Trestné právo procesné

Predmetom uznávacieho konania podľa prvého oddielu tretej hlavy Trestného poriadku nie je skúmanie zákonnosti cudzozemských rozhodnutí (súdy Slovenskej republiky nemajú takúto kompetenciu), ale len zistenia, či sú naplnené zákonné podmienky ako i podmienky stanovené v medzinárodných zmluvách, ktorými je Slovenská republika viazaná, na uznanie cudzozemského rozhodnutia na území Slovenskej republiky. Podmienky, ktoré musia byť splnené, aby odsúdená osoba mohla byť odovzdaná na výkon trestu odňatia slobody do iného štátu, sú jednoznačne stanovené v Dohovore o odovzdávaní odsúdených osôb. Nato, aby sa vôbec začalo vydávacie konanie, ktorého neodlučiteľnou súčasťou je uznávacie konanie, je nevyhnutné, aby bol daný súhlas odsúdenej osoby alebo pokiaľ to považuje za potrebné jeden z oboch štátov vzhľadom na jej vek, fyzický alebo psychický stav, jej právneho zástupcu. Tento súhlas musí byť súčasťou návrhu na uznanie cudzieho rozhodnutia pre účely prevzatia odsúdeného na výkon trestu odňatia slobody.

Dovolanie je mimoriadnym opravným prostriedkom, a preto ho nie je možné podať proti ktorémukoľvek právoplatnému rozhodnutiu a z akýchkoľvek dôvodov, nakoľko nie je univerzálnym prostriedkom k náprave všetkých namietaných vád a všetkých rozhodnutí. Ako vyplýva z ustanovenia § 368 ods. 2 Tr. por., musí ísť o rozhodnutie vo veci samej, okrem prípadov uvedených v § 371 ods. 2 Tr. por. Rozhodnutie súdu o uložení poriadkovej pokuty nie je rozhodnutím vo veci samej, a preto nie je možné voči nemu podať dovolanie. Dovolanie sú oprávnení podať samostatne len minister spravodlivosti v zmysle § 369 ods. 1 Tr. por., generálny prokurátor a obvinený. Žiadna iná osoba nie je oprávnená podať dovolanie vo svoj prospech, aj keď mala v pôvodnom konaní postavenie strany. Obhajca je oprávnený podať dovolanie len v mene obvineného a v jeho prospech, nie však vo svoj vlastný. Podanie dovolania prostredníctvom obhajcu sa vyžaduje v zmysle § 373 Tr. por. ako obligatórna podmienka k tomu, aby sa mohol dovolací súd dovolacími dôvodmi zaoberať; z toho však nevyplýva možnosť pre obhajcu podať dovolanie voči právoplatnému rozhodnutiu súdu, ktoré sa ho priamo týka.

Súd je pri hodnotení dôkazov povinný postupovať v zmysle zásady voľného hodnotenia dôkazov uvedenej v ustanovení § 2 ods. 12 Tr. poriadku. Dôkazný postup je potrebné vyčerpávajúcim spôsobom popísať a logicky i vecne presvedčivým spôsobom zdôvodniť. Táto požiadavka vyplýva z ustanovenia § 168 ods. 1 Tr. por., ktoré upravuje požiadavky kladené na odôvodnenie rozsudku. V zmysle tohto ustanovenia je potrebné vyložiť, ktoré skutočnosti vzal súd pri svojom rozhodnutí za preukázané, o ktoré dôkazy oprel svoje skutkové zistenia a akými úvahami sa riadil pri hodnotení dôkazov (najmä ak si vzájomne odporujú). Z odôvodnenia musí byť tiež zrejmé, ako sa súd vyrovnal z obhajobným tvrdením obžalovaného a akými právnymi úvahami sa riadil, keď posúdil ním zistené skutočnosti podľa príslušných ustanovení trestného zákona v otázke viny a trestu. Niet sporu o tom, že procesné predpisy ponechávajú hodnotenie vykonaných dôkazov na voľnú úvahu súdu prvého stupňa, avšak voľná úvaha nemôže byť absolútna a nesmie byť prejavom ľubovôle, resp. svojvôle. Vykonané dôkazy súd prvého stupňa nesmie hodnotiť jednostranne, napríklad v neprospech obžalovaného.

Inštitút odňatia a prikázania veci možno uplatniť len vtedy, ak pre tento postup existujú dôležité dôvody. Dôležitými dôvodmi, ktoré zákon bližšie nedefinuje, sú pritom predovšetkým okolnosti, ktoré zabezpečujú zistenie skutkového stavu veci, výchovné pôsobenie trestného konania na páchateľa i na ostatných občanov a čo najrýchlejšie prejednanie veci. Medzi dôvody svedčiace pre odňatie veci príslušnému súdu patrí tiež požiadavka zabezpečenia objektivity súdneho konania a spravodlivého rozhodnutia v prípadoch, kedy sú vylúčení všetci sudcovia príslušného súdu. Námietku zaujatosti však možno vznášať len proti tým sudcom, ktorí sa na prejednávaní a rozhodovaní veci skutočne podieľajú a nie proti neurčitým osobám, napr. všetkým sudcom určitého súdu. Taktiež je nevyhnutné uviesť konkrétne skutočnosti, ktoré by boli spôsobilé vzbudiť podozrenie z nestranného, neobjektívneho alebo nezákonného rozhodovania v danej veci. Pri úvahách, či sú v konkrétnom prípade dané dôležité dôvody na odňatie a prikázanie veci, treba pritom hodnotiť všetky okolnosti odôvodňujúce takýto postup vo vzájomnej súvislosti a pri posudzovaní ich opodstatnenosti a závažnosti treba prihliadať aj na význam zákonných ustanovení o príslušnosti súdov a sudcov.

Pokiaľ obsahová náročnosť trestnej veci v rovine právnej ale tiež jej narastajúca rozsiahlosť aj pri plynulosti doposiaľ vykonaných procesných úkonov neumožňuje ukončenie prípravného konania ani v časovom úseku doterajšieho predĺženia lehoty väzby a početnosť procesných úkonov aj cezhraničnej povahy, ktoré je potrebné vykonať, si vyžaduje ďalší časový priestor a súčasne prepustením obvineného na slobodu by hrozilo zmarenie alebo podstatné sťaženie dosiahnutia účelu trestného konania, potom je daný dôvod pre ďalšie predĺženie trvania väzby.

Na možnosť uloženia poriadkovej pokuty musia byť dotknuté osoby vopred upozornené. V prípade nesplnenia tejto povinnosti nemožno dotknutej osobe uložiť poriadkovú pokutu, hoci sa svojím podaním (sťažnosťou) dopustila hrubo urážlivého konania.

Nie je povinnosťou obžalovaného dokazovať svoju nevinu, pretože zásada prezumpcie neviny vyžaduje, aby to bol štát, kto nesie v trestnom konaní dôkazné bremeno. Netreba zabúdať, že obžalovanému v prípade uznania viny hrozí pomerne vysoký trest odňatia slobody. Preto je nevyhnutné, aby jeho vina bola bez akýchkoľvek pochybností preukázaná. Vykonané dôkazy musia jednoznačne a s najvyšším stupňom istoty preukazovať, že skutok uvedený v obžalobe sa stal, že predstavuje skutočne závažnú hrozbu pre spoločnosť a že práve obžalovaný je skutočne osobou, ktorá sa žalovaného skutku dopustila. V prípade existencie akýchkoľvek rozumných pochybností o tom, či sa obžalovaný žalovaného skutku dopustil, je potrebné tieto pochybnosti vykladať v jeho prospech a nie naopak. Ani vysoký stupeň podozrenia sám o sebe nevytvára zákonný podklad pre odsudzujúci výrok.

Účelom obnovy konania nie je posúdiť celkovú zákonnosť a odôvodnenosť pôvodného rozhodnutia a správnosť postupu konania, ktoré mu predchádzalo. V konaní o povolení obnovy nemôže súd preskúmavať zákonnosť postupu v pôvodnom konaní v tom smere, či sa súd pri rozhodovaní vyrovnal so všetkými okolnosťami a obhajobou obvineného, či rešpektoval zásadu bezprostrednosti a ústnosti pri dokazovaní a pod. (R 33/1988). Pri obnove konania sa rozhoduje, či nové skutočnosti a dôkazy súdu skôr neznáme, ktoré vyšli najavo až po právoplatnosti rozhodnutia, môžu odôvodniť iné rozhodnutie, než aké bolo urobené v pôvodnom konaní.

Súd nie je viazaný právnou kvalifikáciou skutkov uvedených v obžalobe (ako ich kvalifikoval prokurátor). Odchýlne právne posúdenie skutku samo o sebe nie je ani v rozpore s obžalovacou zásadou. V zmysle § 188 ods. 1 písm. a/ Tr. por. po predbežnom prejednaní obžaloby súd postúpi vec príslušnému súdu, ak nie je sám na jej prejednanie príslušný. Nie je preto v rozpore so zákonom taký postup súdu, keď pri predbežnom prejednaní obžaloby dospeje k záveru, že skutok v obžalobe je potrebné inak právne kvalifikovať a súčasne pri zmenenej právnej kvalifikácií dospeje k záveru, že nie je vecne príslušný na prejednanie danej veci, a preto postúpi vec v zmysle § 188 ods. 1 Tr. por. vecne príslušnému súdu.

Domáhanie sa ochrany základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy poškodeným v rámci trestného konania je podmienené tým, aby bol uplatnený nárok na náhradu škody v trestnom konaní, ktoré možno za určitých podmienok považovať za konanie vo veci poškodeného (jeho záležitosti). Podľa § 46 ods. 3 Trestného poriadku poškodený, ktorý má podľa zákona proti obvinenému nárok na náhradu škody, ktorá mu bola spôsobená trestným činom, je tiež oprávnený navrhnúť, aby súd v odsudzujúcom rozsudku uložil obžalovanému povinnosť nahradiť túto škodu. Podľa judikatúry všeobecných súdov, ako aj zo znenia § 46 ods. 3 Trestného poriadku je jednou zo základných podmienok na vyslovenie povinnosti nahradiť škodu, aby poškodený svoj nárok uplatnil voči určitej osobe – obžalovanému. Z uvedeného vyplýva, že vo veci poškodeného sa konanie začína uplatnením si nároku na náhradu škody voči určitej osobe, ktorej určitosť je vyjadrená najskôr vznesením obvinenia.

Podľa § 308 ods. 1 Tr. por. v neprospech obžalovaného môže rozsudok napadnúť odvolaním len prokurátor a čo do povinnosti na náhradu škody aj poškodený, ktorý uplatnil nárok na náhradu škody. Všetky ostatné oprávnené osoby môžu podať odvolanie, či už za obžalovaného alebo vlastným menom, v súlade s jeho vôľou alebo aj proti nej, ovšem vždy len v prospech obžalovaného. Uvedené sa v plnom rozsahu vzťahuje aj na podanie odvolania v uznávacom konaní podľa § 518 ods. 4 Tr. por. v prípade, že obžalovaný, resp. odsúdený alebo osoby uvedené v § 308 ods. 2 Tr. por. podajú odvolanie v neprospech obžalovaného alebo odsúdeného, musí byť také odvolanie zamietnuté ako podané neoprávnenou osobou. Pokiaľ sa odsúdený odvolaním domáha sprísnenia spôsobu výkonu trestu uloženého mu cudzozemským rozsudkom, uznaným na území Slovenskej republiky, teda podá odvolanie vo svoj neprospech, musí byť zamietnuté ako odvolanie podané neoprávnenou osobou.

Pod policajnou provokáciou treba rozumieť zámerné, aktívne podnecovanie alebo navádzanie, či iné iniciovanie spáchania trestnej činnosti u druhej osoby, ktorá by inak protiprávne nekonala. Skrytá reakcia polície smie naproti tomu sledovať zistenie skutočností dôležitých pre trestné konanie, odhalenie páchateľa trestného činu, zabezpečenie dôkazov o jeho trestno-právne postihnuteľnom konaní, zabránenie mu v jeho pokračovaní a minimalizácia spôsobených škôd. Pokiaľ by však činnosť polície bola vedená len snahou, aby kontrolovaná osoba spáchala trestný čin, šlo by už o policajnú provokáciu trestného činu. Za kľúčovú odlišnosť skrytej reakcie polície od policajnej provokácie sa považuje skutočnosť, že polícia neiniciuje, t. j. nevytvára u kontrolovanej osoby vôľu spáchať trestný čin, ale vytvára pre spáchanie trestného činu vhodné podmienky. Tieto podmienky však nesmú byť nijako mimoriadne, ale objektívne možné, v danej situácii obvyklé a musia nastať až s časovým odstupom potom, čo páchateľ si osvojil úmysel spáchať trestný čin a preukázateľne spravil kroky k jeho spáchaniu.