JAROSLAV MAGURA: V mediácii nejde o právne riešenie sporu

Asociácia mediátorov Slovenska združuje ľudí, ktorí pracujú ako mediátori, prípadne ako facilitátori alebo negociátori a využívajú metódy alternatívneho riešenia sporov vo svojej profesionálnej činnosti alebo podporujú mediačné hnutie. Asociácia sa hlási k hnutiu, ktoré presadzuje alternatívne riešenie sporov, predovšetkým vo forme mediácie a uprednostňuje dobrovoľné, kontrolované, neutrálne riešenie konfliktov treťou stranou pred inými spôsobmi, akými je rozhodnutie autority, používanie násilia alebo pasívny postoj ku konfliktom. Portál najpravo.sk oslovil predsedu Asociácie mediátorov Slovenska JUDr. Jaroslava Maguru a opýtal sa ho na jeho skúsenosti v oblasti mediácie.

Ako by ste pár slovami zhrnuli prínosy mediácie pre občanov a podnikateľov?

Mediácia je alternatívnym spôsobom riešenia občianskych sporov prostredníctvom odborníka mediátora, ktorý v riešení konkrétneho sporu vystupuje ako nestranná, nezaujatá a nezávislá osoba, ktorá napomáha sporiacim sa stranám zmierne vyriešiť svoj spor tak, aby dohoda strán bola rovnovážna a do budúcna upevňovala ich ďalšie medziľudské vzťahy. Mediácia nie je formálna ako súdne konanie, nevykonávajú sa dôkazy, strany nepotrebujú právnych zástupcov, je dôverná, časovo rýchlejšia ako súdne konanie a lacnejšia. V mediačnom konaní majú strany priestor prezentovať svoje vnímanie problému tak, ako to vidia zo svojho pohľadu, teda v mediácii nejde o právne riešenie problému, ale mediácia je postavená na záujmoch strán sporu.

Je mediácia vhodná na riešenie všetkých sporov? Pri ktorých typoch sporov by ste ju rozhodne odporučili?

Mediáciou občania môžu riešiť takmer všetky susedské spory, spory občianskoprávne, majetkové, rodinné, pracovné, obchodné okrem sporov, ktoré vyžadujú meritórne rozhodnutie súdu alebo iného orgánu ako napr. Mediátor nemôže rozhodnúť o rozvode manželstva, o určení výšky výživného na maloleté detí, o určení vlastníckeho práva k veciam a teda, mediáciou nemožno riešiť spory, v ktorých zákon neumožňuje uzavrieť súdny zmier.

Jaroslav Magura

V akej oblasti sa u nás mediácii darí najviac?

Podľa mojich osobných skúseností a skúseností mediátorov v rámci Slovenska a Čiech, občania čoraz častejšie začínajú využívať inštitút mediácie pri riešení či už majetkových sporov, susedských sporov, pracovných a obchodných sporov. Rozsiahla je tiež agenda riešenia sporov v rámci rodinného práva, či už sú to spory o starostlivosť o deti, výživné, správu majetku a podobne a v neposlednom rade je to vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov po rozvode manželstva. Ľudia vítajú túto formu mimosúdneho konania pre jej neformálnosť, rýchlosť, dôvernosť a najmä preto, že ide o konanie, ktoré je finančne menej náročné ako súdny spor. To či sa darí mediácii alebo nie, je to individuálne a v mnohom závisí od osobnosti mediátora ako vie pracovať s ľuďmi, pričom úspešnosť všeobecne mediačných konaní je až osemdesiat percent, teda že sa spor vyrieši v rámci mediačného konania.

V čom nám môžu byť vzorom zahraničné úpravy inštitútu mediácie?

Mediácia v zahraničí je závislá od právnej úpravy mediácie v tom, ktorom štáte. Sú štáty, ktoré majú mediáciu povinnú pred samotným súdnym konaním, iné štáty prostredníctvom súdu nabádajú k mediácii ako dobrovoľnej forme riešenia svojho sporu a štáty, ktoré v právnom poriadku nemajú osobitne zakotvený inštitút mediácie ako je tomu napríklad v Českej republike. Súčasný vývoj európskeho práva poukazuje na to aby jednotlivé štáty podporovali tento spôsob riešenia občianskych sporov, na základe čoho nebudú zaťažované súdy jednoduchými spormi, čím sa zníži zaťaženosť súdov a teda i rýchlosť súdneho konania.

Mnohí ľudia, aj z odbornej verejnosti si stále mýlia mediáciu ako alternatívu k súdnemu konaniu a mediačné konanie v trestných veciach.

V Slovenskej republike poznáme dve formy mediačných konaní a to je mediácia v civilných veciach, teda mediácia ako forma riešenia občianskoprávnych, obchodných, rodinných a pracovných sporov, ktorú vykonáva mediátor ako podnikateľ, resp. SZČO podľa osobitného zákona a mediácia v trestných veciach, kde v rámci trestného konania mediačný a probačný úradník súdu po splnení zákonných podmienok vykonáva mediačné konania medzi poškodeným a obvineným za účelom náhrady škody spôsobenej trestným činom a pripravuje ďalšie podklady pre rozhodnutie prokurátora a sudcu v zmysle Trestného poriadku. Jeho postavenie ako štátneho úradníka upravuje osobitný zákon.

Ste predsedom Asociácie mediátorov Slovenska, máte teda rovnako ako vedenie Slovenskej komory mediátorov, neľahkú úlohu prezentovať tento relatívne nový inštitút v našom pomerne konzervatívnom prostredí a snažiť sa o zlepšenie jeho využívania resp. zvýšenie využívania mediácie pri riešení sporov. Čo Vás viedlo k tomu, aby ste sa dali na dráhu mediátora?

Na dráhu mediátora ma viedli moje osobné skúsenosti a mnoho rokov praxe na úseku trestného konania, kde počas tohto obdobia som vnímal systém vymožiteľnosti práva a teda naplnenie ústavnoprávnej ochrany občanov smerom k prístupu k spravodlivosti veľmi negatívne. V mnohých prípadoch súdy rozhodovali zdĺhavo čo bolo v neprospech účastníkov konania. Okrem uvedeného analýzou niektorých problémov a v sporoch som sám zisťoval, že mnohé veci ľudia zbytočne dávajú na rozhodnutie súdov, keď v mnohých prípadoch stačilo len málo, a to správnou komunikáciou sa pokúsiť sám spor vyriešiť. Teda videl som priestor na riešenie mnohých sporov práve v mimosúdnych konaniach. V roku 2004, keď vošiel do platnosti zákon 420/2004 o mediácii, ten bol pre mňa výzvou dať sa na dráhu mediátora a riešiť občianske spory spoločne so stranami sporu dohodou, čo sa mi do dnešného dňa darí cca v osemdesiatich percentách z celkového počtu riešených sporov.

Existuje vo Vašej praxi mediátora nejaký spor, ktorý Vám utkvel z nejakého dôvodu v pamäti? A ako skončil?

V pamäti mám množstvo riešených sporov, ktoré však vzhľadom k dôvernosti mediácie nemôžem konkrétne uvádzať. No len na okraj môžem spomenúť jeden dedičský spor, kedy dvaja súrodenci spoločne zdedili rodičovský dom, pričom tento užíval iba jeden z nich. Druhý z nich bol podielový spoluvlastník v ½ avšak túto nehnuteľnosť spolu s pozemkami k nej patriacimi nemohol nijako užívať, nakoľko brat mu odopieral prístup k tejto spoločnej nehnuteľnosti, z uvedených dôvodov, tento poškodený brat žiadal o spoluvlastníka svojho brata vyplatiť mu jeho podiel z nehnuteľnosti, keďže ju užíva iba on. Brat mu odoprel vyplatiť i čiastku, pričom spor postupne narastal do nenávisti bratov a celých rodín, kde to vrcholilo už fyzickými útokmi. Nakoniec sa poškodený brat obrátil na mňa so žiadosťou, či by som sa nepokúsil vyriešiť ich spor mimosúdne. Musím povedať, že jednalo sa o náročné konanie plné emócií avšak po štyroch mediačných stretnutiach bol spor k spokojnosti oboch strán vyriešený a odstránili sa tým i rozpory v rodinnom kruhu.

Mediátor musí byť hlavne psychológom sporu, mať potrebnú dávku empatie a snažiť sa nájsť riešenie. Sudca alebo rozhodca majú jednoduchšiu úlohu, keďže im stačí ich vlastný názor podopretý skutkovým stavom bez ohľadu na to, či tu konsenzus medzi stranami sporu existuje.

Ako som už tu spomenul, súdne konanie je prísne formálne, predmet sporu je riešený z pohľadu práva, teda žalobca v civilnom konaní, musí súdu preukázať všetko čo tvrdí v opačnom prípade neunesie bremeno tvrdenia a dôkazu, čo môže mať za následok neúspech v súdnom konaní. V mediačnom konaní sa nevykonávajú dôkazy, a proces mediácie nie je tak formálny a je založený na záujmoch strán sporu. Teda mediátor v rámci mediačného konania voľne vypočuje sporové strany, pomenuje problém, ktorý je potrebné riešiť a spoločne so stranami hľadá možnosti ako tento vyriešiť, teda strany sa sami priamo zúčastňujú na riešení svojho problému bez toho, aby boli k niečomu akokoľvek nútení. Výsledkom je mediačná dohoda strán sporu.

Vzhľadom k tomu, čo hovoríte, aký by mal byť ideálny mediátor?

Dobrý mediátor, by mal mať dobré komunikačné zručnosti, vedieť počúvať strany a správnym vedením mediačného procesu doviesť strany k dohode, ktorá je pre obe strany výhodná a vyvážená, čím do budúcna upevní vzájomné vzťahy.

Čo hovoríte na legislatívne zakotvenie mediácie. Spýtame sa to aj vás, rovnako ako sme sa opýtali aj ostatných osobností slovenskej mediácie, nepociťujú mediátori určitú nespravodlivosť vo vzťahu k rozhodcom, keďže rozhodnutie rozhodcu pri existujúcom konsenze účastníkov len na riešení sporu v rozhodcovskom konaní je exekučným titulom a dohoda, ktorá je výsledkom mediácie, a ktorá je vlastne konsenzom o merite sporu nie je sama o sebe exekučným titulom?

Je pravdou, že mediačná dohoda ako výsledok vyriešeného sporu nie je exekučným titulom a rozsudok rozhodcovského súdu je priamo po jeho právoplatnosti vykonateľným titulom. Tu však musíme rozlišovať medzi činnosťou rozhodcovských súdov, ktoré vydávajú rozsudky a mediačnou dohodou, ktorá nie je rozhodnutím autority (rozhodcu), ale výsledkom dohody sporových strán, teda s pohľadu práva ide o záväzkovo právny úkon účastníkov dohody, kde plnenia sa je možné domáhať len v súdnom konaní. Preto je dôležité vidieť rozdiel medzi rozhodcovským konaním, kde rozhodca rozhoduje ako autorita a mediačným konaním, kde mediátor pôsobí ako prostredník, ktorý napomáha sporovým stranám zmierne dohodou vyriešiť svoj spor.

Takže skutočnosť, že mediačná dohoda nie je exekučným titulom je jeden z vážnejších problémov?

V praxi vykonávania mediátorskej činnosti existuje mnoho rušivých vplyvov, ktoré sťažujú mediátorom samotný výkon mediačných konaní. V prvom rade sú to problémy novely zákona o mediácii, spočívajúce v povinnosti strán overiť si podpisy na zmluve o tom, že sa dohodli spor riešiť mediáciou a následne túto dohodu vložiť do notárskej centrálneho registra, teda mediačné konanie sa ešte nezačalo a účastníci už majú za povinnosť hradiť tieto náklady. Týmto v praxi nastali problémy práve v tom, že mediátor musí ľudí vysielať na notárske úrady a veľa ľudí nemá trpezlivosť na to, aby pol dňa čakali na tieto úkony. V mnohých prípadoch nám odmietajú samotnú mediáciu. Ďalšou skutočnosťou ovplyvňujúcou kvalitu mediácie ako takej, ako ste už naznačili, je samozrejme skutočnosť, že mediačná dohoda nie je vykonateľným titulom a jej vykonateľnosť sa musí zabezpečiť formou súdneho rozhodnutia alebo notárskou zápisnicou, čo znovu predražuje celú mediáciu a odrádza ľudí uzatvárať dohody, ktoré majú len úroveň záväzkovo právneho vzťahu.

Čo by teda mohlo pomôcť mediácii k jej širšiemu využívaniu a zaradeniu medzi plnohodnotné alternatívy riešenia sporov?

V rámci prípravy novely zákona o mediácii sme spoločne s Asociáciou mediátorov Slovenska presadzovali mnoho vecí, ktoré by mediáciu posunuli v našom štáte dopredu. Navrhovali sme zrušiť povinnosť registrovať dohodu o riešení sporu mediáciou v notárskom centrálnom registri listín, čo predražuje proces mediácie smerom k občanovi, taktiež overovanie podpisov na týchto listinách, no nepodarilo sa to. Navrhovali sme povinnú mediáciu pred samotným súdnym konaním, vykonateľnosť mediačných dohôd, ani to sa nepodarilo, mierne sa však posilnilo postavenie mediácie v rámci Občianskeho súdneho poriadku, žiadali sme taktiež upraviť úpravu začiatku a konca mediácie, ktoré bolo zmätočne, avšak ani to sa nepodarilo a mnoho ďalších návrhov, s ktorými sa však Ministerstvo spravodlivosti SR nestotožnilo. Naďalej však budeme robiť všetko preto, aby mediácia bola pre občana zaujímavá a čoraz viac si získavala svojich priaznivcov z hľadiska sporiacich sa strán.

Kedy teda ľudia začnú na Slovensku uprednostňovať mediáciu pred autoritatívnym riešením sporov?

Až sa zmení ich uvažovanie v tom smere, že ak chcem riešiť svoje problémy, nebudem o to žiadať úplne cudzích ľudí, aby to urobili za mňa, ale sám prispejem vlastným konaním k tomu, aby sa hľadali spoločné cesty vedúce k vyriešeniu problému, čo už je náročnejšie. Je pohodlnejšie sa zveriť do rúk autorít tohto štátu, aby rozhodovali o mojom osude a po neuspokojivom rozhodnutí nadávať na celý systém, skorumpovaných sudcov, advokátov a podobne, než aby som sa sám pokúsil o dohodu a takto jednoduchšie vyriešil svoj problém.