Dedenie

Najvyšší súd ČR vyjadril svoj právny názor na to, kto znáša dôkazné bremeno v otázke pravosti závetu spísaného vo forme súkromnej listiny.

Dôvod vydedenia musí existovať už v čase pred prejavom poručiteľovej vôle v listine o vydedení a teda pri posúdení, či sú dané dôvody pre vydedenie sú rozhodujúce len okolnosti, ku ktorým došlo v čase pred spísaním listiny o vydedení.

Započítanie (kolácia) je inštitút dedičského práva, účelom ktorého je dosiahnuť spravodlivé rozvrhnutie majetkového prínosu pochádzajúceho od poručiteľa do majetku dedičov. Cieľom je odstrániť alebo aspoň zmenšiť majetkové disproporcie medzi dedičmi, pokiaľ majú pôvod v majetkových zdrojoch plynúcich od poručiteľa. Tento účel (cieľ) sa dosahuje vyrovnaním rozdielov, ku ktorým medzi dedičmi došlo v dôsledku právneho úkonu poručiteľa, ktorým za svojho života obdaroval niektorého z viacerých (budúcich) dedičov. Pri započítaní ide o modifikáciu zákonného dedičského podielu obdarovaného dediča. Pri intestátnej postupnosti (pri dedení zo zákona) dochádza k započítaniu ex offo. Pri započítaní v zmysle § 484 ods. 1 Občianskeho zákonníka sa hodnota toho, čo niektorý z dedičov obdržal od poručiteľa počas jeho života ako dar nad rámec obvyklého darovania, pripočíta k celkovej hodnote zanechaného majetku poručiteľa, zo súčtu týchto hodnôt sa vypočíta výška podielu zo zákona a od takto určeného podielu sa obdarovanému dedičovi odpočíta to, čo je predmetom zápočtu. Už zo samej podstaty matematického výpočtu, ktorým sa realizuje započítanie v zmysle § 484 ods. 1 Občianskeho zákonníka, je zrejmé, že význam tu má nielen správne určenie celkovej ceny poručiteľovho majetku v čase jeho smrti, ale tiež správne určenie hodnoty daru (zápočtu). Hodnota daru v čase jeho nadobudnutia (najmä v prípade nehnuteľností) nemusí byť totožná s hodnotou daru v čase smrti poručiteľa; rozhodujúcou však je všeobecná cena darovanej veci v čase darovania, teda nie v čase smrti poručiteľa alebo prejednania dedičstva. Všeobecnou cenou sa pritom rozumie cena, za ktorú by v danom mieste a čase (obdarovania) bolo možné obstarať rovnakú (obdobnú) vec v závislosti od ponuky a dopytu.

O zavrhnutia hodné konanie proti prejavu poručiteľovej poslednej vôle môže ísť len v prípade konania, ktorým sa dedič snaží vyvolať usporiadanie dedičskej postupnosti v rozpore s vôľou poručiteľa.

Zmenou účastníka konania na základe univerzálnej sukcesie sa nemení povaha sporu a ani jeho právne posúdenie v merite veci

Ak poručiteľ za svojho života uzatvorí zmluvu, v ktorej sa zaviaže previesť vlastníctvo predmetnej nehnuteľnosti na druhú zmluvnú stranu a po podaní návrhu na povolenie vkladu vlastníckeho práva, avšak pred rozhodnutím o povolení vkladu zomrie, následne vkladové konanie pokračovalo s jeho právnymi nástupcami a vklad vlastníckeho práva na nadobúdateľa bol právoplatne povolený, je možné určiť, že nehnuteľnosť patrí do dedičstva po poručiteľovi.

Smrť fyzickej osoby je v majetkových veciach právnou skutočnosťou, s ktorou sa spája univerzálna sukcesia podľa § 460 a nasledujúcich Občianskeho zákonníka. Dedičstvo sa síce nadobúda smrťou poručiteľa, avšak princíp ingerencie štátu pri nadobúdaní dedičstva sa prejavuje v tom, že dedičstvo musí byť súdom (predtým štátnym notárstvom) prejednané a vyporiadané. Podľa rozhodnutia súdu (štátneho notárstva) o dedičstve sa nadobúda dedičstvo s účinnosťou ku dňu smrti poručiteľa. Rozhodnutie štátneho notárstva o tom, ktoré veci a práva prešli z majetku poručiteľa na dediča, má iba deklaratórnu povahu. Ak poručiteľ v čase smrti skutočne vlastnil sporné pozemky, osoby prichádzajúce do úvahy ako jej dedičia nadobudli predmet dedičstva smrťou tejto poručiteľky, teda nie vydržaním v zmysle § 134 Občianskeho zákonníka. Pokiaľ sporné pozemky napriek tomu, že ich poručiteľ v čase smrti vlastnil, neboli predmetom konania o dedičstve, mohli byť prejednané v konaní o tzv. novoobjavenom majetku.

Úmrtie účastníka kúpnej zmluvy, t.j. predávajúceho samo osebe nie je dôvodom pre zamietnutie návrhu na vklad vlastníckeho práva, a to ani podľa ustanovení katastrálneho zákona ani podľa ustanovení Občianskeho zákonníka. Účastník zmluvy, ktorá podlieha pre účinnosť rozhodnutiu o vklade príslušnej správy katastra, je svojim zmluvným prejavom viazaný až do rozhodnutia príslušného orgánu. Táto viazanosť je občianskoprávnym vzťahom, prechádza z účastníka na jeho právnych nástupcov, teda aj na dedičov, ktorí ako právni nástupcovia zomrelého účastníka nastupujú na jeho miesto do právneho vzťahu založeného prejavmi vôle pôvodného účastníka.

Materiálnou náležitosťou vydedenia je okrem všeobecných požiadaviek pre platnosť právneho úkonu, existencia konkrétneho dôvodu vydedenia uvedeného v zákone. Rozširovanie týchto dôvodov nie je prípustné. Dôvod vydedenia musí byť pod sankciou neplatnosti právneho úkonu konkretizovaný tak, aby bol zrozumiteľný nielen dotknutému subjektu, ale aj subjektu nezúčastnenému (por. § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka).

Občiansky zákonník vychádza pri úprave dedenia zo zásady univerzálnej sukcesie, podľa ktorej dedič smrťou poručiteľa vstupuje do jeho majetkovoprávnych vzťahov v celej ich šírke, to znamená, že nielen do práv ale i povinností poručiteľa, ktoré nezanikli jeho smrťou. Dedičstvo teda tvoria nielen všetky veci, práva a iné majetkové hodnoty, ktoré v okamihu smrti patrili poručiteľovi a ktoré jeho smrťou nezanikajú, ale aj dlhy poručiteľa. Pri zisťovaní poručiteľovho majetku, vrátane jeho dlhov, je zásadne rozhodujúci skutkový stav, aký tu bol v čase smrti poručiteľa. Pre zaradenie dlhu do pasív dedičstva je teda určujúce, či dlh v čase smrti poručiteľa existoval. Predmetom dedičstva (jeho vyporiadania) nemôže byť preto dlh, ktorý vznikol až po smrti poručiteľa. Dlhom zaťažujúcim dedičstvo nie je nedoplatok nájomného za byt, ktorého nájomcom bol poručiteľ a úhrady za plnenia poskytované s užívaním (neužívaním) tohto bytu, ak vznikol za dobu od smrti poručiteľa do vyporiadania dedičstva. Dlhom patriacim do pasív dedičstva nemôžu byť ani pohľadávky vzniknuté síce v súvislosti s bytom, ktorého nájomcom bol poručiteľ, ale po jeho smrti. Takéto dlhy nepatria do pasív dedičstva po poručiteľovi a nemôžu byť ani predmetom dohody o vyporiadaní dedičstva. Ak sa napriek tomu stanú predmetom dohody o vyporiadaní dedičstva, ide o dohodu, ktorá odporuje zákonu a ktorú nemožno schváliť. Na tom nič nemení ani skutočnosť, že dedičia (niektorí z nich) urobili prejav vôle, ktorým uznali pasíva dedičstva vzniknuté po smrti poručiteľa, resp. že jeden z dedičov uzatvoril s veriteľom dohodu o výške pohľadávky.

Predpokladom vyporiadania v dedičskom konaní je jednak existencia majetku, ktorý tvoril bezpodielové spoluvlastníctvo poručiteľa a pozostalého manžela, a jednak skutočnosť, že počas života poručiteľa sa nezačalo konanie na súde o vyporiadanie majetku v bezpodielovom spoluvlastníctve manželov. Ak sa takéto konanie začalo, súdny komisár počká na záverečné rozhodnutie v danom konaní a do dedičstva zahrnie majetok, príp. dlhy v súlade s daným rozhodnutím, ktorým je viazaný. Pri vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva poručiteľa a pozostalého manžela v dedičskom konaní je pozostalý manžel účastníkom konania, aj keď nie je dedičom, a to v časti konania, v ktorej sa vyporiadava bezpodielové spoluvlastníctvo jeho a poručiteľa. Obdobne je to i v situácii, ak zanikne manželstvo rozvodom počas života poručiteľa, avšak medzi poručiteľom a bývalým manželom nedošlo počas života poručiteľa k vyporiadaniu ich bezpodielového spoluvlastníctva a ku dňu smrti poručiteľa neprešli tri roky od zániku ich bezpodielového spoluvlastníctva rozvodom. Aj v takom prípade, ak nebola medzi nimi za života poručiteľa uzavretá dohoda o vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva a ani sa nezačalo o jeho vyporiadaní konanie na súde, vyporiada sa bezpodielové spoluvlastníctvo v konaní o dedičstve. Účastníkom dedičského konania je takto aj bývalý manžel poručiteľa v časti konania, v ktorej dôjde k vyporiadaniu ich bezpodielového spoluvlastníctva.

Zákon č. 87/1991 Zb., ktorý vo vzťahu k Občianskemu zákonníku je lex specialis, upravuje v prvej hlave druhej časti oblasť občianskoprávnych vzťahov. V tomto rozsahu, resp. minimálne v tomto rozsahu, je tento zákon predpisom občianskoprávnym. V tých oblastiach občianskoprávnych vzťahov, v ktorých tento zákon nemá špeciálnu úpravu, je potrebné postupovať analogickým použitím ustanovení Obč. zák., s ohľadom na jeho ustanovenie § 853. Zákon č. 87/1991 Zb. v ustanovení § 5 ods. 2 umožňuje oprávnenej osobe uplatniť nárok podaním výzvy na vydanie veci u povinnej osoby, teda aj povinnej osoby v zmysle ustanovenia § 4 ods. 2 zákona, a to do šiestich mesiacov od účinnosti tohto zákona, ak tak v ustanovenej lehote neurobí, jej nárok zanikne. Písomnou výzvou sa nárok uplatňuje (aj konkretizuje) a úkonmi podľa § 5 ods. 3 alebo 4 sa ďalej realizuje. Takto realizovaný nárok, ako všetky nároky, okrem tých, ktoré sú úzko spojené s osobou oprávneného, prechádza na dediča. Rovnako tomuto nároku zodpovedajúca povinnosť, záväzok, ktorý nie je spojený s osobou povinného, prechádza na dediča. Ani v prípade povinnosti pri zmiernení následkov niektorých majetkových a iných krívd nejde o povinnosti úzko spojené jedine s osobou povinnej osoby. Pri dedení podľa ustanovení Obč. zák., ktoré sú ovládané zásadou univerzálnej sukcesie, dochádza k výmene zaviazaného subjektu v celej šírke a vo všetkých zložkách jeho právnych vzťahov. Právni nástupcovia zomrelej povinnej osoby už nevystupujú ako povinné osoby v zmysle reštitučného zákona, ale ako dedičia zomrelej povinnej osoby.