Všeobecné pojmy

Rozhodnutie bližšie ozrejmuje tzv. nepravú recidívu a jej porovnanie so súbehom a recidívou páchateľov trestných činov.

Článok 3 a článok 4 ods. 1 smernice Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2016/343 z 9. marca 2016 o posilnení určitých aspektov prezumpcie neviny a práva byť prítomný na konaní pred súdom v trestnom konaní v spojení s odôvodnením 16 tejto smernice, ako aj článok 47 druhý odsek a článok 48 Charty základných práv Európskej únie sa majú vykladať v tom zmysle, že nebránia tomu, aby v rámci trestného konania začatého proti dvom osobám vnútroštátny súd najprv uznesením prijal vyhlásenie o vine prvej osoby pre trestné činy uvedené v obžalobe údajne spáchané v spolupáchateľstve s druhou osobou, ktorá neurobila vyhlásenie o vine, a následne rozhodol po vykonaní dokazovania vzťahujúceho sa na skutky vytýkané tejto druhej osobe o jej vine, pod podmienkou na jednej strane, že uvedenie druhej osoby ako spolupáchateľa údajne spáchaných trestných činov je nevyhnutné na kvalifikáciu právnej zodpovednosti osoby, ktorá urobila vyhlásenie o vine, a na druhej strane, že v tom istom uznesení a/alebo obžalobe, na ktorú sa toto uvedené uznesenie odvoláva, sa jasne uvedie, že vina tejto druhej osoby nebola zákonným spôsobom preukázaná a bude predmetom samostatného vykonania dokazovania a rozhodnutia.

Ak v rámci trestného konania vedeného pre trestný čin sprenevery podľa § 213 Trestného zákona treba riešiť otázku vlastníckeho práva k veci, ktorá má byť predmetom sprenevery, pričom túto otázku samotný Trestný zákon nerieši, musia ju orgány činné v trestnom konaní a všeobecné súdy posudzovať podľa príslušných ustanovení občianskeho, resp. obchodného hmotného práva a až na základe takéhoto právneho posúdenia môžu dospieť k ústavne konformnému záveru o tom, či páchateľ nakladal alebo nenakladal s cudzou (zverenou) vecou.

Použitie zásady „in dubio pro reo“ prichádza do úvahy len vtedy, keď pochybnosti, ktoré vznikli v trestnom konaní o nejakej skutočnosti, trvajú aj po vykonaní a zhodnotení všetkých dostupných dôkazov.

Pojem verejnej prístupnosti na internete je treba hodnotiť nielen s ohľadom na možnosti užívateľov internetu daný obsah zobraziť pokiaľ ide o prístupové práva, ale aj vo svetle ich možností sa o ňom vôbec v prvom rade dozvedieť (napríklad z príspevkov na chatoch a diskusných skupinách, z obsahov stránok indexovaných vyhľadávacími službami, alebo práve vďaka vloženiu na profil užívateľa internetovej sociálnej siete, ktorého obsah je preposielaný ich ďalším užívateľom).

Pojmy „viac" v slovnom spojení „viac trestných činov" v § 37 písm. h/ Tr. zák. a „dva a viac" v slovnom spojení „dva a viac trestných činov" v § 41 ods. 1 Tr. zák. sú synonymom a ustanovenie § 37 písm. h/ Tr. zák. je v tomto rozsahu potrebné vykladať tak, že Trestný zákon považuje za priťažujúcu okolnosť spáchanie viac ako jedného trestného činu. Spáchanie zbiehajúceho sa trestného činu sa však v súlade so zásadou „ne bis in idem", vyjadrenou v § 38 ods. 1 Tr. zák. nepoužije ako priťažujúca okolnosť podľa § 37 písm. h/ Tr. zák., ak by išlo zároveň o okolnosť, ktorá podmieňuje použitie vyššej trestnej sadzby, pričom môže ísť aj o okolnosť podľa ustanovenia všeobecnej časti Trestného zákona (§ 41 os. 2 Tr. zák.).

Skutočnosť, či bola zachovaná totožnosť skutku, treba vždy skúmať podľa individuálnych okolností každej konkrétnej trestnej veci. Podstata skutku je určovaná účasťou obvineného na určitej udalosti popísanej v obžalobnom návrhu, z ktorej vzišiel škodlivý následok. Totožnosť skutku je zachovaná, ak je zachovaná totožnosť konania alebo následku aspoň čiastočne. Ustanovenie § 278 ods. 1 Tr. por. nebráni súdu, aby prípadne prihliadal k tým zmenám skutkového deja, uvedeného v obžalobe, ku ktorým došlo pri prejednávaní veci na hlavnom pojednávaní a ktoré nemenia totožnosť skutku. Totožnosť skutku neznamená, že musí ísť od začiatku trestného stíhania až do jeho skončenia o úplnú zhodu udalostí, o ktorých sa rozhoduje. Vykonávaním dôkazov sa získané poznatky o skutočnostiach môžu meniť, niektoré údaje môžu odpadnúť a naopak niektoré pristúpiť, nesmie sa však zmeniť podstata skutku. Podstata skutku bude zachovaná, ak bude zachovaná totožnosť konania alebo následku, prípadne aj ich čiastková zhoda. Pre zachovanie totožnosti skutku nemajú vplyv zmeny v jednotlivých okolnostiach, ktoré skutok individualizujú (čas, miesto, spôsob vykonania, spolupáchatelia...), ak inak totožnosť konania zostala zachovaná.

Prisvojenie si veci sa nerozumie jej získanie do vlastníctva, nakoľko trestným činom ani nemožno nadobudnúť vlastnícke právo. Podstatné je získanie možnosti neobmedzenej dispozície s vecou, pričom nie je rozhodujúce, ako následne páchateľ s prisvojenou vecou nakladá. O prisvojenie si veci pôjde aj vtedy, keď páchateľ po dokonaní činu túto niekomu daruje, zahodí, predá alebo zničí.

Ťažkou ujmou na zdraví nie je len porucha zdravia trvajúca dlhší čas (§ 123 ods. 3 písm. i/ Tr. zák.), ale v zmysle § 123 ods. 3 písm. e/ Tr. zák. aj poškodenie dôležitého orgánu. Podľa ustálenej súdnej praxe vyjadrenej tiež v rozsiahlej judikatúre sa za poškodenie dôležitého orgánu považuje také porušenie niektorého z telesných orgánov, pri ktorom vzniká nebezpečenstvo pre život alebo iný závažný dlhotrvajúci následok napr. poranenie dôležitého vnútorného orgánu akým je napr. aj slezina.