Rozhodcovský rozsudok ako nerovnocenný exekučný titul?

Hoci v našich podmienkach ešte stále pretrváva riešenie civilných sporov štandardným spôsobom – prostredníctvom súdu, čoraz častejšie možno vidieť snahu strán riešiť ich spor alternatívne, a to najmä cestou rozhodcovského konania. To, že si účastníci pre riešenie svojho sporu vybrali túto cestu sa ukazuje najmä v exekučnom konaní, kedy vo väčšine prípadov predstavuje rozhodcovský rozsudok ako exekučný titul určité prekážky. A to aj napriek tomu, že v zmysle ust. § 41, ods.2 písm. b) Exekučného poriadku je riadne zaradený medzi exekučné tituly. Hoci podľa spomínaného ustanovenia možno deliť exekučné tituly do dvoch základných skupín, a to na:

• vykonateľné rozhodnutia súdov
• ostatné rozhodnutia, taxatívne vymedzené v ods. 2,

neznamená to, že by mali rôznu silu. Všetky exekučné tituly v tomto ustanovení majú rovnocenné postavenie. Nie vždy však toto v praxi platí. Spornými sú v prvom rade najmä rozhodcovské rozsudky, ale taktiež aj notárske zápisnice. Pokiaľ súdny exekútor požiada exekučný súd o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, podkladom ktorej je ako exekučný titul rozhodcovský rozsudok (alebo notárska zápisnica), v zmysle ust. § 44, ods. 2 Exekučného poriadku súd nemá zákonom stanovenú lehotu, dokedy musí poverenie vydať. Pri ostatných exekučných tituloch má súd Exekučným poriadkom vymedzenú inštruktívnu lehotu, počas ktorej je povinný preskúmať, či žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul nie sú vo vzájomnom rozpore. Ak rozpor nezistil, do 15 dní od doručenia žiadosti o udelenie poverenia písomne poverí príslušného exekútora (toho, ktorý žiadosť súdu podal) vykonaním exekúcie. Ibaže by vzájomný rozpor medzi uvedenými písomnosťami zistil, kedy následne žiadosť exekútora uznesením zamietne.

Už spomínaný § 44, ods. 2 do istej miery poukazuje na to, že rozhodcovský rozsudok (a taktiež notárska zápisnica) má určité špecifické postavenie. Je to veľmi zaujímavé, najmä keď prihliadneme na podstatu celého rozhodcovského konania.

Rozhodcovské konanie (arbitráž) predstavuje jeden z alternatívnych spôsobov riešenia civilných sporov. Z týchto spôsobov sa využíva najčastejšie. Je zároveň najviac podobné konaniu pred súdom ako takým, aj keď netreba zabúdať, že prebieha pred orgánom, ktorý nemá povahu orgánu verejnej moci. Rozhodcovským orgánom môže byť jeden alebo viacero rozhodcov, ktorí potom tvoria rozhodcovský súd. Takýmto orgánom je tiež stály rozhodcovský súd. Nie je vylúčené, aby rozhodcom bol notár.

Toto konanie je upravené v zákone č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní. Cieľom úpravy obsiahnutej v tomto predpise nie je „odstrániť", resp. nahradiť činnosť súdov, ale naopak, súdy v určitých prípadoch odbremeniť. Najmä pokiaľ ide o jednoduché spory, ktorých riešením by súdy boli zbytočne zahlcované. Platná právna úprava plne podporuje arbitrážne konanie, čo sa prejavuje najmä v jeho výhodách, akými sú rýchlosť, neformálnosť, a v neposlednom rade aj úspornosť. Avšak, nie vždy je možné postupovať touto cestou.

Právomoc rozhodcovského súdu je vylúčená, pokiaľ ide o spory súvisiace s núteným výkonom rozhodnutí, spory ktoré vzniknú v priebehu konkurzného konania, taktiež pokiaľ ide o spory o osobnom stave, ako aj o spory týkajúce sa vlastníckeho práva (jeho vzniku, zmeny ako aj zániku) a spory súvisiace s inými vecnými právami viažucimi sa na nehnuteľnosť. Naopak, rozhodcovské súdy majú právomoc rozhodovať majetkové spory, ktoré vznikli buď z občianskoprávnych alebo obchodnoprávnych vzťahov (a to aj medzinárodných), ak je miesto konania v Slovenskej republike, a majú právomoc rozhodovať o otázkach uznania a výkonu tuzemských a cudzích rozhodcovských rozhodnutí v Slovenskej republike.

Výsledkom arbitráže (za predpokladu splnenia všetkých zákonných podmienok) je rozhodnutie, ktorým je rozhodcovský rozsudok. Tým sa rozhoduje nielen meritórne, ale aj v prípade schválenia zmieru medzi účastníkmi konania. Rozhodcovský rozsudok je spôsobilým exekučným titulom, za predpokladu, že nedošlo k jeho zrušeniu. Zákon o rozhodcovskom konaní totiž pripúšťa možnosť preskúmania rozhodcovského rozsudku (iba tuzemského) civilným súdom. Také konanie možno začať iba na základe žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku. Prípady, kedy žalobu možno podať taxatívne vymedzuje ust. § 40, ods. 1 Zákona o rozhodcovskom konaní. Treba mať však na zreteli, že podanie žaloby nemá odkladný účinok, a teda (aby sa žalobca prípadne exekúcii vyhol) je potrebné podať zároveň návrh na odklad vykonateľnosti.

Ak však žaloba o zrušenie rozhodcovského rozsudku nebola podaná, prípadne aj bola, ale nebol podaný návrh na odklad vykonateľnosti, nič nebráni tomu, aby oprávnený podal návrh na vykonanie exekúcie. Tu však nastáva zlom. Súdy čoraz častejšie (a domnievame sa, že aj z dôvodu ich zahltenia) ponechávajú žiadosť exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie tzv. bokom, odvolávajúc sa na Exekučný poriadok a žiadnu lehotu. Nie raz sa stane, že súd poverí exekútora až za rok či dva od podania žiadosti o udelenie poverenia, čo je do istej miery v rozpore so zásadou rýchlosti konania, kedy tak súd brzdí možné a rýchle vymoženie pohľadávky oprávneného, jej príslušenstva a trov exekúcie. Povinný (za predpokladu, že sa dozvedel o podaní návrhu na vykonanie exekúcie) má tak čas svoj majetok „ukryť", prípadne urobiť iné kroky smerujúce k zmareniu uspokojenia nároku oprávneného.

V týchto prípadoch sa súdy odvolávajú jednak na neexistenciu lehoty, ale taktiež veľmi často na povinnosť preskúmať správnosť rozhodnutia (pretože ide o rozhodnutie vydané iným orgánom ako orgánom verejnej moci), pričom zabúdajú, že nie sú oprávnené skúmať dôvody, prečo rozhodcovský súd rozhodol tak ako rozhodol. Súdy zabúdajú, že toto právo majú iba v jednom jedinom prípade (a keďže často účastníci konania sú neznalí, do istej miery zneužívajú toto pravidlo aj v iných prípadoch), a to pokiaľ ide o rozhodcovský rozsudok, kedy predmetom bol spor vyplývajúci zo spotrebiteľskej zmluvy, ak rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Toto je tiež jeden z dôvodov na zastavenie exekučného konania, kedy súd o zastavení rozhodne ex offo, v zmysle ust. § 57, ods. 1, písm. g).

Preto vzniká otázka (samozrejme, pokiaľ nejde o prípady spotrebiteľských zmlúv), prečo súdy zbytočne predlžujú konanie, a svojim nekonaním degradujú rozhodcovské rozsudky, ktoré sú legitímnym exekučným titulom? Prečo tak postupujú aj po tom ako Najvyšší súd vo svojom uznesení 3 M Cdo 11/2010 vyslovil, že: „....Vzhľadom na to, že právoplatný rozhodcovský rozsudok má rovnaké účinky ako rozsudok všeobecného súdu, účinky rozhodcovského rozsudku majú ten dôsledok, že exekučný súd musí s takýmto rozsudkom nakladať rovnako ako s rozsudkom všeobecného súdu. V opačnom prípade by porušil zásadu rovnocennosti a neprípustne uplatnil rozdielny procesný postup v prípade, ak oprávnený uplatňuje svoje právo na základe exekučného titulu vydaného všeobecným súdom a iný prístup, ak oprávnený uplatňuje svoje právo na základe exekučného titulu vydaného v rozhodcovskom konaní. Konkrétne to teda znamená, že rozsudkom rozhodcovského súdu je exekučný súd viazaný rovnako, ako je viazaný rozsudkom všeobecného súdu. Vyplýva to z § 159 ods. 2 O.s.p., v zmysle ktorého výrok právoplatného rozsudku je záväzný pre účastníkov a pre všetky orgány. To isté teda platí aj v prípade, ak ide o rozsudok rozhodcovského orgánu.".

Takýmto spôsobom totiž súdy nenapĺňajú základnú myšlienku zákonodarcu podporovať alternatívne riešenie sporov, ktorým by boli odbremenené a mohli sa venovať naozaj závažnejším prípadom. Svojim postupom iba odrádzajú potenciálnych oprávnených využiť cestu arbitráže, ktorá je jednoduchšia, flexibilnejšia, úspornejšia a aj rýchlejšia, keďže v konečnom dôsledku, pokiaľ by sa celá vec dostala do štádia exekučného konania, ešte stále nemusia mať vyhraté. Možno povedať, že aj v tomto prípade je teória jedna vec, kým prax si ide svojou cestou.

Mgr. Martina Jenčová
absolventka Paneurópskej vysokej školy, fakulty práva 

Ilustračné foto: najprávo.sk