Občianske právo

Reštitučné predpisy sú k všeobecným predpisom akým je najmä Občiansky zákonník vo vzťahu špeciality. Tento vzťah sa rieši podľa zásady lex specialis derogat legi generali, to znamená, že tam kde existuje špeciálna úprava nemožno použiť všeobecnú. Existencia špeciálnej úpravy umožňuje uplatniť nárok (za splnenia zákonných podmienok) právo na vrátenie veci. Ak nárok uplatnený nebol alebo takejto požiadavke nebolo vyhovené (prejednávaná vec) je vylúčená možnosť uplatniť toto právo inak, teda podľa všeobecných predpisov, pretože ako už bolo uvedené reštitučná úprava je vo vzťahu k všeobecným predpisom úpravou špeciálnou.

Dobrými mravmi sú pravidlá správania sa, ktoré sú v prevažnej miere v spoločnosti uznávané a tvoria základ fundamentálneho hodnotového poriadku.

Osobnosť, ktorá je chránená prostredníctvom všeobecného osobnostného práva, v prípade, ak došlo k zásahu do tohto práva, má možnosť využiť právne prostriedky ochrany osobnosti, ktoré sú exemplifikatívne uvedené v ustanovení § 13 Občianskeho zákonníka. Prichádzajú do úvahy, pokiaľ hrozí alebo je spôsobená ujma v osobnostnej nemajetkovej sfére a majú rôznu povahu. Ktoré z týchto právnych prostriedkov príslušná fyzická osoba na ochranu svojej osobnosti uplatní, bude závislé v prvom rade na jej vôli ovplyvnenej predovšetkým intenzitou a povahou protiprávneho zásahu. Zásah do emocionálnej sféry fyzickej osoby, spôsobený protiprávny konaním tretej osoby, následkom ktorého je úmrtie blízkej osoby, zakladá právo domáhať sa ochrany osobnosti podľa ustanovení Občianskeho zákonníka o ochrane osobnosti. Realizácia tejto ochrany je vo výlučnom záujme osôb, ktoré sú v takom úzkom vzťahu k postihnutej fyzickej osobe, že ochrana integrity jeho osobnosti aj po jeho smrti (tzv. postmortálna ochrana) je ich osobným záujmom; ide o najbližších príbuzných, a to manžela a deti, a ak ich niet, o rodičov.

V prípadoch zastúpenia konanie v rozpore záujmov upravuje ustanovenie § 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého zastupovať iného nemôže ten, koho záujmy sú v rozpore so záujmami zastúpeného. Občiansky zákonník konanie zástupcu v rozpore záujmov výslovne zakazuje. Porušenie tohto zákazu má za následok absolútnu neplatnosť právneho úkonu. Aj keď štatutárny orgán právnickej osoby nie je jej zástupcom (konanie štatutárneho orgánu je konaním samotnej právnickej osoby), uvedené ustanovenie Občianskeho zákonníka je podľa názoru dovolacieho súdu analogicky použiteľné aj v prípadoch, v ktorých záujmy štatutárneho orgánu právnickej osoby sú v rozpore so záujmami tejto právnickej osoby. Použitie analógie však prichádza do úvahy len vtedy, ak rozpor záujmov nerieši špeciálna právna úprava. Takýmto špeciálnym právnym predpisom je napr. zákon o advokácii (zákon č. 586/2003 Z.z.), ktorý v ustanovení § 21 písm. b/ ukladá advokátovi povinnosť odmietnuť poskytnutie právnych služieb, ak jeho záujmy sú v rozpore so záujmami osoby, ktorej by sa právne služby mali poskytnúť, pričom v inom ustanovení (§ 26) s porušením povinností v súvislosti s výkonom advokácie spája zodpovednosť advokáta za škodu. Pri strete záujmov konateľa spoločnosti s ručením obmedzeným je špeciálnym predpisom riešiacim túto otázku Obchodný zákonník a to predovšetkým v ustanovení § 135a ods. 1, v ktorom okrem iného ukladá konateľovi povinnosť vykonávať svoju pôsobnosť s odbornou starostlivosťou, v súlade so záujmami spoločnosti a neuprednostňovať svoje záujmy. V odseku 2 tohto ustanovenia spája s porušením uvedenej povinnosti zodpovednosť konateľa za škodu.

Za neprijateľnú podmienku je potrebné považovať aj podmienku uvádzanú vo Všeobecných podmienkach poskytovania verejnej mobilnej siete o uplatnení Obchodného zákonníka aj vo vzťahu k premlčaniu, keďže spotrebiteľ ju nemá možnosť ovplyvniť a spôsobuje jeho menej priaznivejšie postavenie. S uplatnením Obchodného zákonníka je spojená dlhšia (štvorročná) premlčacia doba v porovnaní s Občianskym zákonníkom (trojročná premlčacia doba).

Ak je čas plnenia ponechaný na vôli dlžníka, je veriteľ povinný prijať plnenie, len čo mu bude dlžníkom ponúknuté; nemôže však sám čas splnenia určiť, a to ani tým, že by dlžníka požiadal o splnenie dlhu (ako je tomu v prípadoch uvedených v ustanovení § 563 OZ); môže iba navrhnúť, aby splatnosť dlhu určil súd. Ak sa tak nestane, nie je dlžník povinný plniť a žalobný návrh požadujúci uloženie povinnosti plniť, bez toho, aby mu prechádzalo právoplatné rozhodnutie určujúci čas, kedy má dlžník splniť, nemôže byť pre predčasnosť úspešný. Z toho vyplýva, že v týchto prípadoch nemôže začať bežať ani premlčacia doba na vymáhanie dlhu, pretože veriteľ môže svoje právo vykonať v zmysle ustanovenia § 101 OZ (a teda pohľadávku vymáhať) až po uplynutí lehoty splatnosti určenej rozhodnutím súdu. Oprávnenie veriteľa požiadať súd o určenie splatnosti dlhu ustanovené v § 564 OZ prestavuje právny prostriedok, ktorým sa veriteľ môže (ak už nechce ďalej čakať až čas splatnosti určí sám dlžník) dosiahnuť, aby sa jeho pohľadávka stala v súdom určenom čase splatnou a aby ju potom mohol prípadne i nútene v občianskom súdnom konaní vymáhať. Uvedené právo veriteľa nemožno považovať za samostatné majetkové právo podliehajúce premlčaniu v zmysle ustanovenia § 100 ods. 2 OZ. Prijatie názoru o premlčateľnosti tohto práva veriteľa by totiž znamenalo, že veriteľ by bol nútený v každom prípade podať na súde žalobu v trojročnej premlčacej dobe začínajúcej už dňom nasledujúcim po poskytnutí pôžičky, aby zabránil nepriaznivému dôsledku spočívajúcemu v tom, že dlh nebude môcť vymáhať, pretože sa mu premlčalo právo na určenie jeho splatnosti súdom. Taký záver by ale bol v rozpore so zmyslom a účelom ustanovenia § 564 OZ umožňujúceho, aby dohodou účastníkov zmluvy bolo určenie splatnosti dlhu ponechané jednoznačne na vôli dlžníka; viedol by k nedôslednej ochrane veriteľa a možnosti obohatenia sa dlžníka na jeho úkor (k tomu podrobnejšie R 11/1988).

Zodpovednosť advokáta za škodu spôsobenú klientovi v súvislosti s výkonom advokácie (§ 21 ods. 2 zákona č. 132/1990 Zb.) je objektívna zodpovednosť (bez ohľadu na zavinenie), ktorej sa nemožno zbaviť. Táto zodpovednosť je založená na súčasnom (kumulatívnom) splnení troch predpokladov: a/ činnosť súvisiaca s výkonom advokácie, b/ vznik škody, c/ príčinná súvislosť medzi činnosťou advokáta súvisiacou s výkonom advokácie a vznikom škody. Splnenie uvedených predpokladov zodpovednosti musí byť v konaní jednoznačne preukázané; dôkaznú povinnosť má v tomto smere poškodený. Nie každé zanedbanie, porušenie alebo nedostatočné plnenie povinností advokáta má za následok vznik jeho zodpovednosti za škodu spôsobenú klientovi v súvislosti s výkonom advokácie. Samo pochybenie advokáta neznamená automaticky vznik škody na strane klienta. Zodpovednosť advokáta ani nie je daná v každom prípade, keď ním zastupovaný (obhajovaný) klient nebol v určitom konaní úspešný. Zodpovednosť advokáta nastupuje len vtedy, keď neúspech klienta je dôsledkom porušenia povinností advokáta v súvislosti s výkonom advokácie.

Aj pohľadávky vyplývajúce z bezdôvodného obohatenia možno postúpiť v zmysle ustanovení § 524 a nasl. Občianskeho zákonníka. Od oznámenia, resp. preukázania dlžníkovi, že jeho veriteľ postúpil pohľadávku, môže sa dlžník zbaviť záväzku jeho splnením, iba ak plnil postupníkovi, okrem prípadov uvedených v ustanovení § 530 ods. 1 druhá veta Občianskeho zákonníka, t.j. keď postupník dá postupcovi k vymáhaniu pohľadávky súhlas v prípade, že ju sám nevymáha.

V ustanovení § 470 Občianskeho zákonníka zákon zakotvuje dôležitú zásadu na ochranu dedičov. Do dedičstva totiž nepatria iba aktíva (existujúci majetok a pohľadávky) poručiteľa, ale aj jeho dlhy. Dedenie by malo byť na prospech dediča, nie na jeho ťarchu. Preto zákon zakotvil zásadu, že dedič zodpovedá iba za dlhy, ktorých výška nepresahuje výšku ceny nadobudnutého dedičstva. Dedič teda neručí za dlhy dedičstvom, teda tým, čo nadobudol (in natura), ale ručí celým svojím majetkom, avšak iba do tej hodnoty, akú cenu má dedičstvo, ktoré nadobudol. Zmyslom tejto úpravy je, aby sa dedič dedením nedostal do horšej majetkovej situácie, než akú mal pred dedením, a aby bol chránený pred negatívnym dopadom dedenia. Zodpovednosť má iba ten dedič, ktorý skutočne dedičstvo nadobudol. Kto dedil a v akej hodnote, je známe a aj potvrdené rozhodnutím súdu o dedičstve alebo osvedčením o dedičstve, ktoré vydá notár. Z týchto rozhodnutí je zrejmé, v akej (čistej) hodnote dedič dedičstvo nadobudol.

Ak je čas plnenia ponechaný na vôli dlžníka, je veriteľ povinný prijať plnenie, len čo mu bude dlžníkom ponúknuté; nemôže však sám čas splnenia určiť, a to ani tým, že by dlžníka požiadal o splnenie dlhu (ako je tomu v prípadoch uvedených v ustanovení § 563 OZ); môže iba navrhnúť, aby splatnosť dlhu určil súd. Ak sa tak nestane, nie je dlžník povinný plniť a žalobný návrh požadujúci uloženie povinnosti plniť, bez toho, aby mu prechádzalo právoplatné rozhodnutie určujúci čas, kedy má dlžník splniť, nemôže byť pre predčasnosť úspešný. Z toho vyplýva, že v týchto prípadoch nemôže začať bežať ani premlčacia doba na vymáhanie dlhu, pretože veriteľ môže svoje právo vykonať v zmysle ustanovenia § 101 OZ (a teda pohľadávku vymáhať) až po uplynutí lehoty splatnosti určenej rozhodnutím súdu. Oprávnenie veriteľa požiadať súd o určenie splatnosti dlhu ustanovené v § 564 OZ prestavuje právny prostriedok, ktorým sa veriteľ môže (ak už nechce ďalej čakať až čas splatnosti určí sám dlžník) dosiahnuť, aby sa jeho pohľadávka stala v súdom určenom čase splatnou a aby ju potom mohol prípadne i nútene v občianskom súdnom konaní vymáhať. Uvedené právo veriteľa nemožno považovať za samostatné majetkové právo podliehajúce premlčaniu v zmysle ustanovenia § 100 ods. 2 OZ. Prijatie názoru o premlčateľnosti tohto práva veriteľa by totiž znamenalo, že veriteľ by bol nútený v každom prípade podať na súde žalobu v trojročnej premlčacej dobe začínajúcej už dňom nasledujúcim po poskytnutí pôžičky, aby zabránil nepriaznivému dôsledku spočívajúcemu v tom, že dlh nebude môcť vymáhať, pretože sa mu premlčalo právo na určenie jeho splatnosti súdom. Taký záver by ale bol v rozpore so zmyslom a účelom ustanovenia § 564 OZ umožňujúceho, aby dohodou účastníkov zmluvy bolo určenie splatnosti dlhu ponechané jednoznačne na vôli dlžníka; viedol by k nedôslednej ochrane veriteľa a možnosti obohatenia sa dlžníka na jeho úkor (k tomu podrobnejšie R 11/1988).

Právna úprava zmluvy o pôžičke ako občiansko-záväzkového vzťahu nevylučuje, aby si zmluvné strany dojednali úroky z omeškania pre prípad omeškania s plnením peňažného dlhu. Účastníci občianskoprávnych vzťahov si môžu vzájomné práva a povinnosti upraviť dohodou odchylne od zákona, ak z povahy ustanovení zákona nevyplýva, že sa od neho nemožno odchýliť (§ 2 ods. 3 Občianskeho zákonníka). Súdna prax je jednotná v tom, že z povahy ustanovenia § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s § 3 ods. 1 nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z. vyplýva, že kogentne je stanovená horná hranica úrokov z omeškania, ktorej prekročenie nie je prípustné (porovnaj rozhodnutie uverejnené v Zbierke rozhodnutí a stanovísk súdov SR pod č. 5, ročník 2000, R 5/2000). Dohoda o úrokoch z omeškania, ktorých výška prekračuje hornú hranicu stanovenú zákonom je v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka absolútne neplatným právnym úkonom.

Aj pohľadávky vyplývajúce z bezdôvodného obohatenia možno postúpiť v zmysle ustanovení § 524 a nasl. Občianskeho zákonníka. Od oznámenia, resp. preukázania dlžníkovi, že jeho veriteľ postúpil pohľadávku, môže sa dlžník zbaviť záväzku jeho splnením, iba ak plnil postupníkovi, okrem prípadov uvedených v ustanovení § 530 ods. 1 druhá veta Občianskeho zákonníka, t.j. keď postupník dá postupcovi k vymáhaniu pohľadávky súhlas v prípade, že ju sám nevymáha.