Vývoj judikatúry najvyššieho súdu

Dôveru v určitú rozhodovaciu prax v skutkovo i právne porovnateľných veciach vyvoláva až prezentovaná rozhodovacia prax súdu najvyššej inštancie, ktorá sa ustálila po určitú dobu, a nie ojedinelé rozhodnutie súdu. Požiadavka právnej istoty taktiež automaticky neznamená, že sa judikatúra najmä najvyššieho súdu nemôže vyvíjať, resp. že v prípade, ak je prijaté ojedinelé rozhodnutie, vybočujúce z doterajšej línie rozhodovacej praxe, sa konajúci súd nemôže vrátiť na pôvodnú líniu rozhodovacej činnosti.

(uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 10. 11. 2011, sp. zn. IV. ÚS 481/2011-19)

Z rozhodnutia:

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd") bola 16. decembra 2010 doručená sťažnosť Ing. M. J. (ďalej len „sťažovateľ"), ktorou namietal porušenie čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava") uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd") č. k. 3 Cdo 97/2010-124 z 22. septembra 2010 (ďalej aj „napadnuté uznesenie najvyššieho súdu").
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ uzatvoril 13. februára 2004 zmluvu o pripojení s obchodnou spoločnosťou S., a. s., na základe ktorej mu bol aktivovaný prístup do internetovej siete prostredníctvom modemu volaním na určité telefónne číslo (tzv. dial-up pripojenie). Nadväzne na to začal internetové služby využívať a za február 2004 mu bol vystavený účet za poskytnuté služby vo výške 1 291 Sk, ktorý zaplatil.