2013: Európsky rok občanov

Určite všetci vieme, prípadne ak niektorí nevieme, tak sa z nasledujúcich riadkov dozvieme, že súčasný rok, ktorý práve žijeme, je vyhlásený za „Európsky rok občanov." Prečo práve rok 2013? Prečo práve rok občanov? Čo to vlastne znamená občianstvo EÚ?

Zmluva o Európskej únii (tzv. Maastrichtská zmluva) bola podpísaná v holandskom Maastrichte 7. februára 1992 a účinnosť nadobudla 1. novembra 1993. Táto zmluva má nesmierny význam, je primárnym prameňom práva Európskej únie a je jednou zo zakladajúcich zmlúv EÚ. V súčasností okrem prístupových zmlúv jednotlivých členských štátov sú platné tri zmluvy, ktoré tvoria primárne právo EÚ a to Zmluva o EÚ, Zmluva o fungovaní EÚ a Zmluva o založení Európskeho spoločenstva pre atómovú energiu.

Už v preambule Maastrichtskej zmluvy je vyjadrené odhodlanie zaviesť spoločné občianstvo EÚ. Časť tejto preambuly znie: Sme (zmluvné strany) „ODHODLANÍ zaviesť spoločné občianstvo pre všetkých štátnych príslušníkov jednotlivých členských krajín."[1] Následne je celá druhá časť tejto zmluvy venovaná samotnému občianstvu Únie.

Na rok 2013 teda pripadlo 20. výročie založenia tohto významného inštitútu a rozhodnutím Európskeho parlamentu a Rady č. 2011/0217 bol rok 2013 vyhlásený za „Európsky rok občanov."

Ciele tohto roku sú priamo zakotvené v Rozhodnutí Európskeho parlamentu a Rady o Európskom roku občanov. Tieto ciele sú rozdelené na všeobecný účel európskeho roka a tri osobitné ciele európskeho roka.

„Všeobecným účelom európskeho roka je zvýšiť informovanosť o právach spojených s občianstvom Únie s cieľom pomôcť občanom v plnej miere využiť svoje právo na slobodný pohyb a pobyt na území členských štátov. V tejto súvislosti sa európsky rok zameriava na možnosti občianskej účasti a prístup občanov Únie s bydliskom v inom členskom štáte než v tom, ktorého sú štátni príslušníci, študentov, pracovníkov, spotrebiteľov a poskytovateľov tovaru a služieb v celej Únii k právam."[2]

K osobitným cieľom patrí:

• „zvýšiť informovanosť občanov Únie o ich práve na slobodný pohyb a pobyt v rámci Európskej únie a všeobecnejšie o právach zaručených občanom Únie v cezhraničných situáciách, vrátane ich práva zúčastňovať sa na demokratickom živote Únie,
• zvýšiť informovanosť občanov Únie o tom, ako môžu skutočne využiť práva a politiky Únie, keď žijú v inom členskom štáte, a stimulovať ich aktívnu účasť v občianskych fórach zameraných na politiky a problémy Únie,
• stimulovať diskusiu o vplyve a potenciáli práva na voľný pohyb, ako neodňateľného aspektu občianstva Únie, najmä pokiaľ ide o posilnenie spoločenskej súdržnosti a vzájomného porozumenia medzi občanmi Únie a väzby medzi občanmi a Úniou."[3]

Tieto ciele sa majú dosiahnuť rôznymi iniciatívami na úrovni EÚ, na národnej, regionálnej alebo miestnej úrovni. Ide najmä o: informačné a vzdelávacie kampane, výmenu informácií, konferencie a ďalšie.

Samotné občianstvo EÚ je po vstupe Lisabonskej zmluvy do platnosti zakotvené jednak v Zmluve o EÚ (ZEÚ) a jednak v Zmluve o fungovaní EÚ (ZfEÚ). Štátne občianstvo a občianstvo EÚ sú dva rozdielne inštitúty. Aby sme dobre pochopili čo je občianstvom únie musíme prv ovládať čo je štátnym občianstvom.

„Štátni občania, štátni príslušníci sú v podmienkach demokracie osoby, ktoré sú zdrojom štátnej moci. V zmysle spoločenskej zmluvy si občania jednak slobodne vytvárajú štát a štátnu moc a jednak sa tejto štátnej moci aj dobrovoľne podrobujú, pričom sa na správe štátu zúčastňujú priamo alebo voľbou svojich reprezentantov."[4] „Obyvateľstvom sa chápe súbor jednotlivcov obidvoch pohlaví, ktorí spolu žijú na danom území ako organizované spoločenstvo. Táto stručná definícia implikuje, zdôrazňuje usadlý, prirodzený a trvalý charakter obyvateľstva. Trvalosť odlišuje skutočné obyvateľstvo od skupín osôb, ktoré žijú na danom území prechodne (cudzinci), prípadne dlhodobo. Trvalosť vzťahu k štátu a jeho územiu je formálne evidovaná a súčasne podnecovaná právnym inštitútom štátneho občianstva, podloženým faktickým putom osoby k územiu štátu alebo k jeho občanom."[5]

Z uvedeného môžeme dôvodiť, že štátne občianstvo je trvalý právny vzťah fyzickej osoby ku konkrétnemu štátu, pričom obsahom tohto vzťahu sú práva a povinnosti stanovené vnútroštátnym právom príslušného štátu. Osoba, ktorá je predmetom tohto vzťahu sa nazýva štátny občan.

V ZEÚ je občianstvo EÚ zakotvené v druhej hlave – Ustanovenia o demokratických zásadách. "Občanom Únie je každá osoba, ktorá má štátnu príslušnosť členského štátu. Občianstvo Únie dopĺňa štátne občianstvo a nenahrádza ho. "[6] Štátne občianstvo žiadneho občana členskej krajiny nie je týmto obmedzené a nie je nijakým spôsobom zasahované do tohto vzťahu k jeho štátu. Občianstvo únie vyjadruje vzťah občana členskej krajiny k Európskej únii, k jej inštitúciám a obsahuje práva a povinnosti stanovené právom EÚ. Napr. v čl. 10 ods. 3 ZEÚ je zakotvené, že každý občan má právo zúčastňovať sa na demokratickom živote Únie. Ďalším významným právom občanov EÚ, ktoré zaviedla až Lisabonská zmluva je ich zákonodarná iniciatíva. Toto právo je zakotvené v čl. 11 ods. 4 ZEÚ. „Občania Únie, ktorých počet dosiahne najmenej jeden milión a ktorí sú štátnymi príslušníkmi významného počtu členských štátov, sa môžu ujať iniciatívy a vyzvať Európsku komisiu, aby v rámci svojich právomocí predložila vhodný návrh vo veciach, o ktorých sa občania domnievajú, že na účely uplatňovania zmlúv je potrebný právny akt Únie."

Ako už bolo spomenuté inštitút občianstva EÚ je okrem ZEÚ zakotvené aj v ZfEÚ, konkrétne v druhej časti – Nediskriminácia a občianstvo Únie. Čl. 20 zakotvuje: „Týmto sa ustanovuje občianstvo Únie. Občanom Únie je každá osoba, ktorá má štátnu príslušnosť členského štátu. Občianstvo Únie dopĺňa štátne občianstvo a nenahrádza ho. Občania Únie požívajú práva a podliehajú povinnostiam ustanovených v zmluvách. Majú okrem iného:

• právo na slobodný pohyb a pobyt na území členských štátov;
• právo voliť a byť volení vo voľbách do Európskeho parlamentu a vo voľbách do orgánov samosprávy obcí v členskom štáte, v ktorom majú bydlisko, za rovnakých podmienok ako štátni príslušníci tohto štátu;
• právo požívať na území tretej krajiny, v ktorej nie je zastúpený - členský štát, ktorého sú štátnymi príslušníkmi, ochranu diplomatických a konzulárnych orgánov ktoréhokoľvek členského štátu za rovnakých podmienok ako štátni príslušníci tohto štátu;
• právo obrátiť sa s petíciou na Európsky parlament, obrátiť sa na európskeho ombudsmana a na inštitúcie a poradné orgány Únie v ktoromkoľvek jazyku zmlúv a dostať odpoveď v tom istom jazyku."

Aj z týchto ustanovení ZfEÚ môžeme vidieť, že štátne občianstvo žiadneho občana nie je nijako ukrátené, obmedzené ani pozmenené, ide len o doplnenie štátneho občianstva, v žiadnom prípade nejde o jeho nahradenie. Nemôže nastať situácia, že niekto je občanom EÚ a nie je občanom žiadneho členského štátu. Ak niekto nadobudne štátne občianstvo štátu, ktorý je členským štátom EÚ, týmto občianstvom nadobúda aj občianstvo EÚ. To isté platí aj pri strate občianstva. Ak občan akéhokoľvek členského štátu stratí toto svoje občianstvo, prestáva byť aj občanom EÚ. To neplatí, ak nadobudol občianstvo iného členského štátu.

Z prieskumu Eurobarometer, ktorý bol zverejnený vo februári 2013 vyplýva, že občania Slovenska sa cítia byť viac občanmi EÚ ako je priemer EÚ. Až 70% respondentov (občanov SR) sa cítia byť občanmi EÚ, pričom priemer v EÚ je 61%. (viď graf č. 1[7])

V prieskume sa ďalej pýtali respondentov zo všetkých členských krajín či vedia o svojich právach, ktoré im vyplývajú z občianstva EÚ. 45% respondentov odpovedalo, že svoje práva pozná. Na otázku či by respondenti chceli vedieť o svojich právach viac odpovedalo kladne 63%. Aj výsledky takýchto prieskumov prispeli k tomu, aby sa o občianstve EÚ hovorilo viac, pretože 45% je skutočne nízke percento. Z prieskumu ďalej vyplynulo, že záujem občanov členských štátov o znalosť svojich EÚ práv má klesajúcu tendenciu. (viď graf č. 2[8]) Na Slovensku však až 81% respondentov chce vedieť viac o svojich právach, ktoré majú ako občania EÚ.

Na záver považujem za potrebné spomenúť, že rok 2013 je nielen Európskym rokom občanov, ale pre nás, občanov Slovenskej republiky je významy tento rok aj z iného hľadiska. Košice sa v tomto roku spolu s francúzskym Marseille stali Európskym hlavným mestom kultúry a teda je to príležitosť, ako sa zviditeľniť na Európskej, ale aj celosvetovej úrovni.

Tomáš Sabadoš, študent 1. ročníka dennej formy magisterského štúdia na Právnickej fakulte Trnavskej univerzity v Trnave. Zaujíma sa o medzinárodné a európske právo.

Citácie:

[1] Preambula Maastrichtskej zmluvy

[2] Rozhodnutie Európskeho parlamentu a Rady č. 2011/0217 o Európskom roku občanov, čl. 2

[3] Tamtiež

[4] Prusak, J. Teória práva. str. 63

[5] Malenovský, J. Medzinárodní právo veřejné. str. 109 - 110

[6] Zmluva o Európskej únii, čl. 9

[7] http://ec.europa.eu/public_opinion/archives/eb/eb77/eb77_citizen_en.pdf

[8] http://ec.europa.eu/public_opinion/archives/eb/eb77/eb77_citizen_en.pdf

Literatúra:

- MALENOVSKÝ, J. Medzinárodní právo veřejné. Brno: Masarykova univerzita, 1993.

- PRUSÁK, J. Teória práva. Bratislava: Vydavateľské oddelenie Právnickej fakulty UK, 2001.

- Rozhodnutie Európskeho parlamentu a Rady č. 2011/0217 o Európskom roku občanov: http://eur-lex.europa.eu/LexUriServ/LexUriServ.do?uri=COM:2011:0489:FIN:SK:PDF

- Zmluva o Európskej únii: http://eur-lex.europa.eu/sk/treaties/new-2-48.htm

- Zmluva o fungovaní Európskej únii: http://eur-lex.europa.eu/sk/treaties/new-2-47.htm

- http://ec.europa.eu/public_opinion/archives/eb/eb77/eb77_citizen_en.pdf