Dovolanie

Aplikácia procesných noriem, ktorá vedie k procesnému rozhodnutiu, je vo svojej podstate na strane jednej nemeritórnym právnym posúdením, no na strane druhej je aj procesným postupom tak, ako ho predpokladá § 420 písm. f) Civilného sporového poriadku. Preto je ústavne neudržateľný právny názor, podľa ktorého je z prieskumu podľa § 420 písm. f) Civilného sporového poriadku vylúčený prieskum takým rozhodnutí, ktoré namietajú nesprávne právne posúdenie procesných noriem. Práve naopak, § 420 písm. f) Civilného sporového poriadku je priestorom ochrany tých základných práv, do ktorých bolo zasiahnuté rôznymi nesprávnymi procesnými postupmi a rozhodnutiami.

Riešenie problematiky úpravy styku otca s maloletou nemôže byť v žiadnom prípade posudzované ako právna otázka, na ktorej by záviselo napadnuté rozhodnutie, a pri ktorej by bolo možné založiť do budúcna ustálenú rozhodovaciu prax. Vyriešenie styku sa odvíja od zistení vyplývajúcich v každom individuálnom prípade z vykonaného dokazovania a je na súde prvej inštancie, aby zvážil, s ohľadom na najlepší záujem dieťaťa a práva rodičov, ako styk rodiča s maloletým dieťaťom upraví. Je teda zrejmé, že nejde o otázku právnu, ale naopak o otázku skutkovú.

Určenie výšky výživného je vždy výsledkom posúdenia vysoko individuálnych, jedinečných skutkových okolností každej prejednávanej veci, ktoré sú nezameniteľné s okolnosťami relevantnými v iných veciach, pretože kritéria na určenie rozsahu vyživovacej povinnosti (napr. schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného ako aj odôvodnené potreby dieťaťa a ďalšie) sú rozdielne v každej veci a odlišujú sa od prípadu k prípadu. Iný výklad by viedol k rozporu so záujmami dieťaťa, ktorému sa výživné priznáva. Každé jedno rozhodnutie o výživnom na dieťa je založené na riešení čisto individuálnych otázok, ktoré nemôže byť považované za pravidlo pre iné prípady. Je preto namieste konštatovanie, že v takto vysoko individuálnej otázke, akou je určenie konkrétneho rozsahu vyživovacej povinnosti, sa ani nemôže vytvoriť ustálená rozhodovacia prax dovolacieho súdu. Pri posúdení a hodnotení zákonom ustanovených východísk na určenie výživného postupujú totiž súdy vždy diferencovane v každom konkrétnom prípade a nezotrvávajú na určitých striktných hraniciach. V takto individualizovanom rámci určovania konkrétnej výšky výživného zovšeobecnenie ani neprichádza do úvahy.

Vylúčenie prípustnosti dovolania proti uzneseniu v konaní o návrat maloletého do cudziny vo veciach neoprávneného premiestnenia alebo zadržania (§ 76 CMP) sa vzťahuje tiež na dovolanie smerujúce proti takému uzneseniu odvolacieho súdu vydanému v čase pred realizáciou faktického návratu maloletého dieťaťa do cudziny, ktorým bolo po právoplatnosti uznesenia nariaďujúceho jeho návrat rozhodnuté o prijatí vhodného opatrenia v zmysle § 130 CMP. Prípustnosť dovolania proti tomuto uzneseniu nemôže založiť ani procesná vada zmätočnosti uvedená v § 420 CSP (viď judikát R 20/2017), ale ani okolnosť, ktorá by inak bola relevantná podľa § 421 ods. 1 CSP.

I. Je ústavne (ale i zákonne) neakceptovateľný taký postup, ktorým by bol dovolateľ nútený vybrať si len jeden z dôvodov prípustnosti dovolania napriek reálnej existencii viacerých dôvodov prípustnosti dovolania. Zo žiadneho zákonného ustanovenia CSP nevyplýva obmedzenie, ktoré by čo i len naznačovalo, že proti rozhodnutiu, proti ktorému je prípustné dovolanie z dôvodu podľa § 420 CSP, ako aj podľa § 421 CSP, by uplatnenie niektorého dôvodu prípustnosti dovolania vylučovalo alebo podmieňovalo možnosť uplatniť aj iný dovolací dôvod. Možno konštatovať, že § 420 CSP zakladá samostatne prípustnosť dovolania a rovnako samostatne zakladá prípustnosť dovolania aj § 421 CSP. Zákon medzi nimi neupravuje žiadnu súvislosť, a to ani podmieňujúcu, ani vylučujúcu.

Pri rozhodovaní o odklade vykonateľnosti dovolaním napadnutého rozhodnutia súd môže súd zohľadniť aj prebiehajúce exekučné konanie, v rámci ktorého by ujma, ktorá vznikne výkonom rozhodnutia na majetku dovolateľa, ktorý je fyzickou osobou, bola väčšia, ako prípadná ujma u oprávneného subjektu - právnickej osoby v majetkovoprávnych vzťahoch, v prípade odkladu vykonateľnosti rozsudku (rozsudkov).

Rozhodnutím o rozvode manželstva sa mení osobný stav účastníkov, ktorý pôsobí nielen voči tretím osobám, ale aj voči súdom (§ 159 ods. 2 O.s.p.). V nadväznosti na to treba znenie § 237 O.s.p. vykladať nie doslovne (tak, že dovolaním možno v prípade výskytu niektorej z týchto vád napadnúť skutočne každé rozhodnutie odvolacieho súdu), ale tak, že procesná vada v zmysle tohto ustanovenia nezakladá prípustnosť dovolania, pokiaľ smeruje proti rozsudku, ktorým bolo rozvedené manželstvo.