Analýza článkov 11, 12 a 13 Ústavy Slovenskej republiky

Ústava Slovenskej republiky bola schválená Slovenskou národnou radou počas existencie Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky. K prijatiu ústavy samostatnej Slovenskej republiky došlo dňa 1. septembra 1992. Publikovaná v Zbierke zákonov pod číslom 460 bola dňa 1. októbra 1992 a v tento deň nadobudla platnosť aj účinnosť, hoci účinnosť niektorých článkov sa musela odložiť z dôvodu stále existujúcej federácie. Názory, že Ústava SR nadobudla účinnosť 1. januára 1993, sú preto nesprávne. Ústava bola vyhlásená v Zbierke zákonov Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky. Tento stav trval desaťročia a v Zbierke zákonov SR boli uverejnené zmeny ústavy, ale nie jej základný text. Zmena nastala 13.4.2001, keď v čiastke 56, pod číslom 135/2001 Z.z. bolo uverejnené úplné znenie Ústavy SR č. 460/1992 Zb. Ústava SR bola doteraz 11x novelizovaná ústavnými zákonmi č. 244/1998 Z.z., 9/1999 Z.z., 90/2001 Z.z., 140/2004 Z.z., 323/2004 Z.z., 463/2005 Z.z., 92/2006 Z.z., 210/2006 Z.z., 100/2010 Z.z., 356/2011 Z.z. a 232/2012 Z.z. Posledná novelizácia týkajúca sa imunity poslancov NR SR (čl. 78 ods. 3 a 4) nadobudla účinnosť 1. septembra 2012. 

Ústava SR vykazuje znaky ústavy moderného štátu, ustanovuje základné princípy a pravidlá organizácie a realizácie verejnej moci v štáte a vzťahu štátu a jednotlivca, resp. vzťah orgánov verejnej moci a subjektov základných práv a slobôd, zabezpečuje stabilitu právneho poriadku, obmedzuje verejnú moc a garantuje sféru práv a slobôd jednotlivých právnych subjektov. Ústava SR nie je politickou deklaráciou ako jej predchodkyne z rokov 1948 a 1960, Ústava SR je základný a najvýznamnejší prameň práva, predstavuje taký právny dokument, ktorého jednotlivé ustanovenia premanentne regulujú spoločenské vzťahy každého subjektu v štáte a popri ktorom neexistuje žiadny iný právny predpis tejto povahy a sily. Má polylegálny charakter, pretože jej súčasťou je aj Listina základných práv a slobôd a viacero ústavných zákonov, ktoré ju priamo menia a dopĺňajú.

Členenie Ústavy SR: Preambula, 9 hláv - členiace sa na oddiely (dokopy 21) a 156 článkov. Základné práva a slobody sú upravené v druhej hlave v čl. 11 až 54. Táto hlava je najobsiahlejšou časťou ústavy, čo zároveň odzrkadľuje aj mimoriadny význam, ktorý sa tomuto inštitútu v Slovenskej republike priznáva. Ústavná úprava základných práv a slobôd vychádza z medzinárodných zmlúv a dohôd o ochrane ľudských práv a slobôd, ku ktorým sa pripojila a ktoré ratifikovala Česká a Slovenská Federatívna Republika a ktorých záväzky preberá i Slovesnká republika. Ústava SR vychádza z nedotknuteľnosti a univerzálneho charakteru prirodzených ľudských práv, mimoriadny význam má ochrana základných práv a slobôd pred Ústavným súdom SR, prípadne aj prostredníctvom príslušných orgánov Rady Európy a Európskej únie.

Čl. 11

Tento článok sa zrušil ústavným zákonom 90/2001 Z. z., s účinnosťou od 1. júla 2001. Znenie článku: „Medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných slobodách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom, majú prednosť pred jej zákonmi, ak zabezpečujú väčší rozsah základných práv a slobôd." Na základe tohto ustanovenia sa základné medzinárodné ľudskoprávne dokumenty, ktorými je Slovenská republika viazaná, stávajú takisto prameňom práva SR v oblasti ľudských práv, majú dokonca v určitých prípadoch prednosť pred zákonnými normami SR. Táto ústavnoprávna úprava umožnila v danej dobe kompatibilitu právneho poriadku SR s medzinárodnými dohodami, dohovormi a konvenciami, no postupom času a s ohľadom na ambície SR vstúpiť do EÚ dostatočne neupravovala vzťah medzinárodného a vnútroštátneho práva. Preto bol prijatý ústavný zákon č. 90/2001 Z.z., ktorý:

• doplnil čl. 1 o druhý odsek;
• obsah článku 11 premietol do čl. 7 ods. 5 ústavy.

Čl. 12

(1) Ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach. Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.

Ustanovenie článku 12 ods. 1 obsahuje 2 vety s rozdielnou šírkou dotknutých subjektov. Prvá veta sa týka len ľudí, teda fyzických osôb, je formulovaná v plurále. Pri jej doslovnom výklade a uplatnení by subjektom ochrany bola iba množina ľudských bytostí, ale nie jednotlivec. Účelom je však zaručiť rovnosť a slobodu každému, preto výklad a uplatnenie prvej vety musí byť extenzívny. To znamená, že nie ľudia ako skupina neurčitého počtu, ale každý človek sám osebe je subjektom ochrany. Každému sa zaručuje sloboda a rovnosť v dôstojnosti i právach. Druhá veta je formulovaná všeobecne, vyslovene neurčuje, že subjektom ochrany je len fyzická osoba. Zásady druhej vety sa môžu týkať aj právnických osôb, pokiaľ sú im priznávané práva a slobody. Každému subjektu základného práva a slobody sa zaručujú 4 kvality práva alebo slobody:

1. neodňateľnosť – zaručuje, že raz priznané základné právo alebo slobodu nemožno oprávnenému subjektu odňať, táto záruka chráni subjekt pred orgánmi verejnej moci a aj pred tretími osobami;

2. nescudziteľnosť – vylučuje sa postúpenie základného práva oprávnenou osobu na iného bez ohľadu na právny úkon, ktorým by sa postúpenie základného práva alebo slobody uskutočnilo;

3. nepremlčateľnosť – zaručuje, že základné právo alebo sloboda nezanikne plynutím času. Nepremlčateľnosť nemôžeme odvodzovať od pojmu premlčanie so záverom, že základné právo alebo slobodu nemožno premlčať, ale možno ho prekludovať.

4. nezrušiteľnosť – zaručuje, že verejná moc nemôže základné právo alebo slobodu zrušiť alebo vyhlásiť za neplatné.

(2) Základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo, politické, či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.

Účelom úpravy čl. 12 ods. 2 je ochrana pred diskrimináciou, ktorú definujeme ako hodnotenie ľudí nie podľa ich individuálnych vlastností, ale podľa príslušnosti k určitej spoločenskej skupine. Súčasťou slovenského právneho poriadku je zákon č. 365/2004 Z.z o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov (antidiskriminačný zákon), ktorý v paragrafe 2 ods. 2 ustanovuje: „Diskriminácia je priama diskriminácia, nepriama diskriminácia, obťažovanie a neoprávnený postih; diskriminácia je aj pokyn na diskrimináciu a nabádanie na diskrimináciu". Ustanovenie článku 12 ods. 2 slúži na generálnu ochranu pred diskrimináciou a prvou vetou ods. 2 sa určujú dôvody, pre ktoré nemožno diskriminovať (pohlavie, rasa, farba pleti, jazyk, viera a náboženstvo, politické či iné zmýšľanie, národný pôvod, sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie). Ide o jasné a presne vymedzené dôvody a taxatívny výpočet sa de facto mení na demonštratívny, pretože zákazom diskriminácie je aj „iné zmýšľanie" a „iné postavenie". Pojem „iné postavenie" možno označiť za ústavnú normu určenú na uplatnenie prostredníctvom extenzívneho výkladu. Ústavný súd SR uplatnil klauzulu „iné postavenie" takto: „Podľa článku 12 ods. 2 ústavy je zakázaným diskriminačným dôvodom aj iné postavenie. Skutočnosť, či niekto je alebo nie je duchovným ktorejkoľvek cirkvi, je jeho iným postavením. Preto ho z tohto dôvodu nemožno zvýhodňovať ani znevýhodňovať." ( III. ÚS 64/2000. Nález z 31. januára 2001).

Väčšina z vyššie uvedených dôvodov sú imanentné človeku ako ľudskej bytosti a nemožno ich aplikovať na právnické osoby. Právnické osoby chráni pred diskrimináciou iba ochrana pred rozdielnym nakladaním z dôvodu majetku, niekedy aj ochrana z dôvodu iného postavenia, pričom „iné postavenie" sa môže stať dôvodom ochrany právnickej osoby pred diskrimináciou iba vtedy, ak ide o dôvod nepodliehajúci ochrane z titulu rasy, náboženstva, farby pleti, atď. (teda toto ustanovenie nie je možné podať tak extenzívne, aby sa právnickej osobe priznala ochrana aj z ostatných dôvodov).

(3) Každý má právo slobodne rozhodovať o svojej národnosti. Zakazuje sa akékoľvek ovplyvňovanie tohto rozhodovania a všetky spôsoby nátlaku smerujúce k odnárodňovaniu.

Článkom 12 ods. 3 sa priznávajú dve práva – právo slobodne rozhodovať o svojej národnosti a právo rozhodovať o svojej príslušnosti k etnickej skupiny. Ústava SR neobmedzuje uplatnenie oboch práv preukázaním znakov etnickej skupiny na strane osoby proklamujúcej svoju príslušnosť k danému etniku, ani nevyžaduje preukázanie príslušnosti k národnosti. Uplatnenie týchto práv sa odvíja od domnienky rozumného rozhodnutia o príslušnosti k národnosti alebo etnickej skupine.

Právo slobodne rozhodovať o svojej národnosti sa priznáva bez obmedzení. Možno sa prihlásiť k národnosti, ktorej iní príslušníci žijú na území SR, ale aj k národnosti, ktorej iní príslušníci nie sú usadení na území SR, prípadne na jej území nikdy nežili.

Čl. 12 ods. 3 treba vykladať extenzívne, že sa priznáva aj právo rozhodovať o svojej príslušnosti k etnickej skupine, čím sa zabezpečuje rovnosť ľudí a zabraňuje ich znevýhodňovaniu okrem iného pre príslušnosť k etnickej skupine.

Druhou vetou sa zakazuje oprávnenú osobu nútiť k voľbe svojej národnosti alebo etnickej skupiny – nútiť k prihláseniu sa k určitej národnosti alebo zabrániť v rozhodnutí prihlásiť sa k národnosti alebo etnickej skupine.

Subjektom tejto implikovanej povinnosti správať sa tak, aby nikto nebol nútený k voľbe národnosti alebo etnickej skupiny, je každý orgán verejnej moci a aj tretie osoby.

Ústava zakazuje všetky spôsoby nátlaku smerujúce k odnárodňovaniu. Subjektom tejto ochrany je každý. Implikovanú povinnosť zdržať sa nátlaku smerujúceho k odnárodňovaniu má každý orgán verejnej moci, aj tretie osoby. Ochrana pred odnárodňovaním sa poskytuje v rovnakej miere pre prípad nátlaku zo strany ľubovoľnej národnej, národnostnej alebo etnickej väčšiny na menšinu, ako aj pred nátlakom ľubovoľnej menšiny na väčšinu.

Rozhodovanie o národnosti patrí medzi prirodzenoprávne východiská základných práv a slobôd. Netýka sa konkrétneho štátu a štátneho občianstva, ani ovládania príslušného jazyka. Rozhodovanie o národnosti je realizáciou nadpozitívnych práv jednotlivca. Súvisí so slobodou myslenia a slobodou presvedčenia. Každý jednotlivec si môže určiť svoju národnosť v konkrétnom čase a situácií tak, ako to cíti.

V praxi sa princíp rozhodovania o národnosti realizuje v dvoch rovinách:

• ako adekvátna úprava národnostnej (menšinovej) problematiky,
• prepracované zákony vo vzťahu k ostatným cudzincom, ktorí sú na území daného štátu a neovládajú štátny jazyk.

Ustanovenie článku 12 ods. 3 ústavy je vyjadrením princípu rovnosti a nediskriminácie vo vzťahu k výberu príslušnosti k národnosti. Vyjadruje teda aj zásadu slobodného rozhodovania osoby o príslušnosti k národnostnej menšine bez toho, aby taká osoba bola predmetom akýchkoľvek pokusov o asimilovanie proti jej vôli.

(4) Nikomu nesmie byť spôsobená ujma na právach pre to, že uplatňuje svoje základné práva a slobody.

Ústava týmto článkom výslovne priznáva ochranu pred postihom za uplatnenie základného práva alebo slobody. Pojem ujma, ktorý sa za týmto účelom používa, nemožno stotožniť s významom, aký má v občianskom a obchodnom práve. Pojem ujma treba v tomto prípade vysvetliť extenzívne, nad rámec súkromnoprávneho vymedzenia, ako synonymum všetkého, čo bude mať negatívny dopad na toho, kto uplatnil svoje základné právo alebo slobodu, ak negatívny dopad bude v príčinnej súvislosti s uplatnením základného práva alebo slobody.

Podľa Ústavného súdu ujma na právach neznamená len nemožnosť uplatňovať už nadobudnuté právo, ale aj akékoľvek iné obmedzenie pri nadobúdaní práva, pokiaľ sa prejavilo v porušení ústavnej zásady rovnosti v právach podľa čl. 12 ods. 1. O ujme na práve možno hovoriť tiež vtedy, ak jediným dôvodom vylučujúcim jeho nadobudnutie bolo predošlé uplatnenie niektorého zo základných práv alebo slobôd.

Prirodzenoprávne východiská sú spojené s týmto ústavným zákazom, ktorý je zárukou princípu všeobecnosti. Ústava uplatnenie práv a slobôd zabezpečuje najmä formou nápravy tým, že každý má právo na súdnu a inú právnu ochranu (čl. 46 ods. 2).

V konkrétnych zákonoch, ktoré vykonávajú ústavu, je bližšia úprava ochrany osobnosti, námietky zaujatosti sudcov, možnosť podávania petície a sťažností.

Čl. 13

(1) Povinnosti možno ukladať
a) zákonom alebo na základe zákona, v jeho medziach a pri zachovaní základných práv a slobôd,
b) medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 4, ktorá priamo zakladá práva a povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb, alebo
c) nariadením vlády podľa čl. 120 ods. 2.

Znenie článku 13 ods. 1 bolo novelizované ústavným zákonom č. 90/2001 Z.z. s účinnosťou od 1. júla 2001. Zaviedlo sa členenie odseku 1 na písmená, v ktorých sa rozšíril počet prameňov práva, v ktorých možno ukladať povinnosti. Pôvodne formulácia znela: ,,Povinnosti možno ukladať len na základe zákona, v jeho medziach a pri zachovaní základných práv a slobôd."

Článkom 13 ods. 1 sa určuje jedna formálna a jedna materiálna podmienka, ktoré sa pri ukladaní povinností musia splniť.

Formálnou podmienkou súladu povinností s ústavou je uloženie povinností pri zachovaní pravidiel určených pre ukladanie povinností. Povinnosť musí byť určená v uznanom prameni práva:

• zákon,

• vykonávací predpis, ktorý je vydaný na základe výslovného splnomocnenia ustanoveného v zákone a v rozsahu udeleného splnomocnenia,
• medzinárodná zmluva uvedená vo výpočte čl. 7 ods. 4, ak priamo zakladá povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb,
• nariadenie vlády – len normotvorba dotýkajúca sa základných práv a slobôd, vláda môže určiť iba povinnosti, ktorými sa základné práva a slobody neobmedzia, pretože ich obmedzenie je predmetom úpravy čl. 13 ods. 2-4 – obmedzenia prípustné len na základe zákona.

Materiálnou podmienkou je zachovanie základného práva alebo slobody. Povinnosťou sa nesmie základné právo alebo sloboda poprieť (zrušiť alebo uložiť povinnosť, ktorej plnenie má za následok, že základné právo alebo sloboda sa pre oprávnenú osobu stane nedostupné alebo nevymožiteľné), inak by materiálna podmienka nebola splnená.

Podstatou povinnosti je zabezpečenie záväzku, ktorý od jednotlivca možno v demokratickom a právnom štáte vyžadovať vo verejnom záujme na riadne fungovanie verejnej moci.

Za povinnosť sa nepovažuje príkaz zdržať sa uplatnenia svojho práva, ani príkaz strpieť nerešpektovanie svojho práva orgánom verejnej moci alebo treťou osobou – obmedzenie práva podliehajúce čl. 13 ods. 2.

Ústava Slovenskej republiky ustanovuje konkrétne povinnosti. Vzniká tu kontradiktórny legislatívny problém, že Ústava SR – druhá hlava má názov Základné práva a slobody, teda nie povinnosti. Napriek tejto skutočnosti ústava ustanovuje najmä tieto povinnosti:

• povinnosť vykonávať školskú dochádzku po dobu, ktorú ustanoví zákon (čl. 42 ods.1)

• povinnosť chrániť a zveľaďovať životné prostredie a kultúrne dedičstvo (čl. 44 ods. 2).

Nepriamo je možné z ústavy vyvodiť aj ďalšie povinnosti – príkazy: petíciou nemožno vyzývať na porušovanie základných práv a slobôd (čl. 27 ods. 2), nikto nesmie byť pozbavený života (čl. 15 ods. 2), nikoho nemožno mučiť ani podrobiť krutému, neľudskému či ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu (čl. 16 ods. 2), nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktoré ustanoví zákon, nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok (čl. 17 ods. 2), nikoho nemožno poslať na nútené práce alebo nútené služby (čl. 18 ods 1), obrana Slovenskej republiky je povinnosťou a vecou cti občanov, branná povinnosť (čl. 25. ods 1), nikoho nemožno nútiť, aby vykonával vojenskú službu, ak je to v rozpore s jeho svedomím alebo náboženským vyznaním (čl. 25 ods. 2). 

Bc. Natália Kučerová
študentka 5. ročníka Právnickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave

Použitá literatúra

Ústava SR č. 460/1992 Zb.

Ústavný zákon č. 90/2001 Z.z.

Nález Ústavného súdu II. ÚS 64/2000 z 31. januára 2001

Nález Ústavného súdu III. ÚS 100/02 z 30. januára 2003

Zákon č. 365/2004 Z.z o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov (antidiskriminačný zákon)

CIBULKA, L. - POSLUCH, M.: Štátne právo Slovenskej republiky. Heuréka, 2009. 341 s. ISBN 978-808-912-256-1

KRÁĽ, J. a kolektív: Ústavné garancie ľudských práv. Bratislava : Vydavateľské oddelenie Právnickej fakulty Univerzity Komenského, 2004. 243 s. ISBN 80-7160-173-X. 

Ilustračné foto: portal.concourt.sk