Utorok, 19. marec 2024 | meniny má Jozef , zajtra Víťazoslav
Predplatné
Utorok, 19. marec 2024 | meniny má Jozef , zajtra Víťazoslav
TlačPoštaZväčšiZmenši

Postmortálna ochrana osobnosti

Peter Repa • 24.2. 2012, 12:44

Ochrana osobnosti

Ochrana osobnosti, inými slovami ako všeobecné osobnostné právo je subjektívne právo každej fyzickej osoby bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, náboženstva atď, ktoré tvorí súhrn jednotlivých čiastkových osobnostných práv, predmetom ktorých je osobnosť fyzickej osoby ako celku v jej telesnej a morálnej jednote.[1] V skratke a laicky povedané je to súbor čiastkových práv a slobôd, ktorých predmetom sú nehmotné hodnoty (stránky) osobnosti fyzickej osoby. Všeobecné osobnostné právo možno vymedziť aj jeho základnými znakmi a to:

  1. všeobecnosť,
  2. absolútny charakter,
  3. časová neobmedzenosť,
  4. nehmotný charakter predmetu,
  5. nescudziteľnosť,
  6. nepremlčateľnosť.

Základným prameňom práva na ochranu osobnosti je Ústava Slovenskej republiky v znení neskorších ústavných zákonov, kde v jednotlivých článkoch garantuje základné práva a slobody, ktoré boli do nej včlenené ústavným zákonom č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd ako ústavný zákon Federálneho zhromaždenia Českej a Slovenskej Federatívnej republiky. Všeobecné osobnostné právo upravujú ďalej zákony viacerých právnych odvetví hmotného ako aj procesného práva napr. Trestný zákon, Trestný poriadok, zákon o Policajnom zbore, Občiansky zákonník, Zákonník práce atď. Občiansky zákonník (ďalej len ,,OZ") upravuje ochranu osobnosti v § 11 až § 16 OZ, kde v generálnej klauzule v § 11 OZ[2], zákonodarca demonštratívnym spôsobom vymedzil ,,najtypickejšie" jednotlivé hodnoty (stránky) osobnosti fyzickej osoby.

Skôr ako začnem venovať pozornosť postmortálnej ochrane osobnosti, je potrebné najprv uviesť pár základných všeobecných poznatkov vo vzťahu k právu na ochranu osobnosti. Právo na ochranu osobnosti vzniká každému jednotlivcovi od okamihu narodenia, ale zároveň je takáto ochrana priznaná aj počatému ešte nenarodenému dieťaťu (nasciturus) a v zmysle dikcie § 7 ods. 2 OZ zaniká smrťou fyzickej osoby poprípade vyhlásením súdu.[3] Právo na ochranu osobnosti fyzickej osoby je výlučne osobnostné právo, čo znamená, že je viazaná na konkrétnu osobu a právnymi prostriedkami sa domáhať ochrany osobnosti prináleží len tejto konkrétnej fyzickej osobe, v žiadnom prípade inej fyzickej osobe. Pre úspešné uplatnenie žalôb stanovených v § 13 ods. 1 OZ[4], kde týmto demonštratívnym výpočtom možnosť uplatnenia právnych prostriedkov nekončí[5], je potrebné, aby sa jednalo o neoprávnený zásah, ktorý je objektívne spôsobilý porušiť alebo len ohroziť osobnosť fyzickej osoby, v dôsledku čoho vznikne nemajetková ujma (nie je vylúčené, aby vznikla aj majetková ujma, avšak v takom prípade sa aplikujú ustanovenia o zodpovednosti za škodu podľa OZ). Zásah do osobnosti fyzickej osoby je zásah, ktorý poruší alebo len ohrozí osobnosť fyzickej osoby bez ohľadu na zavinenie pôvodcu zásahu, z čoho možno vyvodiť, že v prípade zásahu do osobnosti fyzickej osoby platí objektívna zodpovednosť.

Postmortálna ochrana osobnosti

V našom právnom poriadku poznáme aj inštitút postmortálnej ochrany, čo znamená, že sa zabezpečuje občianskoprávna ochrana osobnosti fyzickej osoby aj po jej smrti. Smrť fyzickej osoby je právna skutočnosť, ktorá spôsobuje právne následky, a to napr., že na fyzickú osobu sa už nehľadí ako na právny subjekt, z dôvodu ktorého je jej ochrana oslabená, a preto je vo verejnom záujme a hlavne v záujme osôb uvedených v § 15 OZ, zabezpečovať právnu ochranu aj mŕtvej fyzickej osobe. Je dôležité uviesť, že telo mŕtvej fyzickej osoby a jej časti nemožno považovať za veci v zmysle § 118 OZ, ale stále ako súčasť osobnosti fyzickej osoby, pretože telo aj po smrti fyzickej osoby je stále individualizované. Možno adekvátne konštatovať, že telo a jej časti sú objekty sui generis rozdielne od pojmu vec podľa § 118 OZ, a to najmä s ohľadom dispozície s telom mŕtvej fyzickej osoby a jej častí. V takomto prípade sa uplatňuje osobitná právna úprava, z dikcie ktorej je náležité požadovať dodržiavanie piety a rešpektu k telu zosnulej osoby.[6]

V prípade, keď je už fyzická osoba mŕtva, právo na ochranu jej osobnosti môžu uplatniť osoby taxatívne stanovené v § 15 OZ, a to konkrétne:

  • manžel,
  • deti
  • a ak osôb uvedených v bodoch 1. a 2. niet, rodičia mŕtvej fyzickej osoby.

Osoby expressis verbis vymenované v §15 OZ právo na ochranu osobnosti mŕtvej fyzickej osoby nededia a ani na tieto osoby inak neprechádza. Je to originárne (pôvodné) právo zomrelej fyzickej osobe, ktoré vzniká priamo ex lege, avšak čo do obsahu, rozsahu a funkcie sa nezhoduje so všeobecným osobnostným právom mŕtvej fyzickej osoby (ako príklad uvediem, že dispozičná zásada je v tomto prípade značne obmedzená, napr. pozostalí v zmysle § 15 OZ nemôžu odvolať písomné vyhlásenie zomrelej osoby, že so zásahom do svojej telesnej integrity po svojej smrti nesúhlasí, alebo písomné vyhlásenie, že nesúhlasí s vykonaním pitvy).[7] Rozdielny názor na právo postmortálnej ochrany uviedol v odôvodnení svojho rozsudku Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len ,,Najvyšší súd"), podľa ktorého ,,obsah tohto práva je zhodný s obsahom práva, ktorý patril zomrelému občanovi."[8]

Predmetom takejto ochrany je hlavne pamiatka zosnulej fyzickej osoby (pieta), jeho význam a posmrtné záujmy zosnulej fyzickej osoby. Z uvedeného možno konštatovať, že právo na ochranu osobnosti svojím spôsobom v zásade nezaniká smrťou fyzickej ako celok, ale naďalej trvá. Z logiky veci zanikajú len jednotlivé čiastkové osobnostné práva, ako napr. právo na život, zdravie, osobnú slobodu atď.. Práve z dôvodu, že osobám uvedeným v § 15 OZ vzniká originárne právo zomrelej fyzickej osoby, a to konkrétne právo uplatňovať pôvodné právo na ochranu osobnosti, v princípe právo na ochrana osobnosti nezaniká po smrti fyzickej osoby, ale fakticky zaniká smrťou osôb v zmysle § 15 OZ.

Právo osôb uvedených v § 15 OZ, je inými slovami právo domáhať sa pri neoprávnenom zásahu do osobnosti mŕtvej fyzickej osoby právnych prostriedkov stanovených v §13 OZ v záujme mŕtvej fyzickej osoby, výnimka tvorí primerané zadosťučinenie formou peňažného plnenia podľa §13 ods. 2 OZ, podľa ktorého platí:

,,Pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch."

Z rozhodovacej činnosti všeobecných súdov možno registrovať rozdielne stanoviská k spomenutej výnimke. Podľa rozsudku Najvyššieho súdu ,,možno sa teda domáhať upustenia od neoprávnených zásahov, odstránenia následkov, ale aj zadosťučinenia v akejkoľvek, teda i finančnej (peňažnej) forme (porov. ust. § 15 v súvislosti s § 13 OZ). Ak je preto v zákone priamo určené, že po smrti fyzickej osoby patrí uplatňovať právo na ochranu jej osoby tam uvedeným osobám, nie je žiaden dôvod pre záver o zúžení výpočtu občianskoprávnych prostriedkov určených na ochranu osobnosti, a teda aj o vylúčení peňažného zadosťučinenia, ako jedného zo všeobecných obsahových prvkov práva na ochranu osobnosti iného. V tomto smere je podľa názoru Najvyššieho súdu vhodné akceptovať a vychádzať zo starého rozhodovacieho kritéria pre súdy (porov. ust. § 1 OSP), podľa ktorého treba predpisy vydané na ochranu určitých osôb vykladať tak, aby sa im zamýšľanej ochrany skutočne dostalo. Niet pochybnosti o tom, že občianskoprávna ochrana osobnosti podľa ust. § 15 OZ je v súčasných podmienkach účinná len vtedy, ak sa zadosťučinenie prizná v peniazoch; len v takomto prípade pôsobí preventívne nielen voči rušiteľovi, ale aj na všetkých ostatných, ktorí zamýšľajú urobiť neoprávnený zásah do osobnostnej integrity zomrelej osoby."[9] Opačný názor bol vyslovený v odôvodnení rozsudku Najvyššieho súdu, podľa ktorého ,,žalobcovia ako osoby uvedené v § 15 Občianskeho zákonníka domáhali nemajetkovej ujmy v peniazoch. Právo na ochranu života ako súčasti jednotného (subjektívneho) osobnostného práva, neoddeliteľne spojeného s osobnosťou fyzickej osoby, E. B., zaniklo jeho smrťou, ktorý zánik je totožný s okamihom zásahu. Napriek tomu, že išlo o zásah jednoznačne neoprávnený a protiprávny, jeho okamihom – smrťou zaniklo právo tejto, konkrétnej fyzickej osoby postihnutej zásahom, E. B., domáhať sa ochrany v zmysle § 13 Občianskeho zákonníka proti subjektu zásahu – žalovanému, ktoré ako nemajetkové právo netvorí súčasť dedičstva a neprechádza na osoby uvedené v § 15 Občianskeho zákonníka. Na dedičov ani na osoby uvedené v § 15 Občianskeho zákonníka nemohlo prejsť preto ani právo na nemajetkovú ujmu v peniazoch, ktoré pre svoju osobnú povahu bolo viazané výlučne na dotknutú fyzickú osobu a okamihom zásahu – smrťou zaniklo".[10]

Zo spomenutých rozsudkov možno v zásade považovať za správny právny názor súdu druhého rozsudku, a to z dôvodu, že osoby, ktoré sa domáhajú postmortálnej ochrany mŕtvej fyzickej osoby sa nemôžu domáhať vo svojom mene primeraného zadosťučinenia v peniazoch, pretože v takejto kauze táto občiansko-právna sankcia stráca svoju funkciu, ktorou je nepopierateľne zmiernenie vzniknutej ujmy, čo v prípade mŕtvej fyzickej osoby je irelevantné, nakoľko takejto osobe bola spôsobená absolútna ujma - smrť. Právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch zaniká smrťou fyzickej osoby a to aj v takom prípade ak bolo toto právo priznané za života, ale doposiaľ sa nevykonalo.

V súčasnosti sa už čím ďalej viac uplatňuje právo na ochranu osobnosti pred súdom nielen ako právo postmortálnej ochrany, ale ako právo ochrany osobnosti celkovo. Na tomto mieste považujem za vhodné poukázať dva prípady, kedy v konaní žalobca na jednej strane navrhuje priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch od pôvodcu zásahu z dôvodu, že konaním žalovaného došlo k smrti fyzickej osoby (alebo napr. pôjde o zverejnenie článku v periodickej tlači po smrti fyzickej osoby, ktorý má difamujúci charakter), čím bola spôsobená nemajetková ujma mŕtvej fyzickej osobe a žalobca sa domáha postmortálnej ochrany podľa § 15 OZ. Na druhej strane navrhuje priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch z titulu, že jej (žalobcovi) bolo zasiahnuté do osobnosti z dôvodu smrti fyzickej osoby podľa § 11 OZ, (alebo napr. uverejnením difamujúceho článku o mŕtvej fyzickej osobe v periodickej tlači, na základe ktorého bola spôsobená nemajetková ujma žalobcu). Pokiaľ v prvom návrhu sa jedná o postmortálnu ochranu fyzickej osoby v druhom prípade to nemožno stotožňovať s postmortálnou ochranou, predovšetkým z dôvodu, že tu žalobca namieta zásah do svojej osobnosti (najčastejšie do čiastkového osobnostného práva a to práva na súkromie, pod čím rozumieme právo na súkromný a rodinný život). Podľa dikcie § 15 OZ je postmortálna ochrana právo uplatňovať, v tejto norme výslovne uvedenými osobami, právo na ochranu osobnosti mŕtvej fyzickej osoby. Súd by mal návrh v prvom prípade zamietnuť, a v druhom prípade by bolo možné poskytnúť primerané zadosťučinenie založené na peňažnom plnení, ak v konaní nebola uplatnená námietka premlčania. Právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch sa, ako jedno z právnych prostriedkov ochrany osobnosti, premlčuje po uplynutí 3 rokov odo dňa nasledujúcom po dni neoprávneného zásahu do osobnosti fyzickej osoby.[11] Z uvedených dôvodov považujem za podstatné rozlišovať medzi postmortálnou ochranou mŕtvej fyzickej osoby a právom na ochranu osobnosti fyzických osôb výslovne uvedených v § 15 OZ, v prípade ak sa domáhajú ochrany v dôsledku zásahu do osobnosti mŕtvej fyzickej osoby. Ako príklad uvediem rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici, ktorý svojím rozhodnutím priznal náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch z titulu zásahu do osobnosti žalobkyni a rovnako z titulu zásahu do osobnosti zosnulému synovi, ktorému bola spôsobená nemajetková ujma na zdraví, a to obzvlášť brutálnym a zavrhnutia hodným konaním s rasovým motívom, v dôsledku ktorej zomrel.[12]

Záver

Postmortálna ochrana osobnosti je ochrana osobnosti mŕtvej fyzickej osoby uplatňovaná osobami stanovenými v § 15 OZ, a to najmä z dôvodu jej pamiatky (pieta), z dôvodu jej významu a posmrtných záujmov zosnulej fyzickej osoby. Z vyššie uvedeného je potrebné rozlišovať medzi postmortálnou ochranou osobnosti a ochranou osobnosti osôb uvedených v § 15 OZ, ktoré sa domáhajú ochrany osobnosti z dôvodu vzniku nemajetkovej ujmy na osobnosti mŕtvej fyzickej osoby. Postmortálna ochrana osobnosti spočíva v práve uplatňovať osobami uvedenými v § 15 OZ ochranu osobnosti mŕtvej fyzickej osoby, ktoré vzniká ex lege ako originárne (pôvodné) právo. Uplatnením postmortálnej ochrany manželom, deťmi alebo rodičmi zosnulej osoby sa tieto nemôžu úspešne domáhať primeraného zadosťučinenia vo forme peňažného plnenia v zmysle § 13 ods. 2 OZ, pretože samotné právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch je osobnostné právo viazané na konkrétnu osobu. Už zo samotných znakov všeobecného osobnostného práva možno konštatovať, že toto právo nemôže byť predmetom dedenia a ani inak na osoby v zmysle § 15 OZ neprechádza. Z tohto titulu nemožno uplatňovať postmortálnu ochranu osobnosti s právnym prostriedkom náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, nakoľko toto právo zaniká okamihom smrti fyzickej osoby.

 Peter Repa

Peter Repa
študent Právnickej fakulty Trnavskej univerzity v Trnave

Právnické eso 

Príspevok autorskej súťaže Právnické eso

 

Citácie a vysvetlivky: 

[1]Knap K., Švestka J., Jehlička O., Pavlík P., Plecitý V.: Ochrana osobnosti podle občanského práva. Praha: Linde Praha, a.s.. 2004

[2] Podľa §11 OZ fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy.

[3] Podľa § 7 Občianskeho zákonníka v znení neskorších predpisov (1) spôsobilosť fyzickej osoby mať práva a povinnosti vzniká narodením. Túto spôsobilosť má aj počaté dieťa, ak sa narodí živé. (2) Smrťou táto spôsobilosť zanikne. Ak smrť nemožno preukázať predpísaným spôsobom, súd fyzickú osobu vyhlási za mŕtvu, ak zistí jej smrť inak. Za mŕtvu súd vyhlási aj nezvestnú fyzickú osobu, ak so zreteľom na všetky okolnosti možno usúdiť, že už nežije.

[4]Podľa § 13 ods. 1 OZ má fyzická osoba právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jeho osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov a aby mu bolo dané primerané zadosťučinenie.

[5] Uznesenie Najvyššieho súdu SR zo 17. 2. 2011, sp. zn. 5 Cdo 265/2009.

[6] Zákon č.131/2010 Z.z. o pohrebníctve.

[7] Knap K., Švestka J., Jehlička O., Pavlík P., Plecitý V.: Ochrana osobnosti podle občanského práva. Praha: Linde Praha, a.s.. 2004.

[8]Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp.zn.: 5 Cdo 54/99.

[9]Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp.zn.: 5 Cdo 54/99.

[10]Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp.zn.: 2 Cdo 93/2008

[11] Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ps.zn.: 5 Cdo 265/2009, podľa ktorého ide o satisfakciu v oblasti nemateriálnych osobnostných práv, jeho vyjadrenie peňažným ekvivalentom spôsobuje, že ide o osobné právo majetkovej povahy. Podľa názoru dovolacieho súdu je to obsah nároku a nie predmet jeho ochrany, čo robí pre povahu nároku rozhodujúce, či sa uplatní všeobecný právny inštitút premlčania.

[12] Rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici, sp.zn.: 17 Co 421/04 

Ohodnoťte článok
Hlasovalo: 3010

Nový príspevok

PoUtStŠtPiSoNe
: