Právne úkony

Vôľa je základnou pojmovou kategóriou právneho systému. Právo stanovením normatívov (príkazov, zákazov, dovolení) pôsobí na jej utváranie. Do procesu jej tvorby vstupujú aj mimoprávne (sociologické, psychologické) momenty. Poznanie je spôsobilým subjektom práva pretvárané v konanie (v zmysle správania). Právny systém uvažuje o konaní ako o právnej skutočnosti závislej od vôle. Konanie preto hodnotí s ohľadom na vôľu subjektu práva. Niektoré konania považuje za súladné s právom (inak povedané, za právne) iné za nesúladné s právom (inak povedané, za protiprávne). Pri úvahách ako správne súdiť právnu relevanciu konania berie právny systém na zreteľ jednak proces utvorenia obsahu vôle (napr. hodnotenie danosti a zamerania obsahu vôle či dobromyseľnosť toho, komu bol právny úkon určený v civilných veciach; alebo rozsiahly inštitút zodpovednosti za zavinené konanie vo veciach trestných) a tiež prejav vôle (napr. stanovenie obsahových náležitostí prejavu vôle). Právny úkon je z pohľadu konania subjektu práva právom dovoleným a vôľou podmieneným správaním (na ktoré sú viazané právne následky). Nejde iba o prázdny prejav vôle. Jeho obsah je daný. Bez ohľadu na to, aký je, dôležité je, že existuje (samozrejme ak nejde o mimovoľný, mysľou neovplyvňovaný úkon). Poznanie obsahu vôle je preto základom pre vyhodnotenie relevancie právneho úkonu. Bez prihliadnutia na obsah vôle nie je možné hovoriť o posúdení vôle. V takom prípade je možné hovoriť iba o posúdení prejavu.

Otázka posudzovania (ne)platnosti alebo (ne)existencie právneho úkonu je kategóriou objektívnou a súvisí s tým, ako relevantná právna úprava normatívne reguluje určitú časť ľudského konania, a preto jej autoritatívne právne posúdenie nezávisí od subjektívnych predstáv účastníkov tohto právneho úkonu, ktoré súvisia s jeho právnym hodnotením, t. j. vnútorné presvedčenie účastníka právneho úkonu nijakým spôsobom neovplyvňuje otázku platnosti alebo existencie tohto právneho úkonu.