Štvrtok, 7. november 2024 | meniny má René , zajtra Bohumír
Predplatné
Štvrtok, 7. november 2024 | meniny má René , zajtra Bohumír
TlačPoštaZväčšiZmenši

SLAVOMÍRA HENČEKOVÁ: Túžba po poznaní by mala byť silnejšia ako túžba po titule

Edmund Horváth • 28.5. 2012, 11:12

V poslednej dobe sa veľa diskutuje o úrovni súdnictva, kvalite práva či slabej vymožiteľnosti práva. Všetko však začína na právnických fakultách. Vládne na nich marazmus alebo je cítiť progres k lepšiemu? Reflektujú učebné osnovy na spoločenský vývoj a internetizáciu spoločnosti? Kedy začnú právnické fakulty produkovať argumentačne a odborne schopných, dôsledných a pre prax použiteľných právnikov? Kto by k tomu vedel povedať viac než študent právnickej fakulty. S Bc. Slavomírou Henčekovou, študentkou 4. ročníka Právnickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave sa rozprával JUDr. Edmund Horváth.

Ako by ste jednoslovne charakterizovali stav vo vysokoškolskom právnickom vzdelávaní na Slovensku?

Každá minca má dve strany, záleží na tom, či sa človek na vec pozrie z pozitívnej alebo negatívnej stránky. Z tej pozitívnej ako „zlepšujúci sa", z tej negatívnej však, bohužiaľ, stále ako „problematický".

V radoch študentov vládne názor, že memorovanie vysokého množstva informácií bez ich následnej prirodzenej fixácie na praktických príkladoch má len krátkodobý efekt a študent si z jednotlivých predmetov do života berie len drobné fragmenty vedomostí. Ako inak sa podľa vás dajú vštepiť schopnosti kvalitnej orientácie v právnom systéme?

Názor väčšiny má vždy niečo do seba a s týmto sa plne stotožňujem. Memorovanie kvanta informácií má nielen že krátkodobý efekt, ale je často kontraproduktívne, pretože si študent nevie vybrať, čo je z danej obsiahlej študijnej matérie vlastne podstatné. Snaží sa naučiť všetko, relevantnosť informácii nevie filtrovať, čo spôsobuje, že sa napokon nenaučí nič podstatné, len súhrn slov, ktoré mu nedávajú veľký význam a už vôbec nevie, ako a kde by ich mohol použiť. Encyklopedický prístup k právu určite neprispieva k orientácii v právnom systéme, naopak skôr k disorientácii. Riešením je naučiť študentov vedieť extrahovať podstatné informácie, čo sa dá dosiahnuť zúžením učebnej matérie a zameraním sa v rámci výučby na všeobecné abstraktné právne princípy, postupne na nich neskôr nabaľovať konkrétne informácie, ktoré si študent bude mať možnosť precvičiť na simulovaných či reálnych prípadoch. Ďalšou potrebnou zručnosťou, ktorú by mala právnická fakulta študentovi práva sprostredkovať, je schopnosť nielen určiť relevantné informácie, ale vedieť ich aj vyhľadať. Ťažiskovým na tomto mieste by mali byť predmety ako právna informatika, zamerané na orientáciu v automatizovaných právnych systémoch.

Bc. Slavomíra Henčeková Bc. Slavomíra Henčeková

Tvorivosť by mala byť jednou z hlavných vlastností právnika, ktorý by mal vedieť kombinovať a tvoriť v rámci existujúcich legislatívnych mantinelov. Ak by chcel vyučujúci podporiť tvorivosť formou seminárnych prác, rôznych zadaní a podobne, v súčasnosti má študent možnosť zveriť vyhotovenie takýchto prác firmám, ktoré tieto činnosti majú legálne ako predmet podnikania. Využívajú služby týchto firiem aj študenti práva?

Osobne nepoznám nikoho, kto by takéto služby využíval, asi sa pohybujem v spoločnosti s určitými mravnými zásadami, čomu som len rada. V nadväznosti na nedávnu medializáciu danej kauzy mi je však jasné, že ide o značne rozšírený úkaz. Zarábať na lenivosti je vždy dobrý podnikateľský plán. Študent by mal byť v prvom rade motivovaný, aby prácu vypracoval sám, nie preto, aby splnil uloženú povinnosť, ale aby sa niečo naučil. Túžba po poznaní by mala byť silnejšia ako túžba po titule či zapísanej známke v indexe. Veľkú rolu v motivovaní študenta musia zohrať vyučujúci. Ak sa im to napriek tomu v niektorých prípadoch nepodarí, musia byť natoľko obozretní, aby odhalili, že študent danú prácu nespracoval sám.

Keby ste boli v časovej tiesni a viete o dobrej úrovni služieb takejto spoločnosti, dali by ste si prostredníctvom nich napísať bakalársku či diplomovú prácu? Veď následne sa ju naučiť je predsa len menej časovo náročné, ako ju vytvoriť.

Časovo náročné možno áno, ale čas nie je všetko. Na PF som išla dobrovoľne, nikto ma nenútil a išla som tam preto, aby som sa niečo naučila, nie aby som len získala titul, či šetrila čas. Času je dostatok, len si ho treba dobre zorganizovať. Takže v mojom prípade podobné ťahy neprichádzajú do úvahy, bakalársku prácu som si napísala sama, doteraz sa o problematiku Norimberského procesu zaujímam a rada si napíšem sama aj diplomovú prácu. Vnímam to skôr ako dobrú príležitosť na využitie skúsenosti školiteľa, zhodnotenie práce oponentom, možnosť vyskúšať si argumentačné schopnosti pri obhajobe pred odbornou komisiou než ako nepríjemnú povinnosť, ktorú sa snažím obísť všemožnými prostriedkami balansujúcimi na hrane zákona a ďaleko prekračujúcimi hranice morálky.

V redakcii portálu najpravo.sk už dlhšiu dobu zastávame názor, že každý študent práva by mal mať povinnú viacmesačnú prax v štátnom Centre právnej pomoci, kde by fungovala reálne študentská právna poradňa vrátane aktívnej účasti študentov na skutočných súdnych pojednávaniach, hľadaní riešení pre skutočné ľudské problémy. Prípadne by malo mať CPP pobočku na každej právnickej fakulte.

S potrebou styku študentov s praxou sa dá len súhlasiť. Povinná viacmesačná prax v CPP je ale podľa mňa vzhľadom na množstvo študentov právnických fakúlt nerealizovateľná, minimálne nerealizovateľná v navrhovanej dĺžke. PF UK však už o spolupráci s CPP začala rokovať, prvá spolupráca je v rámci klinického vzdelávania naplánovaná už pre ďalší akademický rok, v rokoch 2014-2015 plánujeme vytvorenie právnej poradne priamo na fakulte, v budúcnosti aj zrealizovanie špecializovaných právnych poradní. Koncepcia klinického vzdelávania, ktorá sa pomaly na PF UK rozbieha, zastrešuje aj iné aktivity, napríklad spoluprácu s Nadáciou Pontis v rámci projektu „Advokáti Pro Bono", simulované súdne spory ako VIS Moot, ELMC, či Simulovaný trestný proces, predmety vyučované klinickou formou, street law clinic, čiže výučba práva študentmi na gymnáziách v rámci predmetu Náuka o spoločnosti, stáže na Najvyššom súde, v NR SR, ministerstvách a rôzne iné.

Odklon od tzv. tradičnej výuky práva by mal byť spätý hlavne s posilnením výučby pozitívno-právnych predmetov, a to už od prvého ročníka. Ktoré predmety podľa vás v modernom vyučovacom procese už nemajú mať miesto?

Tradičné neznamená hneď zlé, nové nie je vždy najlepšie. To, či majú mať pozitívno-právne predmety väčší vplyv a viac miesta vo výučbe je spojené s 200-ročným bojom medzi pozitívnym a prirodzeným právom, ktorý sa často označuje ako nikdy nekončiaci. Chvalabohu. Ak by totiž vyhralo pozitívne právo, znamenalo by to značné oslabenie morálky, ak by zvíťazilo prirodzené právo, vytvorilo by to priestor pre právny anarchizmus. Pozitívne a prirodzené právo by mali ísť ruka v ruke, rovnako by mali byť paralelne vyučované pozitívno-právne a prirodzeno-právne predmety. Nemyslím si, že akýkoľvek predmet vyučovaný na PF UK by už v súčasnosti nemal vo vyučovacom procese miesto, otázne a problematickejšie ale je, ako ho vyučovať. Osobne si teda myslím, že by mali byť pozitívno-právne predmety vyučované už od prvého ročníka, najmä občianske právo, ale rovnako musia mať dostatok priestoru aj nepozitívno-právne predmety ako právna filozofia, právne dejiny, teória či sociológia práva. Dôležité je nájsť medzi týmito správnu rovnováhu, nie však nadraďovať jedno nad druhé.

Je smutné, ak si vyštudovaný právnik nevie vyhľadať dôvodovú správu k prijatému zákonu alebo judikát. Čo má pre právnika väčšiu cenu, informácia o tom, ako súdy riešia v rozhodovacej činnosti určitý typ sporov alebo znalosť významných dátumov stredovekej histórie? Stretli ste sa s tým, že by vám vyučujúci ukázal spôsob vyhľadávania informácií nevyhnutných pre výkon právnických povolaní?

Smutné to určite je, ale určiť väčšiu cenu dvoch porovnávaných informácií je takmer nemožné, trošku sa nám tu miešajú jablká s hruškami. Tak ako nie je podstatný sám o sebe žiaden stredoveký dátum, tak nie je podstatný sám o sebe žiaden jednotlivý paragraf, nemali by sme váhu žiadnej informácie takto zľahčovať. S výučbou spôsobu vyhľadávania informácii som sa na PF UK stretla v rámci predmetov právna informatika, mediálne, komunikačné, či počítačové právo. Tieto predmety však nepatria medzi povinné predmety, takže ich nemusia absolvovať všetci študenti. Jednoznačne je potrebné do budúcna tendenciu výučby schopnosti a zručnosti vyhľadávať informácie posilniť. Považujem to dokonca za dôležitejšie ako samotné sprostredkovanie vedomosti.

Aké schopnosti by mal mať vyštudovaný právnik? Mal by vedieť spísať zmluvu, napísať žalobu, či je to úlohou koncipientskej či čakateľskej praxe, aby právnika pre prax pripravili? Je vôbec úlohou právnických fakúlt pripraviť právnikov použiteľných pre prax?

Každá právnická fakulta by si mala sama zadefinovať, či chce pripraviť právnikov použiteľných pre prax alebo sa chce viac zamerať na poslanie vedeckej ustanovizne. Nemyslím si ale, že by mala byť právnická fakulta továrňou na budúcich advokátov či sudcov, na to slúži koncipientska či iná prax. Navyše, nie každý študent má záujem o typické právnické povolanie. Sú aj takí, ktorí sa po štúdiu chcú venovať právnej vede, učiť, či robiť niečo úplne iné. Právnická fakulta by mala však každému študentovi poskytnúť sprostredkovanie zručnosti orientovať sa v právnom systéme, domácom, ale aj medzinárodnom, vedieť si potrebné informácie vyhľadať, vedieť ich interpretovať a aplikovať, poskytnúť nevyhnutné vedomosti, nie však zahltiť študenta množstvom nepotrebných informácii, ktoré si môže kedykoľvek vyhľadať v príslušnom zákone, naučiť študenta tvorivo, logicky a samostatne myslieť a najmä pomôcť mu osvojiť si určitý morálny hodnotový základ. Hlava študenta nie je nádoba, ktorú treba naplniť, ale fakľa, ktorú treba zapáliť.

Vo svojom článku ste prízvukovali, že prehnaný pozitivizmus je škodlivý a neúčelný. Ako garantovať právnu istotu a predvídateľnosť súdnych rozhodnutí, keď vnímanie spravodlivosti je subjektívnou kategóriou?

Prehnaný pozitivizmus je škodlivý v zmysle vyjadrenia, že zákon je zákon a preto ho musíme za každých okolností aplikovať, nech by bol akokoľvek nespravodlivý. Prehnaný pozitivizmus je škodlivý aj vtedy, ak z nás robí otrokov platného práva, slepých pritakávačov, ktorí nepripúšťajú, že aj zákon sa niekedy môže mýliť. Ak vnímame zákon ako objektívne vyjadrenie spravodlivosti a súdne rozhodnutie contra legem ako subjektívnu spravodlivosť, prikláňam sa radšej k tej subjektívnej, samozrejme, v závislosti od konkrétneho prípadu a s náležitým odôvodnením. Na takejto spravodlivosti nevidím nič zlé. Ako napríklad v prípade Norimberského procesu, kde bolo uznané, že princíp zákazu retroaktivity musí ustúpiť v rámci spravodlivého potrestania nacistických zločincov. Opäť nás to privádza k sporu pozitívneho a prirodzeného práva, v tomto prípade sa však prikláňam k Radbruchovej formule, pretože ide o rozpor medzi pozitívnym a prirodzeným právom tak neznesiteľnej miery, že muselo pozitívne právo ustúpiť. A tu vidím práve možnosť nájdenia určitej rovnováhy medzi prirodzeným a pozitívnym právom, oba musia byť rešpektované ale v rámci určitých hraníc. Preto považujem výraznú dominanciu pozitivizmu za škodlivú a myslím si, že vo vyučovacom procese musia mať miesto tak pozitívno-právne ako aj nepozitívno-právne predmety. Vezmime si ako príklad už spomínané obchodovanie so záverečnými a seminárnymi prácami. Z hľadiska pozitívneho platného práva je takéto konanie v súlade so zákonom, nemyslím si ale, že je to správne, či morálne. Spravodlivosť by sme nemali deliť na objektívnu a subjektívnu, mala by byť len jedna, aj na úkor predvídateľnosti súdnych rozhodnutí či právnej istoty, mala by stáť nad týmito.

Položme si teda otázku: Mohol by inteligentný človek s vysokým právnym povedomím s dostatkom informácií, avšak bez právnického vzdelania poskytovať kvalitnú právnu pomoc alebo súdiť?

Priznať pravdivosť tejto tézy by znamenalo znevážiť úroveň právnického vzdelávania a označiť ho za zbytočné. Zároveň by som tým ako študentka išla sama proti sebe. Takéto schizofrenické sklony, chvalabohu, nemám. Vedomosti a inteligencia sú dobré predpoklady pre uplatnenie sa v právnickej profesii, zďaleka ale nie jediné. Opomenuli sme už spomínanú zručnosť orientovať sa v právnom systéme, schopnosť interpretovať a aplikovať právo, vedieť význam jednotlivých právnych pojmov, vedieť určiť, ktorá informácia je relevantná pre daný prípad, vedieť si ju vyhľadať a použiť, všetko v mantineloch morálnych hodnôt. Inteligencia a vedomosti sú postačujúce pre vyprodukovanie automatu na subsumovanie prípadov pod jednotlivé právne normy, nie kvalitného právnika, ktorého nezaujíma len čo a kde, ale aj prečo a ako. Aj v tomto zmysle vidím škodlivosť prehnaného pozitivizmu. Bohužiaľ, niektorí medzi uvedenými rozdiely nevidia.

Ako vnímajú študenti práva možnosti svojho uplatnenia v živote? Vidia reálnu možnosť uplatniť sa vo vybratej profesii?

Myslím, že vo všeobecnosti medzi študentmi práva na túto tému prevládajú skôr pesimistické názory. Pokiaľ ide o pozíciu sudcu, prokurátora, či notára, považujú sa tieto skôr za SCI-FI než za reálnu možnosť uplatnenia sa po skončení štúdia, ak človek nemá potrebné kontakty. Optimistickejšie je to pri profesii advokáta, množstvo študentov pracuje už počas štúdia v advokátskych kanceláriách, majú teda veľkú šancu v pokračovaní na pozícii koncipienta aj po jeho ukončení. Advokátske kancelárie si samy vychovávajú svojich budúcich zamestnancov na plný úväzok, samozrejme, v prvých rokoch ich majú skôr za lacnú, široko využiteľnú, resp. zneužiteľnú pracovnú silu, ale ak je človek šikovný, môže to byť dobrý začiatok pre jeho budúcu úspešnú kariéru.

Ktorá právnická profesia je vám najbližšia? Dá sa teda v súčasnosti robiť niečo pre dosiahnutie tohto cieľa?

Z tradičných právnických profesií som mala možnosť vyskúšať si pracovať v advokátskej kancelárii a taktiež v rámci stáže na okresnom súde v Poprade a Najvyššom súde, preto sú mi najbližšie práve profesie advokáta a sudcu. Okrem toho ma zaujala menej typická pozícia rozhodcu rozhodcovského súdu, s ktorou som sa síce simulovane, ale predsa, stretla v rámci účasti na simulovanom rozhodcovskom konaní VIS Moot. Pre tieto zmienené sa dá aj v súčasnosti mnoho robiť, jednou z ciest je práve skúsenosť, napríklad aj taká, akú som mala ja. Ďalším predpokladom sú dobré študijné výsledky, nielen preto, aby to dobre vyzeralo v indexe a malo správnu farbu diplomu vo vitríne, ale aby mal človek potrebný teoretický podklad. Ďalšou možnosťou pre zvýšenie konkurencieschopnosti na trhu práce sú mimoškolské činnosti, výber je obrovský, chce to len čas, chuť a odhodlanie. Všetko toto, tieto malé krôčiky, ktoré môže človek už teraz spraviť, sa napokon poskladajú ako mozaika na ceste za vysnívaným budúcim povolaním, len treba vedieť, čo človek vlastne chce. Osobne však v budúcnosti plánujem ísť skôr vedeckou cestou, rada by som pokračovala v doktorandskom štúdiu a napokon zostala učiť na fakulte. Kde presne, zatiaľ neviem. Ak sa veci budú hýbať správnym smerom, rada zostanem na PF UK, ak nie, nevylučujem štúdium a pôsobenie v zahraničí.

Vo verejnosti sa hovorí, že právo na Slovensku vyštuduje každý, kto má peniaze. Dá sa stretnúť na fakulte so znakmi, ktoré tento výrok potvrdzujú?

Veľa vecí sa nahovorí, o pravdivosti množstve tvrdení treba pochybovať a preverovať ju. Ak by som si myslela, že na našej fakulte sú takéto praktiky tolerované, bolo by odo mňa pokrytecké pokračovať tam v štúdiu a oháňať sa morálkou, právom, či spravodlivosťou. Odpoveď je teda nie.

Sú podľa vašich vedomostí na Slovensku právnické fakulty, kde sa podľa vás dá vyštudovať ak máte dostatok peňazí?

Peniaze nepochybne hýbu svetom, trend uľahčovania si štúdia pomocou finančných prostriedkov je typický najmä pre súkromné univerzity. Netreba to však generalizovať a hádzať všetky do jedného vreca, už vôbec nie so všeobecnou platnosťou tvrdiť, že všetci študenti súkromných právnických fakúlt vyštudujú za peniaze. Tieto rozšírené zjednodušené výroky nepodporujem. Stretla som sa s množstvom študentov súkromných univerzít, ktorí boli dostatočne šikovní nato, aby si skúšky nemuseli kupovať. Bohužiaľ som počula aj o opačných prípadoch, ale problém korupcie je trošku zložitejší a nie ojedinelý nielen v oblasti vzdelávania. Vnímam ho ako morálne zlyhanie spoločnosti.

Jedna profesorka práva mi povedala, že súčasná morálna a vedomostná úroveň študentov je asi najnižšia akú zažila počas svojho pôsobenia na právnickej fakulte. Dotvára ju tiež laxný prístup množstva študentov či nedostatok rešpektu k názorom druhých. Čo tento stav podľa vás zapríčinilo?

Neviem, či je najnižšia, nevidela by som to takto tragicky, ale určite je čo napravovať. Problém vidím najmä v demotivácií študentov, na ktorom majú značný podiel vyučujúci. Prednášky sú často len predčítaním zo skrípt, semináre opakovaním prednášok, najviac sa oceňuje odrapotanie nabiflených vedomostí, tvorivosť sa považuje za nedokonalosť v bifľovaní, diskusia a kladenie otázok za zdržiavanie, snahu si niečo dokázať, poprípade mudrovanie. Neplatí to, samozrejme, vždy, ale je to pomerne rozšírený jav. Tí študenti, ktorí majú záujem o to, aby sa niečo naučili, sú často frustrovaní, keď napokon po niekoľkých dňoch štúdia a vynaloženého úsilia za nimi po skúške príde spolužiak a arogantne podotkne: „Pf, ja som sa to učil štyri hodiny a mám to za A," alebo „ani som to nečítal, všetko sa mi podarilo odpísať." Človek musí byť veľmi silná nátura a značne uvedomelý, aby ho to negatívne nepoznačilo v intenzite ďalšieho vzdelávania. Vina, samozrejme, nie je len na strane vyučujúcich. Myslím si však, že žiadna právnická fakulta by nemala oplývať prívlastkom „električková škola" (spraví ju každý, koho nezrazí električka), a že by kvantita vyprodukovaných študentov nemala byť na úkor ich kvality.

Druhá stránka mince je aj úroveň vyučujúcich. Niekedy sa hovorievalo, že „Kto neumí, ten učí." Je to síce podpásová otázka, keďže stále študujete a tento rozhovor si prečítajú možno aj vaši vyučujúci, no mohli by ste povedať, že situácia je v súčasnosti taká, že daný výrok už vôbec neplatí?

Neviem, ako je to v iných odboroch či na iných fakultách, ale musím povedať, že na PF UK je pozícia pedagóga veľmi žiadané povolanie s veľkým dopytom. Uspejú len tí najlepší, preto si myslím, že takýto výrok nemá u nás ani najmenšiu platnosť. Koniec koncov, učiť chcem aj ja.

Právnici z praxe veľakrát tvrdia, že akademici sa pohybujú väčšinou v teoretickej rovine a výklad učiva nezohľadňuje praktický život. Má na právnickej fakulte miesto aj vyučujúci, ktorý nepôsobil a ani nepôsobí v aplikačnej praxi?

Nepochybne áno, najmä pri nepozitívnoprávnych predmetoch ako teória práva, právne dejiny, rímske právo, filozofia, či sociológia práva. Pri pozitívnoprávnych predmetoch je to trošku komplikovanejšie, styk s praxou je dôležitý, ale nevidím napríklad problém v tom, aby vyučujúci bez praxe nemohol učiť základné teoretické princípy občianskeho, trestného, obchodného, či akéhokoľvek pozitívneho práva. Teoretický pohľad na vec je nemenej dôležitý ako praktická skúsenosť.

Keďže momentálne pôsobíte v rámci programu Erasmus na PF v Regensburgu, ako by ste pomenovali zásadné rozdiely v právnickom vzdelávaní?

Čo sa týka pozitívno-právnych predmetov, v Nemecku sa napríklad občianske právo vyučuje už od prvého ročníka, ale nie takým štýlom ako u nás, že sa človek musí ihneď naučiť 30 delení právnych úkonov, k tomu dedičské právo, BSM a ďalšie, ale dôraz sa tu kladie na najpodstatnejšie súkromnoprávne princípy, ktoré sa ihneď demonštrujú na prípadoch. Práca s nekomentovanými právnymi predpismi a riešenie prípadov sú to, v čom je potrebné vzdelanie na slovenských fakultách zdokonaliť a brať ako samozrejmosť. A pokiaľ ide o nepozitívno-právne predmety, nepripisuje sa im v žiadnom prípade menšia váha. Myslím, že Nemci našli tú správnu rovnováhu. Okrem toho ma na štúdiu v Nemecku zaujal veľmi individuálny prístup, prednášky ani väčšina seminárov nie sú povinné, každý sa učí koľko a kedy chce. Napriek tomu je na hodinách stále dostatok študentov a najväčšia knižnica v Nemecku nezíva prázdnotou ani po polnoci. Podnetom pre študovanie nie je zavedenie povinnej účasti na hodinách a sankcie v prípade jej nedodržania, ale motivovanie študentov, kde hrajú dôležitú úlohu vyučujúci, ktorí sú naozaj veľmi milí a ochotní pomôcť študentom v každej situácií. Taktiež som si všimla, že prístup k právu je v Nemecku menej encyklopedický a viac vedecký, čo vyplýva už len s názvu študijného odboru „Rechtswissenschaft," čiže právna veda.

Ako študentka Právnickej fakulty Univerzity Komenského, ako vnímate pokles vašej fakulty v hodnotení ARRA z prvého miesta na druhé? Myslíte si, že je toto hodnotenie spravodlivé? Ktorým hodnotiacim kritériám by mala ARRA prisúdiť väčšiu váhu pri svojom hodnotení.

Každé hodnotenie je subjektívne, viac či menej, o spravodlivosti teda ťažko hovoriť. Každopádne hodnotenie ARRA poukázalo na problém PF UK a síce nedostatok publikačnej činnosti, resp. nedostatočné vykazovanie publikačnej činnosti, aby to bolo presné a potrebu reformy doktorandského štúdia. Vnímam ho ako dobrý varovný signál, aby sme s danými nedostatkami začali niečo robiť, čo sa napokon aj stalo, čiže ho vlastne v konečnom dôsledku vnímam pozitívne. V duchu hesla, že len kritika a poukázanie na nedostatky posúvajú veci dopredu, chvála znamená stagnáciu.

Na záver otázka na odľahčenie. Ťaháky boli aj budú medzi študentmi spôsobom, ako si štúdium uľahčiť. Na práve je to z dôvodu kvanta učebnej látky o to výraznejšie. Aké sú súčasné trendy v tejto oblasti? Ešte stále sú v kurze poskrývané papieriky, či už prevládajú bluetoothové slúchadlá? S akým najsofistikovanejším ťahákom ste sa u spolužiakov stretli?

Kvantum učebnej látky na práve spôsobuje, že je takmer nemožné si akýkoľvek ťahák vôbec urobiť, pretože je tých informácií na skúšku toľko, že by ťahák daného rozsahu bolo asi príliš komplikované pred vyučujúcim ukryť, ak by nebol príliš benevolentný alebo príliš nevšímavý. Ťaháky sú skôr doménou technických smerov či mladších ročníkov na stredných a základných školách, u nás som si s tým ešte nestretla. V oblasti podvádzania na našej fakulte nič sofistikované nie je v kurze, iba tradičné opisovanie od spolužiakov či z „výcucov", vyšší level je už opisovanie z kníh, pretože to si musí človek najprv nejakú knihu zaobstarať a potom sa v nej vedieť dokonca orientovať, aby v nej rýchlo našiel potrebnú informáciu. A ak už dokáže toto, zvyčajne už opisovať, či robiť si ťahák ani nepotrebuje, lebo príde nato, že už sa to vlastne naučil. Ak však na túto tému zalovím v pamäti a zaspomínam si na časy strávené na gymnáziu, najviac sa mi páčilo nie skrývanie malých papierikov vo výstrihoch, pod sukňou, v ruke, pod lavicou, na stoličke, v pere, či na zemi, ale naopak, najviac ma oslovilo, keď si jeden spolužiak sediaci pri nástenke pekne pripol celú matériu na veľkom farebnom papieri na nástenku a nikto si to nevšimol. Darmo, veľké veci sú často prehliadnuteľné. 

Ohodnoťte článok
Hlasovalo: 6429

Nový príspevok

z odstupom času

Som už trošku dlhšie od školy ale myslím si ža sa nezmenilo nič, alebo len veľmi málo. Presne ako táto študentka som rozmýšľala aj ja keď som študovala na PF UK. Učenie a memorovanie textov som nedokázala pochopiť až do ukončenia školy. Aj na prednášky kde mi vlastne prečítali skriptá som neznášala chodiť lebo to sa dalo naučiť aj samoštúdiom. Praktická časť takmer žiadna. Je to tak a bohužiaľ ako čítam, tak to pokračuje ďalej. Na prax ma škola nepripravila, to je pravda ale bola som nabitá vedomosťami ktoré som sa učila používať až v praxi. Posledných 6 rokov som zaúčala absolventov rôznych škôl, ale zatiaľ mi najšikovnejší pripadali z PF UK. Prakticky až v praxi som ocenila, čo niekde v pameti uložené bolo. Nebolo mi to cudzie ale povedomé. Niečo mi to hovorilo. Dnešný absolventi sú zvyknutí nie na štúdium a vyhľadávanie informácii ale na vzory. Ešte aj ten vzor, ktorý je poskytnutý dokážu skopírovať aj s chybami a dokonca ani neskontrolujú či na danú situáciu vúbec ten odsek sedí alebo ho treba prepísať. Pri probléme alebo nejakej situácii sa im nevybaví nič, nemajú v povedomí nič a dokonca sú lenivý si informáciu aj vyhľadať. Samostatne sa nepokúšajú o žiadne riešenie. Najprv si prídu po výsledok, akoby mali nájsť cestu k nemu. Veľmi som počudovaná že v súčasnej dobe internetu a možností vyhľadávania študenti žiadajú predmet informatiky. Podľa mňa už pred príchodom na vysokú školu by mali byť v tejto oblasti zdatní a len si šikovnosť vo vyhľadávaní všetkého možného rozvíjať a učiť sa jeden od druhého. Aký je to záujem o štúdium keď maturant hlásiaci sa na školu nevie vyhľadávať zákony a judikáty prípadne sa zaujímať o právnu problematiku.. Za našich čas sa študovali zbierky,novely sme značili perom do zákona a knihy sa čítali v knižniciach. Ach keby bolo vtedy ako je to teraz. Je veľmi dobré , že su ešte aj študenti ktorí očakávajú od školy viac ako je im schopná poskytnúť. Ide o ozajstný záujem. ktorý však väčšine chýba. A čakajú že skončia školu a budú ohroamne zarábať. To sa však darí len vyvoleným a tí ostatný si musia cestu vyšlapať sami. Nezatracujete ani kvantá memorovaného textu, lebo žiadne výberové konanie , ani na VSÚ , sudcu , alebo čakateľa či koncipienta pokiaľ nemáte kontakty stojí len na memorovaných textoch. Lebo porovnávať u absolventov možno len vedomosti, nie skúsenosti. A verte tomu tí čo vedia sú väčšinou aj šikovní, lebo na vedomosti treba veľké sebazapretie. A človejk je nádoba, ktorú treba naplniť kvalitným olejom, aby mohol ako fakľa zahorieť veľkým plameňom. Prázdna nádoba nezahorí. Nespoliehajte sa na to, že Vás škola naučí všetko, väčšinou sú to teoretici a v tom sú dobrí, ale často sa stáva že nenapíšu správne ani návrh na súd a treba odstraňovať aj vady podania. Ale učíme sa celý život....Bohužiľ súčastná doba nedáva zelenú šikovným a usilovným ale tím druhým ktorí majú len ten titul pred menom. Ale každý má možnosť zvážiť akú cestu si zvolí.

eva | 21.05.2012 10:04
RE: z odstupom času

V prvom rade ma teší, že sú absolventi PF UK podľa Vás najšikovnejší, ale myslím, že stále je čo zlepšovať, a poriadne. Čo sa týka právnej informatiky, nemyslím si, že je úlohou strednej školy, resp. gymnázia poskytnúť študentom zručnosť v tomto obore, to by sme od toho gymnázia chceli už trochu priveľa a príliš špecifické. Informatika áno, rovnako ako aj cudzie jazyky, dejiny, či filozofia, ale nemôžte od gymnázia chcieť, aby študentov učilo právnu informatiku, právnické cudzie jazyky, právne dejiny, či právnu filozofiu. Na to slúži práve vysoká škola. A nemyslím si taktiež, že vyhľadávanie zákonov, práca s ASPI (nielen zadanie čísla zákona, ASPI ponúka zložitejšie funkcie ako toto), či jaspi prinajhoršom, vyhľadávanie judikátov a práca s nimi, sú veci, ktoré sa človek len tak ľahko nenaučí poriadne sám. Preto vidím potrebu právnej informatiky, či predmetu s obdobným názvom, aby študenti neskončili pri vyhľadávaní v googli a už spomínanom strojovom vypĺňaní vzorov, čo nemá absolútne nič spoločné s právom, skôr s administratívou. Takúto zručnosť sa človek naozaj môže veľmi jednoducho naučiť aj na strednej škole. A pokiaľ ide o to memorovanie, určite musí na ňom byť aj niečo užitočné, inak by to nebol tak zaužívaný spôsob učenia sa. Ale myslím, že jeho efektivita napriek tomu, že to "človeku niečo hovorí, " môže byť oveľa väčšia. Nevravím, že sú teoretické vedomosti zbytočné, to vôbec nie a ani to z rozhovoru nijak nevyplýva, len si myslím, že ak sa ich človek naučí inak, nielen v nadväznosti na praktické prípady, ale aj v teoretickej rovine, ak musí sám niečo teoretické vymyslieť, napísať prácu, porozmýšľať nad tým, študovať viacero prameňov, vyhľadať si ich, prácu obhájiť, zodpovedať otázky ... dá mu to vždy viac, než suché biflovanie. Prajem pekný deň!

PoUtStŠtPiSoNe
: