Zánik vyživovacej povinnosti; ustálená rozhodovacia prax dovolacieho súdu
V individualizovanom rámci určovania zániku vyživovacej povinnosti neprichádza do úvahy akékoľvek zovšeobecňovanie, ale práve naopak, súdy sú povinné pri posudzovaní a hodnotení zákonom ustanovených východísk postupovať v každom špecifickom prípade vždy diferencovane a bez striktného zotrvávania v určitých hraniciach.
Posúdenie otázky, či v konkrétnom prejednávanom prípade dieťa nadobudlo schopnosť samo sa živiť a či v tom dôsledku zanikla vyživovacia povinnosť voči nej, je natoľko individuálne, že vo vzťahu k nemu sa nemôže vytvoriť ustálená rozhodovacia prax dovolacieho súdu, a preto táto otázka nemôže byť relevantná pre založenie prípustnosti dovolania v zmysle § 421 ods. 1 písm. a/ alebo b/ C.s.p.18. November 2020 | Medzi rodičmi a deťmi