Kto procesne zavinil zastavenie sporového konania z dôvodu oddlženia fyzickej osoby?

Podľa ustanovenia § 167e ods. 1 Zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii  (ZKR) ak bol vyhlásený konkurz, súd bez zbytočného odkladu zastaví konanie, v ktorom sa uplatňuje pohľadávka, ktorá môže byť uspokojená iba v konkurze (§ 166a) alebo sa považuje za nevymáhateľnú (§ 166b).

O nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí (§ 262 ods. 1 CSP).  Ak strana procesne zavinila zastavenie konania, súd prizná náhradu trov konania protistrane (§ 256 ods. 1 CSP).

Toľko citácia právnych predpisov. V prípade, ak súd zastavuje konanie z dôvodu vyhláseného konkurzu na fyzickú osobu (oddlženie), je teda povinný rozhodnúť o nároku na náhradu trov konania. V prvom kroku musí skúmať, či je možné niektorej zo strán sporu pričítať procesné zavinenie na zastavení konania, aby mohol aplikovať citované ustanovenie § 256 ods. 1 CSP.

V prípade, ak žalobca podal žalobu voči žalovanému, na majetok ktorého bol vyhlásený konkurz ešte pred podaním žaloby, je situácia v zásade jednoznačná. Žalobca zavinil v takomto prípade zastavenie konania a nárok na náhradu trov konania by mal byť priznaný protistrane, nakoľko vyhlásenie konkurzu je zverejňované v Obchodnom vestníku. Ak však k vyhláseniu konkurzu dôjde počas prebiehajúceho konania, v tomto bode sa aktuálna súdna prax triešti. Zo strany súdov sa môžeme stretnúť s viacerými názormi na otázku nároku na náhradu trov zastaveného konania:

1. Konajúci súd je toho názoru, že žiadnej zo strán sporu nemožno pričítať procesné zavinenie na zastavení konania, preto žiadnej zo strán sporu nárok na náhradu trov konania nepriznáva. Tento názor je v justičnej praxi dominantným.

2. Konajúci súd je toho názoru, že svoje oddlženie môže iniciovať len samotný dlžník, a teda pokiaľ dlžník iniciuje konanie o oddlžení, najčastejšie formou konkurzu, podľa § 167 ods. 1 ZKR, tým samým v prípade vyhlásenia konkurzu spôsobuje aj procesný následok vo forme zastavenia sporového konania, v ktorom sa uplatňuje voči nemu pohľadávka, ktorá môže byť uspokojená v konkurze. Súdy v takýchto prípadoch výrokom rozhodujú, že žalobca má voči žalovanému (voči majetku ktorého je konkurz vyhlásený) nárok na plnú náhradu trov konania.

3. Niektoré súdy žalobcovi nárok na náhradu trov konania nepriznávajú, pričom uvádzajú, že dôvodom pre zastavenie konania je síce vyhlásenie konkurzu na majetok žalovaného, preto zavinenie na zastavení konania treba pričítať žalovanému a tento by podľa § 256 ods. 1 Civilného sporového poriadku mal žalobcovi nahradiť trovy konania, avšak nárok na náhradu trov konania má základ v procesnom práve a vzniká až na základe právoplatného rozhodnutia súdu, ktoré má v tomto smere konštitutívnu povahu (viď napr. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 4Cdo 12/2006). V prípade zastavenia konania podľa §167e ods. 1 Zákona č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii by teda nevyhnutne vznikol vždy až po rozhodnom dni.

4. Dajú sa vyhľadať tiež rozhodnutia, kedy súd žalobcovi náhradu trov konania nepriznal, a to s poukazom na § 166b ods. 1 písm. b/ a § 166e ods. 4 prvá veta zákona č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii. Podľa týchto ustanovení za nevymáhateľné voči dlžníkovi v prípade oddlženia sa považuje aj príslušenstvo pohľadávky, na ktoré vznikol nárok v rozhodujúci deň a po rozhodujúcom dni; to neplatí pre pohľadávku z úveru na bývanie, ibaže bola prihlásená do konkurzu. Na nevymáhateľnosť pohľadávky voči dlžníkovi súd prihliadne aj bez námietky dlžníka. Orgán verejnej moci je povinný hľadieť na dlžníka vo vzťahu k pohľadávke, ktorá sa stala nevymáhateľná (§ 166b), ako by na neho hľadel, keby rozhodol o trvalom upustení od vymáhania pohľadávky.

5. Snáď najzaujímavejší je postup niektorých súdov, ktoré si pomáhajú analógiou legis s Exekučným poriadkom, a to konkrétne ustanovením § 203 ods. 3 v znení účinnom do 31. marca 2017, podľa ktorého ak sa exekúcia zastaví z dôvodu, že na majetok povinného bol vyhlásený konkurz, nevyhnutné trovy exekúcie znáša oprávnený a súd bez zbytočného odkladu na návrh exekútora rozhodne o ich výške. Dovolíme si doslovne odcitovať z jedného uznesenia: „V prípade, ak bol na majetok žalovaného vyhlásený konkurz, nemožno podľa názoru súdu pričítať zavinenie za zastavenie civilného súdneho konania žiadnej zo strán sporu. Jedná sa totiž o okolnosť, ktorá nastala bez toho, že by niektorá zo strán vyvinula procesnú aktivitu v civilnom sporovom konaní, ktorá by viedla k zastaveniu konania. Ustanovenie § 256 CSP sú preto nepoužiteľné. CSP neobsahuje ustanovenie, ako rozhodnúť o trovách konania v prípade zastavenia konanie v dôsledku vyhlásenia konkurzu na majetok žalovaného. Súd preto v zmysle článku 4 ods. 1 CSP pristúpil k aplikácii ustanovenia § 203 ods. 3 EP na danú právnu vec, pretože má za to, že daná právna úprava je obsahom aj účelom najbližšia tejto právnej veci z nasledovných dôvodov: V exekučnom konaní majú oprávnený a povinný obdobné postavenie ako žalobca a žalovaný v základnom súdnom konaní, aj keď účel týchto konaní je samozrejme rozdielny (v civilnom sporovom konaní sa pohľadávka žalobcu len zisťuje a v prípade jej dôvodnosti judikuje, kým v exekučnom konaní sa pohľadávka vymáha). Oprávnený podáva návrh na vykonanie exekúcie, v tomto konaní žalobca žalobu. V dôsledku vyhlásenia konkurzu na majetok povinného taktiež dochádza k zastaveniu exekučného konania, pričom taktiež žiadnemu z účastníkov konania nemožno pričítať zavinenie za vzniknutú procesnú situáciu na účel rozhodnutia o nároku a výške trov exekučného konania. Na rozdiel od civilného sporového konania, v exekučnom konaní bola táto situácia ohľadne otázky náhrady trov konania vyriešená prijatím ustanovenia § 203 ods. 3 EP. Aplikujúc ust. § 203 ods. 3 EP analogicky na túto právnu vec - rozhodovanie o nároku na náhradu trov konania súd dospel k záveru, že žalobca nemá nárok na náhradu trov konania, pretože nevyhnutné trovy konania znáša žalobca. Nárok na náhradu trov konania však v zmysle § 203 ods. 3 EP nemá ani žalovaný, pretože v zmysle § 203 ods. 3 EP v prípade zastavenia exekučného konania pre vyhlásenie konkurzu na majetok povinného má nárok na náhradu trov iba súdny exekútor, ktorý vystupuje pri vymáhaní judikovanej pohľadávky ako orgán verejnej moci a za účelom rozhodovania o trovách konania ako účastník konania. V zmysle § 203 ods. 3 EP len jeho trovy znáša oprávnený a súd o ich výške rozhodne na návrh súdneho exekútora. Úlohu orgánu verejnej moci však v civilnom sporovom konaní plní súd. O náhrade jeho trov sa nerozhoduje, pretože za účelom plnenia úloh výkonu súdnictva sú náklady štátu spojené s materiálnym, technickým a personálnym zabezpečením súdu uhrádzané zo štátneho rozpočtu, neznáša ich teda žalobca, ani iná strana sporu."

6. Možno je to už úsmevné, ale existuje ešte aj šiesty spôsob, ako sa súdy s nárokom na náhradu trov konania v tomto prípade vysporiadavajú. Zdá sa vám, že už viac variantov ani je možných? Je. Súdy o nároku na náhradu trov konania nerozhodnú vôbec. Z odôvodnenia sme sa však nedozvedeli, z akého dôvodu.

Zdroj: sudnerozhodnutia.sk
Ilustračné foto: najprávo.sk