Dovolanie

Najvyšší súd SR sa vyjadril k otázke vzťahu dovolacích dôvodov podľa § 371 ods. 1 písm. h) a i) a k otázke ich uplatnenia pri namietaní uloženého trestu v dovolacom konaní.

Najvyšší súd SR sa vo svojom rozhodnutí venoval otázke, za akých podmienok je možné podať dovolanie proti výroku o vine a treste po vyhlásení obvineného o tom, že je vinný zo spáchania skutku uvedeného v obžalobe.

Judikát sa zaoberá otázkou prieskumu zavinenia v dovolacom konaní.

Proti rozsudku vyhlásenému po prijatí vyhlásenia obvineného o priznaní viny podľa § 257 ods. 5 Trestného poriadku môže podať dovolanie len minister spravodlivosti na základe podnetu a obvinený môže v tomto prípade podať dovolanie len proti výroku o treste.

Odsúdenému, ktorému bol uložený peňažný trest a ktorý tento uložený peňažný trest vykonal zaplatením sumy peňažného trestu, nemožno odoprieť právo podať dovolanie len z dôvodu, že jeho odsúdenie bolo zahladené, keďže by tým neprimeraným spôsobom a v rozpore s podstatou a účelom inštitútu dovolania došlo k obmedzeniu prístupu odsúdeného k súdnej ochrane, čím by sa zasiahlo do podstaty a zmyslu základného práva na súdnu ochranu.

Ustanovenie § 372 ods. 2 Trestného poriadku nemožno analogicky aplikovať na prípady odmietnutia skôr podaného dovolania v tej istej trestnej veci podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku, keďže takého použitie analógie je spôsobilé porušiť základné práva vyplývajúce zo siedmeho oddielu druhej hlavy Ústavy Slovenskej republiky (čl. 46 a nasl.).