavanom prípade došlo k nedovolenému drobeniu pozemkov, čím boli porušené ustanovenia zákona č. 180/1995 Z.z. Ak sa jedná o prevod spoluvlastníckych podielov k poľnohospodárskym pozemkom, pri ktorom je potrebné postupovať podľa zákona č. 180/1995 Z.z., je povinnosťou vo veci konajúceho notára vyzvať dedičov k uzatvoreniu dohody tak, aby sa zamedzilo drobeniu pozemkov. V prípade, že by k takejto dohode nedošlo, osvedčenie o dedičstve nie je možné vydať a notár je povinný vec predložiť súdu.

Posúdenie platnosti závetu z hľadiska jeho formálnych náležitostí je otázkou právneho posúdenia veci, ktoré v zmysle § 175k ods. 1 a 2 OSP prináleží súdu v dedičskom konaní. Preto ak okresný súd v dedičskom konaní postupom podľa § 175k ods. 1 OSP sám vyšetril podmienky dedičského práva zákonnej a závetnej dedičky posúdením platnosti závetu z hľadiska jejho formálnych náležitostí ako prejudiciálnej otázky a vo výrokovej časti napadnutého uznesenia určil, že ďalej bude konať s účastníčkou ako so zákonnou dedičkou, nepostupoval v rozpore s § 175k ods. 1 a 2 OSP.

Postup súdu (súdneho komisára) pri spore o dedičské právo závisí na tom, či vyriešenie sporu je otázkou výlučne právnou alebo či je medzi účastníkmi sporná tiež skutková stránka veci. Ak závisí rozhodnutie o dedičskom práve iba na právnom posúdení veci, súd priamo v dedičskom konaní vyšetrí podmienky dedičského práva a ďalej jedná ako s účastníkom dedičského konania, kto je podľa jeho názoru dedičom, prípadne rozhodne, s kým z účastníkov bude naďalej konané, nakoľko možno mať dôvodne za to, že je dedičom, alebo s kým z účastníkov ďalej konať nebude, nakoľko možno mať dôvodne za to, že nie je poručiteľovým dedičom. O podmienkach dedičského práva v zmysle ustanovenia § 175k ods. 1 O.s.p. súd zásadne rozhoduje uznesením, ktoré je potrebné doručiť účastníkom do vlastných rúk (§ 175a ods. 3 O.s.p.) a proti nemu je prípustné odvolanie. O dedičskom práve nemusí byť vždy rozhodnuté uznesením a možno pokračovať v konaní s tým, u koho má súd (súdny komisár) za to, že je dedičom, alebo vylúči z účasti na konaní toho, u ktorého má za to, že dedičom nie je. Toto je možné spravidla len vtedy, ak osoba uplatňujúca svoje právo nedôvodne je s takým postupom uzrozumená a nehodlá naďalej svoje údajné dedičské právo uplatňovať alebo ak je jednoznačne nepochybné, že nemôže byť dedičom (napr. pri dedení zo zákona uplatňuje dedičské právo súrodenec poručiteľa, hoci poručiteľ zanechal potomkov, ktorí dedičstvo neodmietli a sú spôsobilí dediť). Ak nejde však o celkom jednoznačnú situáciu a osoba uplatňujúca dedičské právo na svojom tvrdenom dedičskom práve trvá, je namieste vždy rozhodnúť o spore o dedičské právo uznesením podľa § 175k ods. 1 O.s.p. Ak sú medzi účastníkmi sporné skutkové okolnosti, na ktorých závisí rozhodnutie o dedičskom práve, nemá súd v nesporovom dedičskom konaní z procesného hľadiska možnosť objasňovať sporné skutočnosti. Zákon súdu (súdnemu komisárovi) v prvom rade ukladá, aby sa pokúsil uvedený spor o dedičskom práve vyriešiť dohodou. Ak sa spor nepodarí odstrániť dohodou a skutočnosti rozhodné pred posúdením dedičského práva zostanú i po pokuse o odstránenie sporu medzi účastníkmi sporné, vydá súd uznesenie, ktorým odkáže toho z účastníkov, ktorého dedičské právo sa javí ako menej pravdepodobné, aby svoje právo uplatnil žalobou na súde. Menej pravdepodobným sa spravidla javí dedičské právo u toho účastníka, ktorý spochybňuje zo skutkového hľadiska existujúci dedičský titul (napr. tvrdí, že závet alebo listina o vydedení je neplatná; tvrdí, že s poručiteľom žil najmenej po dobu jedného roku pred jeho smrťou v spoločnej domácnosti).

Ak nedôjde k vyporiadaniu dedičstva dohodou v konaní pred notárom, súd potvrdí nadobudnutie dedičstva tým, ktorých dedičské právo bolo preukázané, a to podľa ich dedičských podielov na základe podkladov na vydanie uznesenia súdu, pripravených notárom a jeho návrhu na uznesenie súdu. Konajúci súd môže v prípade, že podklady nie sú úplné alebo návrh na uznesenie súdu nie je po vecnej stránke správny, vec vrátiť notárovi s pokynom na doplnenie konania alebo na zmenu návrhu uznesenia, pokiaľ nekoná vo veci sám.

Vzhľadom na nesporový charakter dedičského konania, sporné otázky v konaní (napr. či niekto je alebo nie je dedičom), je potrebné určiť v sporovom konaní.

V konaní o dedičstve súd poveruje notára, aby ako súdny komisár vykonal všetky úkony potrebné pre postup v konaní o dedičstve (vrátane vypočutia účastníkov, obstarania podkladov pre rozhodnutie, získania potrebných informácií, vykonania dokazovania), prejednal dedičstvo a v prípadoch, keď sú splnené podmienky uvedené v § 175zca, vydal osvedčenie o dedičstve (viď § 38 ods. 1 O.s.p.). Úkony notára podľa § 38 ods. 1 O.s.p. sa považujú za úkony súdu (§ 38 ods. 3 O.s.p.), preto aj účasť dedičov na vykonávaní týchto úkonov súdneho komisára sa považuje za ich účasť na vykonávaní úkonov súdu. Účasť dediča na "pojednávaní" pred súdnym komisárom (resp. na iných úkonoch, napr. spisovaní zápisnice o predbežnom vyšetrení, vykonávaní dokazovania, pri zisťovaní majetku a dlhov poručiteľa, pri vykonávaní súpisu aktív a pasív, určení všeobecnej ceny majetku, výšky dlhov a čistej hodnoty dedičstva, pri vydávaní osvedčenia o dedičstve) treba považovať za účasť účastníka konania o dedičstve na súdnom pojednávaní. Tak isto úkon dediča urobený voči súdnemu komisárovi treba považovať za úkon urobený voči súdu prejednávajúcemu dedičstvo. Z toho vyplýva, že realizácia procesných práv dediča pri úkonoch vykonávaných pri prejednaní dedičstva povereným súdnym komisárom je zároveň realizáciou procesných práv účastníka občianskeho súdneho konania (konania o dedičstve).

Podľa § 175k ods. 2 O.s.p. ak však rozhodnutie o dedičskom práve závisí od zistenia sporných skutočností, odkáže súd uznesením po márnom pokuse o zmier toho z dedičov, ktorého dedičské právo sa javí ako menej pravdepodobné, aby svoje právo uplatnil žalobou. Na podanie žaloby určí lehotu. Ak žaloba nebude podaná v lehote, pokračuje súd v konaní bez zreteľa na tohto dediča. Žaloba podaná v zmysle § 175k ods. 2 O.s.p. nie je určovacou žalobou v zmysle § 80 písm. c/ O.s.p. ale je žalobou na určenie právnej skutočnosti, u ktorej naliehavý právny záujem vyplýva z právneho predpisu. Takáto žaloba preto nemôže byť zamietnutá pre nedostatok naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení, avšak iba v tom prípade ak vo veci bol namieste postup podľa citovaného ustanovenia.

Dôvodom dodatočného dedičského konania podľa § 175x O.s.p. nie je vadné skutkové zistenie, ktoré mohlo mať vplyv na rozhodnutie, ktorým bolo pôvodné dedičské konanie skončené, ani porušenie procesných zásad pri konaní o rozhodovaní veci, ale neúplnosť skutkových podkladov týkajúcich sa len rozsahu majetku a dlhov poručiteľa, ktorá sa správnosti pôvodného rozhodnutia nedotýka. Konania o novoobjavenom majetku, na rozdiel od obnovy konania, neotvára vec už právoplatne skončenú, ale naopak na výsledky pôvodného dedičského konania nadväzuje, vychádza z nich, ale v ničom do stavu nimi vytvoreného nezasahuje. I v novom konaní sa postupuje podľa rovnakých ustanovení, aké sa použili v pôvodnom konaní. Z uvedeného stručného výkladu zásad, podľa ktorých sa postupuje v konaní o novoobjavenom majetku vyplýva, že v konaní o dodatočnom prejednaní dedičstva je preto okruh účastníkov (s výnimkou prípadu, keď bolo pôvodné dedičské konanie zastavené pre nemajetnosť alebo odovzdanie nepatrného dedičstva tomu, kto sa postaral o pohreb) ten istý ako bol v pôvodnom konaní, v ktorom bolo vydané rozhodnutie, ktorým sa konanie skončilo. Objavenie ďalšieho poručiteľovho majetku nemôže byť totiž príležitosťou k tomu, aby ten, kto nevyužil alebo premeškal možnosť domáhať sa svojho práva v občianskom súdnom konaní cestou žaloby na vydanie dedičstva, dosiahol touto cestou uspokojenia svojho prípadného nároku na dedičstvo alebo jeho časť.

Pre sporové konanie, začaté na základe návrhu podaného odkázanými dedičmi (§ 175k ods. 2 O.s.p.), treba považovať všetkých účastníkov konania v dedičstve za nerozlučných spoločníkov v zmysle ustanovenia § 91 ods. 2 O.s.p., a to ako na strane navrhovateľov, tak i na strane odporcov (R 65/2003). Procesným dôsledkom nerozlučného spoločenstva je, že a) rozhodnutie sa týka všetkých spoločníkov (s rovnakým výsledkom), b) práva a povinnosti spoločníkov sú nerozlučné, c) procesné dôsledky rozhodnutia sa týkajú všetkých spoločníkov, čoho dôsledkom je aj to, že procesný úkon niektorého zo spoločníkov sa týka všetkých spoločníkov. Dôsledky nerozlučného spoločenstva vyplývajú z hmotnoprávneho vzťahu účastníkov, bez zreteľa na ich vôľu. Preto ide o nútené spoločenstvo. Vo vzťahu k tretím subjektom procesný úkon čo len jedného zo spoločníkov (napr. podanie odvolania) je účinný aj vo vzťahu k ostatným spoločníkom.

Súdna prax akceptuje žaloby, ktorými sa dedič domáha určenia, že tá – ktorá vec patrí do dedičstva po poručiteľovi. V konaní o takých žalobách ide o posúdenie, či poručiteľ bol v čase smrti vlastníkom tejto veci. Požadované určenie sa tu vzťahuje ku dňu smrti poručiteľa a okolnosti, ktoré nastali po tomto dni, nemôžu mať vplyv na rozhodnutie súdu. Treba dodať, že ak súd vyhovie žalobe požadujúcej uvedené určenie a vec je následne prejednaná v konaní o dedičstve ako majetok poručiteľa, nepotvrdzuje rozhodnutie o dedičstve (osvedčenie o dedičstve), že dedič je v súčasnosti vlastníkom veci. Po smrti poručiteľa môžu vo všeobecnosti nastať právne skutočnosti, s ktorými právny poriadok spája vznik vlastníctva niekoho iného (napríklad vydržaním); v konaní, v ktorom sa zisťuje, či určitá vec bola v čase smrti poručiteľa v jeho vlastníctve, sú však takéto (neskoršie) skutočnosti právne bezvýznamné.