Preskúmavanie rozhodnutí rozhodcovských súdov v exekučnom konaní v súdnej praxi

Podľa ustanovenia § 45 zákona o rozhodcovskom konaní[1] súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu podľa osobitných predpisov[2] na návrh účastníka konania, proti ktorému bol nariadený výkon rozhodcovského rozsudku, konanie o výkon rozhodnutia alebo exekučné konanie zastaví

• a) z dôvodov uvedených v osobitnom predpise[3],
• b) ak rozhodcovský rozsudok má nedostatok uvedený v § 40 písm. a) a b)29 alebo
• c) ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom.

Súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu zastaví výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie aj bez návrhu, ak zistí v rozhodcovskom konaní nedostatky podľa § 45 odseku 1 písm. b) alebo c)[4].

Proti rozhodnutiu súdu podľa odsekov 1 a 2 je prípustný opravný prostriedok.

Týmto článkom by som chcela poukázať na niektoré závažné nedostatky aplikačnej praxe uvedenej právnej úpravy:

Od druhej polovice roku 2009 pozorujeme meniacu sa rozhodovaciu prax exekučných súdov v spotrebiteľských veciach. Výsledkom tejto zmeny sú v mnohých veciach čiastočne alebo úplne zastavené exekučné konania, často už prebiehajúce, teda po vydaní poverenia na vykonanie exekúcie. Verejne sa hovorí o existencii tzv. „obežníku", ktorým bol takýto postup exekučným súdom odporúčaný zo strany Komisie na posudzovanie podmienok v spotrebiteľských zmluvách a nekalých obchodných praktík predávajúcich, ktorá je súčasťou Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky. Často sa stáva, že ten istý súd, ktorý vydal poverenie na vykonanie exekúcie, ju neskôr zastavil, pričom povinný nepodal námietky, ani návrh na zastavenie exekúcie a svoj dlh splácal, dokonca v niektorých prípadoch medzitým úplne uhradil. Prax jednotlivých súdov pritom nie je jednotná, z čoho je zrejmé, že časť sudcov ako aj súdov nesúhlasí s vyššie uvedeným postupom, teda má iný právny názor.

Dôvodom zastavenia exekúcie v akomkoľvek štádiu konania ex offo je spravidla existencia neprijateľnej zmluvnej podmienky, buď rozhodcovskej doložky alebo neprimeranej výške úrokov z omeškania, ako odporujúcej dobrým mravom.

Mám za to, že v takýchto prípadoch exekučný súd nielen prekračuje rámec svojej preskúmavacej činnosti, zverenej mu Exekučným poriadkom, ale rozhoduje výlučne na základe subjektívneho posúdenia veci. Oprávnenosť tohto tvrdenia si dovolím podložiť nasledujúcim výkladom s rozporuplnými príkladmi zo súdnej praxe:

Uznesením Okresného súdu v Prešove sp. zn. 7Er 92/2010 zo dňa 26. mája 2010 súd I. stupňa zastavil exekučné konanie. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že:

• z rozhodcovského rozsudku je zrejmé, že účastníci zmluvy uzatvorili dňa 23. februára 2004 zmluvu o pôžičke, pričom spory na základe rozhodcovskej doložky mal rozhodovať rozhodca,
• z obsahu rozhodcovského rozsudku vyplýva, že tento zaväzuje povinného na plnenie, ktoré odporuje dobrým mravom, a to čo sa týka denného úroku z omeškania vo výške 0,05%, ktorá je neprijateľná vzhľadom na spotrebiteľský charakter uzatvorenej zmluvy,
• z rozhodcovského rozsudku je tiež zrejmé, že rozhodca konal a rozhodoval bez účasti spotrebiteľa a žalobe vyhovel v plnom rozsahu.
• podľa rozhodnutia Európskeho súdneho dvora (ďalej len ESD) vo veci C-40/08 zo 6. októbra 2009 sa má Smernica Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje o návrhu na výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku, ktorý bol vydaný bez účasti spotrebiteľa, musí hneď, ako sa oboznámi s právnymi a skutkovými okolnosťami potrebnými na tento účel, preskúmať ex offo nekalú povahu rozhodcovskej doložky uvedenej v zmluve uzavretej medzi podnikateľom a spotrebiteľom v rozsahu, v akom podľa vnútroštátnych procesných pravidiel môže takéto posúdenie vykonať v rámci obdobných opravných prostriedkov vnútroštátnej povahy. Ak je to tak, prináleží vnútroštátnemu súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho podľa daného vnútroštátneho práva vyplývajú, s cieľom zabezpečiť, aby spotrebiteľ nebol uvedenou doložkou viazaný.

Vzhľadom na vyššie uvedené mal súd za to, že predmetný rozhodcovský rozsudok zaväzuje povinného na plnenie, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi a s poukazom na citované rozhodnutie ESD v spojitosti s vnútroštátnou právnou úpravou, § 45 ods. 1 písm. c), a ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní exekučné konanie aj bez návrhu zastavil.

Proti tomuto uzneseniu podal včas odvolanie oprávnený.

Odvolanie dôvodil tým, že súd I. stupňa nesprávne posúdil vec a prekročil rozsah svojej preskúmavacej právomoci.

Krajský súd v Prešove Uznesením sp. zn. 5CoE 59/2010 z 21. septembra 2010 zrušil Uznesenie Okresného súdu v Prešove sp. zn. 7Er 92/2010 zo dňa 26. mája 2010 a vec vrátil súdu I. stupňa na ďalšie konanie z dôvodu, že súd I. stupňa vo svojom rozhodnutí len konštatoval, že rozhodcovský rozsudok zaväzuje povinného na plnenie, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi, a to čo sa týka denného úroku z omeškania vo výške 0,05% denne, ktoré bolo podľa názoru súdu neprijateľné vzhľadom na spotrebiteľský charakter uzatvorenej zmluvy. Iný dôvod, pre ktorý exekúciu v celom rozsahu zastavil, súd neuviedol a nevyplýva ani z jeho rozhodnutia. Na základe uvedeného je záver súdu I. stupňa, že exekučné konanie je potrebné aj bez návrhu zastaviť nepreskúmateľný, nie je z neho totiž zrejmé, z čoho súd vychádzal pri zastavovaní exekúcie v celom rozsahu.[5]

Na rozdiel od Okresného súdu v Prešove, Okresný súd Trebišov zastáva jednoznačne iný právny názor. V konaní vedenom exekučným súdom pod sp. zn. 12Er/135/2010 povinná podala námietky proti upovedomeniu o začatí exekúcie, v zákonom stanovenej lehote. V námietkach uviedla, že podľa jej názoru mal súd pred vydaním poverenia skúmať otázku, či je rozhodnutie rozhodcovského súdu vydané v súlade so zákonom, mal skúmať exekučný titul z formálnej aj materiálnej stránky, či sú splnené hmotnoprávne predpoklady exekučného titulu. Poukázala na to, že podkladom pre vydanie exekučného titulu bola spotrebiteľská zmluva, ktorej všeobecné podmienky nemohla ovplyvniť, pretože boli pripravené pre veľké množstvo spotrebiteľov a namietala výšku úrokov z omeškania 0,05% denne, nad rámec nariadenia vlády, čo odporuje dobrým mravom.

Uznesením sp. zn. 12Er/135/2010-24 z 10. septembra 2010 exekučný súd zamietol námietky povinnej ako neopodstatnené. V odôvodnení uviedol, že okolnosti uvádzané povinnou, nie sú takými okolnosťami, ktoré by boli spôsobilé privodiť pre ňu zastavenie exekúcie. Ňou uvádzané skutočnosti sú totižto takými, ktoré mala možnosť uplatniť už v priebehu rozhodcovského konania, čo však nevyužila, následne v lehote 30 dní odo dňa doručenia rozhodcovského rozsudku, o čom bola poučená a potom aj prostredníctvom iných prostriedkov, ako je napr. žaloba o zrušenie rozhodcovského rozsudku, podaná na príslušnom súde. Súd zároveň v odôvodnení poukazuje na skutočnosť, že exekučný súd nie je spôsobilý preskúmať hmotnoprávne podmienky za ktorých bol vydaný rozhodcovský rozsudok, ktorý je právoplatný a vykonateľný, nakoľko žiaden zákon nepriznáva exekučnému súdu takúto možnosť a ak by to tak bolo, nahrádzal by exekučný súd všeobecný súd. Exekučný súd nesúhlasil s tvrdením povinnej, že priznaný úrok je v rozpore s dobrými mravmi, nakoľko takýto úrok je priznávaný súdmi a pokiaľ ide o jeho výšku 0,05% za každý deň omeškania z dlžnej sumy, takáto výška bola medzi účastníkmi dohodnutá a je upravená vo Všeobecných zmluvných podmienkach, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou Zmluvy o pôžičke uzavretej dňa 13.1.2006.[6]

Obdobne pristúpil k posudzovaniu neprijateľných zmluvných podmienok Okresný súd Nitra, keď sa v prípade námietok povinnej, ktorá síce nenapádala výšku uloženého úroku z omeškania ani rozhodcovskú doložku, ex offo nezaoberal ani výškou úroku z omeškania, ktorá predstavovala tiež 0,05% denne z dlžnej sumy od 7.8.2005 a námietky zamietol s odôvodnením, že povinná neuviedla v námietkach žiadne skutočnosti preukazujúce zánik vymáhaného nároku alebo brániace jeho vymáhateľnosti, ani existenciu dôvodov, pre ktoré by bola exekúcia neprípustná.[7]

Zjavne odlišný právny názor, aj keď opätovne nejednotný, zdieľajú Krajský súd v Trenčíne a Krajský súd v Banskej Bystrici.

Krajský súd v Trenčíne Uznesením sp. zn. 8CoE/175/2010-31 zo dňa 28. októbra 2010, ako odvolací súd, zrušil uznesenie súdu prvého stupňa a vec vrátil tomuto súdu na ďalšie konanie.

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa zamietol žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v časti o vymoženie zmluvnej pokuty vo výške 19,15 € a úroku z omeškania vo výške 0,05% denne zo sumy 191,53 € od 25.09.2009 do zaplatenia.

Súd prvého stupňa svoje rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ako aj § 44 ods. 2 Exekučného poriadku a § 4 ods. 2,3 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch. Z priloženej zmluvy o pôžičke zo dňa 07.12.2004 súd zistil, že táto zmluva neobsahuje údaj o ročnej percentuálnej miere nákladov, pričom absencia týchto náležitostí má za následok, že zmluva je platná, považuje sa však za bezúročnú a bez poplatkov. Mal za to, že nakoľko exekučným titulom je rozhodcovský rozsudok, je možné v exekučnom konaní posudzovanie ním priznaného plnenia. Priznanie nedovoleného plnenia rozhodcovským rozsudkom súd považuje za rozpor exekučného titulu so zákonom.

Proti uzneseniu podal oprávnený odvolanie v zákonom stanovenej lehote s odôvodnením, že exekučný súd má právo preskúmavať žiadosť o udelenie poverenia po formálnej a materiálnej stránke, avšak nie po stránke hmotnoprávnej ani procedurálnej. Oprávnený v odvolaní poukázal na nasledujúce skutočnosti:

• Exekučné konanie má charakter sporového konania iba v riešení prípadnej spornej otázky medzi oprávneným a povinným, nie medzi oprávneným a súdom.
• Ak exekučný súd v rámci konania o udelenie poverenia skúmal vecnú správnosť rozhodcovského rozhodnutia, nahrádzal tak aktivitu povinného.
• Exekučný súd aj bez návrhu môže preskúmavať, či rozhodcovský rozsudok nebol vydaný vo veci, o ktorej už predtým rozhodol všeobecný súd, alebo sa o nej právoplatne rozhodlo v inom rozhodcovskom konaní, niektorý z účastníkov rozhodcovského konania popiera platnosť rozhodcovskej zmluvy alebo rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, prípadne v rozpore s dobrými mravmi.
• Ak by exekučný súd skúmal súlad plnenia, na ktoré zaväzuje rozhodcovský rozsudok, a to, či je v súlade s hmotným právom, pôsobil by exekučný súd ako súd, konajúci o opravnom prostriedku voči rozhodnutiu, ktoré je exekučným titulom. Vznikla by situácia, kedy by oprávnený a povinný boli zaviazaní právoplatným rozhodnutím bez možnosti vec znova prejednať a bez možnosti oprávneného priznané právo vymôcť.
• V súlade s vyššie uvedeným je zrejmý záver, že ustanovenie § 45 ZKR neumožňuje exekučnému súdu skúmať vecnú správnosť rozhodcovského rozhodnutia, a teda hodnotiť skutkovú a právnu stránku prípadu.
• Poukázal na rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie vo veci C 40/08 zo dňa 6. októbra 2009, ktorá sa zaoberá právomocou vnútroštátneho súdu, či tento má právomoc ex offo rozhodnúť o nekalej povahe rozhodcovskej doložky uvedenej v zmluve, ako aj vyhlásiť rozhodcovský rozsudok za neplatný. Podľa Súdneho dvora zásada procesnej autonómie nemôže vyžadovať, aby vnútroštátny súd kompenzoval nie len opomenutie procesného charakteru spotrebiteľa, ktorý nepozná svoje práva a taktiež, aby exekučný súd úplne nahradil celkovú pasivitu spotrebiteľa v spore pred rozhodcami, ak sa spotrebiteľ nezúčastní na rozhodcovskom konaní a nepodá žalobu o neplatnosť rozhodcovského rozsudku. Nemožno teda vyvodzovať z európskeho práva za súčasného právneho stavu záver, podľa ktorého by exekučný súd mal povinnosť preskúmavať exekučný titul a nahradiť tak pasivitu spotrebiteľa.
• Namietaným postupom dochádza k neoprávnenému zásahu do základného práva oprávneného na súdnu ochranu a k porušovaniu princípov právnej istoty.
• Oprávnený žiadal, aby odvolací súd napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie. Zároveň si uplatnil trovy právneho zastúpenia v odvolacom konaní.

Ako som už uviedla, odvolací súd vec preskúmal a dospel k záveru, že uznesenie súdu prvého stupňa je potrebné zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie, avšak s vyslovením takéhoto právneho názoru (ktorý je pre súd I. stupňa záväzný):

„Je pravdou, že ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku ukladá exekučným súdom pri rozhodovaní o udelení poverenia preskúmavať súlad exekučného titulu so zákonom, pričom súladom exekučného titulu so zákonom treba rozumieť nielen formálne náležitosti exekučného titulu, ale aj to, či je na jeho základe možné exekúciu vykonať a či tu nie sú také zákonné ustanovenia, ktoré by bránili vykonaniu exekúcie na základe tohto titulu. Takýmto ustanovením je ustanovenie § 45 zák. č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, ktoré umožňuje exekučnému súdu skúmať materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku z hľadísk uvedených v tomto ustanovení.

Správny bol teda záver súdu prvého súdu prvého stupňa v tom smere, že nakoľko v prejednávacej veci je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok, je možné v exekučnom konaní posudzovať dovolenosť priznaného plnenia s tým, že pokiaľ v danej zmluve o spotrebiteľskom úvere chýba údaj o ročnej percentuálnej miere nákladov, absencia tejto náležitosti má za následok, že zmluva je síce platná, avšak považuje sa za bezúročnú a bez poplatkov.

Na druhej strane sa však pochybenia dopustil súd prvého stupňa, pokiaľ nevydal poverenie v časti týkajúcej sa úroku z omeškania vôbec. Faktom je, že daný právny vzťah je potrebné považovať za vzťah, na ktorý sa vzťahujú ustanovenia § 54 ods. 1 veta prvá Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách. Z tohto ustanovenia zákona je zároveň zrejmé, že zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od Občianskeho zákonníka v neprospech spotrebiteľa. Preto bude úlohou súdu prvého stupňa zistiť, v akej výške sa v čase vzniku omeškania pohybovala maximálna možná výška úrokov z omeškania v náväznosti na ust. § 517 ods. 2 OZ v spojení s § 3 ods. 1 Nariadenia vlády č. 87/95 Z. z. a následne po zistení tejto výšky úrokovej sadzby posúdiť, či dohodnutý úrok z omeškania vo výške 0,05% denne presahuje takúto maximálne povolenú výšku úrokov z omeškania alebo nie. Absencia RPMN (ročnej percentuálnej miery nákladov) má síce za následok, že zmluva sa považuje za bezúročnú a bez poplatkov, avšak absencia takéhoto údaju sa už nevzťahuje na úroky z omeškania.

Rovnako nesprávny bol záver súdu prvého stupňa v tom smere, že absencia RPMN má za následok, že daný zmluvný vzťah nemožno postihnúť zmluvnou pokutou. Zmluvná pokuta je definovaná ako sankcia pre prípad porušenia zmluvnej povinnosti medzi stranami zmluvného záväzku. Preto zmluvnú pokutu nemožno považovať za úrok z omeškania, prípadne za poplatok spojený s uzatváraním daného zmluvného vzťahu.

V ďalšom konaní bude úlohou súdu prvého stupňa zaoberať sa opätovne dohodnutou zmluvnou pokutou medzi spornými stranami a zaoberať sa otázkou výšky samotnej zmluvnej pokuty s poukazom na ust. § 53 ods. 4 písm. k) OZ z hľadiska jej primeranosti vo vzťahu k záväzku povinného v tomto konaní."[8]

Krajský súd v Banskej Bystrici Uznesením sp. zn. 12CoE/341/2010-36 zo dňa 22. septembra 2010, ako odvolací súd, potvrdil uznesenie okresného súdu v Revúcej č. k. 3Er/50/2010 zo dňa 21.06.2010. Okresný súd napadnutým uznesením zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, nakoľko podľa jeho názoru bol exekučný titul v rozpore so zákonom. Oprávnený v rámci odvolania voči uzneseniu prvostupňového súdu namietol, že exekučný súd v danej veci neoprávnene zasiahol do základného práva oprávneného na súdnu ochranu a znemožnil mu efektívne uspokojenie pohľadávky v exekučnom konaní. Povinnému poskytol právnu ochranu na úkor oprávneného.

V predmetnej veci exekútor požiadal o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie na podklade exekučného titulu, ktorým bol právoplatný a vykonateľný rozsudok rozhodcovského súdu. Povinný bol týmto exekučným titulom zaviazaný zaplatiť žalobcovi istinu a úrok z omeškania vo výške 9% ročne z priznanej istiny a nahradiť žalobcovi trovy konania. Z exekučného titulu bolo zrejmé, že rozhodcovský súd vyhovel nárokom oprávneného, ktoré si uplatnil z titulu uzatvorenej zmluvy o úvere. Právny vzťah medzi oprávneným a povinným založený zmluvou súd posúdil ako zmluvu o úvere v zmysle ustanovenia § 497 Obchodného zákonníka.

Odvolací súd vyslovil názor, že z Exekučného poriadku vyplýva exekučnému súdu povinnosť skúmať najmä, či návrh na vykonanie exekúcie má všetky náležitosti návrhu, či je k nemu priložený exekučný titul opatrený potvrdením o vykonateľnosti, či exekučný titul je materiálne vykonateľný v tom zmysle, že oprávnený a povinný sú osobami uvedenými v exekučnom titule, prípadne, či na nich prešlo právo alebo povinnosť z exekučného titulu a tiež, či sú splnené podmienky podľa § 103 OSP, za ktorých súd môže konať. Z ustanovení zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní však vyplýva, že súlad rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu s § 45 ZoRK je hmotnoprávnym predpokladom na vykonanie exekúcie, preto exekučný súd v tejto fáze konanie je povinný prihliadnuť na to, či sú dané dôvody neprípustnosti na podklade rozhodcovského rozsudku podľa § 45 ZoRK.

Odvolací súd sa stotožnil s dôvodmi uvedenými v napadnutom uznesení, na ktoré poukázal s použitím ustanovenia § 219 ods. 2 OSP. Nad rámec tohto zdôvodnenia považoval odvolací súd za dôležité reagovať na odvolacie dôvody a poukázať na ďalšie právne významné skutočnosti, pre ktoré bola exekúcia nedôvodná v celom rozsahu a teda nebolo namieste vydanie poverenia na jej vykonanie. Zdôraznil, že zo zmluvy, ktorá bola základom aj pre vydanie rozsudku v rozhodcovskom konaní bolo možné preskúmať všetko, čo súvisí s jej charakteristikou a právnych zaradením a čím sa rozhodca vôbec nezaoberal. Odvolací súd sa teda zaoberal aj preskúmaním rozhodcovskej doložky v súlade s kritériami, na ktorých je založený inštitút neprijateľnej zmluvnej podmienky. Na základe námietok uvedených v odvolaní dospel k záveru, že rozhodcovská doložka začlenená do rámca podmienok štandardnej zmluvy spôsobuje hrubý nepomer v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa (§ 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka).

Odvolací súd uviedol, že pri preskúmaní veci akceptoval na jednej strane dôležitý záujem štátu na rešpektovaní materiálnej právoplatnosti súdneho rozhodnutia, ktorej prelomenie musí byť výnimočné z pohľadu princípov determinujúcich právny štát (princíp právnej istoty prameniaci z konečného súdneho rozhodnutia) a na druhej strane právo občana – spotrebiteľa na ochranu inter alia pred nekalými podmienkami v spotrebiteľských zmluvách vyplývajúce z Charty základných práv Európskej únie. Tomuto právu zodpovedá povinnosť štátu garantovať vysoký stupeň ochrany práv spotrebiteľov a postarať sa, aby spotrebiteľov nečestné zmluvné podmienky nezaťažovali (čl. 6 ods. 1 smernice Rady 93/13 EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách).

Každý zmluvný štát vo svojom právnom poriadku upravuje, akým spôsobom sa vyššie uvedené požiadavky zabezpečia.

Slovenský právny poriadok priamo ukladá v niektorých prípadoch aj bez návrhu zastaviť exekúciu vedenú na základe rozhodcovského rozsudku. Takémuto postupu nebráni ani skutočnosť, že arbitráž prebehla za účasti spotrebiteľa a že spotrebiteľ nepodal žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku.

Podľa názoru odvolacieho súdu preskúmanie exekučného titulu bolo v rozsahu právomocí v zmysle ustanovenia § 45 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, nakoľko predmetným ustanovením zákonodarca upravil postup, ako zabrániť, aby sa plnenie priznané arbitrom nevymohlo, ak okrem iného odporuje dobrým mravom. Svoj názor odôvodnil nasledovne:

„Podľa § 35 ZoRK rozhodcovský rozsudok, ktorý už nemožno preskúmať podľa § 37 ZoRK, má pre účastníkov rozhodcovského konania rovnaké účinky ako právoplatný rozsudok súdu.

Formálna právoplatnosť rozhodnutia podľa ustálenej judikatúry a právnej teórie vyjadruje, že rozhodnutie nemožno preskúmať na základe riadnych opravných prostriedkov a nenastane odkladný (suspenzívny) účinok. Materiálna právoplatnosť rozhodnutia vyjadruje, že medzi účastníkmi, medzi ktorými má táto právoplatnosť účinky, sa nastolil kvalitatívne nový právny vzťah v podobe judikovaného (rei iudicatae), o ktorom nemožno znova konať a ktorý je záväzný medzi účastníkmi a voči všetkým orgánom.

Kým formálna právoplatnosť je vždy bezvýnimočná, teda rozhodnutie buď je alebo nie je napadnuté riadnymi opravnými prostriedkami, materiálna právoplatnosť sa vyznačuje omnoho väčšou flexibilitou. V právnom poriadku tak existujú rozhodnutia, ktoré síce sú v zásade materiálne právoplatné, ale pre určité okruhy právnych vzťahov (pre určité právne normy) sa na ne hľadí, akoby materiálne právoplatné neboli. Príkladom takejto normy je § 7 Trestného poriadku, ktorý umožňuje orgánom činným v trestnom konaní neprihliadať na materiálnu právoplatnosť rozhodnutia vydaného iným orgánom verejnej moci (napríklad aj súdom v občianskoprávnej veci), pokiaľ ide o otázku viny obvineného. Podobným príkladom je tiež ustanovenie § 21 ods. 2 Zákona o rodine, podľa ktorého sa za určitých podmienok neobnovuje manželstvo osoby, ktorá bola vyhlásená za mŕtvu, zrušením tohto vyhlásenia, teda in concreto sa prelamujú účinky materiálnej právoplatnosti rozhodnutia súdu o zrušení vyhlásenia za mŕtveho, ktoré je inak záväzné pre každého (§ 159 ods. 2 in fine O.s.p.).Podobne napríklad v občianskom súdnom konaní § 135 ods. 1 O.s.p. umožňuje súdu neprihliadať na právoplatné rozhodnutie v blokovom konaní napriek tomu, že podľa § 84 a nasl. zákona SNR č. 372/1990 Zb. o priestupkoch je takéto rozhodnutie inak postavené na roveň každému inému rozhodnutiu o uznaní viny za priestupok, teda je materiálne právoplatné ako každé iné priestupkové odsudzujúce rozhodnutie.

Materiálna vykonateľnosť rozhodnutí teda nie je bezvýnimočná a z vážnych dôvodov existujú z nej výnimky. Určenie týchto dôvodov a rozsahu, v akom sa na účinky materiálnej právoplatnosti nemá prihliadať, určuje zákonodarca a súdu patrí do kompetencie aplikácia takto vyjadrenej právnej úpravy pokiaľ nie je v rozpore s Ústavou Slovenskej republiky, ústavnými zákonmi alebo medzinárodnými zmluvami, ktoré boli ratifikované a vyhlásené v súlade so zákonom (čl. 125 ods. 1 písm. a) a čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky).

Tieto princípy sa vzťahujú aj na rozhodcovské rozsudky, ktoré nadobudnú účinky právoplatného rozhodnutia súdu (§35 zákona o rozhodcovskom konaní). Toto ustanovenie v spojení s § 159 O.s.p. určuje, že účinkami materiálnej právoplatnosti doručeného rozhodcovského rozsudku nie je viazaný súd, ktorý tento rozhodcovský rozsudok preskúmava na základe žaloby podľa § 40 ZoRK.

Vo vyššie uvedenom zmysle treba vykladať aj ustanovenie § 45 ZoRK. Toto ustanovenie v sebe zakotvuje osobitný prieskumný inštitút – prieskumnú právomoc exekučného súdu resp. súdu rozhodujúceho vo veci výkonu rozhodnutia. V zmysle vyššie uvedených výkladov materiálnej právoplatnosti by však toto ustanovenie úplne stratilo svoj význam, ktorý mu dal zákonodarca zreteľným vyjadrením v jeho texte, a to umožniť exekučnému súdu odmietnuť exekučnú právnu ochranu nároku priznanému rozhodcovským rozsudkom, ktorý vykazuje niektorú z vád uvedených v § 45 ZoRK.

Účinky materiálnej právoplatnosti rozhodcovského rozsudku v zmysle § 35 ZoRK je tak potrebné na účely § 45 ZoRK vylúčiť vo vzťahu k exekučnému súdu. Exekučný súd je pri postupe podľa § 45 ZoRK oprávnený hľadieť na rozhodcovský rozsudok tak, akoby materiálne právoplatný nebol – nie je ním teda viazaný v zmysle § 159 O.s.p. a môže ho preskúmavať z hľadísk vyjadrených v § 45 ZoRK aj čo do jeho materiálnej správnosti. Môže teda skúmať, či sú tu dôvody na zastavenie uvedené v § 268 O.s.p. (resp. súčasnom § 57 Ex. por.), či sú tu nedostatky uvedené v § 40 písm. a) alebo b) ZoRK, alebo či rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Toto ustanovenie (§ 45 ZoRK) potom treba považovať za to zákonné zmocnenie, ktoré umožňuje exekučnému súdu jeho preskúmanie.

Toto preskúmanie je exekučný súd oprávnený vykonávať tak, ako keby tu žiadny rozhodcovský rozsudok nebol, teda tak, ako by to mohol urobiť súd, keby sám rozhodoval o týchto otázkach. Môže preto samostatne posúdiť, či vec je spôsobilá na rozhodovanie v rozhodcovskom konaní (§ 1 ods. 1 ZoRK) či v tej istej veci už bolo vydané právoplatné rozhodnutie súdu alebo rozhodcovského súdu, ďalej posúdiť obsah povinnosti uloženej rozhodcovským rozsudkom z hľadiska jej objektívnej možnosti, či nejde o plnenie právom nedovolené alebo priečiace sa dobrým mravom.

Tomuto záveru napokon svedčí i doslovné ustanovenie § 35 ZoRK, ktoré účinky rozhodcovského rozsudku obmedzuje len na účastníkov. Už z tejto formulácie je zrejmé, že nebolo zámerom zákonodarcu bezvýhradne viazať všetky štátne orgány účinkami rozhodcovského rozsudku. Rozhodcovský súd je – napriek výsledku svojej činnosti v podobe rozhodcovského rozsudku – súkromno právny orgán a rozhodcovské konanie je súkromnoprávnym konaním.

Zákon explicitne nekonfrontuje navzájom inštitút dobrých mravov a inštitút neprijateľnej zmluvnej podmienky. Odvolací súd nezaznamenal ani v judikatúre pomenovanie týchto inštitútov súkromného práva. Každopádne na to, aby sa konštatovala blízkosť týchto inštitútov z hľadiska ich významu a zákonom sledovaného cieľa ratio legis, netreba použiť ani zložité výkladové metódy.

Pravidlá správania sa, ktoré sú v prevažnej miere v spoločnosti uznávané a tvoria základ fundamentálneho hodnotového poriadku, aj takto sa dajú definovať dobré mravy. Ak tomuto kritériu zmluvná podmienka nevyhovuje, prieči sa dobrým mravom.

Nie každá zmluvná podmienka, ktorá vyvoláva nepomer v spotrebiteľskej zmluve v neprospech spotrebiteľa je neprijateľná. Pokiaľ je však zmluvná podmienka až v hrubom nepomere v neprospech spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany v právnom vzťahu zo štandardnej spotrebiteľskej zmluvy, ktorý vzťah teória a prax označujú za fakticky nerovný, nevyvážený, nemali by byť žiadne pochybnosti o tom, že takáto zmluvná podmienka sa prieči dobrým mravom. Zároveň týmto vzniká základ pre docielenie skutočnej rovnosti, pretože na absolútne neplatnú zmluvnú podmienku súd prihliadne aj bez návrhu a rovnako bez návrhu súd exekúciu zastaví o plnenie z takejto neprijateľnej zmluvnej podmienky. Ak by takouto neprijateľnou zmluvnou podmienkou bola samotná rozhodcovská doložka a dodávateľ ju použije, v takomto prípade ide o výkon práv v rozpore s dobrými mravmi. Súd zastaví exekúciu v celom rozsahu, ak exekučným titulom je rozhodcovský rozsudok rozhodcu alebo rozhodcovského súdu, ktorý svoju právomoc odvodzoval z neprijateľnej rozhodcovskej zmluvy (§ 39, § 53 ods. 5, § 45 ods. 1 písm. c/, ods. 2 ZRK). Iba tak môže súd naplniť cieľ čl. 6 ods. 1 smernice – postarať sa o to, aby spotrebiteľov nekalé podmienky v záujme vyššej kvality života bežných ľudí nezaväzovali. Pokiaľ pri preskúmaní rozhodcovského rozsudku v štádiu žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zistí exekučný súd vyššie uvedené nedostatky, potom návrh na vydanie poverenia zamietne.

Cieľom rozhodcovskej zmluvy je dosiahnuť prejednanie prípadného sporu arbitrom rozhodcom ako súkromnou osobou, na ktorého zmluvné strany delegovali takúto právomoc. V porovnaní s ostatnými zmluvnými podmienkami je význam rozhodcovskej doložky osobitný, pretože v krízových situáciách a vzniku sporu súkromná osoba rozhodne o právach a právom chránených záujmoch s cieľom dosiahnuť nový kvalifikovaný záväzok z pôvodnej zmluvy. Keďže sa tak udeje v súkromnoprávnom procese, požiadavka na rešpektovanie princípov súkromného práva arbitrom vrátane princípu dobrých mravov je plne opodstatnená. Nejde teda v prípade rozhodovania rozhodcom o výkon verejnej moci. Porovnaj tiež nález ÚS ČR IV. ÚS 174/02, v ktorom sa judikuje: „rozhodčí soud není orgánem vĕrejné moci a tudíž ani jeho rozhodčí nálezy nemohou být rozhodnutím orgánu vĕrejné moci.... Jeho moc tedy není delegovaná svrchovanou moci státu, ale pochází od soukromé vlastní moci určovat si svůj osud".

Odvolací súd zastáva názor, rovnako ako odvolací súd v Prešove vo veci 3CoE 29/2010, na závery ktorého poukazuje v širšom rozsahu, že ak rozhodcovská zmluva nebola osobitne spotrebiteľom vyjednaná, ale vyplýva zo štandardnej zmluvy a teda zo vzťahu fakticky nerovnovážneho, obavy, že slabšia strana si svoj osud v závažnej veci, akou je prípadný neskorší rozhodcovský proces, nedokáže náležite naplánovať, sú plne namieste.

Odvolací súd ďalej poukazuje na to, že rozhodcovská doložka v predmetnej veci, ktorá mala založiť legitimitu pre exekučný titul v predmetnom konaní, znemožňuje voľbu spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporu štátnym súdom, ak dodávateľ ešte pred spotrebiteľom podal žalobu na rozhodcovskom súde. Rozhodcovskú doložku si spotrebiteľ osobitne nevyjednal a nemal na výber vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami. Mohol len zmluvu ako celok odmietnuť alebo podrobiť sa všetkým Všeobecným obchodným podmienkam, a teda aj rozhodcovskému konaniu, ak ho vyvolal dodávateľ ako prvý. To je pravdepodobne aj najčastejšia situácia, pretože dodávateľ sa snaží získať exekučný titul. Rozhodcovský súd je pritom paušálnym spôsobom zakotvený v zmluvných podmienkach ešte pred vznikom samotnej štandardnej zmluvy, a teda dodávateľ musí mať istotu, že si ho môže do zmluvy uvádzať. ...."[9]

Z vyššie uvedeným právnym názorom sa nestotožňujem. Mám za to, že napriek všetkým uvádzaným dôvodom súd nesprávne právne posúdil vec a za existujúceho právneho stavu prekročil rámec svojej preskúmavacej činnosti, ktorú mu zveril zákon č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok). Tento právny názor odôvodňujem nasledovne:

Podľa § 35 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len ZRK) má doručený rozhodcovský rozsudok, ktorý už nemožno preskúmať podľa § 37, pre účastníkov rozhodcovského konania rovnaké účinky ako právoplatný rozsudok súdu.

Podľa § 159 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok:

1. Doručený rozsudok, ktorý už nemožno napadnúť odvolaním je právoplatný.
2. Výrok právoplatného rozsudku je záväzný pre účastníkov a pre všetky orgány; ak je ním rozhodnuté o osobnom stave, je záväzný pre každého.
3. Len čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa prejednávať znova.

Právoplatný rozhodcovský rozsudok má teda tie isté vlastnosti, ako právoplatný rozsudok všeobecného súdu Slovenskej republiky, z čoho vyplýva, že je prekážkou pre opätovné prejednanie veci, je právne záväzný a po uplynutí lehoty na plnenie je vykonateľný, teda je spôsobilý byť podkladom pre výkon exekúcie.

Čo sa týka núteného výkonu takéhoto rozhodnutia, zákon v § 45 ods. 1 ZRK taxatívne stanovil, že súd, príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu podľa osobitných predpisov, na návrh účastníka konania, proti ktorému bol nariadený výkon rozhodcovského rozsudku, konanie o výkon rozhodnutia alebo exekučné konanie zastaví:

• a) z dôvodov uvedených v osobitnom predpise[10],
• b) ak rozhodcovský rozsudok má nedostatok uvedený v § 40 písm. a) a b) ZRK alebo
• c) ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom.

V zmysle § 45 ods. 2 ZRK súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu zastaví výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie aj bez návrhu, ak zistí v rozhodcovskom konaní nedostatky podľa odseku 1 písm. b) alebo c).

Ustanovenie § 45 ods. 1 ZRK písm. a) odkazuje na ustanovenie § 268 Občianskeho súdneho poriadku, podľa ktorého sa výkon rozhodnutia zastaví, ak

• a) bol nariadený, hoci sa rozhodnutie dosiaľ nestalo vykonateľným,
• b) rozhodnutie, ktoré je podkladom výkonu, bolo po nariadení výkonu zrušené alebo sa stalo neúčinným,
• c) priebeh výkonu rozhodnutia ukazuje, že výťažok, ktorý sa ním dosiahne, nepostačí ani na krytie jeho trov,
• d) po vydaní rozhodnutia zaniklo právo ním priznané,
• e) výkon rozhodnutia bol súdom vyhlásený za neprípustný, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý rozhodnutie nemožno vykonať.

Ak sa nariadeného výkonu rozhodnutia týka niektorý z dôvodov zastavenia len sčasti alebo ak bol výkon rozhodnutia nariadený v rozsahu širšom, než aký stačí na uspokojenie oprávneného, bude výkon rozhodnutia zastavený čiastočne.

Ustanovenie § 45 ods. 1 ZRK písm. b) odkazuje na nedostatky exekučného titulu uvedené v ustanovení § 40 písm. a) a b) ZRK, teda prípady, ak

a) rozhodcovský rozsudok bol vydaný vo veci, ktorá nemôže byť predmetom rozhodcovského konania (§ 1 ods. 3 ZRK[11]),

b) rozhodcovský rozsudok bol vydaný vo veci, o ktorej už predtým právoplatne rozhodol súd alebo sa o nej právoplatne rozhodlo v inom rozhodcovskom konaní.

Súdy sa spravidla pri zastavení exekúcie odvolávajú na dôvody podľa § 45 ods. 1 písm. c) ZRK, ktoré sa týkajú zastavenia exekučného konania, ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Pri výklade významu tohto ustanovenia treba mať na zreteli, že cieľom tohto prieskumu exekučného súdu je zistiť, či povaha samotného plnenia je v súlade s právom. Samotné ustanovenie chráni povinného pred mocenským prinútením k určitému plneniu, ktoré je nemožné, právom zakázané alebo konanie ním uložené by bolo nemorálne. Dôvodom na zastavenie exekúcie by teda bolo, ak by rozhodcovský rozsudok ukladal povinnosť plniť niečo, čo by bolo v rozpore s právnym poriadkom, napríklad by sa účastníkovi ukladala povinnosť spáchať trestný čin, či iné právnym predpisom zakázané konanie, prípadne konanie, ktoré odporuje dobrým mravom. Uvedené potvrdzuje aj rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 30.10.2009, sp. zn. 33 Cdo 2675/2007, týkajúce sa výkladu rovnakej normatívnej konštrukcie českého práva, podľa ktorého:

„...Nejvyšší soud akceptuje závěr přijatý v usnesení Ústavního soudu ze dne 15. července 2002, sp. zn. IV. ÚS 174/02, publikovaném ve Sbírce nálezů a usnesení Ústavního soudu, že v rozhodčím řízení „rozhodce nenalézá právo, ale tvoří závazkový vztah v zastoupení stran, přičemž jeho moc není delegována svrchovanou mocí státu, ale pochází od soukromé vlastní moci stran určovat si svůj osud\"; ...

...Již zákon č. 98/1963 Sb., o rozhodčím řízení v mezinárodním obchodním styku (§ 20 bod 6.) připouštěl zrušení rozhodčího nálezu, jestliže odsuzoval stranu k plnění podle československého práva nemožnému či nedovolenému. Uvedená právní úprava se snažila zamezit tomu, aby v rozhodčím řízení, majícím tehdy výlučně vztah k cizině, bylo rozhodcem přiznáno plnění, které by odporovalo československému právnímu řádu, tzn. že by zavazovalo žalovanou stranu k tehdy tuzemskému právu odporujícímu plnění. Nedovolenost plnění byla založena na jeho právní nedovolenosti, neboť v případě nuceného výkonu takového rozhodčího nálezu by se žalovaný dostal do konfliktu s právním řádem československého státu. Uvedené ustanovení pamatovalo na případy, kdy se cizozemec v rozhodčím řízení domáhal přiznání něčeho, co sice právní řád jiného státu umožňoval, ovšem československý právní řád takové plnění zapovídal. Zjednodušeně lze říct, že šlo o plnění (věci) vyloučené z právního styku (res extracommercium).

Podle současné právní úpravy, obsahově totožné s § 20 bodem 6. zákona č. 98/1963 Sb. (s výjimkou toho, že výraz „podle československého práva" byl nahrazen legislativní zkratkou „podle tuzemského práva"), tak lze za „nedovolené" nadále považovat plnění, které není aprobováno vnitrostátním právem. Půjde o plnění, které je vyhrazeno jen některým subjektům, zejména státu, nebo podléhající státnímu dozoru či státnímu povolení (např. výbušniny, střelné zbraně, drogy, nerostné bohatství, části lidského těla apod.), u nichž je možnost dispozice s nimi omezena či vyloučena. Uvedené znamená, že „nedovolenost plnění" je spojena s předmětem závazku (s plněním žalované strany) a nikoliv s okolnostmi, pro které by měl být výkon práva na požadované plnění odepřen (pro rozpor s dobrými mravy). ..."[12]

Toto rozhodnutie je dôkazom toho, že „...pre dokonalé pochopenie praktických dopadov je nevyhnutné poznať teoretickú „zakorenenosť" toho ktorého inštitútu cez prizmu základných zásad a princípov, na ktorých je (aspoň by mal byť) civilný proces vybudovaný."[13].

Rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky uvádzame z dôvodu, že obdobná problematika nebola doposiaľ v Slovenskej republike judikovaná. Krajský súd v Prešove však už Uznesením sp. zn. 3CoE 29/2010 zo dňa 05.05.2010 pripustil dovolanie na otázky, či:

• účinky právoplatného rozhodcovského rozsudku bránia exekučnému súdu preskúmať, či vymáhané plnenie odporuje dobrým mravom,
• rozhodcovská doložka vo vopred dodávateľom pripravenej štandardnej formulárovej zmluve, ktorá nebola spotrebiteľom osobne vyjednaná, a ktorá ho neodvolateľne zaväzuje podrobiť sa konaniu pred rozhodcom je neprijateľnou zmluvnou podmienkou,
• či zmluvná podmienka v štandardnej spotrebiteľskej zmluve, ktorá je neprijateľná, odporuje dobrým mravom,

nakoľko napriek tomu, že potvrdil uznesenie prvostupňového súdu, ktorý zastavil exekučné konanie vzhľadom k ustanoveniu § 45 ods. 1 písm. c) ZRK, pripúšťa, že právna veda sa s touto problematikou doteraz náležite nevysporiadala, a teda existencia judikatúry v tomto smere je vítaná.[14]

V súvislosti zastavovania exekúcie exekučným súdom celkom, ex offo, poukazujeme aj na dôvodovú správu k Zákonu 568/2007 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 527/2002 Z. z. o dobrovoľných dražbách a o doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 323/1992 Zb. o notároch a notárskej činnosti (Notársky poriadok) v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, v ktorej sa uvádza „...Spotrebiteľovi postačí pri súdnom vymáhaní pohľadávky proti jeho osobe poukázať na neprimeranú RPMN a súd ju zníži...", "... je len na rozhodnutí spotrebiteľa, či využije moderáciu súdom; tým sa menej zasiahne do zmluvnej voľnosti...".[15]

Záverom si dovolím poukázať už len na jedno uznesenie, ktoré pre právnu obec ani nepotrebuje komentár[16]:

Okresný súd Dolný Kubín Uznesením sp. zn. 4Er/134/2010-36 zo dňa 31. decembra 2010, zamietol návrh povinného na zastavenie exekúcie.

Povinný svoj návrh na zastavenie exekúcie odôvodňoval existenciou neprijateľnej zmluvnej podmienky – rozhodcovskej doložky obsiahnutej priamo v zmluve o úvere. Okresný súd Dolný Kubín v odôvodnení uznesenia o zamietnutí návrhu povinného na zastavenie exekúcie uviedol:

„..........XXX banka, a. s. Bratislava nie je podnikateľom podľa § 2 ods. 2 Obchodného zákonníka a nenapĺňa znaky v citovanom § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka, nie je teda tzv. „nebankovým" subjektom. Preto súd nemôže na zmluvný vzťah medzi XXX bankou, a. s. Bratislava ako veriteľom a povinným v tomto exekučnom konaní ako dlžníkom posudzovať ako spotrebiteľský vzťah, a v nadväznosti na to skúmať namietanú nekalosť zmluvnej podmienky – rozhodcovskú doložku, obsiahnutú v zmluve...."[17]

Príkladmi zo súdnej praxe som chcela poukázať na závažný problém, ktorý vznikol v poslednom období pri implementácii spotrebiteľského práva Európskej únie do slovenského právneho poriadku v súvislosti s exekučným titulom v zmysle § 41 ods. 2 písm. d).

Nejednotnosť právnych názorov, ktorá vyplýva zo všetkých vyššie uvedených príkladov, svedčí o tom, že výklad ustanovenia § 45 ods. 1 písm. c) ZRK a súvisiacich ustanovení, je bez pochýb založený výlučne na subjektívnom posúdení konajúcej osoby, pričom nemá oporu v zákone. Takýto stav v právnom štáte nie je žiaduci.

Súdy sa pri zastavení exekúcie ex offo odvolávajú na „dobré mravy", pričom zastavujú exekučné konanie celkom, z dôvodu neprimeraného zmluvného úroku. Je dokazateľné, už len podľa vyššie citovaných príkladov, že ide jednoznačne o subjektívne posúdenie. Úrok, ktorý jeden konajúci súdny úradník alebo sudca považuje za bežný, aj na námietku dlžníka, iný považuje za neprimeraný ex offo. Posudzuje sa retroaktívne právom priznané plnenie, ktoré v čase, rozhodnom pre posúdenie, bolo právom dovolené, nakoľko v období do 31.12.2007 sa ustanovenia § 52 až 54 Občianskeho zákonníka nevzťahovali na zmluvu o úvere. Táto bola upravená len v Obchodnom zákonníku a v zákone o spotrebiteľských úveroch.

Spôsobuje napr. vyšší úrok značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, keď veriteľ nevyžaduje žiadny záloh alebo ručenie a úver alebo pôžičku poskytne na počkanie, bez akýchkoľvek zdĺhavých formalít? Naozaj považujeme spotrebiteľov v týchto prípadoch za takých naivných, nevedomých a dobromyseľných?

Rovnako sa nestotožňujem s názorom, že rozhodcovská doložka, ako neprijateľná zmluvná podmienka v štandardnej zmluve, má spôsobiť zastavenie exekučného konania. Ak sa aj nebudeme zaoberať otázkou, či podľa platného právneho stavu exekučný súd má skúmať túto skutočnosť, je nepochybné, že cieľom právnej úpravy § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka je umožniť spotrebiteľom rozhodnúť sa, kde uplatnia svoje práva. Ak by niektoré z ustanovení rozhodcovskej doložky zakladalo výlučne právomoc rozhodovať spor iba v rozhodcovskom konaní, takéto ustanovenie je neprijateľné, čo však nespôsobuje neplatnosť celej rozhodcovskej doložky. Spotrebiteľovi, ako aj dodávateľovi ostáva možnosť riešiť spor v zmysle dojednanej rozhodcovskej doložky v rozhodcovskom konaní, ale spotrebiteľ môže svoje práva voči dodávateľovi uplatňovať nie iba v zmysle dojednanej rozhodcovskej doložky, ale, ak sa tak rozhodne, v občianskoprávnom konaní a zmluvná podmienka, ktorá by mu v tom bránila, je v zmysle vyššie citovaného ustanovenia považovaná za neprijateľnú.

V zmysle rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie vo veci C 40/08 zo dňa 6. októbra 2009, dodržiavanie zásady efektivity si nemôže vyžadovať, aby vnútroštátny súd kompenzoval nielen opomenutie procesného charakteru spotrebiteľa, ktorý nepozná svoje práva, ale taktiež, aby exekučný súd úplne nahradil celkovú pasivitu spotrebiteľa v spore pred rozhodcami, akou je pasívny prístup osoby žalovanej vo veci samej, teda neúčasť na rozhodcovskom konaní, či nepodanie žaloby o neplatnosť rozhodcovského rozsudku, ktorý sa z tohto dôvodu stal právoplatným a vykonateľným.

Súd v rozhodnutí uvádza, že ak sa má zabezpečiť tak stabilita práva a právnych vzťahov, ako aj riadny výkon spravodlivosti, je dôležité, aby sa nemohli napadnúť súdne rozhodnutia, ktoré sa stali konečnými po vyčerpaní dostupných opravných prostriedkov alebo po uplynutí lehôt na podanie týchto opravných prostriedkov.

Súdny dvor vo vyššie uvedenej veci rozhodol, že „Smernica Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, sa má vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje o návrhu na výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku, ktorý bol vydaný bez účasti spotrebiteľa, musí hneď potom, ako sa oboznámi s právnymi a skutkovými okolnosťami potrebnými na tento účel, preskúmať ex offo nekalú povahu rozhodcovskej doložky uvedenej v zmluve uzavretej medzi podnikateľom a spotrebiteľom v rozsahu, v akom podľa vnútroštátnych procesných pravidiel môže takéto posúdenie vykonať v rámci obdobných opravných prostriedkov vnútroštátnej povahy. Ak je tomu tak, prináleží vnútroštátnemu súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho podľa jeho vnútroštátneho práva vyplývajú, s cieľom zabezpečiť, aby spotrebiteľ nebol uvedenou doložkou viazaný"[18].

Podľa existujúceho právneho stavu exekučný súd nie je vecne príslušný konať vo veci ako súd vyššej inštancie. Ak by exekučný súd meritórne skúmal súlad plnenia, na ktoré zaväzuje rozhodcovský rozsudok, či je v súlade s hmotným právom, pôsobil by exekučný súd ako súd konajúci o opravnom prostriedku voči rozhodnutiu, ktoré je exekučným titulom, čiže ako súd tretej inštancie. Takýto výklad je neprípustný najmä z dôvodu, že platný právny poriadok Slovenskej republiky neupravuje takýto postup exekučného súdu, keďže mu nezveruje právomoc konať vo vzťahu k rozhodcovskému rozsudku ako súdu, ktorý rozhoduje vo veci samej, a teda nemá právomoc rozsudok zrušiť alebo zmeniť jeho výrok. Práve absencia takejto právomoci exekučného súdu v kombinácii s prípadným rozhodnutím o zastavení exekúcie predstavuje bezprostredný zásah do práva oprávneného na súdnu a inú právnu ochranu. Vznikla by situácia, kedy by oprávnený, ako aj povinný, boli viazaní právoplatným rozhodnutím, bez možnosti vec znovu prejednať, ale bez možnosti oprávneného priznané právo núteným výkonom vymôcť. Takýto stav by bol zjavne v rozpore s ustálenou judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva i Ústavného súdu Slovenskej republiky, ktoré konštantne judikujú, že ústava, resp. dohovor chránia „nie teoretické a iluzórne práva, ale práva konkrétne a účinné,[19] t. j. práva, ktorých sa dá reálne domáhať, nie práva, ktoré majú v praxi iba iluzórnu povahu a iluzórne účinky.

Vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti, nemožno vyvodzovať z európskeho práva za súčasného právneho stavu záver, podľa ktorého by exekučný súd mal povinnosť preskúmavať vecnú stránku exekučného titulu a nahradiť tak pasivitu spotrebiteľa.

Domnievam sa, že t. č. už bola vykonaná pomerne dostatočná transpozícia smerníc a judikatúry Európskej únie do slovenského právneho poriadku tak, aby bolo možné zabezpečiť ochranu spotrebiteľa v čase konania o merite veci, nie v čase výkonu vykonateľného rozhodnutia, a to napr. novelizáciou Občianskeho zákonníka, či zákonom 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Možnosť, ako zabezpečiť spravodlivú ochranu práv a oprávnených záujmov spotrebiteľa so zreteľom na ochranu jeho práva na súdnu a inú právnu ochranu, vidím však ešte v zmene a v sprísnení ustanovení o doručovaní rozhodcovských rozsudkov, a to napr. priblížením sa k ustanoveniam o doručovaní platobného rozkazu aj s príslušnými právnymi následkami. Uvedené by totiž v maximálnej možnej miere zaručovalo účasť spotrebiteľa na konaní, a tým aj jeho možnosť aktívne uplatňovať svoje práva. V snahe nenahrádzať pasivitu spotrebiteľa výkonnou mocou štátu sa na doručovanie kladie najväčší dôraz aj v práve Európskej únie.

Je nepochybné, že ochrana spotrebiteľa, ako slabšej strany, je jednou z najdôležitejších úloh právneho štátu, mám však za to, že právny systém Slovenskej republiky zaručuje dostatočnú možnosť príslušným orgánom konať v súlade s princípmi ochrany spotrebiteľa pred začatím núteného výkonu rozhodnutia, teda v štádiu, v ktorom nedochádza k poškodzovaniu práv a oprávnených záujmov ďalších osôb (oprávneného, právneho zástupcu ako aj súdneho exekútora). Zachovanie právnej istoty, vyplývajúcej z právoplatného a vykonateľného exekučného titulu, je aj podľa európskeho práva základnou zásadou právneho štátu.

V tejto súvislosti, na záver tejto kapitoly, si môžeme položiť už len otázku, či nie práve nečinnosť orgánov, príslušných konať v súlade s princípmi ochrany spotrebiteľa, v štádiu predchádzajúcom nútenému výkonu rozhodnutia, ako aj nedôsledná, či nepružná implementácia Smernice 93/13/EHS do príslušných predpisov, spôsobili, že exekučné súdy teraz suplujú ich nevykonané opatrenia? Aké sú napríklad výsledky činnosti Slovenskej obchodnej inšpekcie v tomto smere, ktorá by mala prvotne zabrániť nekalým praktikám spoločností a jednotlivcov a ich konaniu proti dobrým mravom alebo, ak súdy, či Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky považujú neprimeraný zmluvný úrok za úžeru, prečo ex offo nekonajú orgány činné v trestnom konaní voči predmetným subjektom?

Mgr. Zuzana Borecká
mediátorka

 

Príspevok autorskej súťaže Právnické eso

Citácie a vysvetlivky:

[1] Zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov.

[2] § 45 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov.

[3] § 268 Občianskeho súdneho poriadku.

[4] Zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov.

[5] Uznesenie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 5CoE 59/2010 z 21. septembra 2010.

[6] Uznesenie Okresného súdu Trebišov sp. zn. 12Er/135/2010-24 z 10. septembra 2010.

[7] Uznesenie Okresného súdu Nitra sp. zn. 34Er/154/2009-23 zo 6. augusta 2009.

[8] Uznesenie Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 8CoE/175/2010-31 z 28. októbra 2010.

[9] Uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 12CoE/341/2010-36 zo dňa 22. septembra 2010.

[10] § 268 Občianskeho súdneho poriadku.

[11] V rozhodcovskom konaní nemožno rozhodovať spory

a) o vzniku, zmene alebo o zániku vlastníckeho práva a iných vecných práv k nehnuteľnostiam,

b) o osobnom stave,

c) súvisiace s núteným výkonom rozhodnutí,

d) ktoré vzniknú v priebehu konkurzného a vyrovnacieho konania.

[12] Rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 30.10.2009, sp. zn. 33 Cdo 2675/2007 Zdroj: http://www.profipravo.cz/index.php?page=article&id_category=197&id_article=254439&csum=65ca3887.

[13] ŠTEVČEK, Marek, FICOVÁ, Svetlana a kolektív. Občiansky súdny poriadok. Komentár. 1. vydanie. Praha: C. H. Beck. r. 2009, XI s. ISBN 978-80-7400-159-8.

[14] Uznesenie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 3CoE 29/2010 zo dňa 05.05.2010.

[15] Dôvodová správa k Zákonu 568/2007 Z.z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 527/2002 Z. z. o dobrovoľných dražbách a o doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 323/1992 Zb. o notároch a notárskej činnosti (Notársky poriadok) v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, str. 52. Zdroj: http://www.nrsr.sk/Default.aspx?sid=zakony/cpt&ZakZborID=13&CisObdobia=4&ID=371.

[16] Poznámka autora: Iba ak: „Vyšší súdny úradník, ktorý rozhodnutie vydal, by mal vrátiť diplom."

[17] Uznesenie Okresného súdu sp. zn. 4Er/134/2010-36 zo dňa 31. decembra 2010.

[18] Rozsudok Súdneho dvora vo veci C-40/08 zo 6. októbra 2009. Zdroj: http://eur-lex.europa.eu/LexUriServ/LexUriServ.do?uri=OJ:C:2009:282:0007:0008:SK:PDF.

[19] Napr. Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky I. ÚS 5/02-57. Zdroj: http://www.concourt.sk/rozhod.do?urlpage=dokument&id_spisu=14143.