Smrť povinného ako nemajetného a náhrada trov exekúcie

Vrásky na čelách exekútorov spôsobuje už dlhšiu dobu nejednotná rozhodovacia činnosť súdov vo veciach náhrady trov exekúcie v prípade smrti povinného a následného zastavenia dedičského konania pre jeho nemajetnosť.

Podstata problému tkvie v otázke, či v prípade, ak povinný v priebehu exekúcie zomrel a v dôsledku zastavenia dedičského konania po ňom pre nemajetnosť (§ 175h ods. 1 O.s.p.) povinnosť z exekučného titulu neprešla na jeho dedičov, má byť exekúcia zastavená podľa § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku (ďalej aj „EP"), t.j. z dôvodu, že je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať, alebo z dôvodu podľa § 57 ods. 1 písm. h/ Exekučného poriadku, t.j. že majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie.

Vyriešenie tejto otázky má zásadný význam, nakoľko od riešenia tejto otázky závisí, či pre rozhodnutie o trovách exekúcie sa má aplikovať ustanovenie § 203 ods. 1 Exekučného poriadku, v zmysle ktorého ak dôjde k zastaveniu exekúcie zavinením oprávneného, súd mu môže uložiť nahradenie nevyhnutných trov exekúcie, alebo ustanovenie § 203 ods. 2 veta prvá Exekučného poriadku, v zmysle ktorého ak sa exekúcia zastaví z dôvodu, že majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie, znáša ich oprávnený.

Zjednodušene povedané, od posúdenia tejto otázky závisí, či vzniknuté trovy exekúcie bude exekútorovi refundovať oprávnený alebo si ich bude exekútor znášať sám.

Rozhodnutia okresných súdov

Pozrime sa, ako riešia danú otázku niektoré okresné súdy. V novej databáze zverejnených súdnych rozhodnutí sme si vyhľadali relevantné súdne rozhodnutia o zastavení exekúcie v prípade smrti povinného a následného zastavenia dedičského konania pre nemajetnosť povinného.

Okresný súd Žiar nad Hronom vo veci 11Er/500/2007 exekúciu zastavil a o trovách rozhodol tak, že „v danom prípade nastala jedna zo situácií predpokladaných v § 203 EP, a to nemajetnosť povinného, ktorú skutočnosť má súd preukázanú z dedičského konania vedeného na tunajšom súde, keď toto bolo zastavené, nakoľko poručiteľ t. j. povinný nezanechal žiadny majetok. Pokiaľ by v rámci dedičského konania bol zistený nejaký majetok, došlo by k uplatneniu univerzálnej sukcesie, teda do práv a povinností poručiteľa – povinného by vstúpili jeho dedičia a exekúcia by tak pokračovala s nimi; k zastaveniu exekúcie by tak nedošlo. Z tohto dôvodu bol k náhrade trov exekúcie zaviazaný oprávnený."

Okresný súd Revúca vo veci 6Er/190/2008 exekúciu v prípade smrti povinného a zastavení dedičského konania z dôvodu, že povinný zanechal len majetok nepatrnej hodnoty, ktorý bol vydaný dedičovi, ktorý sa postaral o pohreb povinného, zastavil podľa § 57 ods. 1 písm. h/ EP a súdnemu exekútorovi priznal náhradu trov exekúcie, nakoľko „majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie".

Rozdielne názory na pôde krajského súdu

Krajský súd v Banskej Bystrici rozhodoval vo veci 2CoE/497/2011-19 o odvolaní oprávneného proti uzneseniu o zastavení exekúcie. Prvostupňový súd zastavil exekúciu podľa § 57 ods. 1 písm. h/ EP a zároveň rozhodol o tom, že oprávnený je podľa § 203 ods. 2 prvej vety EP povinný nahradiť súdnemu exekútorovi trovy exekúcie, keďže dedičské konanie bolo uznesením zastavené pre nemajetnosť povinného, a preto majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie.

Krajský súd uznesenie Okresného súdu potvrdil, pričom poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 7 M Cdo 5/2011 zo dňa 13. mája 2011, v ktorom NS SR skonštatoval, že povinnosti vyplývajúce z exekučných vzťahov smrťou povinného nezanikajú, ale prechádzajú na dedičov, ktorí sa okamihom smrti poručiteľa stávajú subjektom jeho práv a povinností a veritelia môžu od nich žiadať uspokojenie svojich pohľadávok do výšky nadobudnutého dedičstva. Ak poručiteľka žiaden majetok nezanechala a dedičské konanie bolo právoplatne zastavené podľa § 175h ods. 1 O. s. p. pre jej nemajetnosť, exekučný súd mal konanie zastaviť z dôvodu, že majetok povinnej nestačí ani na úhradu trov exekúcie (§ 57 ods. 1 písm. h/ EP). Prípadní dedičia nevstúpili do žiadnych povinností poručiteľky, nakoľko tá bola nemajetná, a preto použitie § 57 ods. 1 písm. g/ EP pre zastavenie exekúcie bolo nesprávne. Následne okresný súd rozhodol nesprávne aj o trovách exekúcie, ktoré je povinný znášať oprávnený aj keď zastavenie exekúcie nezavinil, pokiaľ je exekučné konanie zastavené pre nemajetnosť povinnej. Krajský súd preto uzavrel, že ak povinný zomrel v priebehu exekučného konania a dedičské konanie po ňom bolo právoplatne zastavené pre jeho nemajetnosť, neexistujú žiadni právni nástupcovia, ktorí by prevzali zodpovednosť za dlhy poručiteľa a s ktorými by mohol súd pokračovať v exekučnom konaní. Exekučný súd preto správne zastavil exekúciu podľa § 57 ods. 1 písm. h/ Exekučného poriadku z dôvodu, že majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie a následne exekučný súd správne rozhodol aj o trovách exekúcie, keď v zmysle § 203 ods. 2 Exekučného poriadku zaviazal na náhradu trov exekúcie oprávneného.

Vo veci 43CoE/207/2011 Krajský súd v Banskej Bystrici rozhodoval o odvolaní povinného proti uzneseniu Okresného súdu v Žiari nad Hronom, ktorý napadnutým uznesením exekúciu zastavil podľa ustanovenia § 57 ods. 1 písm. g/ EP a o trovách exekúcie rozhodol tak, že oprávnenému uložil povinnosť nahradiť súdnemu exekútorovi trovy exekúcie.

Krajský súd však v tejto veci uznesenie Okresného súdu Žiar nad Hronom v časti výroku o trovách exekúcie zmenil tak, že súdnemu exekútorovi náhradu trov exekúcie nepriznal. V odôvodnení uviedol, že okresný súd rozhodol správne, keď exekúciu zastavil podľa ustanovenia § 57 ods. 1 písm. g/ EP, keďže mal preukázané, že po začatí exekučného konania povinný zomrel, avšak pri rozhodnutí o trovách nesprávne aplikoval ust. § 203 ods. 2 EP, ktorého aplikácie je možná len v prípade zastavenia konania podľa § 57 ods. 1 písm. h/ EP. Krajský súd ďalej doplnil, že exekútor nesie vždy riziko, že v niektorých prípadoch nemusia byť jeho nároky vzniknuté pri výkone exekúcie uspokojené, avšak toto je nesporne vyvážené inými výhodami, ktoré súvisia s výkonom tejto profesie (Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 432/08, II. ÚS 27/08). Podľa § 203 ods. 1 EP je možnosť zaviazal aj oprávneného nahradiť trovy exekúcie súdnemu exekútorovi, avšak súd môže oprávnenému uložiť takúto povinnosť len v tom prípade, ak je nesporné, že nesie na zastavení konania zavinenie. V prejednávanej veci oprávnený nezavinil, že počas exekúcie povinný zomrel ako nemajetný, preto mal okresný súd rozhodnúť tak, že aj keď má súdny exekútor vždy právo na náhradu trov exekúcie, ktoré mu výkonom exekučnej činnosti vznikli, nemohol mu ich náhradu súd z vyššie uvedených dôvodov priznať. Na rozhodnutie, ktorým bol oprávnený zaviazaný k povinnosti nahradiť súdnemu exekútorovi trovy konania nie sú splnené podmienky podľa § 203 EP, pretože v konaní nebolo jednoznačne preukázané zavinenie oprávneného na zastavení exekučného konania.

Najvyšší súd opakovane konštatuje

Stanovisko k zadanému problému zaujal Najvyšší súd SR vo februári tohto roka v rozhodnutí sp. zn. 6 M Cdo 11/2011, avšak toto bolo prijaté senátom Najvyššieho súdu SR len pomerom hlasov 2:1.

Väčšinový názor senátu znel, že ak došlo k zastaveniu konania o dedičstve z dôvodu, že poručiteľ nezanechal majetok (§ 175h ods. 1 O.s.p.), exekučný súd zastaví exekúciu nie preto, že je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať (§ 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku), ale preto, že majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie (§ 57 ods. 1 písm. h/ Exekučného poriadku); v takomto prípade znáša trovy exekúcie oprávnený (§ 203 ods. 2 prvá veta Exekučného poriadku).

Možno v prípade smrti uvažovať o majetnosti či nemajetnosti povinného?

K rozhodnutiu pripojil odlišné stanovisko sudca JUDr. Rudolf Čirč, ktorý uviedol, že smrť povinného znamená stratu jeho spôsobilosti byť účastníkom exekučného konania. Vzniká tým prekážka tohto konania, ktorá vyžaduje posúdiť, či povinnosť z exekučného titulu prešla na právnych nástupcov (dedičov) povinného (§ 37 ods. 3 a 4 Exekučného poriadku a podporne aj § 107 v spojení s § 251 ods. 4 O.s.p.). Ak vymáhaná povinnosť na dedičov neprešla z dôvodu zastavenia dedičského konania, pretože povinný nezanechal majetok, musí byť exekúcia zastavená podľa § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku, teda preto, že tu je iný dôvod, pre ktorý nemožno exekúciu vykonať. Ako príklad zastavenia exekúcie v zmysle tohto ustanovenia uvádza právna teória okrem iného aj nedostatok niektorej z procesných podmienok, ktorý nemožno odstrániť (porovnaj Jaroslav Krajčo, Komentár Exekučný poriadok, Eurounion, spol. s r.o., 2009 jún, str. 207). Ak by u povinného išlo o záväzok osobnej povahy, resp. taký ktorý zo zákona smrťou zaniká, bol by daný dôvod na zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm. f/ Exekučného poriadku. Neprichádza však do úvahy zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm. h/ Exekučného poriadku, t. j. z dôvodu, že majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie. Uvedené ustanovenie umožňuje zastaviť exekúciu z dôvodov procesnej ekonómie, t. j. ak po vykonaní úkonov súdneho exekútora smerujúcich k zisteniu majetku povinného nie je zistený žiadny majetok povinného alebo je jeho hodnota nepostačujúca na krytie trov exekúcie, a realizácia exekúcie by viedla len k zvýšeniu týchto trov, ktoré by nemohli byť z výťažku uspokojené. Posudzovanie majetku povinného z tohto hľadiska prichádza do úvahy len ak povinný právne existuje. Pokiaľ však už povinný právne zanikol, nemožno uvažovať o jeho majetnosti či nemajetnosti (nemožno hovoriť o nedostatku majetku resp. o nepatrnom majetku nikoho). Vylučuje to povaha smrti ako právnej skutočnosti. Zároveň povinný z procesného hľadiska prestáva byť účastníkom exekučného konania a z hľadiska hmotného práva prestáva byť aj dlžníkom (podľa zásady „mors omnia iura solvit" – „smrť oslobodzuje od všetkých záväzkov"), uvádza JUDr. Čirč.

Je treba ustanovenie § 203 ods. 2 prvej vety Exekučného poriadku interpretovať v náväznosti na § 203 ods. 1 Exekučného poriadku?

Ohľadom trov exekúcie JUDr. Čirč dodal, že pokiaľ ide o otázku, či v prípade zastavenia exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku z dôvodu, že došlo k zániku povinného ako právneho subjektu a vymáhaná povinnosť neprešla na jeho právneho nástupcu (nástupcov), možno oprávnenému uložiť povinnosť zaplatiť exekútorovi náhradu trov exekúcie, zastáva názor, že rozhodujúcim kritériom pre takéto rozhodnutie je v zmysle § 203 ods. 1 Exekučného poriadku existencia zavinenia oprávneného na zastavení exekúcie. Dôvodom pre uloženie povinnosti oprávnenému zaplatiť súdnemu exekútorovi náhradu trov exekúcie nemôže byť samotná skutočnosť, že povinný ako právny subjekt zanikol. Len v situácii, keď k tejto objektívnej skutkovej okolnosti zastavenia exekúcie pristúpia aj konkretizované okolnosti subjektívnej povahy (procesné zavinenie oprávneného), môže byť oprávnenému uložená náhrada trov exekúcie. Jeho procesné zavinenie však nemožno bez ďalšieho založiť iba na dispozičnom úkone – návrhu na nariadenie exekúcie. O procesné zavinenie oprávneného na zastavení exekúcie pôjde vtedy, keď mu bude možné vytýkať, že nedbal na náležitú opatrnosť a uvážlivosť a návrh na nariadenie exekúcie podal, hoci mal k dispozícii poznatky, z ktorých sa dal takýto výsledok predvídať.

JUDr. Čirč zastáva vo svojom stanovisku teda názor, že aj v prípade zastavenia exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm. h/ Exekučného poriadku, t. j. z dôvodu, že majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie, možno oprávnenému uložiť povinnosť náhrady trov exekúcie len ak je dané jeho procesné zavinenie na zastavení exekúcie. Aj keď znenie § 203 ods. 2 veta prvá Exekučného poriadku môže viesť k záveru, že v takomto prípade musí oprávnený uhradiť trovy exekúcie, hoci zastavenie exekúcie nezavinil a nemohol ho predvídať, treba namiesto gramatického výkladu uprednostniť výklad systematický a toto ustanovenie interpretovať v nadväznosti na jeho odsek 1 tak, že aj v prípade zastavenia exekúcie pre nedostatok majetku povinného je povinnosť oprávneného hradiť trovy exekúcie závislá od jeho zavinenia na zastavení exekúcie. Takýto výklad rešpektuje hodnotu spravodlivosti pri rozhodovaní o trovách exekúcie a je preto ústavne konformný. Redakcia najprávo.sk podotýka, že k obdobnému záveru dospel aj Ústavný súd Českej republiky vo veci sp. zn. III. ÚS 455/08.

Ilustračné foto: stock.xchng