Rodina a manželstvo

Z ustanovenia § 18 ZR nemožno vyvodiť zákaz odplaty za prácu medzi manželmi ani nemožnosť uzavrieť zmluvu o dielo.

Manžel, ktorý za trvania manželstva užíva byt v dome, ktorého vlastníkom je druhý z manželov, odvodzuje svoje právo v tomto byte bývať od existujúceho rodinnoprávneho vzťahu (porovnaj správu uverejnenú v Zbierke súdnych rozhodnutí a stanovísk, ročník 1978, pod por. č. 14), lebo obsah tohto vzťahu je okrem iného tvorený povinnosťou manželov žiť spolu (§ 18 ZR – pozn. aut.) a vzájomnou vyživovacou povinnosťou manželov (§ 71 ZR– pozn. aut.). Na tomto základe má manžel – nevlastník právo bývať so svojím manželom v byte nachádzajúcom sa v dome vo vlastníctve druhého manžela a druhý manžel (vlastník) má povinnosť mu toto bývanie (užívanie bytu) umožniť. Rozvodom manželstva uvedený právny dôvod bývania zaniká a manžel (vlastník) sa môže domáhať vypratania bytu podľa § 126 ods. 1 OZ. Nárok na bytovú náhradu rozvedeného manžela, ktorému rozvodom manželstva zanikol právny dôvod užívania bytu vo vlastníctve druhého manžela, a ktorý je preto povinný byt vypratať, nie je v Občianskom zákonníku výslovne upravený, to však neznamená, že rozvedenému manželovi v takom prípade bytová náhrada nepatrí. Jeho právne postavenie pri zániku jeho právneho dôvodu bývania, musí byť posúdené analogicky (§ 853 OZ) podľa toho ustanovenia Občianskeho zákonníka, ktoré upravuje právne vzťahy svojím obsahom a účelom najbližšie. Týmto ustanovením je § 713 ods. 1 OZ upravujúci nárok na bytovú náhradu rozvedeného manžela, ktorého právny dôvod užívania bytu bol, rovnako ako v prípade manžela užívajúceho byt v dome vo vlastníctve druhého z manželov, za trvania manželstva odvodený od existencie manželstva a ktorému rozvodom tento právny dôvod bývania zanikol.

Dôležitosť súdneho rozhodnutia o povolení uzavrieť manželstvo maloletému vyžaduje, aby sa súdy starostlivo venovali zisťovaniu skutočného stavu veci. Najmä musia venovať pozornosť osobám obidvoch snúbencov a preverovať všetky okolnosti, ktoré sú rozhodujúce pre posúdenie ich predpokladov k založeniu harmonickej rodiny a k riadnej výchove detí. Súdy sa musia zaoberať aj otázkou, ako bude rodina, ktorú hodlajú snúbenci založiť, plniť svoju ekonomickú funkciu. Preto treba zisťovať zárobky oboch snúbencov, a pokiaľ ešte žiadny z nich nie je zárobkovo činný, treba skúmať, ako inak bude rodina hmotne zabezpečená; v týchto prípadoch je namieste zisťovať zárobkové pomery rodičov snúbencov. Súd by mal prihliadať aj na to, ako bude uspokojená bytová potreba snúbencov v prípade uzavretia manželstva, keďže uspokojivé bytové pomery sú takisto jedným z predpokladov zdarného vývoja manželstva.

V súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva treba konštatovať, že rešpektovanie súkromnej sféry života musí zahŕňať aj právo na vytváranie a rozvíjanie vzťahov s inými ľudskými bytosťami, pričom súčasťou práva na súkromie je tiež rodinný život zahrňujúci i vzťahy medzi blízkymi príbuznými. S takto vymedzenými právami bezprostredne súvisí všeobecný ústavný princíp slobody (čl. 2 ods. 3 ústavy), ktorý, ako už bolo uvedené, je jednou zo základných hodnôt demokratického a právneho štátu a ktorý spočíva v povinnosti štátu rešpektovať a chrániť sféru osobnej autonómie jednotlivca. Vo vzájomnej spojitosti tak predmetné práva a princípy garantujú istú „vnútornú sféru", v ktorej môže jednotlivec žiť podľa vlastných predstáv a vylúčiť z nej „vonkajší svet", a sféru, v ktorej sa môže jednotlivec slobodne rozvíjať, realizovať svoju osobnosť a vstupovať do vzťahov, ako aj rozvíjať vzťahy s inými osobami. Právo na súkromie a na ochranu súkromného života v spojení s princípom slobody, tak v tom najzákladnejšom vymedzení, opierajúc sa aj o základné právo na ľudskú dôstojnosť, garantuje jednotlivcovi možnosť autonómneho sebaurčenia. 2.2 Do tohto rámca patrí a je (ústavou) chránené aj rozhodovanie ženy o vlastnej duševnej a telesnej integrite a o jej vrstvách, okrem iného aj o tom, či počne dieťa a aký bude mať jej tehotenstvo priebeh. Otehotnením (plánovaným, neplánovaným, dobrovoľným alebo v dôsledku násilia) sa žena nevzdáva svojho práva na sebaurčenie. Tehotenstvo je pritom stav spojený so značným telesným, ale aj duševným vypätím ženy, s bolesťami, obmedzeniami a nepohodlím, a teda stav spôsobilý výrazne obmedziť možnosti ženy slobodne realizovať svoju osobnosť. Akékoľvek obmedzenie rozhodovania ženy o tom, či tieto prekážky v autonómnej sebarealizácii mieni znášať, a teda či v danom stave tehotenstva mieni zotrvať až do jeho prirodzeného ukončenia, preto predstavuje zásah do ústavného práva ženy na súkromie. Tento zásah môže byť ústavne oprávnený alebo ústavne neoprávnený.

Manželka poškodeného nie je osobou oprávnenou podať vo svojom mene odvolanie v prospech poškodeného pre nesprávnosť výroku o náhrade škody alebo preto, lebo takýto výrok nebol urobený, a to aj preto, že podanie opravného prostriedku nepatrí medzi bežné záležitosti a úkony predpokladané ustanovením § 21 ods. 1 ZR (teraz § 20 ods. 1 ZR – pozn. autora). Takéto odvolanie by mohla podať len v mene poškodeného ako jeho splnomocnenec.

Manžel, ktorý za trvania manželstva užíva byt v dome, ktorého vlastníkom je druhý z manželov, odvodzuje svoje právo v tomto byte bývať od existujúceho rodinnoprávneho vzťahu (porovnaj správu uverejnenú v Zbierke súdnych rozhodnutí a stanovísk, ročník 1978, pod por. č. 14), lebo obsah tohto vzťahu je okrem iného tvorený povinnosťou manželov žiť spolu (§ 18 ZR – pozn. aut.) a vzájomnou vyživovacou povinnosťou manželov (§ 71 ZR– pozn. aut.). Na tomto základe má manžel – nevlastník právo bývať so svojím manželom v byte nachádzajúcom sa v dome vo vlastníctve druhého manžela a druhý manžel (vlastník) má povinnosť mu toto bývanie (užívanie bytu) umožniť. Rozvodom manželstva uvedený právny dôvod bývania zaniká a manžel (vlastník) sa môže domáhať vypratania bytu podľa § 126 ods. 1 OZ. Nárok na bytovú náhradu rozvedeného manžela, ktorému rozvodom manželstva zanikol právny dôvod užívania bytu vo vlastníctve druhého manžela, a ktorý je preto povinný byt vypratať, nie je v Občianskom zákonníku výslovne upravený, to však neznamená, že rozvedenému manželovi v takom prípade bytová náhrada nepatrí. Jeho právne postavenie pri zániku jeho právneho dôvodu bývania, musí byť posúdené analogicky (§ 853 OZ) podľa toho ustanovenia Občianskeho zákonníka, ktoré upravuje právne vzťahy svojím obsahom a účelom najbližšie. Týmto ustanovením je § 713 ods. 1 OZ upravujúci nárok na bytovú náhradu rozvedeného manžela, ktorého právny dôvod užívania bytu bol, rovnako ako v prípade manžela užívajúceho byt v dome vo vlastníctve druhého z manželov, za trvania manželstva odvodený od existencie manželstva a ktorému rozvodom tento právny dôvod bývania zanikol.

Z ustanovení § 1 a § 2 ZR vyplýva, že pod pojmom manželstvo zákon rozumie manželstvo monogamické, pričom ide o trvalé spoločenstvo dvoch osôb rôzneho pohlavia. Ústava Slovenskej republiky v čl. 71 zakotvuje možnosť preniesť výkon určených úloh miestnej štátnej správy na obec a vyšší územný celok. Pri výkone delegovanej štátnej správy obec a vyšší územný celok sa stávajú správnym celkom. Ak je subjektom tejto pôsobnosti obec, organizačne štátnu správu vykonáva starosta obce (primátor mesta), ak je subjektom územný celok, predseda vyššieho územného celku. Spomenutí funkcionári územnej samosprávy vykonávajú delegovanú štátnu správu formou individuálnej rozhodovacej činnosti (najmä v správnom konaní). Zákon o obecnom zriadení a zákon o samospráve vyšších územných celkoch (samosprávnych krajoch) ich označuje za správny orgán. Orgán obce, mesta (matričný úrad), pred ktorým sa v zmysle zákona o rodine uskutočňuje občiansky obrad uzavretia manželstva vystupuje ako evidenčný orgán obce, mesta, mestskej časti v rámci plnenia pôsobnosti preneseného výkonu štátnej správy, ktorý je príslušný na zápis uzavretia manželstva do knihy manželstiev. V zmysle § 27 ods. 1 zákona č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení v znení neskorších predpisov a v zmysle zákona o rodine pokiaľ ide o uzavretie manželstva rozhodujú starostovia obcí (primátor mesta). O odvolaní proti rozhodnutiu starostu rozhoduje orgán štátu príslušný podľa osobitných predpisov. V prípade podania žiadosti o uzavretie manželstva osobami rovnakého pohlavia má primátor mesta vydať rozhodnutie (hoci by išlo o negatívne rozhodnutie) v správnom konaní v zmysle ustanovení § 46 a nasl. Správneho poriadku. Proti tomuto rozhodnutiu je prípustné odvolanie na príslušný orgán štátnej správy, ktorého rozhodnutie po nadobudnutí právoplatnosti je možné preskúmať súdom. V takomto prípade nemá byť žiadateľovi resp. žiadateľom zasielané len oznámenie, ktoré sa považuje za vybavenie žiadosti.

Rodina predstavuje spoločenstvo blízkych osôb, medzi ktorými existujú úzke väzby príbuzenské, psychosociálne, emočné, ekonomické a ďalšie. Aj napriek tomu, že v rovine sociálnej reality je pojem rodiny veľmi premenlivý, nemožno prehliadať, že základom rodinných väzieb je tradične práve biologické puto pokrvného príbuzenstva medzi členmi rodiny. Tam, kde sa dostane do konfliktu záujem osôb pokrvne príbuzných, u ktorých preukázateľne existujú aj sociálne väzby tvoriace typické rysy rodiny, so záujmom osôb nepríbuzných, medzi ktorými a dieťaťom sa v minulosti síce rovnako vytvorili v dôsledku dlhšietrvajúceho vzájomného spolužitia vyššie uvedené emočné, sociálne a ďalšie väzby, ktoré by inak napĺňali rysy tzv. de facto rodinných zväzkov, je treba (ak tu nie je iný naliehavý dôvod), poskytnúť ochranu tým rodinným vzťahom, ktoré napĺňajú okrem väzieb emočných a sociálnych aj vzťah pokrvného príbuzenstva. Funkciou súdov je poskytovať nestrannú ochranu subjektívnym právam účastníkov konania, nie ich vychovávať k lepšiemu životu. Súdy sú pritom povinné vychádzať zo zisteného skutkového stavu a nie sa prostredníctvom rozhodnutí pokúšať vytvárať stav, aký by súd považoval za vhodný pre osobný život zúčastnených.

Súčasťou práva na súkromie je právo na rodinný život. Európsky súd pre ľudské práva v rozsudku z 21. júna 1988 vo veci Berrhab proti Holandsku konštatoval : „„Z pojmu rodina, na ktorom je založený článok 8, vyplýva, že dieťa narodené z takéhoto zväzku je ipso iure súčasťou tohto vzťahu. Z tohto dôvodu existuje od momentu narodenia dieťaťa a už vzhľadom na samotnú existenciu tejto skutočnosti medzi dieťaťom a jeho rodičmi zväzok rovnajúci sa „rodinnému životu", dokonca aj vtedy, keď už rodičia neskôr spolu nežijú." Podstatou rodinného života je oprávnenie fyzickej osoby utvárať, udržiavať a rozvíjať vzťahy medzi členmi rodiny založené na silných citových väzbách. Ak medzi fyzickými osobami existujú sociálne, morálne, citové a kultúrne vzťahy vytvorené v rámci ich súkromného a rodinného života, môže porušením práva na život jednej z nich dôjsť k nedovolenému zásahu do práva na súkromie druhej z týchto osôb. Takýmto protiprávnym zásahom tretej osoby do práva na súkromie, resp. práva rodinný život môže byť ďalšiemu účastníkovi vzťahu spôsobená taká ujma, ktorá mu čiastočne alebo úplne bráni naplno napĺňať jeho citové potreby, t.j. nemajetková ujma postihujúca inú ako majetkovú sféru osobnosti, sféru osobnostnú, ku ktorej nepochybne patrí aj citová (emocionálna) ujma. Ak dôjde k smrti jedného z členov rodinného vzťahu, pozostalá osoba môže utrpieť citovú ujmu vo forme šoku, smútku zo straty blízkej osoby a takisto aj spoločenstva (vzťahu) s blízkou osobou.