Právo Európskej únie vs. ústavy jednotlivých členských štátov (aplikačné problémy)

Nasledujúci článok poukazuje na významné rozhodnutia Európskeho súdneho dvora (predchodcu Súdneho dvora EÚ) týkajúce sa problematiky postavenia práva Európskej únie vo vnútroštátnych poriadkoch členských štátov. Má právo EÚ prednosť aj pred našou Ústavou? Poskytuje reakciu viacerých ústavných súdov jednotlivých európskych krajín ako aj názor nášho ústavného súdu. Záver bude venovaný ďalšej otázke, ktorá vyplýva zo zbližovania krajín EÚ, a to ovplyvneniu súdov zahraničnou judikatúrou.

Stret civilizácií nehrozí

V súčasnosti je často diskutovanou témou otázka prednosti práva EÚ pred zákonmi či dokonca ústavami členských štátov EÚ. Na začiatok je nutné zároveň pripomenúť, že pri konflikte práva EÚ a národného ústavného práva nedochádza k Huntingtonovmu stretu civilizácií ako tvrdí L. Berdisová. K tomuto ďalej uvádza: „Napriek tomu, že Súdny dvor EÚ judikoval prednosť komunitárneho práva pred právom národným en bloc a národné súdy túto tézu v oblasti ústavného práva prijali len s výhradami a nie na základe európskeho, ale vlastného ústavného práva, nemožno hovoriť o konflikte paradigiem z hľadiska existencie princípov, na akých sú tieto poriadky založené. Ak existuje niečo ako európska právna kultúra a európske nahliadanie sveta, ktoré tak musia existovať aj na úrovni EÚ aj na úrovni národných štátov, nemôže byť konflikt v prípade vzájomného rešpektovania a spolupráce medzi týmito úrovňami a i v ich rámci nezmieriteľný."[1]

Zrod nového právneho poriadku

Keďže vzťah národného ústavného práva a práva EÚ nie je upravený výslovne v práve EÚ, veľkú úlohu tu zohráva Súdny dvor EÚ, ktorý sa k tomuto vzťahu viackrát vyjadril. V nasledujúcom texte uvedieme niektoré rozhodnutia tohto súdu. Významný je judikát Van Gend en Loos 26/63, podľa ktorého „Európske spoločenstvo vytvára nový právny poriadok medzinárodného práva verejného, ktorého subjekty sú nielen štáty, ale aj jednotlivci."[2] Na základe uvedeného možno vyvodiť, že právo EÚ prekračuje hranice koncepcií monizmu a dualizmu medzinárodného práva.[3]

Primát práva EÚ a ochrana materiálneho jadra ústav

Európsky súdny dvor- ESD (po prijatí Lisabonskej zmluvy sa premenoval na Súdny dvor EÚ) v ďalšom zo svojich prípadov konštatuje: „Odvolanie sa na právne pravidlá a pojmy domáceho práva pre účely posúdenia platnosti opatrení orgánov Spoločenstva by malo nepriaznivý dopad na jednotu a účinnosť práva ES. Je zrejmé, že právo odvodené zo zmluvného základu Spoločenstva ako z nezávislého prameňa práva, nemôže byť vzhľadom k svojej pravej podstate prekonané pravidlami vnútroštátneho práva, v akejkoľvek forme, bez toho, aby nebol popretý charakter práva ES a jeho právny základ. Preto platnosť komunitárneho aktu, alebo jeho účinok na členský štát neovplyvňuje namietaný rozpor so základnými právami obsiahnutými v ústave, či s podstatnými štrukturálnymi rysmi ústavy."[4] ESD tu deklaruje prednosť komunitárneho práva nielen pred právnymi predpismi nižšej právnej sily ako je ústava, ale aj pred ústavou samotnou. Ústavné súdy jednotlivých štátov tento princíp prijali väčšinou s výhradami. Pozrime sa na názor Spolkového ústavného súdu. Ten vymedzil vzťah nemeckého práva a práva EÚ na základe materiálneho jadra Základného zákona SRN (ďalej len ZZ), pod ktorým rozumieme nemeniteľnú podstatu obsahujúcu princípy, zmenou ktorých by došlo k strate „identity" ústavy. Článok 1 ZZ obsahuje 3 základné princípy nemeckej ústavy, a to nedotknuteľnosť ľudskej dôstojnosti (čl. 1 ods. 1), uznanie ľudskej dôstojnosti (čl. 1 ods. 2) a viazanosť zákonodarstva, súdnictva a správy základnými právami (čl. 1 ods. 3). Za najvyšší princíp ústavného poriadku sa v zmysle judikatúry ÚS SRN považuje ľudská dôstojnosť ako jadro ľudských práv.[5] Preto právo EÚ nemôže pôsobiť v nemeckom právnom poriadku bez obmedzení. Materiálne jadro ústavy musí ostať zachované. Avšak ako už bolo spomínané v úvode, právo EÚ a práva jednotlivých členských štátov neobsahujú diametrálne odlišné princípy, práve naopak, právo EÚ sa pokúša vyjadriť jednotu Európy ako celku tým, že nachádza spoločné prvky v právnych poriadkoch jednotlivých krajín. Preto je veľmi nepravdepodobné, že v takých základných otázkach akou je ľudská dôstojnosť, by existovalo jej výrazne rozdielne chápanie.

Eurokonformný výklad

Celkovo môžeme konštatovať, že právo EÚ má v národných právnych poriadkoch veľkú relevanciu. Z výkladového hľadiska tu nachádzame eurokonformný výklad, to znamená, že ústavné právo treba interpretovať tak, aby nebolo v rozpore s európskym právom. A čo v prípade ak dôjde k rozporu ústavnej normy a normy práva EÚ? V rozhodnutí ESD Simmenthal judikoval: „Každý vnútroštátny súd...je povinný v plnej miere aplikovať právo Spoločenstva a chrániť práva, ktoré toto právo priznáva jednotlivcom, pričom musí prípadne neaplikovať akékoľvek vnútroštátne ustanovenie právneho predpisu, ktoré je s ním v rozpore.."[6] I tu však reagujú ústavné súdy len s výhradami. V prípade Fragd taliansky ústavný súd vyslovil, že napriek uznaniu komunitárneho aktu za platný ESD-om, tento akt nebude môcť byť aplikovateľný v Taliansku, ak bude odporovať princípom ochrany ľudských práv, ak tak rozhodne taliansky ústavný súd. [7]

Pohľad Ústavného súdu SR

Ústavný súd SR v náleze z januára 2011 konštatuje: „Všeobecný súd...v rozsahu svojej právomoci aplikuje ustanovenia práva Európskej únie a je povinný zabezpečiť plný účinok týchto noriem a z úradnej moci neuplatní každé vnútroštátne ustanovenie, hoci by išlo o neskoršie ustanovenie, ktoré je v rozpore s právom Spoločenstva, bez toho, aby musel najprv žiadať alebo čakať na jeho zrušenie legislatívnou cestou alebo iným ústavným postupom....Všeobecný súd má v súvislosti so zabezpečovaním plného účinku práva Európskej únie okrem iného k dispozícii postup podľa § 109 ods. 1 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku, t. j. v prípade potreby rozhodne, že požiada Súdny dvor Európskeho spoločenstva o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy a v tej súvislosti konanie preruší."[8] ÚS SR sa v uvedenom náleze hlási k prednosti práva EÚ a je v ňom vyjadrené, že každé vnútroštátne ustanovenie, ktoré je v rozpore s právom EÚ sa neuplatní alebo inak povedané každé vnútroštátne ustanovenie musí byť v súlade s právom EÚ, aby sa mohlo uplatniť (tzv. eurokonformný výklad).

Veľa závisí od argumentácie

Je dôležité, aby sa ústavné súdy a Súdny dvor EÚ s touto náročnou problematikou vysporiadavali argumentačnou silou aspoň kým sa daný vzťah nevymedzí výslovne orgánmi tvorby práva. Pri aplikácii by tieto orgány mali zvážiť citlivo všetky argumenty tak, aby v čo najväčšej miere posilňovali dôveru v právo, aby vyznávali hodnoty a princípy, na ktorých stojí európska spoločnosť a teda aj spoločnosť jednotlivých európskych národov.

Má v dnešnom prostredí relevanciu zahraničná judikatúra?

Pod vplyvom globalizácie a europeizácie sa čoraz častejšie stáva, že súdy sú ovplyvnené judikatúrou zahraničných orgánov aplikujúcich právo. Napr. vstupom do EÚ sa jej jednotlivé členské štáty hlásia k spoločným európskym hodnotám, k princípom, na ktorých je EÚ vybudovaná. Čo v prípade keď osoba domáhajúca sa svojich práv a právom chránených záujmov poukáže pred súdom na rozhodnutia súdov iných krajín, kde totožný prípad už riešený bol?

Skúmaním a porovnávaním rôznych právnych systémov resp. odvetví za účelom získania nových poznatkov, pri zohľadnení historického vývoja, národných tradícií a spoločenských determinantov sa zaoberá právna komparatistika. Či už ako samostatné právne odvetvie alebo metóda uplatňovaná v právnej vede si postupne nachádza svoje miesto i v právnej praxi či už v legislatívnej činnosti, pri argumentácii advokátov, resp. v rámci rozhodovacej činnosti súdov.[9] Praktickým cieľom komparatistiky je podľa V. Knappa predovšetkým prinášať vedecké poznatky na zdokonaľovanie tvorby práva (zákonodarstva).[10] Často je výhodné pre právny poriadok určitého štátu takpovediac „osvojiť" si princípy, ktoré fungujú v štáte inom za účelom zlepšenia svojho zákonodarstva a tým pádom zlepšenia života v spoločnosti. Veľakrát je zákonodarca inšpirovaný zahraničným právnym predpisom pričom nie je vylúčené, že pôjde o predpis ústavný. Avšak nie iba pri tvorbe práva je dôležitá prax iných štátov. Takisto aj pri interpretácii a následnej aplikácii právnej normy nie je vylúčené, aby silou argumentu mohli pôsobiť zahraničné judikáty. Citácia nálezu ÚS SR: „Ak súd rieši právnu otázku (tú istú alebo analogickú), ktorá už bola právoplatne vyriešená podstatne odchylným spôsobom bez toho, aby sa argumentačne vyrovnal so skoršími súdnymi rozhodnutiami, nekoná v súlade s princípom právnej istoty v zmysle čl. 1 ods. 1 Ústavy SR a môže tým porušiť aj právo účastníka konania na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR."[11] Ústavný súd tu má na mysli hlavne rozhodnutia súdov SR, ale nie je vylúčené ak na základe totožného právneho predpisu v dvoch rozdielnych krajinách rozhodnú súdy odchylným spôsobom. V takejto situácii súd v žiadnom prípade nie je viazaný rozhodnutím iného súdu, ale ak sa chce od neho odchýliť mal by argumentačne zdôvodniť svoje rozhodnutie. Iba tak môže prispievať k pocitu spravodlivosti a právnej istoty v spoločnosti.

Samozrejme nie je možné, aby sudcovia skúmali všetky cudzie právne poriadky a súdne rozhodnutia. To by nebolo v ich silách. Ale v prípade ak by takýmto rozhodnutím resp. praxou iných štátov podložila argumentáciu osoba domáhajúca sa svojich práv, aplikujúci orgán by sa mal vysporiadať silou svojich argumentov s uvedenými rozhodnutiami tobôž ak ide o aplikáciu ústavného prameňa. Sudca takisto môže využitím zahraničnej judikatúry v záujme spravodlivého riešenia sporu preklenúť medzery v domácom právnom poriadku. Na druhej strane však treba každú zahraničnú judikatúru posudzovať citlivo, tak aby sa prihliadlo na osobitosti alebo rozdielnosti daných prípadov resp. aby sa prihliadlo na podmienky, v ktorých sa dané ustanovenia aplikovali.

Marek Maslák

Autor je študentom Právnickej fakulty Trnavskej univerzity v Trnave. V súčasnosti navštevuje 1. ročník magisterského študijného programu.

Použité pramene

Bröstl, A. a kol. 2010. Ústavné právo Slovenskej republiky. Plzeň: Aleš Čeněk, 2010. 461 s. ISBN 978-80-7380-248-6.

Hamuľák, O. (ed.). 2010. Fenomén judikatury v právu. Sborník z konference Olomoucké debaty mladých právníku 2009. Praha: Leges, 2010. 464 s. ISBN 978-80-87212-29-5

Knapp, V. 1996. Velké právní systémy (Úvod do srovnávací právní vědy).1.vyd. Praha: C.H. Beck, 1996. 248 s. ISBN 80-7179-089-3.

Judikatúra Súdneho dvora EÚ

Judikatúra ústavných súdov

Citácie

[1] Bröstl, A a kol. :Ústavné právo Slovenskej republiky, str. 118

[2] Van Gend en Loos (C- 26/62, 1963, ECR) In Bröstl, A a kol. :Ústavné právo Slovenskej republiky, str. 111

[3] Bröstl, A a kol. :Ústavné právo Slovenskej republiky, str. 111

[4] Internationale Handelsgesellschaft (C-11/70, 1970, ECR 1125) In Bröstl, A. a a kol.: Ústavné právo SR

[5] Hamuľák, O. (ed.) : Fenomén judikatury v právu. Sborník z konference Olomoucké debaty mladých právníku 2009, str. 115

[6] Simmenthal (C-106/77, ECR 629) In Bröstl, A. a kol. : Ústavné právo SR, str. 113

[7] Bröstl, A. a kol. : Ústavné právo SR, str. 117

[8] PL. ÚS 3/09

[9] Hamuľák, O. (ed.) : Fenomén judikatury v právu, str. 87

[10] Knapp, V. : Základy srovnávací právní vědy In: Hamuľák, O. (ed.) : Fenomén judikatury v právu, str. 87

[11] III. ÚS 192/06 

Ilustračné foto: stock.xchng