Zmena a zámena účastníkov

Návrh na zmenu subjektu konania môže podať len žalobca, avšak uvedené bezvýhradne neplatí v dovolacom konaní. Strana sporu, na základe procesného úkonu ktorej sa začína osobitné konanie o dovolaní, je v dovolacom konaní v procesnej pozícii obdobnej pozícii žalobcu v „základnom“, sporovom konaní. Z logiky veci vyplýva, že je potrebné pozíciu žalobcu v konaní na súde prvej inštancie a dovolateľa v dovolacom konaní de facto stotožňovať, pričom je irelevantné, či dovolanie podáva osoba v pozícii žalobcu alebo žalovaného.

Z § 80 ods. 1 a 2 CSP je jednoznačne zrejmé, že navrhnúť súdu, aby do konania na miesto žalobcu vstúpil ten, na koho boli práva prevedené alebo na koho prešli, je oprávnený iba žalobca. Bez takéhoto návrhu žalobcu pripustiť zmenu v osobe žalobcu nemožno, a to ani v prípade, ak sa iná osoba stala hmotnoprávnym veriteľom žalovaného.

Oprávnenie žalobcu vymáhať pohľadávku, ktorá bola predmetom postúpenia pred podaním žaloby, vo vlastnom mene a následný zánik tohto oprávnenia v dôsledku oznámenia postúpenia pohľadávky dlžníkovi v zmysle § 530 ods. 1 Občianskeho zákonníka, nie je takou právnou skutočnosťou s ktorou ustanovenie § 80 CSP spája prevod práv a povinností, o ktorých sa konalo.

Právoplatné uznesenie o zastavení exekučného konania možno v konaní o poddlžníckej žalobe považovať za právnu skutočnosť, s ktorou je spojený prechod práv a povinností z oprávneného (žalobcu) na povinného, tak ako to predpokladajú zákonné ustanovenia upravujúce zmenu účastníka konania.

Konanie o tzv. poddlžníckej žalobe je klasickým sporovým konaním vedeným podľa tretej časti Občianskeho súdneho poriadku, z ktorého však pre účastníkov konania vyplývajú určité obmedzenia, keďže nie sú oprávnení v tomto konaní na všetky právne úkony, ktoré účastníkom konania v riadnom sporovom konaní prináležia, napr. oprávnený nemôže uzavrieť s dlžníkom taký zmier, ktorý by bol na úkor povinného, odpustiť zaplatenie pohľadávky či uplatniť úroky z omeškania. Zmyslom kladného rozhodnutia o poddlžníckej žalobe je, že oprávnený získa exekučný titul voči poddlžníkovi, proti ktorému nebol v pôvodnom exekučnom konaní v žiadnom právnom vzťahu. Ak je oprávnený v tomto konaní neúspešný, nemá to za následok zánik dlhu povinného. Pokiaľ dôjde k zastaveniu exekučného konania z dôvodu uspokojenia pohľadávky oprávneného iným spôsobom ako splnením pohľadávky, v konaní o tzv. poddlžníckej žalobe stratí oprávnený aktívnu legitimáciu bez ohľadu na to, v akom štádiu sa uvedené konanie nachádza, a obnovuje sa v plnom rozsahu aktívna legitimácia povinného (veriteľa pohľadávky). Právoplatné uznesenie o zastavení exekučného konania tak možno v konaní o poddlžníckej žalobe považovať za právnu skutočnosť, s ktorou je spojený prechod práv a povinností z oprávneného (žalobcu) na povinného, tak ako to predpokladá § 92 ods. 2 a 3 OSP.

K zmene účastníctva však dôjde až vtedy, keď súd zmenu pripustí. To znamená, že pokiaľ o návrhu podanom podľa § 92 ods. 2 O.s.p. súd právoplatne nerozhodne, zostáva okruh účastníkov konania nezmenený. Rozhodnutie odvolacieho súdu o pripustení zmeny účastníka na strane žalovaného je uznesením krajského súdu ako súdu odvolacieho, proti ktorému nie je odvolanie prípustné.

Na zmenu účastníkov musia byť splnené tieto predpoklady: - právna skutočnosť nastala až po začatí konania, čo súvisí s tým, že ak ku sukcesii došlo pred začatím konania, potom v konaní pôjde už o zámenu, a nie o zmenu účastníka, - účinkom právnej skutočnosti spravidla podľa hmotného práva (smrti, zániku právnickej osoby, právneho úkonu) musí byť prechod (univerzálne sukcesia, ako je to pri dedení alebo zániku právnickej spoločnosti s nástupcom) alebo prevod (postúpenie pohľadávky, prevzatie dlhu, kúpna zmluva) práv alebo povinností, ktoré sú predmetom ochrany v konaní, - návrh účastníka na zmenu účastníka, na ktorého prešli alebo boli prevedené práva či povinnosti, o ktorých sa koná, ktorej podstata je v tom, že namiesto pôvodného účastníka sa stáva účastníkom iná osoba, - súhlas nového žalobcu, - uznesenie súdu o vyhovení návrhu, t.j. o pripustení zmeny účastníka. Je zrejmé, že v tu prejednávanej veci odvolatelia 1/ až 88/ nie sú právnymi nástupcami navrhovateľa, preto zmena účastníka podľa § 92 ods. 2 OSP (v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP, § 250l ods. 2 OSP) neprichádza do úvahy. Postupu podľa § 92 ods. 4 OSP (v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP, § 250l ods. 2 OSP) bráni požiadavka, platná pre všetky úkony podľa § 92 OSP, že vždy musí ísť o subjekt spôsobilý byť účastníkom konania. Postup podľa tohto ustanovenia totiž prichádza do úvahy iba v prípade, ak dochádza k zámene účastníka. Teda nie v prípade, ak by malo dôjsť k zámene navrhovateľa alebo odporcu, ktorý nemal spôsobilosť byť účastníkom konania (§ 19 OSP). Pri posudzovaní tejto otázky treba tiež odlišovať odstraňovanie nedostatkov - nepresností v označení účastníka konania. Oprava a doplnenie údajov o účastníkoch súvisí s údajmi, ktoré identifikujú účastníkov ako subjekty, t.j. osoby, ktoré majú spôsobilosť na práva a povinnosti, prípadne aj spôsobilosť na právne úkony, čo je osobitne významné pri právnických osobách. Nemožno teda týmto úkonom označiť ako účastníka úplne nový subjekt. Ide najmä o opravu v chýb v písaní, doplnenie identifikačného údaju, akým je napr. adresa pobytu alebo sídla, dátum narodenia pri fyzických osobách alebo identifikačné číslo pri právnických osobách, ak je to potrebné pre konanie (zhoda mena a adresy fyzickej osoby; overenie právnej subjektivity právnickej osoby a pod.).

Podľa ustanovenia § 92 ods. 2 a 3 O. s. p., návrhu na zámenu účastníka konania možno vyhovieť v prípade, ak sú preukázané formálne podmienky pre takýto postup, teda ak nastala právna skutočnosť, s ktorou zákon spája prevod alebo prechod práva na iný subjekt, ak sa táto právna skutočnosť týka práva alebo povinnosti doterajšieho účastníka konania a nastala po začatí konania. Súd skúma, či táto právna skutočnosť je spôsobilá mať za následok prechod alebo prevod práva alebo povinnosti, o ktorú v konaní ide. Otázkou, či tvrdené právo alebo povinnosť, ktoré mali byť prevedené existujú alebo či naozaj boli prevedené na iný subjekt sa súd zaoberá v rozhodnutí o veci samej.

Ak účastník konania (fyzická osoba) stratí spôsobilosť byť účastníkom konania v dôsledku smrti, súd pokračuje v konaní s dedičmi účastníka konania (§ 107 ods. 1, 3 O.s.p.). Dedičia ako univerzálni právni nástupcovia vstupujú do postavenia poručiteľa (pôvodného účastníka konania) priamo zo zákona a súd o ich vstupe do konania nerozhoduje. V prípade univerzálnej sukcesie neprichádza do úvahy postup podľa § 92 O.s.p. (viď R 33/ 1994, obdobne tiež Krajčo, J. a spol.: Občiansky súdny poriadok, komentár, I diel, EUROUNION Bratislava, 2010, str. 439).

Žalobca majúci v konaní v dôsledku vzájomného návrhu zároveň procesné postavenie žalovaného nie je oprávneným subjektom na podanie návrhu na zmenu svojho účastníctva podľa § 92 ods. 2 O.s.p.

Súd môže po začatí konania na návrh účastníka pripustiť, aby do konania vstúpil ďalší účastník, a to na strane navrhovateľa alebo odporcu. Toto ustanovenie vychádza z rešpektovania dispozičnej zásady v občianskom súdnom konaní. Táto zásada sa prejavuje aj v tom, že ak má do konania vstúpiť účastník na strane navrhovateľa, je potrebný jeho súhlas. Súhlas účastníka, ktorý má vystupovať na strane odporcu, nie je potrebný. Zákon nestanovuje dôvody, za splnenie ktorých má vstup ďalšieho účastníka do konania pripustiť alebo nepripustiť. Bude to záležať od úvahy súdu, vzhľadom na konkrétne skutočnosti v danom konkrétnom prípade. Podľa judikatúry súd spravidla nepripustí vstup ďalšieho účastníka do konania, ak by pripustenie bolo v rozpore so zásadou hospodárnosti, ak predmet konania nesúvisí s osobou, ktorá má do konania vstúpiť, ak navrhovateľ nešpecifikoval, čoho sa mieni domáhať proti osobe, ktorá má do konania vstúpiť.

Z ustanovenia § 92 ods. 3 veta prvá O.s.p. síce vyplýva, že súd rozhodujúci o súhlase so zmenou musí posúdiť, či navrhovateľ preukázal prechod alebo prevod práv a povinností, avšak pre účely tohto rozhodnutia stačí preukázanie, že nastala (formálno-právna) skutočnosť, ktorá môže mať podľa hmotného práva za následok prechod alebo prevod práv a povinností. Súd však v tomto štádiu nie je oprávnený hodnotiť, či sú inak naplnené predpoklady pre takéto právne nástupníctvo z pohľadu hmotnoprávnej úpravy. To znamená, že nie je jeho úlohou prechod alebo prevod práv a povinností posúdiť podľa hmotného práva v rozsahu zodpovedajúcom možnému záveru pre rozhodnutie vo veci samej (posúdiť, či podľa hmotného práva skutočne k prechodu alebo prevodu práv a povinností došlo). Súd teda nemá v rámci rozhodnutia podľa § 92 ods. 2 a 3 O.s.p. hodnotiť právne úkony z hľadiska ich platnosti, lebo by išlo o posúdenie naplnenia predpokladov právneho nástupníctva z pohľadu hmotnoprávnej úpravy a teda o riešenie predbežnej otázky dôležitej pre rozhodnutie vo veci samej.