Utorok, 19. marec 2024 | meniny má Jozef , zajtra Víťazoslav
Predplatné
Utorok, 19. marec 2024 | meniny má Jozef , zajtra Víťazoslav
TlačPoštaZväčšiZmenši

Osobný bankrot – popieranie pohľadávok veriteľov v konkurze

Ľubomír Džačár • 23.5. 2020, 15:17

V osobnom bankrote v podobe konkurzu je podľa zákonom stanoveného pravidla subjektom oprávneným vykonať popretie prihlásenej pohľadávky veriteľa výlučne iný prihlásený veriteľ.

Ide o jednu z najväčších chýb bankrotovej legislatívy. Jej aplikáciou dochádza k porušovaniu základných, Ústavou SR chránených práv, predovšetkým práva na majetkovú ochranu a práva na súdnu a inú právnu ochranu, a to tak na strane veriteľov, ako aj dlžníka.

Je viac ako žiaduce, aby normu s obsahom, podľa ktorej je pohľadávky prihlásené do konkurzu oprávnený poprieť výlučne iný prihlásený veriteľ, zákonodarca bezodkladne zmenil a prijal ústavno-konformné riešenie.

Insolvenčné konanie je tradične vybudované na určitých kľúčových postupoch, vyplývajúcich z podstaty a charakteru tohto procesu (ako procesu generálnej exekúcie) a tieto procesy je možné označiť ako "essentialia negotii insolvenčného konania".

Jedným z nich je aj postup súvisiaci s verifikáciou pohľadávok, ktoré majú byť v rámci takéhoto konania uspokojované, neoddeliteľnou súčasťou tohto postupu je popieranie prihlásených pohľadávok, od uvedeného - ne/popretia pohľadávok - je totižto priamo závislý rozsah uspokojenia všetkých tých pohľadávok v konkurze, ktoré v konkurze uspokojené byť majú, pričom uvedené je priamo spojené s najzákladnejšou podstatou a tak zmyslom a účelom takéhoto konania.

Dňa 1.3.2017 nadobudla účinnosť nová právna úprava oddlžení fyzických osôb (označovaná ako úprava tzv. „osobných bankrotov“).

V štvrtej časti zákona č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej „insolvenčný zákon“) zákonodarca upravil dva možné spôsoby riešenia osobného bankrotu, a to konkurz a splátkový kalendár.

Zákonodarca (z neznámeho dôvodu) ustanovil „popieracie“ pravidlá výhradne pri konkurze. Nasledujúci rozbor je venovaný týmto pravidlám.

Pravidlo o popieraní pohľadávok prihlásených do konkurzu je normované v § 167l ods. 5 insolvenčného zákona, podľa ktorého prihlásenú pohľadávku je oprávnený poprieť len iný prihlásený veriteľ; ustanovenia § 32 ods. 3, 5 až 7, 9, 11, 13 až 16 a 18 sa použijú primerane.

Z uvedeného zákonného ustanovenia plynie, že popieracie právo (nie povinnosť) je zverené výlučne veriteľom, a to len takým, ktorí sa do konkurzu prihlásili s vlastnými pohľadávkami.

Popieracie právo (a ani povinnosť) tak nie je priznané správcovi a správca nemá vytvorený žiadny zákonný priestor - a to ani v podobe oprávnenia, ani povinnosti, t.j. bez akejkoľvek výnimky - na vykonanie popretia.

Rovnako vo vzťahu k dlžníkovi je nutné konštatovať, že ani jemu neprináleží popieracie právo, rovnako ako mu (zo širšej perspektívy) neprináleží oprávnenie prihlásenú pohľadávku namietať, v podstate tak nemá možnosť voči prihlásenej pohľadávke (ani jej jednotlivým aspektom/vlastnostiam) akokoľvek „protestovať“, čo v prípade jeho poctivého zámeru v podstate "torpéduje" to, čo má byť riadnym insolvenčným konaním dosiahnuté, t.j. okrem iného rovnomerné uspokojenie všetkých existujúcich pohľadávok voči úpadcovi, bez ohľadu na právny dôvod vzniku (avšak za samozrejmej premisy, že tu právny dôvod vzniku je, t.j. nejde o pohľadávku fiktívnu).

Pre porovnanie, podľa druhej časti insolvenčného zákona má správca právo a súčasne povinnosť prihlásenú pohľadávku veriteľa v prípade jej spornosti poprieť.

Kardinálnou je preto otázka, z akého dôvodu bolo nutné správcovi v konkurze podľa štvrtej časti insolvenčného zákona (v osobnom bankrote) popieracie právo (a povinnosť) odňať a zároveň neuložiť poprieť to, čo je sporné.

Z dôvodovej správy k zákonu č. 377/2016 Z.z., ktorým sa zaviedla úprava osobných bankrotov, sa dozvedáme, že týmto údajným dôvodom má byť výška nákladov preskúmavania pohľadávok a existencia trov vedení takýchto konaní správcom, ktoré by zrejme v drvivej väčšine prípadov úplne vyčerpali konkurznú podstatu. V dôvodovej správe je ďalej poukázané na to, že rozsah uspokojenia veriteľov je podmienený ich aktivitou a popieracie právo sa neposkytuje dlžníkovi, keďže toto konanie sa môže začať len na návrh dlžníka, ktorý je kvalifikovane zastúpený a svoj majetok tak na uspokojenie svojich veriteľov odovzdal.

Obdobné argumenty uviedol aj JUDr. Martin Maliar z Ministerstva spravodlivosti SR –napr. na stránke www.lexforum.sk dňa 5.3.2017 a dňa 6.3.2017 k téme konania o oddlžení a ochrany spotrebiteľa – podľa ktorého správcovi nie je priznané popieracie právo, pretože sa zavádza koncept, podľa ktorého dlžník odovzdáva celý svoj majetok na uspokojenie veriteľom, veritelia majú byť preto aktívni vo vzťahu k popieraniu pohľadávok, odmena správcu by musela byť vyššia, ak mal aj povinnosť popierať pohľadávky, zvýšili by sa náklady konkurzu na úkor veriteľov a čas konkurzu by sa predĺžil.

Uvedené dôvody však zjavne vychádzajú z predpokladov, skutočností, potencialít a hypotéz, ktoré nielenže nie sú nijako verifikované, ale predovšetkým popierajú najzákladnejší zmysel a účel regulácie v tejto oblasti.

Ide o škodlivé pravidlá, ktoré deformujú insolvenčné právo (insolvenčné konanie) a vytvárajú zásadnú nerovnováhu nielen v rámci príslušnej reglementácie, ale aj právneho poriadku ako celku.

Zo strany tvorcov zákona ide alebo o nepochopenie podstaty, úloh a funkcií insolvenčného konania (a jednotlivých procesných inštitútov insolvenčného práva), alebo - a to je pravdepodobnejšie a o to horšie - o vytváranie pravidiel, ktoré sú v zjavnom rozpore s ústavnými princípmi a demokratickými hodnotami, dôsledkom ktorých pravidiel je stav, kedy ich aplikáciou dochádza k porušovaniu základných ústavne chránených práv dotknutých subjektov tak na strane veriteľskej, ako aj na strane dlžníckej.

Opätovne a zas a znova je potrebné poukázať na základnú premisu vyplývajúcu z charakteru Slovenskej republiky ako materiálneho právneho štátu, ktorú vo vzťahu k normotvorbe sformuloval Ústavný súd SR nasledovne:

"V čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej aj "ústava") sú zakotvené ústavné princípy a demokratické hodnoty, ktoré vytvárajú vo svojom súhrne a vzájomnej previazanosti koncept materiálneho právneho štátu.

Koncepcia materiálneho právneho štátu zahŕňa požiadavku na obsahovú a hodnotovú kvalitu právnej normy, ktorá má zaistiť primeranosť použitého právneho prostriedku implementovaného vo zvolenej legislatívnej regulácii vo vzťahu k legitímnemu cieľu sledovanému zákonodarcom a súlad zvoleného legislatívneho opatrenia s ústavnými princípmi a demokratickými hodnotami."

(citované podľa Pl. US 17/08)

Zároveň je tu rovnako premisa, partikulárne sformulovaná v Pl. ÚS 22/06, nepochybne sa však vzťahujúca aj na obsah riadnej činnosti zákonodarcu pri príprave a tvorbe právnych predpisov, v zmysle ktorej základné práva a slobody sú navzájom rovnocenné. Koncepcia materiálneho právneho štátu vylučuje vytvorenie "hierarchie" základných práv a slobôd, v ktorej by sa jednému základnému právu alebo slobode priznal väčší význam, než aký má iné základné právo alebo sloboda. Konflikt vo vnútri systému základných práv a slobôd (resp. ľudských práv a základných slobôd v režime medzinárodných dohovorov o ľudských právach) treba riešiť uplatnením zásady ich spravodlivej rovnováhy.

Existujú tu tak ako základné práva dlžníka (úpadcu), ale aj všetkých veriteľov, zároveň tu je zjavný verejný záujem na určitom generálnom usporiadaní určitých právnych vzťahov týkajúcich sa dlžníka, ktoré sa dostali v dôsledku existencie určitého právneho stavu do takého krízového postavenia, ktoré už fakticky nie je možné riešiť prvkami/ spôsobom typickým pre domáhanie sa ochrany v prípade individuálneho riešenia konkrétneho právneho vzťahu a ochrany konkrétneho subjektívneho práva.

Presne pre tieto dôvody tu existuje správca, ktorý štandardne nie je ani zástupca dlžníka (úpadcu), ani veriteľov (hoci jeho činnosť výrazne akcentuje ich oprávnené práva a záujmy), práve v jeho osobe sa zhmotňuje uvedený verejný záujem na špecifickom riešení takéhoto krízového stavu (pluralita veriteľov, nedostatok majetkových hodnôt, nemožnosť plného individuálneho uspokojenia) a nepochybne štandardne z uvedeného vyplýva aj to, že má určité verejnomocenské oprávnenia (vykonáva verejnú moc), a to bez ohľadu na (primárny) charakter jeho právneho postavenia (jeho súkromnoprávny charakter, atď.).

Z takéhoto charakteru postavenia / činnosti správcu nepochybne vyplývajú aj jeho povinnosti, pričom nepochybne kľúčovou povinnosťou je dbať na naplnenie zmyslu a účelu insolvenčného konania, nad jeho zákonnosťou a "čistotou", kľúčovým predpokladom splnenia takejto úlohy je nepochybne dohľad nad tým - rešpektujúc vyššie zmieňované práva dlžníka, veriteľov a špecifický verejný záujem štátu - aby boli uspokojené len tie pohľadávky, ktoré uspokojené byť majú (t.j. nie pohľadávky neexistujúce), a to zodpovedajúcim spôsobom a v zodpovedajúcom rozsahu.

Nie je snáď potrebné rozsiahlo argumentovať k tomu, aký vplyv na uvedené (riadne pohľadávky), resp. ich uspokojenie, má situácia, kedy sú tu pohľadávky dubiózne, či rovno vymyslené, ktoré budú zahrnuté do rozvrhu.

Uvedená legislatíva však všetko uvedené neguje, a to výlučne s "argumentom", že správcovi nie je priznané popieracie právo, pretože sa zavádza koncept, podľa ktorého dlžník odovzdáva celý svoj majetok na uspokojenie veriteľom, veritelia majú byť preto aktívni vo vzťahu k popieraniu pohľadávok, odmena správcu by musela byť vyššia, ak mal aj povinnosť popierať pohľadávky, zvýšili by sa náklady konkurzu na úkor veriteľov a čas konkurzu by sa predĺžil.

Uvedené zdôvodnenie úplne rezignuje na samotnú podstatu riadneho insolvenčného konania, rezignuje na to, že koncepcia materiálneho právneho štátu zahŕňa požiadavku na obsahovú a hodnotovú kvalitu právnej normy, ktorá má zaistiť primeranosť použitého právneho prostriedku implementovaného vo zvolenej legislatívnej regulácii vo vzťahu k legitímnemu cieľu sledovanému zákonodarcom a súlad zvoleného legislatívneho opatrenia s ústavnými princípmi a demokratickými hodnotami, práve naopak, uvedené v celom rozsahu popiera, a to s odôvodnením, ktoré sa nedá nazvať inak ako doslova absurdné.

Zhrňujúco - ak už štát vytvorí pravidlá insolvencie (insolvenčného konania), musí ich vytvoriť tak, aby podstata právnej úpravy a pravidlá v nej obsiahnuté rešpektovali čo najspravodlivejším spôsobom základné práva dlžníkov, veriteľov a takisto vyššie zmieňovaný verejný záujem.

O uvedenom však nie je v dôvodovej správe ani zmienky (a nepochybne sa uvedené ani "neodrazilo" v obsahu právnej úpravy).

"Odôvodňovanie" právnej úpravy výlučne spôsobom, ktorý uvedené popiera a za jediného "argumentu", že dôvodom takejto právnej úpravy má byť výška nákladov preskúmavania pohľadávok a existencia trov vedení takýchto konaní správcom, ktoré by zrejme v drvivej väčšine prípadov úplne vyčerpali konkurznú podstatua zároveň, že by si to vyžadovalo od správcov činnosť, ktorá by musela byť honorovaná a čas konkurzu by sa predĺžil (viď vyššie zmieňovaný príspevok JUDr. Maliara), je argumentom v celom rozsahu neprijateľným, argumentom, ktorý popiera základný účel a zmysel insolvenčného konania a tento v podstate neguje tak, že hlavným zmyslom a účelom má byť požiadavka na to, aby sa toto konanie skončilo - bez ohľadu na reálne naplnenie jeho legitímneho cieľa - čo najskôr a s najmenšími nákladmi, to je však v celom rozsahu neprijateľné, pretože hlavný zmysel a účel takéhoto konania je dosiahnutie čo najvyššieho uspokojenia všetkých oprávnených veriteľov v súlade so zásadou pari passu. Je žiadaným atribútom tohto procesu, že má byť rýchly a lacný, ak však zároveň nie je spravodlivý - ak sa v ňom nedosahuje čo najvyššie uspokojenia všetkých oprávnených veriteľov - stráca reálny zmysel.

Samotná rýchlosť a nákladovosť konania sú atribúty procesu, nie jeho zmysel.

Ide o argumentáciu typu, že nie je dôležité, na koho strane je v súdnom konaní "právo", ale dôležité je, aby sa rozhodlo čo najskôr a s čo najmenšími nákladmi. Nonsensuálnosť uvedeného snáď nie je potrebné bližšie vysvetľovať.

Argument, že dôvodom takejto právnej úpravy má byť výška nákladov preskúmavania pohľadávok a existencia trov vedení takýchto konaní správcom, ktoré by zrejme v drvivej väčšine prípadov úplne vyčerpali konkurznú podstatua zároveň, že by si to vyžadovalo od správcov činnosť, ktorá by musela byť honorovaná a čas konkurzu by sa predĺžil je obdobný situácii, kedy chorý pacient príde do nemocnice, tu ho však nediagnostikujú (nepreskúmavajú jeho ochorenie, rovnako ako v tomto prípade správca nepreskúmava pohľadávky) s odôvodnením, že tak nebude nemocnica konať, lebo za diagnostiku by bolo potrebné zaplatiť (bolo by to tak drahšie) a trvalo by to istú dobu (čas sa tak predĺži), vyšetrovať ho nebude lekár (lebo by ho bolo potrebné zaplatiť) a prípadne len iný pacient (laik) spochybní to, že je vôbec chorý (to však už tento pacient musí preukázať a zaplatiť za preukázanie uvedeného "zo svojho"), aby ostalo viac peňazí na jeho liečbu, liečbu diagnózy, ktorú si stanovil sám, vypísaním formuláru, ktorý lekár len zaeviduje (ale ako odborne spôsobilá osoba už nebude zisťovať, či je diagnóza, teda skutočnosti uvedené vo "formulári", správna / správne).

Autorom článku vôbec nie je zrejmé, z akého dôvodu - ak tu zákonodarca ustanovil takéto pravidlá - tu vôbec v celom procese pôsobí osoba s osobitnou odbornou spôsobilosťou, správca, keď to, čo sa od neho žiada, je v podstate nie meritórna, ale administratívna povrchná činnosť, ktorá by nepochybne bola zvládnuteľná i osobami bez tejto osobitnej odbornej spôsobilosti (a náklady konkurzu by boli ešte nižšie).

Dôsledkom uvedeného je i nasledujúce.

Tvrdený, "kľúčový" predpoklad, že stráženie nespornosti prihlásených pohľadávok – t.j. aby medzi zistené pohľadávky sitom prepadli len tie „pravé“ či zistenia hodné pohľadávky môže byť vystavané výlučne na veriteľskej aktivite, ktoré subjekty nemajú ani oprávnenia ako správca (súčinnosť iných orgánov / subjektov), ani povinnosti (povinnosť konať s osobitnou odbornou starostlivosťou vzhľadom na svoju osobitnú odbornú spôsobilosť) - je v celom rozsahu iluzórny z uvedeného o.i. vyplýva, že podľa predpokladu zákonodarcu má veriteľ osobitnú odbornú spôsobilosť, obdobnú tej, ako má správca, a v takom prípade už vôbec nie je zrejmé, prečo by správca mal vôbec v procese figurovať.

Predstava, že - najmä v prípade veriteľov, ktorým z povahy ich činnosti priamo vyplýva správa masívneho portfólia pohľadávok (napr. verejné a súkromné poisťovne, podniky v oblasti elektronických komunikácií, bankové subjekty) - by tieto subjekty mohli s odbornou starostlivosťou (nehovoriac o finančných nákladoch) preskúmať pohľadávky iných veriteľov a následne ich popierať - je absolútne iluzórna, je objektívne nemožné s odbornou starostlivosťou (ba dokonca ani s priemerne primeranými výsledkami) zabezpečiť popieranie pohľadávok iných prihlásených veriteľov. Tento „projekt“ je apriórne odsúdený na neúspech, čo preukazuje denná bankrotová prax a uvedené bolo úplne zrejmé už v legislatívnom procese.

Takáto legislatíva tak nespĺňa základné požiadavky riadnej legislatívy materiálneho právneho štátu.

Osobitne kritické stanovisko preto treba vyjadriť k zjavnej ľahostajnosti zákonodarcu k dopadom regulácie na oprávnené záujmy veriteľských subjektov.

Je zarážajúce, že ak orgán štátnej moci mieni implementovať sprísňujúce pravidlá v rámci svojej „vlastnej sústavy“, pristupuje k tomu spravidla mimoriadne obozretne a po dôkladnom testovaní ich možných praktických dôsledkov (napr. pilotný projekt so zavedením časovej lehoty na súdne rozhodnutie na určitých súdoch). Novej bankrotovej legislatíve však nielen žiadna podobná previerka nepredchádzala, ale naopak, v úplnom kontraste, došlo k bezprecedentnému otočeniu základných atribútov dovtedajšej konkurznej praxe, založenej na aktívnej ingerencii správcov v procese zisťovania pohľadávok, ktoré majú byť v konkurze uspokojené (uvedené otočenie však znamená úplne nepochopenie a popretie základných zásad, na ktorých je postavenie a činnosť orgánu vykonávajúceho verejnú moc budované).

Ustanovenie, podľa ktorého veriteľ je jediným nositeľom popieracieho oprávnenia s odôvodnením, že je to iba veriteľ, ktorý bude z konkurznej podstaty uspokojovaný, a dlžník svoj majetok odovzdal na takéto uspokojenie, nemôže byť z povahy veci úspešné – naopak, je nebezpečné a škodlivé – hneď z niekoľkých úplne zrejmých a logických dôvodov:

  • i. problém odstránenia bezpodmienečnej súdnej kontroly nad konkurzným konaním, keď už tu sú pravidlá zasahujúce do práv zaručených čl. 20 a čl. 46 Ústavy, tieto musia podstatu uvedených práv rešpektovať
  • ii. problém konfliktu záujmov medzi dotknutými subjektmi – veriteľmi a tiež veriteľmi a dlžníkom,
  • iii. dôvody spojené s kategorizáciou pohľadávok,
  • iv. dôvody spojené s pravidlami o prihlasovaní pohľadávok,
  • v. dôvody spojené s informačným deficitom veriteľov,
  • vi. problém ne/motivácie veriteľov.

Absurdným výsledkom bankrotovej praxe prítomným už od jej účinnosti je, že popretými nie sú ani zjavne neexistujúce, mnohokrát úmyselne vymyslené (napr. dlžníkom a spolupracujúcimi subjektmi), prípadne zjavne nevymáhateľné, pohľadávky, pretože sa nenašiel nik, kto by ich poprel, pričom dôvodmi nepopretia boli spravidla neexistencia iného veriteľa, resp. veriteľa s oprávnením pohľadávku v rozhodnom čase poprieť, alebo nedostatok informácií na strane veriteľov alebo zvláštne dohody medzi veriteľmi.

Podľa súčasných pravidiel neexistuje žiadna nestranná nezávislá autorita – nie je ňou podľa bankrotovej úpravy správca ani súd, – ktorá by vykonala popretie takýchto a iných popretia spôsobilých pohľadávok. Pritom veľmi často prinajmenej správca disponuje z vlastnej činnosti informáciami postačujúcimi na to, aby mohol takto zakročiť.

Podľa § 167l ods. 5, v spojení s § 32 ods. 16, insolvenčného zákona sa uplynutím lehoty na popretie pohľadávky pohľadávka v rozsahu, v akom nebola popretá, považuje za zistenú, a tým aj za spôsobilú na uspokojenie z majetku dlžníka. Podľa § 167u ods. 2, prvá veta, insolvenčného zákona sa z výťažku najprv odpočítajú náklady konkurzu, potom prípadná nepostihnuteľná hodnota obydlia, potom správca pomerne uhradí prihlásené pohľadávky detí dlžníka na výživné a zostatok pomerne rozdelí medzi všetkých prihlásených veriteľov podľa výšky ich zistených pohľadávok.

V osobných bankrotoch takto bežne dochádza aj k „zisťovaniu“ pohľadávok, ktoré by v žiadnom inom regulárnom procese neobstáli (čo je priama negácia obsahu práva zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy).

Ústavná nekompatibilita legislatívneho riešenia sa prejavuje tak vo vzťahu k poctivým veriteľom, ako aj samotnému dlžníkovi. Neprípustne dotknutými sú najmä práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, práva na majetkovú ochranu podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy SR a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Súdne konanie, vrátane insolvenčného konania, je súčasťou základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čI. 46 ods. 1 Ústavy SR. Popisované pravidlá insolvenčného konania – o prihlasovaní pohľadávok, ich popieraní a zisťovaní – sú v priamom a nezmieriteľnom konflikte s ústavnoprávnymi postulátmi o práve na súdnu a inú právnu ochranu a spravodlivé súdne konanie. Zasahujú do právneho postavenia veriteľov a dlžníka spôsobom, ktorý ich ústavou chránené práva či slobody poškodzuje alebo bráni ich uplatňovaniu.

Vo vzťahu k prihláseným veriteľom, vrátane veriteľov, ktorých prihlasovacie právo je iba dočasne limitované z dôvodu existencie zákonom formulovanej prekážky (typicky veritelia úverov na bývanie), sa predovšetkým úplne neguje, že ich legitímne očakávanie plnej ochrany zo strany orgánov verejnej moci sa má aktivizovať už prihlásením pohľadávky, resp. začatím konania. Už od daného okamihu majú postavenie účastníkov konania (§ 169 ods. 1, druhá veta, insolvenčného zákona) a od toho istého okamihu majú preto plné právo spoliehať sa, že konanie, ktorého sa zúčastňujú, alebo ktoré sa dotýka ich právneho postavenia, bude ovládané imperatívom zákonnosti a bude aj existovať štátom aprobovaný garant jeho presadzovania.

V „klasickom“ konkurze plní túto základnú funkciu správca konkurznej podstaty a nie je dôvod, aby tomu bolo inak aj v konaní o osobnom bankrote.

V prípade osobného bankrotu je však správca redukovaný na akéhosi konkurzného dražobníka, ktorého jedinou úlohou je speňažiť konkurznú podstatu a dosiahnutý výťažok rozdeliť medzi údajných veriteľov.

Ústavná neudržateľnosť takéhoto konceptu spočíva v tom, že po významnú časť štátom regulovaného, verejného konania v tomto paradoxne úplne absentuje jeho ústredný prvok – verejná moc. Zákonnosť – ako tvrdí ministerstvo – majú v tomto úseku konkurzu strážiť výlučne účastníci konania. Ich právam, o ochranu ktorých efektívne požiadali prihlásením svojich pohľadávok, štát tak neposkytuje žiadnu reálnu ochranu. Takéto poňatie preto nemôžeme označiť inak ako príkro protiústavné. Štát je (musí byť) garantom základných práv a bdie nad ich dodržiavaním, je to štát a nie iné súkromnoprávne subjekty bez akéhokoľvek verejnomocenského oprávnenia.

Vyššie uvedené platí rovnako – a možno ešte výraznejšie – aj vo vzťahu k dlžníkovi. Aj on sa podaním návrhu stáva účastníkom verejnomocenského konania. Ak aj je dostatočne poučený o právnych následkoch konkurzu (o „odovzdaní svojho majetku veriteľom“), rozhodne to nemôže znamenať, že sa vzdáva ústavne zaručených práv, predovšetkým práva na ochranu svojho vlastníctva (čl. 12 ods. 1 Ústavy SR). V realite je však úplne vystavený napospas veriteľom a ich prípadnej svojvôli. Štát nepoveril žiadnu autoritu, ktorá by ho chránila pred prípadnými protiprávnymi „nárokmi“, naopak, jeho ochranu zveril subjektom, záujmy ktorých ani nemôžu stáť v hlbšom protiklade k jeho vlastným (veriteľom).

Záujmy veriteľov a dlžníka nie sú a nemôžu byť v insolvenčnom práve totožné a podstatné je, že ani záujmy veriteľov navzájom nie sú a nemôžu byť totožné.

Veriteľ (ktorýkoľvek) jednoducho nedokáže – objektívne je to nemožné – byť strážcom „insolvenčných“ hodnôt, ktoré by prirodzene mal strážiť nezávislý subjekt (správca alebo súd alebo obaja). Nemožno očakávať, že veriteľ sám seba poprie alebo inak obmedzí, nemožno očakávať, že sám seba obmedzí vo vzťahu k inému veriteľovi alebo vo vzťahu k dlžníkovi (veriteľ nemá a nemal by mať povinnosť chrániť iného veriteľa a ani dlžníka).

Bez ohľadu na to, či ide o prípady s jedným veriteľom, prípady prihlasovania sa veriteľov, ktorí nemajú právo sa prihlásiť, prípady dohôd medzi veriteľmi, prípady veriteľov úverov na bývanie, ktorí sa ešte nemôžu prihlásiť a vykonať tak popretie, je v sumáre potrebné zdôrazniť, že bez ohľadu na to, o aký prípad ide – je v nich vždy nevyhnutný vstup nezávislého subjektu. Len tak možno zabezpečiť nezávislé a funkčné preskúmanie pohľadávok so spoločensky prijateľným a ústavno-komfortným výsledkom, že budú zistené len zistenia spôsobilé pohľadávky a nebudú porušované práva dotknutých subjektov.

Z akého dôvodu neexistuje primeraný nástroj na všeobecné nezávislé a odborné preskúmanie akejkoľvek pohľadávky? Na túto otázku neexistuje rozumná (racionálna) odpoveď. Ide o jednu z najzásadnejších chýb bankrotovej legislatívy.

Zákonodarca kategorizoval pohľadávky voči dlžníkovi v závislosti od ich „kvality“, a tieto kategórie pohľadávok podriadil rôznym právnym režimom, ktorými sa majú po vyhlásení osobného bankrotu spravovať.

Uvedenými kategóriami pohľadávok sú: 1. tzv. „bežné pohľadávky", t.j. pohľadávky, ktoré možno uspokojiť len v konkurze alebo splátkovým kalendárom (definované v § 166a insolvenčného zákona), 2. pohľadávky vylúčené z uspokojenia, t.j. pohľadávky, ktoré sa v prípade oddlženia považujú za nevymáhateľné (enumerované v § 166b insolvenčného zákona, pričom zároveň nejde o oddlžením nedotknuté pohľadávky) a 3. oddlžením nedotknuté pohľadávky (enumerované v § 166c insolvenčného zákona).

Zákonodarca pravidlami o kategorizácii pohľadávok (§§ 166a – 166c) a pravidlami o prihlasovaní pohľadávok (§ 167l ods. 1 a 2) vytvoril funkčné mantinely, ktoré však zároveň kreujú zjavné a zásadné právne aj praktické nedostatky ovplyvňujúce (ne)kvalitu úpravy zisťovania pohľadávok (§ 167l ods. 5 a 6).

Ak sa pozrieme na možnosti prihlasovania pohľadávok, zistíme, že do konkurzu sa smie – má právo (nie povinnosť) – prihlásiť len veriteľ pohľadávky, ktorú možno uspokojiť len v konkurze (§ 166a), veriteľ oddlžením nedotknutej pohľadávky (§ 166c) a veriteľ, ktorý má pohľadávku voči inej osobe ako dlžníkovi, ak je zabezpečená zabezpečovacím právom vzťahujúcim sa k majetku dlžníka.

Veriteľ, ktorý poskytol úver na bývanie, je oprávnený sa prihlásiť do konkurzu, len ak

a) je pohľadávka už v celom rozsahu splatná, alebo

b) správca notifikoval tohto veriteľa o tom, že sa prihlásil prednostný zabezpečený veriteľ (§ 167l ods. 1, tretia veta).

Argumentum a contrario, do konkurzu sa nemá právo prihlásiť veriteľ pohľadávky vylúčenej z uspokojenia (§ 166b) a veriteľ úveru na bývanie pred tým, než sú splnené zákonné predpoklady (a pre úplnosť je potrebné doplniť, že právo prihlásiť sa tiež nemá veriteľ, ktorého pohľadávka voči dlžníkovi vznikla po rozhodujúcom dni).

Zo zákonných pravidiel teda plynie, že tu z hľadiska prihlasovania pohľadávok do konkurzu existujú tri skupiny veriteľov:

  • i. veritelia, ktorí majú (vždy) právo sa do konkurzu prihlásiť, no nemusia ho uplatniť (§ 166a, § 166c),
  • ii. veritelia úverov na bývanie, ktorí síce majú právo sa do konkurzu prihlásiť, no môžu tak učiniť až po splnení určitých podmienok, a dokiaľ tieto splnené nie sú, prihlásiť sa nemôžu, čo o.i. znamená, že k prihláseniu môže dôjsť v inom čase ako u ostatných veriteľov (§§ 166a a 166c) oprávnených sa do konkurzu prihlásiť, a
  • iii. veritelia, ktorí právo sa do konkurzu prihlásiť (nikdy) nemajú (veritelia pohľadávok enumerovaných v § 166b a veritelia pohľadávok vzniknutých voči dlžníkovi po rozhodujúcom dni).

Keďže zákon obsahuje analyzované pravidlo o popieraní pohľadávok prihlásených veriteľov len inými prihlásenými veriteľmi (§ 167l ods. 5), je nevyhnutné, aby popierajúci aj popieraný veriteľ už prihlásili svoje pohľadávky; je teda zrejmé, že neprihlásený veriteľ poprieť pohľadávku prihláseného veriteľa nemôže (nemá také právo).

Z uvedeného vyplýva logický a v podstate jednoduchý rezultát : existuje relevantne početná skupina veriteľov, ktorí (na rozdiel od konkurzu podľa druhej časti insolvenčného konania) nemajú právo sa prihlásiť, a rovnako existuje relevantne početná skupina veriteľov, ktorí majú legálnu možnosť uspokojovania svojich pohľadávok mimo konkurzu.

Ide pritom o zásadné okolnosti, ktoré reálne ovplyvňujú vykonávanie popieraní v konkurzoch.

Neprihlásení veritelia právo poprieť prihlásenú pohľadávku iného veriteľa nemajú. Nenadobudnú ho však ani po odpadnutí prekážok prihlásenia (napr. po splnení podmienok na to, aby sa zabezpečený veriteľ úveru na bývanie mohol prihlásiť) - popretie pohľadávky po uplynutí lehoty na popieranie jednoducho prípustné nie je.

Veriteľ úveru na bývanie nemôže vykonať popretie v čase, keď ešte nie je do konkurzu prihlásený (z dôvodu, že sa nemohol ešte prihlásiť, alebo z dôvodu, že sa nechcel prihlásiť). Popretie však takýto veriteľ nemôže vykonať ani v čase po prihlásení sa, ak k nemu došlo až po uplynutí zákonnej popieracej lehoty. Táto lehota je 30 dní od uplynutia základnej lehoty na prihlasovanie pohľadávok alebo 30 dní od zverejnenia zapísania pohľadávky do zoznamu pohľadávok v Obchodnom vestníku, ak ide o oneskorené prihlásenie pohľadávky (§ 167l ods. 5 druhá veta v spojení s § 32 ods. 3 insolvenčného zákona).

V praxi preto nie sú vôbec zriedkavé situácie, v ktorých ani pri maximálnom úsilí veriteľ úveru na bývanie nemôže naplniť „zákonodarcom očakávanú úlohu“ poprieť pohľadávku iného prihláseného veriteľa (ak je spôsobilá na popretie), pretože v čase jeho prihlásenia do konkurzu už uplynula zákonom stanovená lehota na popieranie pohľadávok.

Tento príklad preukazuje, že veriteľ úveru na bývanie je – bez akéhokoľvek aprobovateľného dôvodu – efektívne pripravený nielen o možnosť vykonať popretie pohľadávky iného prihláseného veriteľa, ale aj o právo na vyššiu mieru uspokojenia vlastnej pohľadávky, pretože sa musí „deliť“(v rozsahu, v akom jeho pohľadávka nie je uspokojená zo zábezpeky) o uspokojenie s veriteľom, ktorého pohľadávku poprieť nemohol.

Vyzdvihovanú úlohu popierať nenaplnia ani veritelia, ktorí právo sa prihlásiť nemajú a prihlásenie nevykonajú. Odhliadnuc od ústavno-právne nekonformného zásahu, akým prišli a prichádzajú o svoje základné, Ústavou SR garantované práva (tejto problematike bude venovaný priestor v samostatnom článku), ide o štatisticky významnú skupinu veriteľov, ktorí – v príkrom rozpore s tvrdeniami tvorcov zákona uvádzanými v dôvodovej správe o potrebnej aktivite veriteľov – nemôžu byť aktívni vo vzťahu k popieraniu, pretože zákon im to jednoducho nedovoľuje.

Podstatné je tu uvedomiť si, že vytvorením relevantnej možnosti sa neprihlásiť (u veriteľov, ktorí sa môžu uspokojovať mimo konkurzu) sa vytvorilo aj reálne a v praxi realizované neprihlasovanie sa, t.z. odpadol prvok síce zákonodarcom očakávanej, no v realite nenapĺňanej prítomnosti veriteľov spôsobilých vykonávať popretie pohľadávok prihlásených veriteľov.

Svoj podstatný význam majú aj štatistické ukazovatele, to znamená i. koľkých veriteľov v priemere dlžník v konkurze má, ii. koľkí z nich majú právo sa do konkurzu prihlásiť a iii. koľkí z nich skutočne prihlásenie aj vykonajú, pričom pri prihlásených veriteľoch je dôležitý aspekt povahy pohľadávky (predovšetkým pohľadávky podľa § 166c) aj aspekt času, v ktorom k prihláseniu dochádza (resp. kedy najskôr môže dôjsť k prihláseniu, ako je to upravené u veriteľov úverov na bývanie).

V praxi sa ukazuje, že v každom jednotlivom prípade vyhláseného konkurzu sú tieto aspekty významné a spomedzi nich zrejme najdôležitejší je aspekt kategorizácie pohľadávok (t.j. povaha pohľadávok z hľadiska kategórií definovaných ustanoveniami §§ 166a až 166c) a aspekt počtu dlžníkových veriteľov.

Ak teda konkurz môže absolvovať ktorákoľvek fyzická osoba, ktorá má aspoň jedného veriteľa s peňažnou pohľadávkou 180 dní po lehote splatnosti a s potvrdením nie starším ako 30 dní o vedení exekučného alebo obdobného vykonávacieho konania voči nej (§ 167), je uvedené mimoriadne dôležité.

Platobná neschopnosť v tejto podobe, ktorú dlžník síce povinne vyhlasuje, no nikto ju bez existencie kvalifikovanej pochybnosti nepreskúmava [§ 167a ods. 1 písm. d)], vyžaduje iba jeden peňažný záväzok voči jednému veriteľovi, a to bez ohľadu na to, do ktorej z kategórií (§§ 166a – 166c) spadá, t.j. bez ohľadu na to, či mu zodpovedá pohľadávka, ktorú je (vôbec) možné v konkurze prihlásiť a následne uspokojiť.

Konkurzne „úspešným“ dlžníkom – t.j. dlžníkom s dosiahnutým oddlžením – tak teoreticky aj prakticky môže byť aj ten, ktorý neuspokojí žiadneho veriteľa, a to ani v časti. Dôvodov môžeme nájsť niekoľko. Jedným z nich je, že dlžník nemá žiadneho veriteľa, ktorý má právo sa do konkurzu prihlásiť, hoci všeobecne veriteľa/veriteľov má.

Prípady konkurzov s jediným veriteľom dlžníka alebo síce s viacerými veriteľmi, ktorých pohľadávky (celé) však spadajú do kategórie podľa § 166b, nie sú vôbec ojedinelé. V týchto prípadoch by sa do konkurzu nemal prihlásiť žiadny veriteľ a oddlženie by sa malo pre dlžníka úspešne zavŕšiť oznámením správcu v Obchodnom vestníku, že sa konkurz končí, pretože správca zistil, že sa do 90 dní od vyhlásenia konkurzu neprihlásil žiadny veriteľ (zrušenie konkurzu z tohto zákonného dôvodu nie je spojené s následkom zrušenia oddlženia).

Z dennej bankrotovej praxe je však možné potvrdiť, že do konkurzov veritelia prihlasujú aj také pohľadávky, pri ktorých to zákon nedovoľuje. Najviac postihnutými sú konkurzy s málopočetným okruhom veriteľov (čo je prevažujúca kategória osobných bankrotov).

Veriteľ pohľadávky podľa § 166b, ktorý je jediným veriteľom dlžníka a ktorý napriek absencii zákonného dovolenia do konkurzu svoju pohľadávku prihlási, nemá podľa súčasných zákonných pravidiel ako byť popretý, pretože iný veriteľ, ktorý by ho poprel, neexistuje.

Správca je z popierania vylúčený, a to bez výnimky. Popretie nemôže vykonať ani samotný dlžník (dlžník nemá na rozdiel od druhej časti insolvenčného zákona ani právo prihlásenú pohľadávku veriteľa namietať).

Takáto pohľadávka veriteľa podľa § 166b by sa v uvedenom prípade – z dôvodu, že ju žiaden subjekt nepoprel (a poprieť ani nemohol) – stala pohľadávkou zistenou s právom na uspokojenie v konkurze z majetku dlžníka (pre tento účinok neexistuje žiadna legislatívne zakotvená prekážka). Tento výsledok je nielen zjavne absurdný, ale dochádza takto k porušovaniu práva dlžníka na súdnu ochranu.

Rovnocenne absurdná je situácia, ak k zisteniu pohľadávky podľa § 166b, spôsobilej na popretie, dôjde – z dôvodu absencie jej popretia alebo uplynutia lehoty na vykonanie popretia – síce pri existujúcej pluralite veriteľov dlžníka, avšak za situácie, ak ostatní veritelia dlžníka sa do konkurzu neprihlásia, pretože také právo nemajú, alebo v  čase rozhodnom na vykonanie popretia pohľadávky ho ešte nenadobudli (hoci je zároveň zrejmé, že ho o nejaký čas nadobudnú, pretože dôjde k splneniu zákonnom stanovených podmienok pre jeho nadobudnutie; je to častý prípad veriteľov úverov na bývanie, ktorým dlžník prestal platiť, no nie sú ešte splnené všetky zákonom vyžadované predpoklady na vykonanie zosplatnenia pohľadávky z úveru na bývanie a v lehote na popretie pohľadávky prihláseného veriteľa ešte splnené nebudú).

Dôvodov, pre ktoré nedochádza k popretiu na popretie spôsobilých pohľadávok, je samozrejme viacero – benevolentné predpoklady pre vstup do osobného bankrotu, nelogická kategorizácia pohľadávok, nonsensuálne obmedzenia v prihlasovaní pohľadávok vecné i časové, počet veriteľov, skladba veriteľov z hľadiska ich pohľadávok – ale hlavným vinníkom je práve racionálne nezdôvodniteľné zúženie oprávnenia vykonať popretie pohľadávok iba na osobu iného prihláseného veriteľa.

Veriteľ má v čase rozhodnom na vykonanie popretia pohľadávky iného prihláseného veriteľa iba veľmi obmedzené možnosti na získanie relevantných informácií a dokladov o jeho potenciálne problematickej pohľadávke. Spravidla ide skôr o náhodu alebo len hmlisté indície o spornosti pohľadávky; reálne šance veriteľa na odhalenie dôležitých informácií, že určitú pohľadávku je dôvodné poprieť, sú väčšinou zanedbateľne mizivé. A aj v tejto súvislosti – podobne ako napr. pri inštitúte poctivého zámeru dlžníka – treba otvorene a kriticky pomenovať, že náklady neskrývane politického cieľa (oddlženia v masovom meradle) opäť neznáša ten, kto ho mocensky (zákonom) presadzuje (t.j. štát), ale prenáša ich na iné subjekty – veriteľov, ktorých, ak chcú dôsledne chrániť svoje oprávnené záujmy, zaťažuje nutnosťou takmer až detektívnej práce, a bez akejkoľvek podpory a ingerencie zo strany štátnej alebo štátom aprobovanej moci (na rozdiel od štandardného súdneho konania alebo „klasického“ konkurzu, hoci v konečnom dôsledku ide o ochranu tých istých subjektívnych práv).

Na rozdiel od správcu konkurznej podstaty, ktorý (pod hrozbou vynútiteľných sankcií) má právo efektívne získavať informácie a doklady o majetku a záväzkoch dlžníka formou žiadostí o súčinnosť adresovaných tak orgánom verejnej moci ako aj súkromným subjektom, veriteľ takéto oprávnenia nemá.

Tento stav informačného deficitu nedokáže zhojiť ani možnosť zákonodarcom stanovená v § 166i ods. 2, podľa ktorej správca vykoná šetrenia na podnet veriteľa, ak veriteľ uhradí zálohu na ich trovy (takéto šetrenia je správca povinný uskutočniť na náklady veriteľa, pričom veriteľ má síce právo na ich úhradu ako náklad konkurzu, ale len v sume schválenej zástupcom veriteľov alebo určenej schôdzou veriteľov, ak zástupca veriteľov nie je ustanovený).

Dôvod nefunkčnosti tohto nástroja spočíva jednak v absencii garancií vykonania šetrení správcom v potrebnom čase (pripomíname tu lehotu na popieranie pohľadávok, ktorú veriteľ musí stihnúť), a tiež v neistote veriteľa ohľadom kompenzácie nákladov s tým spojených.

Uvedené okolnosti patria medzi dôvody, pre ktoré popieranie pohľadávok (prihlásenými) veriteľmi je v bankrotovej praxi iba ojedinelé a náhodné.

Vyskytli sa prípady s paušálnym popretím pohľadávok – t.j. popretím vykonaným len preto, aby sa stihlo vykonať v zákonnej lehote a vytvorila sa aspoň príležitosť na získanie informácií a dokladov na účely preukázania alebo vyvrátenia dôvodnosti popretia pohľadávky. Len ťažko si možno predstaviť, že ide o prax, ktorú zákonodarca zamýšľal dosiahnuť (je to to isté, ako keby legislatívne zaviedol, že každá prihlásená pohľadávka je automaticky popretá). Je navyše spravidla neudržateľná aj z právneho hľadiska, keďže účinné popretie pohľadávky vyžaduje aj riadne odôvodnenie (§ 167l ods. 5, druhá veta, v spojení s § 32 ods. 5 insolvenčného zákona), ktorá požiadavka je v neprekonateľnom rozpore s charakterom popretia „z opatrnosti“.

Vyskytli sa takisto prípady, v ktorých úkony dotknutých subjektov smerovali k tomu, aby veriteľ, ktorý nemal právo sa prihlásiť, prihlásenie vykonal, a to len preto, aby ako už „prihlásený“ veriteľ poprel na popretie spôsobilú pohľadávku iného prihláseného veriteľa. Udialo sa tak v pomeroch, keď dlžník mal popri prihlásenom veriteľovi len veriteľa/veriteľov pohľadávky/pohľadávok podľa § 166b, resp. keď veritelia úverov na bývanie ešte nemohli realizovať prihlásenie sa do konkurzu pre nesplnenie zákonných predpokladov, hoci bolo zrejmé, že o  krátky čas tak urobiť budú môcť. Takáto anomália následne dala vzniknúť ďalším. Kto má poprieť pohľadávku takto postupujúceho veriteľa? Ako dosiahnuť, že tento veriteľ nebude mať prístup k rozvrhu výťažku (keďže po zistení jeho pohľadávky z dôvodu jej nepopretia získa kvalitu pohľadávky s právom na uspokojovanie z majetku dlžníka patriaceho do konkurznej podstaty)? Ako sa budú riešiť základné procesné otázky zisťovania pohľadávok a aj prípadných incidenčných konaní v prípadoch, v ktorých veriteľ v rozpore so zákonom vykoná prihlásenie, aby mohol vykonať popretie iného prihláseného veriteľa, a po vykonaní popretia vezme svoju prihlášku späť?

A napokon sa objavili prípady, v ktorých bola dosiahnutá funkčná dohoda veriteľov – popierajúceho a popieraného – s výsledkom zistenia popretej pohľadávky, napriek pretrvávajúcej nespôsobilosti pohľadávky byť zistenou. Takáto dohoda je formálne možná, pretože ju predvída, resp. umožňuje, aj samotný insolvenčný zákon v § 167l ods. 6, podľa ktorého k zisteniu popretej pohľadávky postačuje uznanie popierajúceho veriteľa, pričom súhlas správcu, iných veriteľov a ani dlžníka sa nevyžaduje. Neexistuje tu žiadna prekážka, aby sa veritelia takto nepoctivo nemohli dohodnúť na úkor iných dotknutých subjektov (napr. aj samotného dlžníka). Neexistuje žiadna garancia, že popretie pohľadávky spôsobilej na popretie bude „dotiahnuté do konca“.

Tieto v praxi reálne nastavšie prípady sú výstrahami s absurdnými, nepredvídateľnými a nekontrolovateľnými výsledkami. Je nutné rozhodne odmietnuť vyššie popísané praktiky. Ich existencia je však v rozhodujúcej miere dôsledkom absencie funkčného mechanizmu zabezpečujúceho neutrálny, objektívny a odborný vstup iného, na záväzkoch dlžníka a pohľadávkach veriteľov nezainteresovaného subjektu, inými slovami absencie právnej úpravy rešpektujúcej legitímny cieľ sledovaný zákonodarcom a súlad zvoleného legislatívneho opatrenia s ústavnými princípmi a demokratickými hodnotami, vrátane ochrany základných práv všetkých subjektov.

V insolvenčnom práve by takýmto mechanizmom / subjektom, prirodzene, mal byť súdom ustanovený správca konkurznej podstaty, prípadne ustanovený aj v súčinnosti s veriteľmi. V prípade osobného bankrotu tomu tak však nie je.

Je preto nutné zaoberať sa otázkou, aké je postavenie samotného správcu konkurznej podstaty v osobnom bankrote v podobe konkurzu a či skutočne existujú rozumné dôvody na jeho nezapojenie do popierania pohľadávok prihlásených veriteľov.

V prvom rade je potrebné si uvedomiť, že správca konkurznej podstaty má významné oprávnenia a povinnosti na získavanie informácií o majetku, ale tiež záväzkoch dlžníka.

Správca podľa § 166i ods. 1, ods. 2 a ods. 5 insolvenčného zákona pri preskúmaní pomerov dlžníka vychádza najmä zo zoznamu majetku, zoznamu veriteľov a informácií poskytnutých dlžníkom, veriteľmi, prípadne inými osobami; správca vykoná s odbornou starostlivosťou šetrenia ohľadom majetku a záväzkov, prípadne ďalšie šetrenia, ktoré sú časovo nenáročné a možno ich zabezpečiť s nepatrnými nákladmi; iné šetrenia, vrátane šetrení pomerov dlžníka, ktoré môžu mať vplyv na posúdenie jeho poctivého zámeru či odporovateľnosti právnych úkonov, správca vykoná na podnet veriteľa, ak veriteľ uhradí zálohu na trovy týchto šetrení; ustanovenia § 74 a 75 sa použijú primerane.

Z uvedených zákonných ustanovení plynie, že správca má povinnosť vykonať s odbornou starostlivosťou

a.) šetrenia ohľadom majetku a záväzkov dlžníka, prípadne ďalšie šetrenia, ktoré sú časovo nenáročné a možno ich zabezpečiť s nepatrnými nákladmi, a

b.) ešte iné šetrenia na základe podnetu veriteľa (po zložení zálohy).

Pri týchto šetreniach má správca oprávnenia vyplývajúce z § 74 a 75 (rozsiahle možnosti žiadať o súčinnosť úpadcu a tretie osoby, aj s prípadnými donucovacími mechanizmami a za pomoci insolvenčného súdu). Čo je podstatné, je povinný vykonať šetrenia a je ich povinný vykonať s odbornou starostlivosťou.

Je preto nelogické a racionálne nezdôvodniteľné (v podstate tak absurdné a zároveň bez akéhokoľvek zmyslu), ak pozitívne výsledky šetrení (hoci aj tých najzákladnejších, bez vynaloženia významných nákladov, či bez zapojenia osobitnej odbornej spôsobilosti) správcu – napríklad so závermi, že pohľadávka prihláseného veriteľa neexistuje, alebo neexistuje jej časť, neexistuje zabezpečovacie právo, prihlásená pohľadávka je nevymáhateľnou, alebo sa prihlásil veriteľ, ktorému toto právo nesvedčí – sa následne nemajú premietnuť do realizácie popieracieho prejavu.

Neobstojí dôvod uvádzaný v dôvodovej správe a prezentovaný aj predstaviteľmi ministerstva, podľa ktorých je legislatívnym riešením nepriznania popieracieho práva správcovi zohľadňovaná výška nákladov preskúmavania pohľadávok a trovy vedení takýchto konaní správcom, ktoré by v drvivej väčšine prípadov údajne úplne vyčerpali konkurznú podstatu.

Je možné aprobovať situáciu, že dlžník síce „odovzdáva svoj majetok veriteľom“, avšak reálne v podstatnej časti na uspokojenie aj nárokov vadných, vrátane tých úmyselne fabulovaných - nepochybne nie.

Nadväzujúc na argumentáciu zo začiatku príspevku osobitne dopĺňame, že správca ako odborne spôsobilá osoba môže nadobudnúť dôvodnú pochybnosť o prihlásenej pohľadávke aj bez vykonania akéhokoľvek šetrenia a vynaloženia akýchkoľvek nákladov (napr. len z údajov prihlášky, ktorú musí spracovať).

Rovnako neobstojí argument o údajne privysokých nákladoch preskúmavania pohľadávok. Nie je zrejmé, z akých zdrojov a dát vychádza toto tvrdenie, obzvlášť ak tretie osoby sú povinné poskytnúť súčinnosť správcovi bezodplatne (§ 166i ods. 5, v spojení s § 75 ods. 12, prvá veta, insolvenčného zákona)? To isté platí vo vzťahu k trovám incidenčných konaní. Predsa ak správca koná s odbornou starostlivosťou – čo mu zákon vyslovene prikazuje – a ním vykonané šetrenia umožňujú presvedčivý záver, že prihlásená pohľadávka nie je dôvodná (t.j. je sporná), je vysoko pravdepodobné, že trovy konania iniciovaného popretým veriteľom by správca neniesol, resp. neboli by nákladom konkurznej podstaty.

Zdôvodnenie tvorcov zákona presadzujúce vypojenie správcu z popieracej aktivity, je vzhľadom na uvedené úplne irelevantné. Vychádza nielen z nepodložených premís, ale tiež úplne ignoruje hlavný zmysel a účel tohto konania.

Pri tvorbe práva je vždy nutné dbať, aby boli naplno realizované požiadavky na koherenciu právneho poriadku, nerozpornosť ustanovení spolu súvisiacich právnych odvetví, resp. zákonov, ochranu ústavne garantovaných základných práv, ako aj požiadavky, že budú chránené nadobudnuté práva, že nikto nebude bez zákonných dôvodov obmedzený na svojich právach, že sa každý domôže svojich práv a ďalšie.

Rozbor pravidiel o popieraní pohľadávok prihlásených do konkurzu v popísaných súvislostiach, žiaľ, preukazuje nenaplnenie uvedených základných požiadaviek na tvorbu dobrého práva, naopak, svedčí o nevhodnej, neprimeranej a škodlivej tvorbe práva.

Uvedenú právnu ne/úpravu je nutné čo najskôr zmeniť. Je nutné, aby zákonodarca vykonal čo najskôr opravu chybných pravidiel ohľadom popierania prihlásených pohľadávok veriteľov a zamedzil porušovaniu Ústavou SR chránených práv konkurzmi dotknutých subjektov.

Je najmä bezpodmienečne nevyhnutné, aby skutočným a funkčným strážcom bankrotového procesu bol správca konkurznej podstaty v prípadnej súčinnosti s insolvenčným súdom a veriteľmi, ako je to reglementované a praxou overené v druhej časti insolvenčného zákona.

Takáto právna úprava vnáša do spoločnosti akceptáciu morálneho a právneho hazardu a svojim obsahom podporuje právnu anarchiu (so zrejmými dôsledkami na fungovanie spoločnosti ako takej).

Záver

V osobnom bankrote v podobe konkurzu je podľa zákonom stanoveného pravidla subjektom oprávneným vykonať popretie prihlásenej pohľadávky veriteľa výlučne iný prihlásený veriteľ.

Ide o jednu z najväčších chýb bankrotovej legislatívy. Jej aplikáciou dochádza k porušovaniu základných, Ústavou SR chránených práv, predovšetkým práva na majetkovú ochranu a práva na súdnu a inú právnu ochranu, a to tak na strane veriteľov, ako aj dlžníka.

Je viac ako žiaduce, aby normu s obsahom, podľa ktorej je pohľadávky prihlásené do konkurzu oprávnený poprieť výlučne iný prihlásený veriteľ, zákonodarca bezodkladne zmenil a prijal ústavno-konformné riešenie.

Bratislava, 17.2.2020

Slovenská sporiteľňa, a.s.
JUDr. Richard Földeš
JUDr. Ľubomír Džačár

Ohodnoťte článok
Hlasovalo: 1072

Nový príspevok

PoUtStŠtPiSoNe
: