TlačPoštaZväčšiZmenši

Právny štát

7.3. 2012, 20:13 |  Pavol Jakubík

Pri vymedzení pojmu právny štát sa názory právnych teoretikov zhodujú, že ide o štát, v ktorom vládne právo. Obyvatelia, rovnako ako aj štát a štátne orgány, nestoja nad právom a sú viazaní jeho pôsobením. V právnom štáte musia byť dôsledne dodržiavané princípy právneho štátu, ktoré tvoria jeho základný pilier.

Charakteristickým znakom demokratického štátu je skutočnosť, že je tvorený zo slobodných a rovnoprávnych subjektov a úlohou štátnej moci je ochraňovať slobodu a práva občanov. Taktiež je pre demokratický štát príznačné, že dodržiavanie platného práva sa nevzťahuje len na občanov, ale platí pre všetkých. Štátna moc môže vykonávať svoje právomoci len na základe práva a v jeho medziach. Výsledkom činnosti politického liberalizmu v kontinentálnej Európe, rovnako ako aj anglo-amerického liberalizmu, je myšlienka a teória právneho štátu. Významnými predstaviteľmi prvej skupiny boli napríklad Charles-Louis de Secondat Montesguieu, Wilhelm von Humboldt a Imanuel Kant. Z anglo-amerického liberalizmu možno spomenúť Johna Locka, Lorda Actona, Alexisa de Tocquevilla alebo Johna Stuarta Milla.[1]

Brȫstl charakterizuje právny štát nasledovne: „Moderne sa pojem právny štát často používa ako synonymum ústavnej alebo zákonnej vlády."[2] To znamená, že to, či daný štát možno označiť ako právny, záleží na spôsobe, akým je spravovaný. Štát, v ktorom je verejná moc vykonávaná v súlade s ústavou a zákonmi, možno označiť za právny štát. V tomto type štátu sú občanom garantované ich ľudské práva a základné slobody.

Definícia právneho štátu A. Gerlocha znie: „právní stát je možno vymedzit jako stát, ve kterém se uplatňuje legalita, a to i vůči orgánům státu a dalším orgánům veřejné moci (původní formální pojetí právního státu), resp. stát, ve kterém se metoda legality nedílně spojuje s jeho demokratickým charakterem, tj. s ideou suverenity lidu, principem dělby moci a koncepcí nezadatelných lidských práv (soudobé materiální pojetí právního státu)"[3]

Ústavný súd sa k požiadavke právneho štátu vyjadril nasledovne: „V právnom štáte, v ktorom sú ako neoddeliteľné súčasti okrem iných stelesnené také princípy, ako sú právna istota a spravodlivosť (princíp materiálneho právneho štátu), čo možno spoľahlivo vyvodiť z čl. 1 ústavy, sa osobitný dôraz kladie na ochranu tých práv, ktoré sú predmetom jej úpravy. Povinnosťou všetkých štátnych orgánov je zabezpečiť reálnu možnosť ich uplatnenia týmito subjektmi, ktorým boli priznané."[4]

K otázke právneho štátu V. Júda vyslovuje nasledovné: „Právny štát nielen formálne garantuje ľudské práva a slobody, ale anticipuje voči verejnej mienke a mysleniu spoločnosti, a tak zabezpečuje efektivitu práva prostredníctvom jeho dobrovoľnej akceptácie"[5]

Poznáme dve koncepcie právneho štátu, ktoré vznikli v kontinentálnej Európe a v Anglicku, a to nemeckú teóriu Rechtsstaat a anglo-americkú koncepciu rule of law. Obe sa vyznačujú niektorými podobnými znakmi, avšak rozdiely vznikajú najmä z dôvodu odlišnosti právnych systémov, v ktorých tieto koncepcie vznikli. Odlišný je aj vzťah k úlohe súdnictva a významu demokracie a slobody. Opozitum právneho štátu tvorí policajný štát. Ide o štát, v ktorom dominuje absolutistická monarchia, v ktorom sa občan proti zásahom štátnej moci nemohol účinne brániť a v ktorom všetka moc bola sústredená v exekutíve. Hlavnou požiadavkou koncepcie právneho štátu v 19. storočí bolo obmedzenie činnosti štátnej správy ústavou a zákonmi. Snahou koncepcie právneho štátu bola skutočnosť, aby občania mohli robiť všetko, čo nebolo obsahom obmedzení zakotvených v ústave alebo zákonoch. Naproti tomu štátne orgány mohli vykonávať činnosť, ktorú ústava a zákony povoľovali. Pri tvorbe ideí právneho štátu zohrala významnú úlohu požiadavka deľby moci, rovnako ako myšlienka spoločenskej zmluvy a taktiež požiadavka zakotvenia a rešpektovania prirodzených práv, ktoré sa v súčasnosti označujú ako ľudské práva.[6]

Fašizmus, nacizmus a stalinizmus do výraznej miery zasiahli do legalistického poňatia právneho štátu. Tieto ideológie, napriek ich určitým rozdielom, spája ich odpor k hodnotovému základu právneho štátu, ktorý vychádza z prirodzeného práva. Dochádza tu k odlišnému poňatiu legality v rámci jej hodnotového rámca. Štátna moc robí zo zákona svojho sluhu a jeho úlohou je potláčať základné ľudské práva. Požiadavka zákonnosti je v týchto režimoch deklarovaná, avšak dochádza k rozporu medzi účelnosťou a legalitou. Samotná legalita nie je spojená s demokratickou tvorbou práva. Právny formalizmus je preto narúšaný z dôvodu „záujmu štátu".[7]

Princípy právneho štátu

Jednu z vymožeností právnej kultúry bezpochyby predstavujú právne princípy. Bez ohľadu na to, či sú, alebo nie sú vyjadrené v platných právnych normách, tvoria súčasť právneho štátu. Už klasickí rímski právnici formulovali viacero z týchto princípov. Iné sú výsledkom vývoja práva od začiatku konštitucionalizmu, od formovania právneho štátu a od zakotvenia zásady rovnosti občanov pred zákonom a verejnou mocou. Skutočnosť, že ide o pravidlá, ktoré sú spoločné pre práva rôznych zemí, je typickým znakom právnych princípov. Ich univerzálny dosah je možné badať najmä v metódach porovnávacej právnej vedy. Právne princípy, tak ako aj všetky právne normy, sú dielom synchronizácie právnej vedy, zákonodarstva a judikatúry. Právna veda má za úlohu ich presadzovanie v právnom poriadku ako vysoko všeobecných pravidiel.[8]

K druhom právnej normy zaraďujeme právne princípy. Právne princípy, rovnako ako právne normy, majú za úlohu udržiavať spoločenský poriadok a regulovať ľudské správanie. Uskutočňujú tak prostredníctvom príkazov, zákazov a dovolení. Medzi právne normy s najvyššou mierou abstrakcie patria právne princípy, tak v porovnaní s abstraktnými normami, rovnako ako konkrétnymi právnymi normami. Abstraktné normy sa vyskytujú najmä v ústave a zákonoch a konkrétne právne normy vo vykonávacích právnych predpisoch.[9]

V teórií práva neexituje striktná zhoda na tom, ktoré princípy tvoria zložky právneho štátu. V zásade však medzi jednotlivými autormi nevyskytujú výrazné rozdiely. Eva Ottová považuje za najdôležitejšie nasledovné: princíp vlády práva, princíp ústavnosti a zákonnosti, princíp deľby a kontroly moci, nezávislosť súdnictva, garancie základných práv a slobôd a právna istota.

Napriek tomu, že právne princípy tvoria významnú zložku právneho štátu, nie sú jeho jedinou súčasťou. Ekonomické a politické podmienky života, prostredie demokracie a ekonomickej súťaže, ako aj ďalšie faktory majú taktiež výrazný podiel na existencií právneho štátu. [10]

Právo netvorí uzavretý okruh právnych vzťahov v spoločnosti. Enormný vplyv na právo majú aj spomínané faktory. Docieliť existenciu právneho štátu je možné iba vtedy, ak budú dané faktory v harmonickej koexistencií s princípmi právneho štátu. Pokiaľ budú ekonomické záujmy štátu v rozpore s právnymi princípmi, a tieto záujmy prevážia, nebude možné dosiahnuť požadovaný efekt právneho štátu.

Zadefinovať právny štát je veľmi náročné, pretože právny štát je určitý ideál, ku ktorému sa jednotlivé štáty pokúšajú priblížiť. Podľa toho, do akej miery sa štáty vyznačujú základnými znakmi právneho štátu, možno hovoriť o právnych štátoch.

Princípy právneho štátu nám slúžia na vyjadrenie znakov právneho štátu. Rozdielnosť pri klasifikácií princípov je výsledkom špecifickosti odborného prístupu tej vednej disciplíny, ktorá sa vedecky zaoberá právnym štátom. [11]

Princíp obmedzenej vlády

Daný princíp je zakotvený v ústave Slovenskej republiky, konkrétne v čl. 2 ods. 2, ktorý znie: „štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon"[12], a v čl. 2 ods. 3: „Každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané, a nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá."[13]

Harvánek o princípe obmedzenej vlády hovori, že: „Jde o princip sebelimitace státni moci právem, kdy povaha právního státu vyžaduje, aby všechny formy státní moci byly limitovány ústavou a zákony." [14] Rovnako to platí pre všetky zložky moci, tak moc výkonnú, ako aj zákonodarnú a súdnu. Už v 19. storočí, keď koncepcia právneho štátu vznikla, bola vyvíjaná snaha o limitovanie činnosti výkonnej moci, rovnako ako neobmedzenej moci panovníka. Samotná požiadavka, aby v danom štáte existovala vláda práva je nedostatočná. Zásahy štátnej moci do sféry slobody občanov a ich ľudských práv musia byť upravené právnymi normami. Právny štát je teda akousi liberálnou snahou o minimálny štát, ktorý nepotláča občiansku slobodu, ale naopak, garantuje verejné záujmy občanov a spoločnosti. Základné hľadisko a kritérium právneho štátu tvorí rozsah slobody občanov. [15]

Na pozadí princípu obmedzenej vlády E. Ottová vymedzuje právny štát nasledovne: „právnym štátom bude taký štát, ktorý sám sebe prostredníctvom práva vymedzuje (alebo pod tlakom spoločnosti uzná) záväzné medze svojho mocenského zasahovania do života občanov a občianskej spoločnosti"[16]

Princíp ústavnosti a zákonnosti

Ústavnosť možno vymedziť z formálneho hľadiska ako dodržiavanie ústavy, ústavných zákonov, medzinárodných zmlúv. Taktiež sem zaraďujeme výkon moci, povinností a práv v súlade s ústavou. Postup štátu na základe práva a v jeho medziach je nevyhnutnou zložkou ústavnosti a zákonnosti. Ústavnosť z materiálneho hľadiska predstavuje právo na ústavu. Úlohou ústavy je garantovať základné práva a slobody.

Pri zákonnosti vzniká všetkým subjektom práva povinnosť dodržiavať zákony a ostané právne predpisy. [17]

Výsledkom uskutočňovania princípu zákonnosti (legality) je právny štát. Pokiaľ dochádza k dodržiavaniu výhradne princípu zákonnosti ide o tzv. minimálnu koncepciu právneho štátu, ktorá vyjadruje skutočnosť, že štát dodržiava iba vlastné právo. Ústavnosť, označovaná aj ako jadro zákonnosti, je pevne spätá s princípom zákonnosti. Ústavnosť, okrem obdobného významu ku pojmu zákonnosť, prestavuje aj súlad zákonov a podzákonných predpisov s ústavou. [18]

Skutočnosť, že štátne orgány tvoria právo ich nijako nezvýhodňuje voči adresátom tohto práva. Jedným z dôvodov je aj fakt, že sami štátne orgány sa po tom, ako vytvoria právnu úpravu, presúvajú z pozície tvorcov do pozície adresátov tejto právnej úpravy.

Princíp deľby a kontroly moci

Princípy ústavnosti a zákonnosti, obmedzenej vlády sú zabezpečované významným spôsobom deľbou moci. Suverenita ľudu a koncentrácia moci v parlamente je obmedzovaná deľbou moci na zákonodarnú, výkonnú a súdnu.[19]

Mnohí významní autori, už od obdobia antiky, sa zaoberali témou rozdelenia moci, aby sa tým zabránilo koncentrácií moci v rukách jednej osoby, resp. orgánu, ktoré by následne viedlo k jej zneužitiu. Uznášanie sa, nariaďovanie a súdenie sú pojmy, ktoré rozpracoval Aristoteles v jeho diele Aténska ústava. Do popredia sa myšlienka deľby moci dostáva najmä vďaka skúsenostiam s absolutistickou monarchiou, kde sústredenie všetkej moci v rukách panovníka umožňovalo jej zneužitie. Tak v 17. storočí došlo k zrodeniu koncepcie deľby moci. V súvislosti s ňou sa spomínajú najmä John Locke a Charles de Secondat Montesquieu. [20]

Prostredníctvom deľby moci sa najmä zabezpečuje jej nezávislosť. Jednotlivé zložky moci majú byť striktne oddelené. Nemajú zasahovať do iných zložiek, avšak majú plniť funkciu akéhosi orgánu dohľadu. Jednotlivé zložky musia byť otvorené, nesmú vytvárať akýsi „štát v štáte". Na základe toho môže byť zabezpečené ich transparentné fungovanie.

Nezávislosť súdnictva

Nezávislosť pri rozhodovaní súdov je najpodstatnejším prejavom skutočnosti, že súdom patrí v sústave štátnych orgánov osobitné postavenie. Rovnako tak súdy plnia funkciu garanta súdnej ochrany práv a slobôd občanov. Najčastejšie býva súdna ochrana zakotvená v ústave. Každý má právo, pokiaľ tak urobí zákonom stanoveným spôsobom, domáhať sa svojich práv na súde, ktorý musí byť nezávislý a nestranný. Taktiež sa na súd môže obrátiť ten, kto sa domnieva, že bol rozhodnutím orgánu verejnej správy ukrátený na svojich právach a môže žiadať, aby bola preskúmaná zákonnosť tohto rozhodnutia. Preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa ľudských práv musí byť taktiež v právomoci súdu.

Jednou z ústavných zásad demokratických štátov je sudcovská nezávislosť, čiže nezávislosť sudcov pri výkone svojej funkcie, čo znamená, že sú viazaní iba ústavou a zákonmi alebo aj všeobecne záväznými právnymi predpismi. Môžu však byť viazaní aj medzinárodnou zmluvou, pokiaľ im táto povinnosť vyplýva z ústavy alebo zákona. Pojem funkčná nezávislosť znamená nezávislosť sudcu, ktorý je pri výkone svojej funkcie povinný dodržiavať ústavu, zákony a iné predpisy, samozrejme za predpokladu, že sú v súlade s ústavou, zákonmi a medzinárodnými zmluvami. Sudca nie je viazaný žiadnymi inými inštrukciami. [21]

Štát má povinnosť zabezpečiť také právne prostredie, ktoré umožňuje nezávislý výkon súdnictva. Štát by nemal, najmä prostredníctvom výkonnej moci, zasahovať do kreácie sudcov. Pokiaľ sa tak deje, vystupuje do popredia politické pozadie kreácie sudcov. Daný stav môže v spoločnosti vytvárať napätie, spojené s ohrozením nezávislosti súdnictva.

Garancie základných práv a slobôd

Zabezpečenie individuálnej slobody, najmä pred štátnymi zásahmi, je hlavnou úlohou základných práv a slobôd. Existencia univerzálnych a neodňateľných ľudských práv a základných slobôd tvorí základ modernej koncepcie ľudských práv. Bez ohľadu na štátne občianstvo patria všetkým ľudom. Prioritne sú dané prirodzeným právom štátu, nie pozitívnym právom. Túto skutočnosť odôvodňuje prirodzené právo myšlienkou rovnakej slobody všetkých ľudí, ktorú musí štát uznať a zabezpečiť na základe spoločenskej zmluvy. Obsah a rozsah ľudských práv závisí od toho, aký stupeň demokracie dosiahol daný štát alebo od toho, do akej miery je rozvinutá jeho právna kultúra. Úlohou štátu nie je len prirodzené ľudské práva obsiahnuť vo svojom právom poriadku, ale aj poskytnúť im účinnú ochranu. Sú právami najvyššieho stupňa, pretože skutočnosť, že ide o práva všeobecné, nemeniteľné a neodňateľné znamená, že by sa ich právne, respektíve ústavné zmeny nemali dotknúť.[22]

Garancia základných ľudských práv a slobôd je elementárnou požiadavkou každého demokratického štátu. Občania sa môžu plnohodnotne podieľať na spravovaní štátu iba za predpokladu, že sú im tieto práva a slobody priznané. Rovnako tak môžu vykonávať všetky činnosti, ktoré sú v súlade s právnym poriadkom daného štátu. Štát má povinnosť uskutočňovať legislatívnu činnosť, ktorej výsledkom je pevné zakotvenie daných práv na svojom území. Nemenej dôležitá je jeho povinnosť zabezpečiť stav, aby sa občania mohli svojich práv účinne domáhať.

Právna istota

Právna istota je hodnota, ktorá je charakteristická pre stabilizovaný demokratický právny štát. Možno ju charakterizovať ako stav, za ktorého sa dá predpokladať, že príslušné orgány budú pri svojich rozhodnutiach dodržiavať spravodlivosť vo formálnom zmysle, čo znamená, že pri znakovo podobných prípadoch budú rozhodovať rovnako. Pokiaľ by rozhodnutia neboli predvídateľné, znamenalo by to neistotu subjektívnych práv a riziko pri uskutočňovaní rôznych druhov konaní by bolo neúnosné. Právna istota nezohráva významnú úlohu len pri tvorbe práva, ale aj pri jeho aplikácií a interpretácií. Značný význam má pre právnu istotu relatívna stabilita práva. Doteraz spomínané výmery spravodlivosti nezohľadňovali faktor času. Pokiaľ dochádza k zmenám právnych úprav, môže to mať za následok nerovnosť v intertemporálnom zmysle, aj keď dôsledkom novej právnej úpravy je len tzv. nepravá retroaktivita. Jednou z hlavných úloh právneho štátu je zabezpečiť ústavnoprávnu stabilitu, najmä reguláciu základných práv a slobôd, a taktiež súkromnoprávnu stabilitu, ktorá sa prejavuje najmä vo vlastníckych pomeroch. [23]

Jedným z komponentov právnej istoty, okrem predvídateľnosti rozhodnutí, je aj zákaz retroaktivity právnych noriem. Vyjadruje požiadavku, aby nedochádzalo k úprave práv nadobudnutých predchádzajúcou právnou úpravou. Štát, v ktorom štátna moc svojvoľne upravuje práva, ktoré občania nadobudli v súlade s právom, nemožno označiť za právny.

Pokiaľ ide o predvídateľnosť rozhodnutí v skutkovo obdobných prípadoch, jej neuplatnenie by malo za následok porušenie zásady rovnosti ľudí pred zákonom.

Retroaktivita a aretroaktivita v práve

Zásada neretroaktivity je komponentom, ktorý má výrazný vplyv na právnu istotu. Označuje sa aj ako aretroaktivita a znamená zákaz spätnej pôsobnosti právnych noriem. Podstatou právnej normy je jej pôsobenie na ľudské konanie, či už vo forme príkazu, alebo zákazu. Na to, čo sa už stalo alebo sa stať malo, sa nemôže vzťahovať. Štát má povinnosť zabezpečiť všeobecnú poznateľnosť práva. V rozpore s touto povinnosťou by bola situácia, kedy by pre človeka, ktorý by konal v dobrej vôli, nemohla byť budúca právna úprava poznateľná. [24]

Daný stav, kedy by právna úprava nebola poznateľná, by v spoločnosti spôsobil destabilizáciu právnej istoty. Občania by si nemohli slobodne uplatňovať svoje práva a slobody. Dochádzalo by k ich narúšaniu, čo možno označiť za neželané.

Spätná účinnosť zákonov je synonymom pojmu retroaktivita. Znakom retroaktívneho zákona je skutočnosť, že ukladá právne účinky spätne, to jest do minulosti. Okamihom nadobudnutia účinnosti zavádza do právneho poriadku také práva a povinnosti, ktoré pôsobia tak, akoby platili už v minulosti. To je jeden z dôvodov, prečo zákony vyznačujúce sa retroaktivitou, de lege ferenda majú za následok vážne námietky. Snaha o to, aby sa retroaktívny zákon stal súčasťou právneho poriadku a zároveň tento zákon ospravedlniť, je výsledkom skutočnosti, že napriek tomu, že určitá povinnosť nebola v minulosti súčasťou práva, predstavovala akúsi mravnú povinnosť. [25]

Ustanovenia o aretroaktivite sa v právnych normách nachádza v spoločných, záverečných a prechodných ustanoveniach. Skutočnosť, že ich pôsobnosť nie je dočasná, ich odlišuje od prechodných ustanovení. Doba ich platnosti a účinnosti vymedzuje ich trvalosť. Nemajú za úlohu upravovať vzťahy, ktoré boli založené skorším právnym aktom, ale aby pevne stanovili charakter pôsobenia nového právneho aktu do minulosti. To však je kompetenciou skoršieho právneho aktu. V demokratických štátoch platí téza, že právne normy majú upravovať vzťahy do budúcna, nie do minulosti. Ochrana občianskej slobody jednotlivca, rovnako ako jeho konania v minulosti, sa odvodzuje od princípu zákazu retroaktivity. Rovnako sú chránené aj právne účinky, ktoré plynú z tohto konania. [26]

Pavol Jakubík

Pavol Jakubík
študent Právnickej fakulty Trnavskej univerzity v Trnave 

Právnické eso 

Príspevok autorskej súťaže Právnické eso

Citácie:

[1] Prusák, J. Teória práva. 2. vyd. Bratislava : Vydavateľské oddelenie PF UK, 2001. 161 s. ISBN 80 – 7160 – 146 – 2.

[2] Brőstl, A. Právny štát. 1. vyd. Košice : MEDES, 1995. 11 s. ISBN 80-967 499-0-0.

[3] Gerloch, A. Teorie práva. 4. upr. Vyd. Plzeň : Aleš Čenek, 2007. 219 s. ISBN 978 -80 – 7380 – 023 – 9.

[4] I. ÚS 17/1999. Nález z 22. septembra 1999. Zbierka nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky 1999, s. 365

[5] Jůda, V. Princíp právnej istoty versus retroaktivita v práve. In Právny obzor. ISSN 0032-6984, 2003, č. 4, s. 403

[6] Prusák, J. Teória práva. 2. vyd. Bratislava : Vydavateľské oddelenie PF UK, 2001. 161-162 s. ISBN 80 – 7160 – 146 – 2.

[7] Gerloch, A. Teorie práva. 4. upr. Vyd. Plzeň : Aleš Čenek, 2007. 216-217 s. ISBN 978 -80 – 7380 – 023 – 9.

[8] Boguszak,J. - Čapek,J. - Gerloch,A. Teorie práva. Praha : ASPI Publishing, 2004. 238 s. ISBN 80 – 7357 – 030 – 0.

[9] Prusák, J. Právne princípy a pramene slovenského práva. In Právny obzor. ISSN 0032-6984, 2003, roč. 83, č. 3, s. 266.

[10] Prusák, J. Teória práva. 2. vyd. Bratislava : Vydavateľské oddelenie PF UK, 2001. 166 s. ISBN 80 – 7160 – 146 – 2.

[11] Harvánek, J. a kol. Teorie práva. Plzeň : Aleš Čenek, 2008. 157 s. ISBN 978 – 80 – 7380 – 104 – 5.

[12] Ústava Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb.

[13] tamtiež

[14] Harvánek, J. a kol. Teorie práva. Plzeň : Aleš Čenek, 2008, 160 s. ISBN 978 – 80 – 7380 – 104 – 5.

[15] Harvánek, J. a kol. Teorie práva. Plzeň : Aleš Čenek, 2008. 160 s. ISBN 978 – 80 – 7380 – 104 – 5.

[16] Ottová, E. Teória práva. 2. dopl. Vyd. Bratislava : Heuréka, 2006, 71 s. ISBN 80 – 89122 – 37 – X.

[17] Prusák, J. Teória práva. 2. vyd. Bratislava : Vydavateľské oddelenie PF UK, 2001. 169 s. ISBN 80 – 7160 – 146 – 2.

[18] Harvánek, J. a kol. Teorie práva. Plzeň : Aleš Čenek, 2008, 158-159s. ISBN 978 – 80 – 7380 – 104 – 5.

[19] Prusák, J. Teória práva. 2. vyd. Bratislava : Vydavateľské oddelenie PF UK, 2001. 171 s. ISBN 80 – 7160 – 146 – 2.

[20] Ottová, E. Teória práva. 2. dopl. Vyd. Bratislava : Heuréka, 2006, 73 s. ISBN 80 – 89122 – 37 – X.

[21] Prusák, J. Teória práva. 2. vyd. Bratislava : Vydavateľské oddelenie PF UK, 2001. 175 s. ISBN 80 – 7160 – 146 – 2.

[22] Ottová, E. Teória práva. 2. dopl. Vyd. Bratislava : Heuréka, 2006, 83 s. ISBN 80 – 89122 – 37 – X.

[23] Boguszak,J. - Čapek,J. - Gerloch,A. Teorie práva. Praha : ASPI Publishing, 2004. 247 s. ISBN 80 – 7357 – 030 – 0.

[24] Ottová, E. Teória práva. 2. dopl. Vyd. Bratislava : Heuréka, 2006. 88-89 s. ISBN 80 – 89122 – 37 – X.

[25] Brőstl, A. Právny štát. 1. vyd. Košice : MEDES, 1995. 85-86 s. ISBN 80-967 499-0-0.

[26] Prusák, J. Teória práva. 2. vyd. Bratislava : Vydavateľské oddelenie PF UK, 2001. 233 s. ISBN 80 – 7160 – 146 – 2. 

Ohodnoťte článok
Hlasovalo: 1739
FacebookVybrali SMETwitterDeliciousLinkedIn

NOVÝ PRÍSPEVOK

Zobraziť všetky Nové v judikatúre

JUDIKATÚRA – Lehota na podanie správnej žaloby opomenutého účastníka

Najvyšší správny súd SR sa vyjadril k právnym účinkom žaloby opomenutého účastníka.

JUDIKATÚRA: Vylúčenie člena družstva, právne účinky odvolania a lehota na podanie odvolania voči vylúčeniu člena družstva

NS SR sa vyjadril k účinkom vylúčenia člena družstva a k súvisiacim otázkam (lehota na podanie odvolania a účinky odvolania).

JUDIKATÚRA – Rodinné prídavky v Rakúsku prispôsobené štátu bydliska detí sú v rozpore s právom Únie

Súdny dvor rozhodol, že sporná rakúska právna úprava, keďže prispôsobuje rodinné dávky v závislosti od štátu pobytu detí príjemcu, ...

JUDIKATÚRA – Identifikácia žalovaného prostredníctvom EVČ motorového vozidla

Je EVČ motorového vozidla dostatočným identifikačným údajom na účel označenia žalovaného v žalobe?

Registre

Vyhľadávanie v Obchodnom vestníkuhttps://www.justice.gov.sk/PortalApp/ObchodnyVestnik/Formular/FormulareZverejnene.aspx

Vyhľadávanie v Obchodnom vestníku

Notársky centrálny register záložných právhttp://www.notar.sk/%C3%9Avod/Not%C3%A1rskecentr%C3%A1lneregistre/Z%C3%A1lo%C5%BEn%C3%A9pr%C3%A1va.aspx

Vyhľadajte si záložcu, veriteľa alebo záloh v Notárskom centrálnom registri záložných ...

Štatistický register organizáciíhttp://slovak.statistics.sk/wps/portal/ext/Databases/register_organizacii/!ut/p/b1/jY_BDoIwEEQ_qYMtFo-LkVJDGosWoRfTgzEYAQ_G7xeJV9G9TfLeTJZ5VjPfh2d7CY926MPtnf3yRNbafVFVUNUig-aRgnEOyOQINCOAL0eYfCt1kqYRITHlBvpAO1VuRQQRf_wZ4K_9taJcyAJIChVDU-7KleUcxH_5R-YnZK5hAmZeNPnQndm9c67GVbwAlOWrBg!!/dl4/d5/L2dJQSEvUUt3QS80SmtFL1o2X1ZMUDhCQjFBMDgxVjcwSUZTUTRRVU0xR1E1/

Register obsahuje registračné údaje o ekonomických subjektoch a vedie ho Štatistický úrad SR.

Obchodný registerhttp://www.orsr.sk/

Obchodný register je verejný zoznam, do ktorého sa zapisujú zákonom stanovené údaje ...

Živnostenský registerhttp://www.zrsr.sk/

Živnostenský register tvorí súbor určených údajov o podnikateľoch. Údaje do registra ...

Register stratených a odcudzených dokladovhttp://www.minv.sk/?stratene-a-odcudzene-doklady

Overte si, či sa vám niekto nepreukázal strateným alebo odcudzeným dokladom inej osoby.

Nové časopisy

Zo súdnej praxe 3/2022

Zo súdnej praxe 3/2022

Vždy aktuálne informácie z jurisdikcie vrcholových súdov SR.

Zo súdnej praxe 2/2022

Zo súdnej praxe 2/2022

Vždy aktuálne informácie z jurisdikcie vrcholových súdov SR.

Právny obzor 3/2022

Právny obzor 3/2022

Právny obzor je teoretický časopis pre otázky štátu a práva.

Verejné obstarávanie - právo a prax 3/2022

Verejné obstarávanie - právo a prax 3/2022

Dvojmesačník plný odborných informácií monitoruje aktuálne dianie v oblasti verejného ...

Súkromné právo 2/2022

Súkromné právo 2/2022

Recenzovaný časopis zameraný na otázky aplikačnej praxe.

Právny obzor 2/2022

Právny obzor 2/2022

Právny obzor je teoretický časopis pre otázky štátu a práva.

PoUtStŠtPiSoNe
: