Ústavný súd by mal zosúladiť svoju prax s judikatúrou ESĽP

Dňa 22.októbra 2013 vyhlásil Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „Súd") rozsudok v prípade Soltész proti Slovenskej republike. Sťažovateľom bol novinár, ktorý v roku 2003 v novinách Národná obroda uverejnil článok o zmiznutí podnikateľa A. v Poprade. V článku okrem iného opisoval stretnutie osoby B. s podnikateľom A. večer pred jeho zmiznutím. B. následne podal proti sťažovateľovi žalobu na ochranu osobnosti, v ktorej namietal, že článok zasiahol do jeho povesti, pretože vyvolal medzi jeho známymi dojem, že sa podieľal na zmiznutí.

Novinára zaviazali na zaplatenie 28 tisíc eur

Okresný súd Poprad v roku 2006 jeho žalobe vyhovel a zaviazal sťažovateľa zaplatiť B. 28 500 EUR z titulu nemajetkovej ujmy a trovy konania. Po tom, ako sa sťažovateľ proti rozsudku odvolal, Krajský súd v Prešove sumu znížil na 3 000 EUR (plus trovy konania vo výške 10 150 EUR). Sťažovateľ sa následne obrátil so sťažnosťou na Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd"), kde namietal porušenie svojho práva na slobodu prejavu rozhodnutiami všeobecných súdov.

Ústavný súd sťažnosť odmietol

Ústavný súd sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú. Rozhodol, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplynie z toho, že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavnoprocesné princípy.

Záujem spoločnosti byť informovaný

Súd v rozsudku z 22. októbra 2013 naopak konštatoval, že v dôsledku konania všeobecných súdov právo sťažovateľa na slobodu prejavu chránené článkom 10 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor") porušené bolo. Súd však nevytkol všeobecným súdom ich rozhodnutie ako také, kritizoval spôsob, akým k nemu dospeli. Mal za to, že súdy neposúdili vec podľa štandardov vyplývajúcich z článku 10 Dohovoru, keď sa nezaoberali otázkami verejného záujmu na zverejnení informácie a zachovaním rovnováhy medzi záujmom spoločnosti byť informovaný a záujmom jednotlivca na ochrane jeho povesti, ale sústredili sa len na dokazovanie pravdivosti zverejnenej informácie. Súd tiež posúdil postup ústavného súdu a dospel k záveru, že právna ochrana, ktorú mal sťažovateľ na vnútroštátnej úrovni k dispozícii nespĺňala kritériá článku 10 Dohovoru.

Na základe tohto zistenia Súd sťažovateľovi priznal 14 463 EUR ako náhradu majetkovej ujmy, ktorá mu vznikla v dôsledku konaní pred vnútroštátnymi súdmi a 5 852 EUR ako náhradu nemajetkovej ujmy. Priznal tiež sťažovateľovi 3 935,1 EUR ako náhradu trov a výdavkov v konaní.

Formalistický prístup ústavného súdu

Zástupkyňa vlády Slovenskej republiky vyjadrila poľutovanie nad formalistickým prístupom ústavného súdu, ktorý kritizovala z analogických dôvodov ako Súd už v roku 2003 (Ústavný súd a princíp subsidiarity, Justičná revue 6-7/2003), pričom upozorňovala na to, že bude mať za následok neúčinnosť ochrany poskytovanej na vnútroštátnej úrovni a podávanie sťažností na Súd vrátane z toho plynúcich finančných záväzkov. Zástupkyňa vlády preto vyzýva ústavný súd, aby zosúladil svoju rozhodovaciu prax s judikatúrou Súdu.

Zdroj: TS MS SR
Ilustračné foto: najprávo.sk