Rodičovské práva a povinnosti

Dohovor a Haagsky dohovor musia byť interpretované v súlade a bez vzájomného konfliktu, pričom rozhodujúci je najlepší záujem dieťaťa. Vnútroštátne súdy sú povinné náležite preskúmať celú rodinnú situáciu vrátane tvrdení o „vážnej ujme“, ktorá by dieťaťu v prípade návratu mala hroziť, a toto preskúmanie musia vnútroštátne súdy aj náležite odôvodniť vo svojich rozhodnutiach. Riziko vzniku vážnej psychickej traumy je priamo spojené s najlepším záujmom dieťaťa, a preto toto tvrdenie musí byť preskúmané vo svetle čl. 13 písm. b) Haagskeho dohovoru.

Od zásahov do rodičovských práv a povinností jedného z rodičov podľa § 38 Zákona o rodine, spočívajúcich v ich pozastavení, obmedzení alebo pozbavení, treba dôsledne odlišovať úpravu rodičovských práv a povinností podľa § 24, § 25, § 36 ods. 1 Zákona o rodine spočívajúcu najmä vo zverení maloletého dieťaťa do osobnej starostlivosti jedného z rodičov. Rodičovské práva a povinnosti podľa § 28 ods. 1 Zákona o rodine, teda aj právo a povinnosť zastupovať svoje maloleté dieťaťa, zostávajú obidvom rodičom zachované aj po rozhodnutí súdu o úprave výkonu rodičovských práv a povinností. Rodičovské práva a povinnosti podľa § 28 ods. 1 Zákona o rodine zostávajú rodičovi zachované i vtedy, ak mu súd predbežným opatrením nariadi, aby odovzdal dieťa do starostlivosti druhého z rodičov alebo do starostlivosti toho, koho označil súd, a aby platil výživné na dieťa v nevyhnutnej miere. Nesprávnym je názor, podľa ktorého oprávnenie vymáhať výživné proti druhému rodičovi v exekučnom konaní prislúcha len tomu z rodičov, ktorému je dieťa zverené do osobnej starostlivosti.

Pozbavenie rodičovskej zodpovednosti (u nás výkonu rodičovských práv a povinností – pozn. autora) je najtvrdším zásahom do vzťahov medzi rodičmi a deťmi. K naplneniu skutkovej podstaty pozbavenia rodičovskej zodpovednosti musí byť splnená jedna z dvoch skutočností predpokladaných v hypotéze ustanovenia § 44 ods. 3 ZR (u nás § 38 ods. 4 ZR – pozn. autora), a to že rodič svoju rodičovskú zodpovednosť alebo jej výkon zneužíva alebo ho závažným spôsobom zanedbáva. Aby bol tento zásah odôvodnený, nestačí ojedinelé vybočenie alebo opomenutie rodičovskej starostlivosti. Najmä v prípade zanedbania povinností rodičom musí byť daný jeho tak značný stupeň, že pozbavenie rodičovskej zodpovednosti je jediným účinným prostriedkom ochrany dieťaťa. Za zneužívanie rodičovskej zodpovednosti je predovšetkým považované ohrozenie telesného a duševného vývoja detí, umožnenie im páchať trestnú činnosť, zvádzanie k nemorálnemu spôsobu života, týranie detí a podobne. Za závažné zanedbávanie rodičovskej zodpovednosti sa považuje najmä dlhodobé neplnenie rodičovských práv a povinností k maloletému, absolútny nezáujem o maloletého, najmä o jeho výchovu a výživu, trvalé ponechanie dieťaťa vo výchovnom zariadení spojené s nezáujmom o toto dieťa a s neprejavením snahy prevziať ho do rodinnej výchovy, nemorálny spôsob života rodičov, sústavné neplnenie vyživovacej povinnosti k dieťaťu, trestný postih pre zanedbanie povinnej výživy a podobne. Doba, počas ktorej jeden z rodičov rodičovskú zodpovednosť riadne nevykonával, sama o sebe nepredstavuje rozhodujúcu skutočnosť pre pozbavenie rodičovskej zodpovednosti. Rozhodujúcou je intenzita takéhoto správania, ktoré musí byť závažné a zavinené. Z uvedeného vyplýva všeobecný korektív pre uvedený krajný zásah do vzťahu medzi rodičom a dieťaťom, spočívajúci v tom, že takýto zásah musí byť súčasne „jediným účinným prostriedkom ochrany dieťaťa", potreba jeho vykonania musí v každom konkrétnom prípade, z hľadiska intenzity riadneho nevykonávania rodičovskej zodpovednosti rodičom, prevážiť nad právom dieťaťa na rodinný život, zachovanie rodinných zväzkov, na starostlivosť rodičov a osobný kontakt s nimi, nad právom poznať svojich rodičov. Inými slovami, takýto zásah musí byť v záujme dieťaťa, sledovať jeho blaho. Len takéto poňatie podmienok pozbavenia rodičovskej zodpovednosti zodpovedá jeho ústavne konformnému výkladu.

Součástí rodičovské zodpovědnosti tak, jak je vymezena v ustanovení § 31 odst. 1 zákona č. 94/1963 Sb., není vyživovací povinnost rodiče k dítěti. Tato povinnost vyplývá ze samé podstaty právního vztahu rodičovství. Neplnění vyživovací povinnosti rodičem, byť je lze považovat za soustavné a dlouhodobé, se do oblastí výkonu jeho rodičovské zodpovědnosti podle § 31 odst. 1 zákona o rodině nemusí negativně promítat za situace existujícího vzájemného citového vztahu mezi nezletilým dítětem a rodičem, jejich kontaktů a zájmu rodiče o dítě, proto není v zájmu nezletilého, aby rodič byl rodičovské zodpovědnosti zbaven (§ 44 odst. 3 cit. zákona) či aby jeho rodičovská zodpovědnost byla omezena (§ 44 odst. 2 cit. zákona).

Za závažné zanedbávanie rodičovských povinností je konštantnou judikatúrou (porovnaj napríklad R 41/1976) považované najmä dlhodobé neplnenie rodičovských práv a povinností k maloletému, ďalej trvalé ponechanie dieťaťa vo výchovnom zariadení spojené s nezáujmom o toto dieťa a s neprejavením snahy prevziať ho do rodinnej výchovy, nemorálny spôsob života rodičov, sústavné neplnenie vyživovacej povinnosti k dieťaťu, trestný postih pre zanedbávanie povinnej výživy a podobne. Pozbavenie rodičovskej zodpovednosti (u nás pozbavenie výkonu rodičovských práv – pozn. aut.) je zásadným zásahom do vzťahu medzi rodičom a dieťaťom a najtvrdšou sankciou, ktorú zákon o rodine pozná. Aby tento zásah do vzťahu medzi rodičom a dieťaťom bol odôvodnený, nestačí len ojedinelé vybočenie alebo opomenutie rodičovskej starostlivosti, ale zneužívanie či zanedbávanie rodičovskej zodpovednosti takého stupňa, že pozbavenie rodičovskej zodpovednosti je jediným účinným prostriedkom ochrany dieťaťa. Predpokladom pozbavenia rodičovskej zodpovednosti je, že rodič neplní svoje povinnosti, aj keby ich plniť mohol. Súčasne však judikatúra pripúšťa, že opatrenie podľa § 44 zákona o rodine (u nás § 38 ZR – pozn. aut.) sa dá zrušiť a rodičovské právo obnoviť, ak odpadnú dôvody, pre ktoré došlo k pozbaveniu rodičovských práv (porovnaj rozhodnutie Najvyššieho súdu z 24. novembra 1964, sp. zn. Cz 48/64).

Vyživovacia povinnosť rodičov k deťom je zákonnou povinnosťou, ktorá v sebe zahŕňa právo dieťaťa na výživu a s tým korešpondujúcu povinnosť obidvoch rodičov dieťa vyživovať. Z povahy výživného vyplýva, že právo na výživné je osobným právom dieťaťa; nie rodiča, ktorému bolo dieťa zverené do osobnej starostlivosti. Ak si vyživovaciu povinnosť voči dieťaťu, určenú právoplatným rozhodnutím súdu alebo súdom schválenou dohodou, povinný rodič neplní, dieťa má právo domáhať sa splnenia tejto povinnosti jej núteným výkonom. Pri vymáhaní pohľadávok výživného je teda oprávneným dieťa, v prospech ktorého je výživné priznané, a povinným je rodič, ktorému bola uložená povinnosť platiť výživné. Pri zastupovaní maloletého dieťaťa v exekučnom konaní na vymoženie výživného od povinného rodiča sa pripúšťa, aby pri podaní návrhu na exekúciu dieťa zastupoval druhý rodič (R 21/1981).

Rozhodnutie súdu o podstatnej veci týkajúcej sa výkonu rodičovských práv podľa § 49 Zákona o rodine nie je rozhodnutím obmedzujúcim rodičovské práva, umožňujúcim podanie dovolania v zmysle § 238 ods. 4 OSP.

Rodičovské práva a povinnosti, a teda aj právo zastupovať svoje maloleté dieťa, majú obaja rodičia. Rodičovské práva a povinnosti vykonáva, a teda aj zastupuje maloleté dieťa, len jeden z rodičov v prípadoch predpokladaných § 28 ods. 3 Zákona o rodine. Od zásahov do rodičovských práv a povinností jedného z rodičov podľa § 38 Zákona o rodine, spočívajúcich v ich pozastavení, obmedzení alebo pozbavení, treba dôsledne odlišovať úpravu rodičovských práv a povinností podľa § 24, § 25, § 36 ods. 1 Zákona o rodine spočívajúcu najmä vo zverení maloletého dieťaťa do osobnej starostlivosti jedného z rodičov. Rodičovské práva a povinnosti podľa § 28 ods. 1 Zákona o rodine, teda aj právo a povinnosť zastupovať svoje maloleté dieťaťa, zostávajú obidvom rodičom zachované aj po rozhodnutí súdu o úprave výkonu rodičovských práv a povinností. Rodičovské práva a povinnosti podľa § 28 ods. 1 Zákona o rodine zostávajú rodičovi zachované i vtedy, ak mu súd predbežným opatrením nariadi, aby odovzdal dieťa do starostlivosti druhého z rodičov alebo do starostlivosti toho, koho označil súd, a aby platil výživné na dieťa v nevyhnutnej miere.

Kolíznym opatrovníkom je ten, koho v prípade možnej kolízie záujmov maloletého dieťaťa a jeho rodičov ustanovil súd maloletému dieťaťu za zástupcu, ktorý bude maloleté dieťa zastupovať v určitom konaní alebo pri určitom právnom úkone. Súd je povinný vždy vymedziť rozsah práv a povinností kolízneho opatrovníka podľa účelu, pre ktorý bol opatrovník ustanovený (viď R 45/1986). Funkcia tohto opatrovníka zaniká vykonaním úkonu, na ktorý bol opatrovník ustanovený za zástupcu maloletého dieťaťa, alebo skončením príslušného konania, pre ktoré bol opatrovník ustanovený maloletého zastupovať. Súdom ustanovený kolízny opatrovník sa v rozsahu, v ktorom je oprávnený za maloleté dieťa konať, stáva zástupcom maloletého dieťaťa namiesto rodiča (rodičov); len kolízny opatrovník je potom oprávnený a povinný maloleté dieťa v konaní zastupovať v rozsahu určenom súdom tak, aby ochrana záujmov maloletého dieťaťa bola riadne zabezpečená bez ohľadu na prípadné záujmy niektorého z rodičov. Záujmy toho, kto má byť ustanovený súdom za kolízneho opatrovníka, sa nesmú stretať so záujmami dieťaťa.

Ak škodu, ktorú spôsobí maloletý alebo ten, kto je v čase jej spôsobenia postihnutý duševnou poruchou, prichádzajú do úvahy ako subjekty zodpovednosti podľa § 422 Občianskeho zákonníka jednak tí, ktorí zanedbali dohľad (dozor) založený zákonom či úradným rozhodnutím alebo dohodou, jednak maloletí alebo tí, ktorí sú postihnutí duševnou poruchou. Tými, ktorí zanedbali náležitý dohľad (dozor), budú v prvom rade rodičia zásadne ide o obidvoch rodičov - § 34 ods. 1 Zákona o rodine - bez ohľadu na to, či sú manželmi alebo nie sú. Ak však bude maloleté dieťa zverené súdnym rozhodnutím, či súdom schválenej dohody len jednému z rodičov, bude z hľadiska zanedbania náležitého dohľadu, a tým aj jeho zodpovednosti prichádzať do úvahy zásadne len tento rodič, prípade jeho manžel (nie druh), ktorý žije s dieťaťom v spoločnej domácnosti, a to aj keď nie je otcom dieťaťa, ak v rámci svojej zákonnej povinnosti (§ 33 Zákona o rodine) výslovne či mlčky prevzal povinnosť podieľať sa na výchove dieťaťa.