Rodinné právo

Pre úspešné priznanie zvýšeného výživného na maloleté dieťa spätne, a to až po dobu maximálne troch rokov od začatia súdneho konania, musia existovať dôvody hodné osobitného zreteľa.

Pokiaľ odvolací súd vyhodnotí dôkazy vykonané prvostupňovým súdom odlišne a výlučne na základe toho zmení rozhodnutie prvostupňového súdu, odvolacie konanie bude postihnuté vadou zmätočnosti.

Uznesenie najvyššieho súdu brániace sťažovateľovi v prístupe k dovolacej súdnej inštancii v konaní o výkon rozhodnutia vo veci maloletých, ktoré nemajú povahu základného konania o spornej otázke hmotnoprávnej povahy, obmedzuje základné právo na súdnu ochranu.

Návrhu na zrušenie vyživovacej povinnosti voči plnoletému dieťaťu výlučne z dôvodu zmeny študijného odboru, čím došlo k predĺženiu jeho vzdelávacieho procesu, nie je možné vyhovieť bez skúmania ďalších rozhodujúcich skutočností.

Princíp potencionality príjmov nevyžaduje detailné preukázanie všetkých príjmov povinného, pretože použitím tohto princípu súd podľa charakteru správania sa povinného vymedzuje fiktívny (prezumovaný príjem), ktorý je následne základom pre určenie výživného na dieťa.

V zájmu rovnoměrného vyvážení překážek spojených s realizací styku dítěte s rodičem na větší vzdálenost je vhodné, aby takové překážky částečně nesl i rodič, který se odstěhoval. K předávání dítěte ke styku by mělo zásadně docházet v místě původního bydliště dítěte.

Pri rozhodovaní o výživnom v súvislosti s rozhodnutím o zmene skoršieho rozhodnutia o osobnej starostlivosti o maloleté dieťa možno rodičovi, ktorý podľa novej úpravy dieťa v osobnej starostlivosti mať nebude, uložiť povinnosť zaplatiť výživné aj spätne za čas pred vydaním (a teda aj pred právoplatnosťou) rozhodnutia meniaceho výchovné pomery, pokiaľ to odôvodňujú okolnosti zakladajúce zmenu pomerov, ku ktorým prišlo po vydaní skoršieho rozhodnutia. Zmenou pomerov je tu aj faktický stav osobnej starostlivosti druhého rodiča o dieťa nezodpovedajúci rozhodnutiu majúcemu sa zmeniť, ktorý rodič s právom osobnej starostlivosti nezvrátil.

V individualizovanom rámci určovania zániku vyživovacej povinnosti neprichádza do úvahy akékoľvek zovšeobecňovanie, ale práve naopak, súdy sú povinné pri posudzovaní a hodnotení zákonom ustanovených východísk postupovať v každom špecifickom prípade vždy diferencovane a bez striktného zotrvávania v určitých hraniciach. Posúdenie otázky, či v konkrétnom prejednávanom prípade dieťa nadobudlo schopnosť samo sa živiť a či v tom dôsledku zanikla vyživovacia povinnosť voči nej, je natoľko individuálne, že vo vzťahu k nemu sa nemôže vytvoriť ustálená rozhodovacia prax dovolacieho súdu, a preto táto otázka nemôže byť relevantná pre založenie prípustnosti dovolania v zmysle § 421 ods. 1 písm. a/ alebo b/ C.s.p.

Kým pri maloletom dieťati musí byť priznanie výživného zodpovedajúceho odôvodneným potrebám dieťaťa, tak od plnoletého jedinca je legitímne očakávať, že bude schopný aspoň čiastočne pokryť svoje potreby vlastnom činnosťou.

Úprava obsiahnutá v rozsudku o úprave práv a povinností k maloletému dieťaťu stratí účinnosť právoplatnosťou výrokov týkajúcich sa výkonu rodičovských práv a povinností na čas po rozvode. Zánik účinnosti tejto úpravy nemožno viazať na právoplatnosť výroku o rozvode manželstva, keďže výrok o rozvode manželstva a výrok o úprave výkonu rodičovských práv a povinností na čas po rozvode majú samostatný skutkový základ, v opravnom konaní sa preskúmavajú samostatne, takže nemožno vyvodiť, že by museli nadobudnúť právoplatnosť súčasne.

V konaní o určenie výživného na plnoletú osobu, môže súd zvýšiť výživné na základe zmeneného návrhu uskutočneného v priebehu súdneho konania aj spätne za obdobie pred podaním návrhu na zmenu, ak časové obdobie, ktorého sa zvýšenie výživného týkalo, spadalo do obdobia po podaní samotného návrhu na začatie konania.

Najvyšší súd sa vo svojom rozhodnuti zaoberal otázkou skúmania dobrých mravov na účely vyživovacej povinnosti manžela voči manželke.