Úvod
Slovenskú spoločnosť už dlhé mesiace traumatizuje príbeh voľby a nevymenovania zvoleného generálneho prokurátora doc. JUDr. Čentéša, PhD. V jeho prípade ostáva už len posledný krok, aby sa ujal ústavnej funkcie, do ktorej bol zvolený, a to je vymenovanie prezidentom Slovenskej republiky podľa čl. 150 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „Ústava"). V tejto práci si v krátkosti priblížime chronológiu voľby, rozoberieme si postavenie prezidenta v Ústave, jeho indemnitu a budeme uvažovať, či nevymenovanie prezidentom zakladá možnosť stíhania pred Ústavným súdom v súlade s čl. 107 Ústavy, čo by mohlo znamenať stratu funkcie prezidenta a spôsobilosti túto funkciu opätovne získať. Na záver uvedieme vyjadrenia zainteresovaných a aktuálne podanie poslancov na Ústavný súd SR v predmetnej veci.
Chronológia voľby
Celý dlhý príbeh nebudeme uvádzať, ale si len krátko priblížime priebeh voľby v pléne Národnej rady Slovenskej republiky (ďalej len „národná rada"). Funkčné obdobie bývalého generálneho prokurátora JUDr. Dobroslava Trnku sa malo skončiť vo februári 2011, preto sa k prvej voľbe pristúpilo už v novembri 2010. Slovenská verejnosť bola svedkom viacerých neúspešných pokusov, obštrukcií, prípadov, keď si viacerí koaliční poslanci fotili svoje hlasovacie lístky, a pri ktorých nebol nikto zvolený; dokonca v jednom prípade nebol zvolený Dr. Trnka len o jediný hlas.
Po dlhých mesiacoch pristúpila koalícia k zmene rokovacieho poriadku zákonom č. 153/2011 Z. z., kde sa ustanovila možnosť voliť tajne alebo verejne. Novelizovaný rokovací poriadok č. 350/1996 Z. z. ustanovuje v § 39 ods. 8 zákona, že sa hlasuje tajne v prípadoch ustanovených Ústavou SR a ak sa na tom na návrh najmenej 15 poslancov bez rozpravy uznesie národná rada. Taký návrh sa podáva najneskôr do začiatku rokovania o tomto bode programu schôdze národnej rady. „Inými slovami, povinnosť voliť tajne sa zmenila na možnosť voliť tajne. Volí sa tajne, ak za túto možnosť zahlasuje nadpolovičná väčšina prítomných poslancov."[1]
Nasledovala sťažnosť na Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd"), ktorá dostala číslo PL. ÚS 95/2011. V tomto náleze sa ústavný súd vyjadril, že „obidve volebné formy sú de lege lata v súlade s ústavou, majú svoju vnútornú logiku, výhody aj nevýhody. Dôvody pre jednu či druhú voľbu preto nemožno hľadať v ústavnoprávnych konštrukciách, ale iba v rovine politickej vôle."[2] Následne v júni 2011 bol za generálneho prokurátora zvolený doc. Čentéš v tajnom hlasovaní poslancami národnej rady. Dodnes ho však prezident Gašparovič nevymenoval.
Prezident v ustanoveniach Ústavy
Ústava upravuje postavenie prezidenta SR v šiestej hlave, prvom oddiele v článkoch 101 až 107. Čl. 101 v ods. 1 ustanovuje, že prezident je hlavou Slovenskej republiky. Prezident reprezentuje Slovenskú republiku navonok i dovnútra a svojím rozhodovaním zabezpečuje riadny chod ústavných orgánov. Prezident vykonáva svoj úrad podľa svojho svedomia a presvedčenia a nie je viazaný príkazmi. Z tohto ustanovenia vyplývajú viaceré závery:
Prezident nie je viazaný príkazmi orgánov verejnej moci alebo iných osôb. „Interpretáciou možno dospieť k záveru, že ústavná koncepcia jeho postavenia je založená aj na tzv. nadstraníckosti, resp. nezávislosti na iných ústavných orgánoch."[3]
Prezident koná podľa svojho svedomia a presvedčenia, ale je obmedzený platným právom, napr. čl. 2 ods. 2 Ústavy, ktorý uvádza, že štátne orgány (teda aj prezident) môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Konaním možno rozumieť aj nekonanie, ak takú povinnosť ustanovuje Ústava alebo zákon. Teda, prezidentovi nie je umožnené správať sa nad rámec Ústavy podľa ľubovôle. „Prezident je obmedzený jednak povinnosťou dodržiavať platné právne predpisy, jednak musí pri výkone niektorých právomocí rešpektovať politickú realitu, ako aj nevyhnutnosť kontrasignácie zo strany člena vlády."[4]
A napokon, prezident zabezpečuje svojím rozhodovaním riadny chod ústavných orgánov. „Touto formuláciou sa založila ústavná povinnosť prezidenta SR uplatňovať svoje ústavou určené právomoci včas a spôsobom zamedzujúcim vznik alebo trvanie poruchy v činnosti ústavných orgánov... Účelom tejto povinnosti je zároveň obmedziť prezidenta SR v konaní, ktorým by bez základu v Ústave SR zapríčinil problémy v chode ústavných orgánov."[5]
Ústavný vzťah prezidenta a prokuratúry
Možno povedať, že prokuratúra Slovenskej republiky sa pokladá za ústavný orgán sui generis, keďže Ústava v čl. 149 až 151 jej dáva ústavný základ, pričom odkazuje na zákon, ktorý upravuje podrobnosti o vymenúvaní a odvolávaní, právach a povinnostiach prokurátorov a organizácii prokuratúry.
Čl. 150 Ústavy určuje, že na čele prokuratúry je generálny prokurátor, ktorého vymenúva a odvoláva prezident Slovenskej republiky na návrh Národnej rady Slovenskej republiky. V zmysle čl. 150 však jedinou podmienkou, ktorú možno skúmať na základe Ústavy, je to, či kandidát bol navrhnutý národnou radou. Národná rada navrhne kandidáta v tajnom alebo verejnom hlasovaní podľa § 39 zákona o rokovacom poriadku, ak kandidát získal vo voľbách nadpolovičnú väčšinu hlasov prítomných poslancov v súlade s § 123 ods. 3 spomenutého zákona. „Pri uplatnení právomoci, ktorou prezident SR menuje osobu do verejnej funkcie, pre ktorú sú určené podmienky, prezident znáša ústavnú zodpovednosť za to, že do funkcie vymenuje iba takú osobu, ktorá spĺňa ústavou uvedené podmienky. Preto ústavnú normu o rozhodovaní zabezpečujúcom riadny chod ústavných orgánov nemožno uplatniť natoľko extenzívne, aby sa na jej základe vylúčil postup prezidenta SR, ktorým overí, či navrhnutá osoba spĺňa určené podmienky výkonu verejnej funkcie."[6] Táto úvaha je veľmi zaujímavá, keďže z nej vyplýva, že prezident je oprávnený skúmať podmienky navrhnutej osoby na výkon verejnej funkcie.
Národná rada uznesením č. 499 na svojej 19. schôdzi V. volebného obdobia dňa 17.6.2011 navrhla prezidentovi SR vymenovať za generálneho prokurátora SR kandidáta Jozefa Čentéša, ktorý získal 79 hlasov.[7] Teda, prezident môže preskúmať postup národnej rady pri tejto voľbe a spôsobilosť kandidáta podľa zákona o prokuratúre. Zákon č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení neskorších predpisov ustanovuje v § 7 ods. 3 nasledovné podmienky vymenovania za generálneho prokurátora: vek najmenej 40 rokov, 5 rokov justičnej praxe a súhlas kandidáta s vymenovaním. Splnenie týchto podmienok overuje národná rada pred hlasovaním o návrhu na vymenovanie. Ak kandidát vezme súhlas späť, nemožno ho navrhnúť na vymenovanie (čo urobil pán Trnka). Z toho vyplýva, že je málo pravdepodobné, aby prezident zistil niečo iné ako národná rada.
Ak bol postup národnej rady súladný so zákonom, návrh na vymenovanie nemožno ignorovať, lebo tým zakladá prezidentovi povinnosť vymenovať generálneho prokurátora, aby tým zabezpečil riadny chod ústavných orgánov. Ak prezident nekoná, hoci je na to povinný, nezabezpečuje svojím rozhodovaním riadny chod ústavných orgánov, čo by bolo v rozpore s Ústavou.
Ústavný súd k právomoci prezidenta
Mierne problematickou sa javí formulácia „prezident vymenúva a odvoláva". Ústavný súd sa vyjadril k trom typom formulácií pre úpravu právomoci prezidenta v rozhodnutí I. ÚS 39/93 nasledovne:
„V prvom prípade ide o výslovne priznané oprávnenie vyjadrené formuláciou „môže urobiť"; napríklad môže rozpustiť Národnú radu SR,...
V druhom prípade ide o výslovnú povinnosť vyjadrenú formuláciou „je povinný". Napríklad je povinný vypočuť stanovisko predsedu Národnej rady SR.
V treťom prípade ide o formuláciu „urobí", napríklad... „odvolá člena vlády". Táto formulácia nemá jednoznačný obsah. Interpretáciou z nej možno odvodiť oprávnenie, ale aj povinnosť...
Ústavné postavenie prezidenta SR je jednoznačné iba vtedy, keď mu Ústava SR výslovne priznáva oprávnenie, alebo výslovne ukladá povinnosť. V iných prípadoch ústavné postavenie prezidenta treba dotvoriť buď interpretáciou právnych noriem uvedených v texte Ústavy alebo zmenou znenia jednotlivých ustanovení Ústavy SR."[8]
Za zmienku stojí aj uznesenie ústavného súdu č. I. ÚS 58/94, ktorým podal výklad viacerých ustanovení Ústavy. V čl. 116 Ústavy je uvedené, že národná rada môže vysloviť nedôveru aj jednotlivému členovi vlády; v tomto prípade prezident SR člena vlády odvolá. Ústavný súd v spomenutom rozhodnutí povedal: „Prezident Slovenskej republiky má ústavnú povinnosť odvolať podľa článku 116 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky člena tej vlády Slovenskej republiky, ktorej Národná rada Slovenskej republiky vyslovila dôveru podľa článku 113 Ústavy Slovenskej republiky."[9] Na spresnenie ústavný súd uviedol, že „vyslovenie nedôvery členovi inej vlády ako tej, ústavný základ výkonu funkcie ktorej bol založený čl. 113 ústavy, preto nezakladá ústavnú povinnosť prezidenta republiky člena takejto vlády odvolať."[10] Týmto dal jasný výklad pojmu „odvolá", čo by sa analogicky mohlo uplatniť aj v prípade pojmu „vymenuje" alebo „vymenúva". Inými slovami a na základe tohto uznesenia, prezident má povinnosť konať, ak neexistujú relevantné prekážky ústavného charakteru. Analogicky: vláda dostane dôveru parlamentu po voľbách a následne národná rada vysloví nedôveru členovi vlády, prezident má povinnosť člena vlády odvolať za podmienky, že tento proces prebehol v súlade s Ústavou. Ak je zvolený kandidát na generálneho prokurátora národnou radou, ktorej toto právo určuje Ústava a proces prebehol ústavno- a zákonno-konformne, prezident má povinnosť ho vymenovať.
Prezidentská indemnita v Ústave
Inštitút imunity vo všeobecnosti dostáva v dnešných dňoch veľký priestor na celospoločenskú diskusiu. Poznáme dva druhy imunity v právnom zmysle: indemnitu a jurisdikčnú imunitu, ktorá sa priznáva určeným ústavným činiteľom za účelom nerušeného vykonávania zverenej funkcie. Jurisdikčná imunita predstavuje povinnosť získať súhlas príslušného orgánu na začatie stíhania, priznáva sa poslancom NR SR, sudcom ÚS SR, sudcom; táto povinnosť odpadá po zániku funkcie. Indemnita je hmotnoprávna exempcia, čiže neexistuje možnosť stíhania ústavného činiteľa ani po zániku jeho funkcie. Indemnita vo všeobecnosti „má povahu hmotného práva zakladajúceho nárok na vykonanie úkonov dovolených právnym poriadkom bez hrozby právnou zodpovednosťou. Indemnitou sa zakladá absolútne právo, ktoré nemožno odňať, ani previesť na iný orgán verejnej moci."[11]
Prezident požíva indemnitu na základe čl. 107 Ústavy, pričom táto úprava nie je jednoznačná, pretože Ústava túto exempciu nevymedzuje pozitívne, ale negatívne. Ústava pozná len dva taxatívne dôvody pre stíhanie prezidenta podľa čl. 107, a to úmyselné porušenie Ústavy alebo vlastizradu. O podaní obžaloby rozhoduje národná radou trojpätinovou väčšinou hlasov všetkých poslancov, pričom príslušný rozhodnúť o tejto obžalobe je ústavný súd, konkrétne plénum. Odsudzujúce rozhodnutie ústavného súdu znamená stratu funkcie prezidenta a spôsobilosti túto funkciu opätovne získať, teda taký prezident by bol ineligibilný.[12] Svák píše, že „odsudzujúci rozsudok sa viaže na politickú zodpovednosť a nie na trestnoprávnu."[13] Drgonec dopĺňa, že „doslovným výkladom ústavy možno odvodiť, že Ústavný súd SR nemá možnosť voľby sankcie. Z ústavy prezidentovi SR musí uložiť trest straty funkcie. Ústava SR neumožňuje ústavnému súdu, aby tento trest doplnil alebo nahradil iným trestom, aj keď ide o trest ustanovený zákonom."[14]
Dva taxatívne dôvody stíhania prezidenta podľa Ústavy
Prvý spôsob možnosti stíhania prezidenta je teda vlastizrada. Ústava neurčuje explicitne, či ide o trestný čin vlastizrady. Brӧstl píše, že „pojem „vlastizrada" je identický so skutkovou podstatou trestného činu vlastizrady upraveného v § 311 Trestného zákona."[15] Vlastizradu podľa uvedeného ustanovenia môže spáchať občan SR, ktorý v spojení s cudzou mocou alebo cudzím činiteľom spácha trestný čin úkladov proti Slovenskej republike, teroru, záškodníctva alebo sabotáže. Je veľmi málo pravdepodobné (i keď vylúčiť sa to nedá), že prezident spácha trestný čin teroru alebo sabotáže podľa Trestného zákona.
Druhý spôsob predstavuje úmyselné porušenie Ústavy. Ústava nám však neurčuje, čo konkrétne sa považuje za úmyselné porušenie, taktiež nestanovuje, či stačí malá miera závažnosti. Drgonec sa prikláňa k výkladu, že „každé porušenie Ústavy, ktorého sa prezident dopustí, môže byť príčinou na jeho odvolanie, ak sa preukáže, že prezident SR sa úmyselne správal v nesúlade s Ústavou."[16]
Definícia úmyslu
Ústava takisto neuvádza definíciu úmyslu, preto použijeme Trestný zákon, konkrétne § 15: Trestný čin je spáchaný úmyselne, ak páchateľ chcel spôsobom uvedeným v tomto zákone porušiť alebo ohroziť záujem chránený týmto zákonom, alebo vedel, že svojím konaním môže takéto porušenie alebo ohrozenie spôsobiť, a pre prípad, že ich spôsobí, bol s tým uzrozumený. Prvá možnosť predstavuje priamy, druhá možnosť nepriamy úmysel. Na naplnenie tejto podmienky teda stačí aj nepriamy úmysel. Treba tiež povedať, že použijeme extenzívny výklad tohto ustanovenia, pretože prezident môže porušiť Ústavu aj iným konaním, ako je to uvedené v Trestnom zákone. Inými slovami, „úmyslom pre potreby čl. 107 Ústavy SR by teda malo byť každé správanie prezidenta SR, pri ktorom by buď chcel porušiť alebo ohroziť úpravu určenú Ústavou SR, alebo by vedel, že svojím konaním môže porušiť alebo ohroziť úpravu určenú Ústavou SR a pre prípad, že ho spôsobí, bol s tým uzrozumený."[17]
Procesný postup stíhania prezidenta
Z dikcie čl. 107 Ústavy vyplýva, že nie je určený minimálny počet poslancov, ktorí môžu navrhnúť podanie obžaloby na prezidenta. Zákon o rokovacom poriadku v § 106 ustanovuje, že návrh podáva pätina poslancov, čo je v zrejmom rozpore so znením Ústavy. Použitím ústavno-konformného výkladu uvedeného v čl. 152 ods. 4 Ústavy dospejeme k možnosti, že stačí jeden poslanec na podanie návrhu obžaloby prezidenta. Takýto návrh pridelí predseda národnej rady ústavnoprávnemu výboru, zašle ho vláde a prezidentovi. Následne do 30 dní od podania návrhu zvolá plénum, na ktoré musí byť pozvaný aj prezident, pričom má možnosť vyjadriť sa o tomto návrhu a vystúpiť aj v rozprave. Na tejto schôdzi odznie takisto stanovisko ústavnoprávneho výboru a prikročí sa k tajnému hlasovaniu. Po schválení návrhu 90 poslancami, predseda národnej rady zašle bez zbytočného odkladu obžalobu ústavnému súdu.
Právomoc ústavného súdu konať v tejto otázke zakladá čl. 129 ods. 5 Ústavy, pričom v zmysle čl. 131 rozhoduje o tejto veci v pléne. Ďalšie podrobnosti ustanovuje zákon č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov. Zákon v § 30 ods. 1 a 4 prikazuje ústne pojednávanie, ktoré je verejné. Jedine v tejto veci rozhoduje ústavný súd rozsudkom podľa § 33 tohto zákona. Ústavný súd je viazaný Trestným zákonom len pokiaľ ide o kvalifikáciu skutku vlastizrady podľa § 74 zákona o ústavnom súde. Na samotné konanie pred ústavným súdom sa primerane použijú ustanovenia Trestného poriadku. V histórii SR ešte neprebehlo takéto konanie o obžalobe prezidenta republiky.
Vyjadrenia aktérov kauzy a právnikov
Prezident Ivan Gašparovič sa na túto tému vyjadruje veľmi málo. Hneď po voľbe chcel čakať na rozhodnutie ústavného súdu o prípustnosti voľby, po určitom čase sa vyjadril, že vymenovanie generálneho prokurátora je pre neho terciárna otázka, následne odmietol stretnutie s doc. Čentéšom a povedal tiež, že mu nedôveruje. Teraz čaká na vyjadrenie ústavného súdu v sťažnosti Trnku aj Čentéša o porušení ich práv. Povedal tiež, že generálneho prokurátora by mala riešiť nová vláda, resp. parlament.[18]
Doc. Čentéša potešilo zvolenie do funkcie generálneho prokurátora. Následne však prežíval a prežíva bezmocnosť z nekonania hlavy štátu. „Neviem si to (prezidentovu nečinnosť, pozn. autora) vysvetliť, pretože hoci som požiadal aj o osobné prijatie, doposiaľ ma neprijal. Nepoznám skutočné dôvody, lebo stále platí, čo som povedal, že neexistuje žiadna zákonná prekážka, ktorá by bránila môjmu vymenovaniu,"[19] povedal pre denník SME. Čentéš reagoval na Gašparovičovu poznámku, že je politickým nominantom nasledovne: „Považujem sa za apolitického, nie som v spojení so žiadnou politickou stranou a ani hnutím. Moje zvolenie prebehlo v NR SR 17. júna minulého roka zákonným spôsobom. Doposiaľ táto voľba nebola zrušená a preto jej výsledky platia."[20]
Doc. JUDr. Radoslav Procházka, PhD., JSD sa viackrát vyjadril k prebiehajúcej kauze. Hneď po voľbe povedal, že pri výbere kandidáta na generálneho prokurátora má rozhodovaciu právomoc parlament. Prezident má tzv. notariálnu právomoc, čo znamená, že jeho úlohou je osvedčiť, či mu návrh na vymenovanie podal oprávnený subjekt, teda Národná rada a či ten návrh bol schválený požadovanou väčšinou.[21] K tomu tiež povedal: „Ja si nemyslím, že to bude tak rýchlo, ako keď vymenoval do funkcie predsedu najvyššieho súdu pána Dr. Harabina, čo bolo v podstate zo dňa na deň, nečakajúc vtedy na žiadne rozhodnutie Ústavného súdu."[22] Procházka sa opakovane vyjadruje pre médiá, že voľba prebehla v súlade so zákonom a Ústavou.[23] V posledných dňoch inicioval podanie na Ústavný súd o výklad dotknutých ustanovení Ústavy. K možnosti stíhania prezidenta povedal: „Prípadné rozhodnutie ústavného súdu, ktorým by vyhovel sťažnosti Jozefa Čentéša na porušenie jeho práv, v žiadnom prípade neznamená, že by prezident mohol a mal byť stíhaný parlamentom za úmyselné porušenie ústavy."[24]
Rovnaký názor nezdieľa ústavná právnička JUDr. PhDr. Lucia Mokrá, PhD., ktorá sa k otázke stíhania prezidenta vyjadrila nasledovne: „Ak by došlo potenciálne k rozhodnutiu ústavného súdu, ktorým konštatuje porušenie individuálnych práv pána Čentéša na verejnú funkciu, tak potom by došlo k porušeniu týchto práv nekonaním prezidenta, a teda porušením Ústavy, a Národná rada by mala začať konanie o obžalobe prezidenta z úmyselného porušenia Ústavy a predčasného ukončenia mandátu prezidenta Slovenskej republiky."[25]
Podanie návrhu o výklad Ústavy
Doc. Radoslav Procházka pripravil podanie na Ústavný súd o výklad ustanovení Ústavy vzťahujúcich sa na vzťah prezidenta a národnej rady pri kreácii funkcie generálneho prokurátora zo dňa 29.2.2012. Vychádzal hlavne z nálezu PL. ÚS 14/06, ktorým dáva Ústavný súd výklad na odstránenie sporu orgánov verejnej moci ohľadom výkladu a používania ich kompetencií a právomocí. V predmetnom rozhodnutí Ústavný súd uvádza: „Oprávnenie posúdiť splnenie zákonných podmienok pritom nemožno stotožňovať so svojvôľou a zamieňať ho s politickým posúdením kandidatúry. Tak ako prezident, i národná rada musí pri posudzovaní, či navrhnutý kandidát spĺňa požiadavky... rešpektovať doktrinálne prípustné interpretačné postupy, svoj záver musí rozumne odôvodniť a musí rešpektovať prípadný záväzný výklad ústavného súdu alebo súdov, ktorý by bol relevantný na posúdenie príslušnej otázky."[26]
Podanie poslancov národnej rady obsahuje nasledovné: „Ak by voľba kandidáta národnou radou nemala aspoň vyvolať ten právny účinok, že jej výsledkom je návrh, o ktorom je prezident republiky povinný rozhodnúť, znamenalo by to úplné popretie pôsobnosti národnej rady pri kreácii funkcie generálneho prokurátora a sústredenie celej pôsobnosti do kompetenčného portfólia prezidenta republiky."[27] V tomto podaní sa navrhovateľ vyjadruje aj k lehote vymenovania: „Ak by sa absencia explicitnej úpravy lehoty mala vykladať ako „kedykoľvek", bolo by to nielen v rozpore s princípom právnej istoty, ale aj v rozpore s ústavne judikovaným záväzkom štátnych orgánov k vzájomnej spolupráci a k účinnému spolupôsobeniu pri výkone tých ústavných právomocí, ktoré takéto spolupôsobenie pre naplnenie svojho účelu vyžadujú."[28]
Ústavný súd nemá lehotu na rozhodnutie v tejto veci. Svojím rozhodnutím môže takpovediac priniesť „svetlo" do súčasnej situácie.
Záver
Prezident SR má indemnitu okrem dvoch prípadov taxatívne uvedených v Ústave, a to úmyselného porušenia Ústavy a vlastizrady, čo by mohlo viesť až k obžalobe prezidenta s možnosťou straty funkcie a spôsobilosti opätovne ju získať. Ústavný súd vo svojom výklade v uznesení č. I. ÚS 58/94 potvrdil prezidentovu povinnosť konať v prípade neexistencie ústavných prekážok. Procesný postup stíhania prezidenta upravuje Ústava a príslušné zákony. V najbližších týždňoch sa dočkáme rozhodnutia o výklad sporných ustanovení Ústavy upravujúcich túto otázku.
To, či by mohol prezident prísť o funkciu je teoreticky možné po splnení určených podmienok. Myslíme si, že uvedená kauza dokumentuje, že prezident vymenovanie riadne zvoleného generálneho prokurátora úmyselne odďaľuje, čo môže spôsobiť porušenie princípov právneho štátu, za čo by mal niesť zodpovednosť.
Máme za to, že prezident sa v posledných mesiacoch morálne zdiskreditoval svojím konaním, resp. nekonaním. Je veľmi nebezpečné pre spoločnosť, ak sa Ústava stane trhacím kalendárom. Nie je namieste očakávať, že v Ústave nájdeme všetky postupy vrátane lehôt. Na súčasnej kauze vidieť, že právne princípy, zásady, skutočný zmysel ustanovení a úmysel ústavodarcu nehrajú žiadnu rolu, ak ide o rozhodovanie v politicky citlivých otázkach.
Bc. Michal Perignáth
študent Právnickej fakulty Trnavskej univerzity v Trnave
Príspevok autorskej súťaže Právnické eso
[1] PERIGNÁTH, M.: Generálny prokurátor – ešte stále ho niet (1) [online]. SMEblog, 7.10.2011. Dostupné na <http://perignath.blog.sme.sk/c/277179/Generalny-prokurator-este-stale-ho-niet-1.html>.
[2] PL. ÚS 95/2011, bod 42 rozhodnutia. Celé rozhodnutie dostupné na stránke ústavného súdu <http://www.concourt.sk/rozhod.do?urlpage=dokument&id_spisu=415792>.
[3] SVÁK, J., CIBULKA, Ľ.: Ústavné právo Slovenskej republiky – Osobitná časť. Bratislava : Bratislavská vysoká škola práva a Poradca podnikateľa, 2009, s. 642.
[4] BRӦSTL, A. a kol.: Ústavné právo Slovenskej republiky. Plzeň : Aleš Čenek, 2010, s. 263.
[5] DRGONEC, J.: Ústava Slovenskej republiky – Komentár. Šamorín : Heuréka, 2007, s. 747.
[6] DRGONEC, J.: Ústava Slovenskej republiky – Komentár. Šamorín : Heuréka, 2007, s. 747.
[7] Pozri Uznesenie NR SR č. 499 z 17.6.2011. Dostupné na <http://www.nrsr.sk/web/Default.aspx?sid=schodze/uznesenie&MasterID=7077>.
[8] Pozri I. ÚS 39/93. Dostupné na <http://www.concourt.sk/rozhod.do?urlpage=dokument&id_spisu=17132>.
[9] Pozri I. ÚS 58/94. Dostupné na <http://www.concourt.sk/rozhod.do?urlpage=dokument&id_spisu=17110>.
[10] Tamže.
[11] DRGONEC, J.: Imunita ústavných činiteľov v Slovenskej republike. 2006. In Justičná revue, roč. 58, 2006, č. 8-9, s. 1128.
[12] BRӦSTL, A. a kol.: Ústavné právo Slovenskej republiky. Plzeň : Aleš Čenek, 2010, s. 268.
[13] SVÁK, J. a kol.: Ústavné právo SR. Bratislava : Akadémia PZ SR, 2006, s. 276.
[14] DRGONEC, J.: Konanie pred Ústavným súdom Slovenskej republiky. Šamorín : Heuréka, 2008, s. 220.
[15] BRӦSTL, A. a kol.: Ústavné právo Slovenskej republiky. Plzeň : Aleš Čenek, 2010, s. 290.
[16] DRGONEC, J.: Ústava Slovenskej republiky – Komentár. Šamorín : Heuréka, 2007, s. 812.
[17] Tamže, s. 814.
[18] Pozri denník SME, Téma: Voľba generálneho prokurátora. Dostupné na < http://www.sme.sk/tema/volba-generalneho-prokuratora/?st=1>.
[19] PRUŠOVÁ, V.: Gašparovičovu nečinnosť preveria ústavní sudcovia [online]. SME, 7.11.2011. Dostupné na <http://www.sme.sk/c/6129579/gasparovicovu-necinnost-preveria-ustavni-sudcovia.html>.
[20] SITA, TASR: Gašparovič si pre Čentéšovi počká na verdikt Ústavného súdu [online]. SME, 26.1.2012. Dostupné na <http://www.sme.sk/c/6232920/gasparovic-pri-centesovi-pocka-na-verdikt-ustavneho-sudu.html>.
[21] SITA: Procházka: Piatkovou voľbou sa predišlo právnej neistote [online]. SME, 19.6.2011. Dostupné na <http://www.sme.sk/c/5943725/prochazka-piatkovou-volbou-sa-predislo-pravnej-neistote.html>.
[22] Tamže.
[23] Pozri napr. denník Pravda, 28.1.2012. <http://spravy.pravda.sk/z-kauzy-sasanka-ma-prochazka-z-kdh-pocit-osobnej-zrady-pfh-/sk_domace.asp?c=A120128_140759_sk_domace_p23>.
[24] SITA: Procházka: Pre Čentéša Gašparovič o kreslo nepríde [online]. Noviny.sk, 14.11.2011. Dostupné na <http://udalosti.noviny.sk/politika/14-11-2011/prochazka-pre-centesa-gasparovic-o-kreslo-nepride.html>.
[25] SITA: Procházka: Pre Čentéša Gašparovič o kreslo nepríde [online]. Noviny.sk, 14.11.2011. Dostupné na <http://udalosti.noviny.sk/politika/14-11-2011/prochazka-pre-centesa-gasparovic-o-kreslo-nepride.html>.
[26] PL. ÚS 14/06, bod 37 rozhodnutia. Celé rozhodnutie dostupné na stránke ústavného súdu <http://www.concourt.sk/rozhod.do?urlpage=dokument&id_spisu=324907>.
[27] Podanie dostupné na <http://www.concourt.sk/podanie.do?id_spisu=425097>.
[28] Tamže.