Občianske procesné právo

Najvyšší súd SR sa zaoberal otázkou, či je štát zodpovedný za škodu v prípade, ak náhradný exekútor neobdržal od pôvodného exekútora finančné prostriedky, ktoré následne ani nemohol vyplatiť oprávnenému.

Ak súd rozhoduje o zmene exekútora, súdny exekútor nie je účastníkom konania s poukazom na § 37 ods. 1 Exekučného poriadku (v znení do 31. 03. 2017).

Ústavný súd SR inštruuje, aby všeobecné súdy na samom začiatku konania pri určovaní základnej tarify odmeny advokáta určili, čo je predmetom sporu, a aký dopad bude mať účinky súdneho rozhodnutia vo veci samej v právnej sfére sporových strán.

Vyšetrovací princíp v mimosporovom konaní spočívajúci v povinnosti súdu vykonať aj dôkazy, ktoré účastníci nenavrhli, sa týka iba rozsahu dokazovania, nie aj rozsahu rozhodujúcich skutkových tvrdení, ktorých pravdivosť má byť dokazovaním overená a ktoré má prezentovať účastník konania.

Ak ale možno zo všetkých krajským súdom vyzdvihnutých súvislostí usudzovať, že cieľom citovanej právnej úpravy bolo poskytnutie zvýšenej ochrany práve v súvislosti so zákonom o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní, ktorý výslovne viaže možnosť podať žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku na lehotu na podanie námietok, bolo potom primárne na zákonodarcovi, aby výslovne, prehľadne a bezrozporne túto vôľu v texte právnej normy prejavil. V opačnom prípade je potrebné vzhľadom na jednoznačnosť textu právnej normy prezumovať, že tak urobiť nechcel, a aj za cenu nepredvídateľných a úplne arbitrárnych následkov je potrebné zvoliť výklad právnej normy taký, ktorý „lícuje“ s jeho gramatickým znením (obdobné závery ústavný súd akcentoval v už citovanom zjednocujúcom uznesení a následných senátnych nálezoch vo veci tzv. kumulácie dovolacích dôvodov). Keďže, ako sám krajský súd uvádza, právna úprava § 56 ods. 5 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31. marca 2017 nerozlišuje medzi rozhodcovským konaním podľa zákona o rozhodcovskom konaní a spotrebiteľským rozhodcovským konaním podľa zákona o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní. Podľa ústavného súdu je takýto výklad (gramatický) § 56 ods. 5 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31. marca 2017 ústavne veľkorysejší k procesným právam adresátov právnej normy, a to predovšetkým s ohľadom na skutočnosť, že v rámci exekučného konania sú „v hre“ okrem iného ústavné vlastnícke práva dotknutých účastníkov konania a je na mieste v prípade súdom vznesených pochybností (alebo kontextuálnych nejasností) týkajúcich sa úmyslu zákonodarcu a jeho riadneho vyjadrenia v texte právnej normy alebo v prípade existencie ponuky dvoch interpretačných ciest zvoliť taký výklad a aplikáciu právnej normy, ktoré sú priateľskejšie k ochrane ústavných práv účastníkov konania.

Je v rozpore s účelom právnej úpravy upomínacieho konania ak sa na návrh na pokračovanie v konaní na súde príslušnom na prejednanie veci podľa Civilného sporového poriadku podaný žalobcom pred doručením výzvy súdu na jeho podanie neprihliada.

Strana, ktorá sa domáha aplikovania výnimky zo všeobecných pravidiel pri rozhodovaní o trovách konania, v zásade musí nielen tvrdiť, ale aj preukazovať, že na jej strane nastali okolnosti hodné osobitného zreteľa.

Pri rozhodovaní o trovách právneho zastúpenia musí súd zohľadniť, či predmetom sporu nie je definitívne určenie existencie konkrétneho práva, ale určenie súladu určitej právnej skutočnosti so zákonom, ktoré vyvoláva ďalšie právne konzekvencie predpokladané osobitným zákonom. Takýto stav existuje v prípade sporov o neplatnosť skončenia pracovného pomeru, o neplatnosť dražby (napr. III. ÚS 510/2015, II. ÚS 650/2016), o určenie, že vec (právo alebo iná majetková hodnota) patrí do dedičstva (napr. IV. ÚS 187/2018). Pri týchto sporoch je tak potrebné určiť základnú sadzbu tarifnej odmeny podľa § 11 ods. 1 písm. a) vyhlášky, vychádzajúc z toho, že ide o neoceniteľný predmet konania.

Nárok na paušálnu náhradu trov zastavenej starej exekúcie vzniká súdnemu exekútorovi ex lege, a to čo sa týka základu aj výšky. Procesný postup exekútora určuje priamo lex specialis. Preto nie je možné uvažovať o porušení základných práv sťažovateľky nezohľadnením výkladu úpravy lex generalis a judikatúry z nej vychádzajúcej, keďže jej aplikácia je vylúčená existenciou a povinnosťou aplikácie úpravy lex specialis.

Ak by okresný súd postupoval v súlade s § 142 CSP a písomne vyhotovené riadne odôvodnené uznesenie o nepripustení zmeny žaloby doručil sporovým stranám, odvolanie by proti nemu prípustné nebolo.

Exekučnoprávna imunita v zmysle ustanovenia § 61s ods. 1 Exekučného poriadku sa nevzťahuje na príslušný subjekt (povinného), ale na konkrétny majetok. Z exekúcie sú vylúčené len konkrétne časti majetku, čo úplne nevylučuje možnosť existencie majetku, ktorý zo zákona nie je vylúčený z exekúcie.

Správca majetku samosprávneho kraja je oprávnený podať žalobu o vydanie bezdôvodného obohatenia na základe zákonného splnomocnenia.