Kritériá pre určenie výšky nemajetkovej ujmy sú nepredvídateľné

Do legislatívneho procesu sa dostala novela zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci z dielne ministerstva spravodlivosti, ktorá by mala nadobudnúť účinnosť 1. decembra 2012. Momentálne ju má na stole vláda.

Návrh novely má precizovať úpravu pôsobnosti orgánov konajúcich v mene štátu, dopĺňa úpravu nesprávneho úradného postupu, zavádza právnu úpravu náležitostí žiadosti o predbežné prerokovanie nároku, a uplatňovanie trov konania podriaďuje zásade účelnosti vynaložených nákladov. Jednoznačne sa vymedzuje vzťah medzi zákonom a civilným kódexom (Občiansky zákonník) a rovnako aj správnym poriadkom. Mení sa koncept uplatňovania regresnej náhrady, kde sa navrhuje zohľadňovať forma zavinenia a umožňuje sa upustiť od vymáhania nevymožiteľnej regresnej náhrady.

Predkladateľ novely uvádza, že v konaniach o žalobách o náhradu škody majú súdy nejednotný prístup, o čom svedčia aj protichodné súdne rozhodnutia a nepredvídateľné kritéria na určenie výšky nemajetkovej ujmy. Navrhované zmeny zavádzajú vzájomnú závislosť medzi odškodnením osôb poškodených násilnými trestnými činmi priznávaným podľa osobitného predpisu na jednej strane a výškou nemajetkovej ujmy priznanej na základe zodpovednosti štátu za výkon verejnej moci na strane druhej. Zavedenie princípu primeranosti k iným formám finančných kompenzácii spolu s ponechaním možnosti prihliadať na osobitosti jednotlivého prípadu podľa ministerstva umožňuje, aby výška náhrady na jednej strane nevytvárala priestor pre obohacovanie sa, ale na druhej strane umožňovala „spravodlivé zadosťučinenie".

Novela má doplniť ďalší prípad, kedy právo na náhradu škody nevznikne, a to prípady väzby nariadenej v konaní o vydaní do cudziny. Ako uvádza ministerstvo, keďže ide o špecifické konanie, pričom v konaní je zúčastnená aj cudzia strana, nesú zodpovednosť orgány Slovenskej republiky výlučne v prípadoch, kedy pochybenie spôsobili; zodpovednosť štátu je limitovaná pre prípady, ak škoda bola spôsobená nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom orgánov Slovenskej republiky.

(Ne)zodpovednosť Národnej rady SR?

Prijatie zákona Národnou radou Slovenskej republiky je spôsobilé vyvolať zásah do práva a právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb. Zákon ako všeobecne záväzný právny predpis predstavuje súbor právnych noriem, ktoré sú záväznými pravidlami správania fyzických osôb, právnických osôb, ale aj samotného štátu. Inak povedané, každý zákon predstavuje vo svojej podstate zásah do práv a právom chránených záujmov tým, že reguluje správanie subjektov práva a záväzne a vynútiteľne stanovuje, čo môžu, musia, resp. nesmú konať. V opačnom prípade by zákon mal len deklaratórny charakter a nespĺňal by základnú požiadavku normatívnosti. Dôležité ale je, že zákon upravuje neurčitý počet prípadov rovnakého druhu a neupravuje postavenie konkrétnej fyzickej osoby alebo konkrétnej právnickej osoby a nepredstavuje z toho pohľadu konkrétny zásah do jej postavenia.

Fyzická osoba alebo právnická osoba nemôže napadnúť zásah do jej práva a právom chránených záujmov prijatím zákona, pretože takýto zásah je podstatou normotvornej činnosti. Ak ústavodarca priznal takejto činnosti spôsobilosť ukladať povinnosti, ústavne splnomocnil Národnú radu Slovenskej republiky na prijímanie takýchto právnych predpisov, ktorými sa zasahuje do právneho postavenia subjektov práva. Ich prijímanie preto nemôže byť chápané ako nesprávny úradný postup podľa tohto zákona, uvádza ministerstvo spravodlivosti. Výsledok ústavnej legislatívnej právomoci príslušných orgánov, však podľa predkladateľa môže byť napadnutý z hľadiska svojej ústavnosti na Ústavnom súde Slovenskej republiky v rámci tzv. abstraktnej kontroly ústavnosti.

Existenciu prieťahov v súdnom konaní je oprávnený skonštatovať len Ústavný súd SR

Otázku, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, je kompetentný preskúmať ústavný súd, ktorý ju v súlade so svojou ustálenou judikatúrou preskúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). Súdne konanie nie je kompetentný preskúmavať súd v konaní o náhrade škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z., ale len Ústavný súd SR na podklade ústavnej sťažnosti (resp. predseda súdu na podklade sťažnosti na prieťahy). Opačný výklad by znamenal, že by existovalo niekoľko orgánov, ktoré by boli oprávnené v tom istom čase preskúmavať postup toho istého súdu z hľadiska vzniku zbytočných prieťahov, uvádza ďalšiu zmenu ministerstvo v dôvodovej správe.

Pokiaľ by súd konajúci o náhrade škody mohol hodnotiť postup iného súdu z hľadiska existencie zbytočných prieťahov, znamenalo by to absurdný záver, keďže všeobecné súdy by preskúmavali postup iných všeobecných súdov, pričom uvedené by mohlo smerovať aj k porušeniu inštančného princípu v súdnictve. Vecne príslušné pre rozhodovanie sporov o náhradu škody sú v prvom stupni zásadne okresné súdy, avšak súdy, ktoré môžu porušiť právo fyzických a právnických osôb na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, môžu byť aj súdy vyššieho stupňa (krajské súdy, Najvyšší súd SR). V prípade, ak by sa zbytočných prieťahov dopustil napr. Najvyšší súd SR, poškodený subjekt by sa mal obrátiť v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. na okresný súd, aby konštatoval, že jeho nadriadený orgán sa dopustil zbytočných prieťahov. Postup súdu vyššieho stupňa by bol v takomto prípade preskúmavaný súdom nižšieho stupňa, čo je zjavne absurdné a uvedené len potvrdzuje, že konštatovať existenciu prieťahov v súdnom konaní je oprávnený Ústavný súd SR, konštatuje predkladateľ.

Vzhľadom na vyššie uvedené návrh zákona výslovne dopĺňa, že všeobecný súd môže pristúpiť k priznávaniu náhrady škody v konaní podľa zákona č. 514/20003 Z. z. až v prípade, ak o existencii prieťahov bolo rozhodnuté týmto oprávneným orgánom.

Predbežné prerokovanie návrhu

Do právnej úpravy sa má novelou doplniť procedúra odstraňovania obsahových nedostatkov žiadosti o predbežné prerokovanie nároku. Ak žiadateľ neodstráni nedostatky žiadosti a príslušný orgán na žiadosť neprihliada, nič nebráni tomu, aby žiadateľ mohol znovu podať žiadosť spĺňajúcu podmienky zákona. .

Ak právna úprava požaduje, aby poškodený predbežne prerokoval nárok, táto podmienka nemôže byť riadne splnená, ak poškodený požaduje iný rozsah nároku voči príslušnému orgánu a iný rozsah nároku si uplatňuje v rámci konania na súde. Vzhľadom na uvedené sa dopĺňa, že podmienka predbežného prerokovania nároku je splnená, len ak v oboch konaniach si poškodený uplatňoval nárok v rovnakom rozsahu a z rovnakého titulu.

K výške nemajetkovej ujmy

Ministerstvo spravodlivosti konštatuje, že v konaniach o žalobách o náhradu škody majú súdy nejednotný prístup, o čom svedčia aj protichodné súdne rozhodnutia a nepredvídateľné kritériá na určenie výšky nemajetkovej ujmy. Posúdenie výšky škody je závislé od úvahy súdu, ktorý má možnosť zvážiť všetky relevantné skutočností konkrétneho prípadu. Súdy však priznanú sumu často nedostatočne zdôvodnia, takže rozsudky sú podľa ministerstva minimálne v tejto časti nepresvedčivé až nepreskúmateľné.

Navrhované ustanovenie má zaviesť vzájomnú závislosť medzi odškodnením osôb poškodených násilnými trestnými činmi priznávaným podľa osobitného predpisu na jednej strane a výškou nemajetkovej ujmy priznanej na základe zodpovednosti štátu za výkon verejnej moci na strane druhej.

Výška nemajetkovej ujme nemôže presiahnuť výšku odškodnenia obete násilného trestného činu. Nakoľko v prípadoch obetí násilných trestných činov môže dôjsť aj k závažnému zásahu do zdravia či dokonca života, je možné považovať za primerané, aby odškodnenie za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci nebolo vyššie ako odškodňovanie za trvalé následky na zdraví či dokonca za život. V opačnom prípade by vznikal rozpor s poukazovaním na ľudský život ako najvyššiu hodnotu, od ktorej sa odvodzujú ostatné hodnoty.

Aj podľa Európskeho súdu pre ľudské práva by priznaná finančná náhrada napr. v konaniach o ochranu osobnosti nemala byť neprimeraná iným finančným kompenzáciám – napríklad výške náhrady za utrpenie a bolesť (ktoré boli spôsobené napr. telesnými zraneniami - Karhuvaara a Iltalehti v. Fínsko). Podobne sa vyjadril aj Najvyšší súd SR, keď konštatoval, že priznávanie premrštených súm by mohlo viesť k bezdôvodnému obohacovaniu sa a dokonca by mohlo bagatelizovať niektoré ujmy na iných základných právach (rozsudok NS SR, Sp. zn. 4 Cdo 171/2005 zo dňa 27.04.2006).

Súdy pri určovaní konkrétnej výšky náhrady za spôsobenú ujmu, budú zohľadňovať nielen primeranosť k iným finančným kompenzáciám, ale naďalej prihliadať napríklad na osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo, závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote, závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení.

Zavedenie princípu primeranosti k iným formám finančných kompenzácii spolu s ponechaním možnosti prihliadať na osobitosti jednotlivého prípadu umožňuje, aby výška náhrady na jednej strane nevytvárala priestor pre obohacovanie sa, ale na druhej strane umožňovala „spravodlivé zadosťučinenie".

K trovám právneho zastúpenia

Finančná kompenzácia podľa tohto zákona na jednej strane nemá vytvárať priestor pre obohacovanie sa, ale na druhej strane má umožňovať „spravodlivé zadosťučinenie". Tento princíp má podľa ministerstva platiť aj v prípade náhrady trov konania.

V prípade trov právneho zastupovania sa novelou spresňuje, že výška náhrady sa určí ako tarifná odmena podľa vyhlášky upravujúcej odmenu a náhradu advokátov za poskytovanie právnych služieb. V takýchto prípadoch nebude rozhodujúce, aký spôsob odmeny bol dohodnutý medzi právnym zástupcom a poškodeným, a teda ani akú čiastku poškodený v tejto súvislosti skutočne vynaložil. Aj v tomto prípade má štát nahrádzať účelne vynaložené náklady. Ak si poškodený dohodne vyššiu ako tarifnú odmenu, musí si byť vedomý, že sa sám pričinil o navýšenie jeho nákladov a úhradu zvýšených nákladov nemusí znášať štát. Rovnako nie je napr. možné za účelne vynaložené náklady považovať ak by si poškodený zvolil súčasne viacerých právnych zástupcov.

Škoda spôsobená exekútormi a notármi

Zákon ukladá štátu povinnosť vymáhať si regresnú náhradu od zodpovedného subjektu. Novela má zmeny zaviesť aj do tejto oblasti. Právna úprava má za cieľ zefektívniť uplatňovanie nároku štátu na regresnú náhradu voči fyzickým osobám, na ktoré je prenesený výkon verejnej moci. Ide najmä o súdnych exekútorov a notárov. Nová právna úprava vychádza z predpokladu, že ak štát uhradí náhradu škody spôsobenej exekútorom alebo notárom pri výkone verejnej moci za súdneho exekútora alebo notára, regresnú náhradu si bude uplatňovať priamo voči poisťovni, z ktorou má dotknutý súdny exekútor alebo notár uzatvorenú poistnú zmluvu. Ak výška dojednaného poistného plnenia bude nižšia ako uhradená škoda, priamo voči poisťovni sa bude môcť uplatňovať regresná náhrada avšak len do výšky vyplývajúcej z poistnej zmluvy, a vo zvyšnej časti naďalej voči súdnemu exekútorovi alebo notárovi.

Zdroj: Vláda SR
Ilustračné foto: stock.xchng