TlačPoštaZväčšiZmenši

Osobný bankrot a odporovateľné právne úkony

13.5. 2019, 16:56 |  Ľubomír Džačár

Bankrotová legislatíva priniesla novinky aj v oblasti odporovateľných právnych úkonov.

Právna možnosť brániť sa voči odporovateľným právnym úkonom dlžníka je prenechaná výlučne veriteľom a fakticky mimo rámca osobného bankrotu; insolvenčný správca nemá vytvorený žiadny legálny priestor pre odporovaciu realizáciu.

Vo svojej podstate ide – pri zohľadnení zmyslu a účelu všetkých dotknutých právnych inštitútov – o chybne nastavené pravidlá, ktoré sú v rozpore so základným postulátom ústavnoprávnej proporcionality a ako také sú nekoncepčné, nesystematické a predovšetkým popierajúce základnú ideu spravodlivosti a rovnaký obsah základných práv zaručený každému bez ohľadu na ich nositeľa, pričom uvedené, akcentujúc práve (aj) princíp proporcionality, spôsobuje hodnotovo konfliktné situácie, častokrát riešiteľné len za pomoci ústavokonformného teleologického výkladu, čo v žiadnom prípade nenapĺňa postuláty právnej istoty, resp. legitímnych očakávaní.

Motto:

V čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej aj "ústava") sú zakotvené ústavné princípy a demokratické hodnoty, ktoré vytvárajú vo svojom súhrne a vzájomnej previazanosti koncept materiálneho právneho štátu.

Koncepcia materiálneho právneho štátu zahŕňa požiadavku na obsahovú a hodnotovú kvalitu právnej normy, ktorá má zaistiť primeranosť použitého právneho prostriedku implementovaného vo zvolenej legislatívnej regulácii vo vzťahu k legitímnemu cieľu sledovanému zákonodarcom a súlad zvoleného legislatívneho opatrenia s ústavnými princípmi a demokratickými hodnotami.

(Pl. US 17/08)

1.3.2017 vstúpila do účinnosti nová právna úprava oddlžení fyzických osôb, v Slovenskej republike známa pod označením „osobné bankroty“. V štvrtej časti zákona č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej „insolvenčný zákon“) zákonodarca upravil dva možné spôsoby riešenia osobného bankrotu, a to konkurz a splátkový kalendár.

S úpravou osobných bankrotov je spojená aj jedna z noviniek insolvenčného práva – nové pravidlá „obrany a útoku“ proti odporovateľným právnym úkonom dlžníka. Doterajšie pravidlá upravené v druhej časti piatej hlave druhom oddiele insolvenčného zákona obsahovali samostatné špecifické skutkové podstaty „odporovateľnosti", a to vrátane súvisiacich procedúr. Odporovacia iniciatíva (a zároveň povinnosť ju realizovať) bola primárne v rukách konkurzného správcu, sekundárne - za splnenia špecifických predpokladov - boli na uvedené oprávnení aj konkurzní veritelia.

Úspešné odporovanie bolo spájané s následkami smerujúcimi voči všetkým účastníkom insolvenčného konania, t.j. nielen voči úspešne odporujúcemu.

Realizáciu odporovania nebolo možné nahradiť ničím iným; samozrejme výnimku tvorili neplatné právne úkony, pri ktorých odporovanie neprichádzalo vôbec do úvahy.

Osobno-bankrotová legislatíva „odporovateľných právnych úkonov“ posúva tému „odporovateľnosti právnych úkonov“ mimo insolvenciu čo do aplikačných pravidiel, následkov, ale i čo do aktérov. Je reprezentovaná ustanoveniami § 166h insolvenčného zákona. Podľa § 166h ods. 1 insolvenčného zákona „Oddlžením zostáva nedotknuté právo veriteľa, v rozsahu svojej pôvodnej pohľadávky domáhať sa podľa Občianskeho zákonníka jej uspokojenia z toho, čo odporovateľným právnym úkonom ušlo z dlžníkovho majetku, a to aj vtedy, ak pohľadávka veriteľa je premlčaná, nevymáhateľná alebo nevykonateľná.“ Podľa § 166h ods. 2 insolvenčného zákona Oddlžením zostáva tiež nedotknuté právo veriteľa v rozsahu svojej pôvodnej pohľadávky domáhať sa odporovateľnosti právneho úkonu, ktorým bolo zriadené záložné právo, vecné bremeno alebo iná ťarcha na majetku dlžníka.“

Z citovaných ustanovení insolvenčného zákona vyplývajú dva základné poznatky:

  • i. právna možnosť brániť sa, resp. útočiť voči odporovateľným právnym úkonom dlžníka je prenechaná výlučne veriteľom; insolvenčný správca nemá vytvorený žiadny priestor pre odporovaciu realizáciu;
  • ii. odporovanie právnym úkonom dlžníka, ktoré boli vykonané pred oddlžením, je možné pri oboch podobách osobného bankrotu.

Tretím poznatkom je relevancia časového aspektu nakladania s majetkom dlžníka dlžníkom – rozdielne právne následky sú spojené s (takýmto protiprávnym) nakladaním s majetkom pred oddlžením a po oddlžení.

Ako bolo uvedené vyššie, správca nemá legálnu možnosť (a tak ani povinnosť) zasahovať proti úkonom dlžníka vykonaným na majetku pred oddlžením. Urobiť tak môžu len veritelia.

Pri úkonoch vykonaných dlžníkom po oddlžení je riešenie nastavšej skutkovej a právnej situácie odlišné, a to nielen z hľadiska aktérov, ale i z hľadiska toho, o ktorú formu riešenia osobného bankrotu ide. In concreto ide o nasledujúce situácie:

a)

Pri konkurze je popri ustanoveniach § 166 nutné aplikovať i ďalšie pravidlo, špecifické pravidlo podľa § 167b ods. 2 insolvenčného zákona, podľa ktorého „Právne úkony dlžníka urobené počas konkurzu, ak ukracujú majetok podliehajúci konkurzu, sú voči veriteľom neúčinné; tým nie je dotknutá ich platnosť.“

Uvedeným sa normuje priama neúčinnosť úkonov dlžníka k určitému majetku. Ukracujúce úkony dlžníka vykonané po oddlžení (v rozhodnutí o vyhlásení konkurzu) na určitom majetku sú priamo zo zákona voči veriteľom neúčinné, a tak počas konkurzu takáto (prípadná) "intervencia" správcu proti úkonom dlžníka potrebná nie je (a tak tu ani nie je dôvod pre procesnú legitimáciu správcu na podanie odporovacej žaloby).

Aké sú dôsledky uvedeného, osobitne vo vzťahu k správcovi? Podľa nášho názoru je nepochybné, že právny následok neúčinnosti úkonu dlžníka (expressis verbis neúčinnosti voči veriteľom) ex lege vytvára pre správcu zrejmý realizačný priestor - konkurzný správca je oprávnený (a povinný) takýto majetok postihovať, a to aj bez predchádzajúceho postihovania úkonov samotným správcom či veriteľmi.

Uvedené spojenie neúčinnosti úkonu dlžníka a postihovacieho oprávnenia správcu nie je síce v zákone vyjadrené výslovne, vyplýva však z aplikácie ostatných pravidiel konkurzu, kedy jedine takéto usporiadanie je logickým (zákonným) dôsledkom existencie stavu nastavšieho ex lege neúčinnosťou právneho úkonu v rámci konkurzu.

Výlučne správca je osobou oprávnenou a povinnou speňažovať v rámci konkurzu majetok podliehajúci konkurzu a hoci je na základe platného právneho úkonu majetok vo vlastníctve tretej osoby, právny následok neúčinnosti právneho úkonu, ktorým bol majetok v prospech tretej osoby prevedený, predstavuje legitimizačný dôvod na jeho speňaženie správcom v rámci konkurzu.

Jedným z predpokladov pre zákonnú realizáciu (výkon) postihovacieho oprávnenia správcu, je skutočnosť, že ide o úkon ukracujúci majetok podliehajúci konkurzu. Argumentum a contrario úkon vo vzťahu k majetku nepodliehajúcemu konkurzu pod tento režim nespadá a právne možnosti pre postihovanie takéhoto úkonu dlžníka sú vyhradené výlučne dotknutým veriteľom.

V prípade sporu o to, či nastúpil alebo nenastúpil právny následok - neúčinnosť právneho úkonu - t.j. či boli alebo neboli splnené zákonné predpoklady, sa uplatní procedúra podľa § 167j insolvenčného zákona (pravidlá o vylúčení majetku zo súpisu konkurznej podstaty).

Ak majetok (majetková hodnota) nepodlieha konkurzu – hoci konkurzu podliehal(-a), pričom sa s ním nakladalo spôsobom, ktorého dôsledkom bolo nastúpenie následku v podobe ex lege neúčinnosti právneho úkonu – je "zužitkovanie výsledkov ex lege neúčinnosti" priamo na veriteľovi, resp. veriteľoch (k uvedenému viac nižšie v texte).

b)

Pri splátkovom kalendári po rozhodnutí o oddlžení (v rozhodnutí o určení splátkového kalendára) úloha správcu končí, preto jeho realizačný priestor - postihovacie oprávnenie -úkonov dlžníka vôbec neprichádza do úvahy, uvažovať tak môžeme výlučne o iniciatíve (oprávnení) veriteľskom.

Veritelia sú síce povinní rešpektovať právne následky spojené s určeným splátkovým kalendárom čo do uspokojovania svojich pohľadávok, nič však nebráni napádať aj odporovateľné úkony dlžníka vykonané dlžníkom po oddlžení.

Interpretácia popierajúca uvedené by viedla k absurdným výsledkom, keď by dlžník „pod ochranou určeného splátkového kalendára“ mohol protiprávne - bez akýchkoľvek možností na strane veriteľskej - nakladať so svojím majetkom a veriteľov ukracovať, resp. podstatne znižovať príležitosť veriteľov dosiahnuť reálne uspokojenie. Naplno by sa mal presadiť aj argument a fortiori (argument zo silnejšieho dôvodu) v podobe a maiori ad minus (od väčšieho k menšiemu), pretože úkony dlžníka pred oddlžením a úkony po oddlžení vykazujú z hľadiska účelu osobnými bankrotmi sledovaného spoločné vlastnosti, no v rôznom stupni intenzity.

Ak je zákonom povolené „napádanie“ úkonov dlžníka vykonaných pred oddlžením, o to viac by malo byť povolené vo vzťahu k úkonom dlžníka vykonaným dlžníkom po oddlžení, keď jedným z kľúčových predpokladov vstupujúcich do posudzovania dôvodnosti návrhu dlžníka na povolenie oddlženia (určenie splátkového kalendára) sú jeho majetkové pomery, príjmové možnosti a vynaložené úsilie uspokojovať veriteľov.

Osobitne je potrebné zdôrazniť aj skutočnosť, že oprávnenie veriteľov dotknutých oddlžením podať na súd návrh na zrušenie oddlženia (§ 166f) nie je a ani nemôže byť súčasne vylúčením právnej možnosti veriteľov úkonu dlžníka odporovať, ako na to správne poukazuje aj zákonodarca v dôvodovej správe k ustanoveniu § 166h, podľa ktorej „Popri odporovateľnosti má veriteľ však k dispozícii aj žalobu o zrušenie oddlženia pre nepoctivý zámer, keďže uskutočnenie odporovateľného právneho úkonu sa skutkovo môže prekrývať práve s nepoctivým zámerom dlžníka.“ Obdobne možno uvedené teleologicky vyvodiť z obsahu „konkurzných pravidiel“, podľa ktorých úkony dlžníka vykonané pred oddlžením je možné veriteľmi napádať v rámci osobitnej procedúry, avšak úkony dlžníka vykonané po oddlžení (vo vzťahu k špecifickej majetkovej podstate) sú zákonodarcom sankcionované oveľa prísnejšie – tieto úkony dlžníka sú bez ďalšieho voči veriteľom priamo neúčinné.

Z uvedeného vyplýva, že takéto (protiprávne) nakladanie s majetkom dlžníka, ku ktorému konaniu dlžníka dochádza po oddlžení, t.j. po vyhlásení konkurzu alebo po určení splátkového kalendára, je postihované inak v prípade riešenia osobného bankrotu konkurzom a inak v prípade  riešenia osobného bankrotu splátkovým kalendárom.

Konkurzné normy preferujú priamu neúčinnosť právneho úkonu, normy regulujúce konanie o určenie splátkového kalendára neobsahujú žiadnu špecifickú úpravu. Veritelia napriek určenému splátkovému kalendáru môžu siahnuť po inštitúte odporovateľnosti podľa § 42a nasl. Občianskeho zákonníka.

Ďalší rozbor bude venovaný pravidlám o odporovateľných právnych úkonoch vykonaných pred oddlžením. V prvom rade  je potrebné venovať pozornosť „predmetu“ postihovania, následne však i samotným procedúram vedúcim k dosahovaniu účelov sledovaných pri ustanoveniach o „odporovateľných právnych úkonoch.“

Porovnaním jazykového vyjadrenia pravidiel uvedených v odsekoch 1 a 2 paragrafu 166h je zistiteľné, že odsek prvý je venovaný obrane/útoku veriteľov z dôvodu „ušlého majetku“, odsek druhý obrane/útoku z dôvodu, že majetok dlžník odporovateľným právnym úkonom „zaťažil“ záložným právom, vecným bremenom alebo inou ťarchou (t.j. hodnotu majetku znížil).

K zákonodarcom použitej terminológii

Prirodzene by sa dalo očakávať, že zákonodarca použije pre obe situácie – pre ušlý majetok aj pre zaťažený majetok - rovnaké legislatívne uchopenie (riešenie) odporovateľnosti.

Už z prvého preskúmania - z jazykového vyjadrenia textu zákona – zistíme, že tomu tak nie je. Spoločným menovateľom oboch ustanovení je iba časť pravidla, normujúca „oddlžením zostáva nedotknuté právo veriteľa v rozsahu svojej pôvodnej pohľadávky domáhať sa.“

Rozdiely sú však vo všetkých ostatných a podstatných aspektoch:

  • i. „právo ... v rozsahu pohľadávky domáhať sa ... jej uspokojenia z toho, čo ... ušlo“ verzus „právo domáhať sa odporovateľnosti právneho úkonu“
  • ii. „právo ... domáhať sa podľa Občianskeho zákonníka jej uspokojenia z toho, čo ... ušlo“ verzus „právo domáhať sa odporovateľnosti právneho úkonu“
  • iii. „právo ..., a to aj vtedy, ak pohľadávka veriteľa je premlčaná, nevymáhateľná alebo nevykonateľná“ verzus len„ v rozsahu svojej pôvodnej pohľadávky“

Otázky, ktoré je nutné si položiť, sú nasledovné:

  1. sleduje zákonodarca použitím rôznych výrazových prostriedkov odlišné účely a tiež odlišné právne následky?
  2. aké konkrétne právne následky nastupujú aplikáciou uvedených pravidiel?
  3. do ktorých právnych vzťahov a ako sa tieto právne následky premietnu?

Podľa § 166h ods. 1 má veriteľ právo domáhať sa uspokojenia svojej pohľadávky podľa Občianskeho zákonníka. Podľa odseku druhého tohto paragrafu má právo domáhať sa odporovateľnosti právneho úkonu a odkaz na Občiansky zákonník alebo iný predpis absentuje. Prvé pravidlo zvádza k stavu o priamej možnosti uspokojiť sa procedúrou reglementovanou Občianskym zákonníkom. Druhé pravidlo nás bez pochýb smeruje „iba“ k inštitútu odporovateľnosti, t.j. procedúre na dosiahnutie neúčinnosti právneho úkonu, nie už bezprostredného uspokojovania. Pri prvom pravidle riešime otázku, či tento výsledok – slovne vyjadrená už priama možnosť uspokojenia a skúma sa len akým spôsobom sa podľa Občianskeho zákonníka uspokojiť – zodpovedá účelu zákona a je súladný s právnym poriadkom ako celkom. Pri druhom pravidle nastoľujeme otázku – uplatní sa inštitút odporovateľnosti podľa § 42a a nasl. Občianskeho zákonníka, alebo sa uplatní inštitút odporovateľnosti (i so svojimi špecifickými pravidlami) zakotvený v druhej časti piatej hlave druhom oddiele insolvenčného zákona, alebo je potrebné konkrétne pravidlá dotvoriť „primerane“ analogicky alebo je nutné siahnuť po úplne inom riešení?

K validite názoru o existencii právnej úpravy umožňujúcej priame uspokojenie

Pohľad zákonodarcu na uvedené je aspoň čiastočne zistiteľný z dôvodovej správy. Spoločne k ustanoveniam oboch odsekov paragrafu 166h zákonodarca vysvetlil, že sa „upravuje existencia odporovacieho práva veriteľa ako následok oddlženia. Ak by pred oddlžením došlo k prevodu majetku dlžníka v úmysle ukrátiť veriteľa, právo odporovať takémuto právnemu úkonu v dôsledku oddlženia nie je dotknuté. Na tento účel je pôvodná pohľadávka nedotknutá oddlžením.“

Tento historický výkladový zdroj vedie k prvotnému chápaniu –predporozumeniu - že slovné spojenie odseku prvého § 166h „... právo ... domáhať sa podľa Občianskeho zákonníka jej uspokojenia ...“ je potrebné interpretovať v zmysle „veriteľ má právo odporovať úkonu ...“, pričom sa aplikuje ustanovenie § 166h ods. 1 v spojení s Občianskym zákonníkom. Po hlbšom skúmaní možno dospieť k záveru, že k tejto interpretácii vedie nielen historický zdroj právnej úpravy (dôvodová správa) a v nej identifikované „iba“ odporovacie právo (nie priame uspokojovanie sa), ale podľa nášho presvedčenia predovšetkým súladnosť a hodnotová bezrozpornosť pravidiel v rámci harmonického právneho poriadku.

Či úkony dlžníka vykonané pred oddlžením majú kvalitu odporovateľných právnych úkonov (či sú skutočne ukracujúce), je vecou neistou. Vyriešenie uvedenej neistoty môže priniesť výlučne rozhodnutie súdu, ktorý v predpísanej procedúre, v návrhom konaní, po vykonanom dokazovaní, rozhodne o uvedenom.

Iný prístup je nutné odmietnuť, pretože v konfrontácii s hodnotovou nevyváženosťou a neprimeraným zásahom do práv v neprospech dlžníka a tretích osôb na jednej strane a v prospech veriteľov na strane druhej by neobstál. Priama neúčinnosť právneho úkonu má priestor len v celkom výnimočných a racionálne i hodnotovo zdôvodniteľných prípadoch, ako je tomu napríklad pri pravidle podľa § 167b ods. 2 insolvenčného zákona, keď dlžník nakladá s majetkom podliehajúcim konkurzu „ukracujúcim“ spôsobom a v čase, kedy oprávnenie nakladať s týmto majetkom prináleží správcovi. Na otázku o priamom uspokojovaní sa veriteľov (s vylúčením predchádzajúceho úspešného odporovania právnemu úkonu) odpovedáme preto záporne.

K aplikácii Občianskeho zákonníka

Občiansky zákonník obsahuje pravidlá o aplikácii „odporovacieho práva“ výlučne v ustanovení § 42a a nasl. Ak zákonodarca reglementuje v § 166h ods. 1 použitie Občianskeho zákonníka, potom je pre aplikáciu prirodzene očakávaná ako smerodajná práve úprava § 42a a nasl. Občianskeho zákonníka.

Dôvod, pre ktorý je na mieste použitie ustanovení § 42a a nasl. Občianskeho zákonníka, a nie iných predpisov, napr. § 57 a nasl. insolvenčného zákona, je podľa nášho názoru o.i. i ten, že pravidlá v ustanovení § 42a a nasl., čo do kvality i kvantity ich právnych následkov, sú omnoho "primeranejšie" sledovanému cieľu a takýto právny prostriedok je tak primeraný (a tak o.i. i ústavokonformný).

Konštrukcia inštitútu odporovateľnosti podľa § 42a a nasl. je "postavená" na rozhodujúcom predpoklade, ktorým je  existencia právneho úkonu ukracujúceho uspokojenie veriteľovej vymáhateľnej pohľadávky (pričom "stranou" nechávame diskusiu na tému, čo sa myslí pod "vymáhateľnou pohľadávkou").

Ide o podstatne užší rozsah a užšie následky v porovnaní s rozsahom a následkami vyplývajúcimi z § 57 a nasl. insolvenčného zákona (konkurzné pravidlá podľa druhej časti insolvenčného zákona), v ktorých ustanoveniach je upravené odporovacie právo nielen z dôvodu ukracujúceho právneho úkonu, ale aj úkonu bez primeraného protiplnenia, zvýhodňujúceho právneho úkonu a ďalšie.

Neprimeranosť takéhoto širokého rozsahu sa premieta aj v rovine základného účelu osobno-bankrotovej úpravy odporovateľných právnych úkonov, ktorým nie je odporovanie s  účinkom pôsobiacim voči insolvenciou spájanému veriteľskému kolektívu (t.j. úspešné odporovanie sa ako neúčinnosť premietne voči všetkým účastníkom insolvenčného konania), ale s účinkom výlučne voči v odporovacom konaní úspešnému veriteľovi.

Širšie dopady ako sú tie normované podľa § 42a a nasl. Občianskeho zákonníka by zasahovali do práv iných subjektov neprimeraným spôsobom, ktorý môže byť opodstatnený len tam, kde sú na to vytvorené vhodné podmienky – napríklad v type konkurzu podľa druhej časti insolvenčného zákona s „kolektívnym“ uspokojovaním a riešením odporovateľnosti s kolektívnym účinkom.

Uvedené závery sú relevantné aj v prípade interpretácie (resp. záverov) pravidla obsiahnutého v ustanovení § 166h ods. 2.

Na otázku, ktoré konkrétne pravidlá je potrebné aplikovať na účely odporovania právnym úkonom dlžníka, odpovedáme, že pre odporovateľnosť právnych úkonov uvedených v § 166h ods. 2 insolvenčného zákona sa relevantne použije inštitút, resp. právne normy odporovateľnosti podľa § 42a Občianskeho zákonníka.

Z hľadiska vzťahu pravidiel § 166h insolvenčného zákona a § 42a a nasl. Občianskeho zákonníka máme za to, že ide o vzťah špeciálneho ku všeobecnému. Insolvenčný zákon v presne vymedzených aspektoch špecifikuje určité odchýlky od pravidiel podľa § 42a a nasl. Občianskeho zákonníka, pričom vo zvyšku, kde rozporu niet, sa naplno použijú pravidlá Občianskeho zákonníka.

Tou odchýlkou je napr. aspekt nevymáhateľnosti pohľadávky, keď insolvenčný zákon uvedené pripúšťa, no Občiansky zákonník nie. Aplikovať by sa zrejme preto mali aj pravidlá o lehotách na uplatnenie odporovacieho práva upravené v Občianskom zákonníka, pravidlá o tom, čo možno považovať za odporovateľný úkon dlžníka a pod.

K majetku dlžníka podľa § 166h ods. 2

Z hľadiska rozlišovania, či pravidlo podľa odseku druhého § 166h dopadá výlučne na majetok patriaci stále dlžníkovi, t.j. majetok dlžníkovi patriaci aj v čase po oddlžení (nie však na majetok, ktorý mu pôvodne patril, ale už nepatrí), odpovedáme nie.

Nevidíme rozumný dôvod, pre ktorý by nemali mať veritelia odporovacie právo v prípadoch, v ktorých majetok dlžník zaťažil a tiež previedol na tretiu osobu, inými slovami, prečo by veritelia smeli napádať „prevedenie majetku“ no už nie „zaťaženie majetku“, ak súčasne ide o majetok, ktorý dlžník pred oddlžením stihol previesť na tretiu osobu (pričom je zrejmé, že k ukráteniu dochádza tak či tak).

Pre uvedené obmedzenie neexistuje racionálne zdôvodnenie. Pravidlo podľa odseku prvého smeruje výlučne k „ušlému majetku“, nie k zaťaženému majetku. Výsledok, pri ktorom by mohol dlžník s „úspechom“ majetok zaťažiť, t.j. na strane veriteľa by nebolo k dispozícii odporovacie právo dosiahnuť neúčinnosť takéhoto právneho úkonu, a jediné, čo by veriteľ dosiahol, je neúčinnosť prevodu majetku, je potrebné pre absurdnosť záverov odmietnuť.

Speňažovanie majetku s ťarchami, resp. distribúcia výťažkov zo speňaženia majetku zohľadňujúca ťarchy v prvom slede, ktoré by takto nebolo možné inak zodporovať, je objektívne obmedzujúce v takom neprimeranom stupni, že je nutné ho považovať za neprípustné. 

Uvedené pravidlo – smerujúce k ťarchám na majetku - je preto podľa nášho presvedčenia potrebné interpretovať v zmysle, že veritelia majú odporovacie právo proti úkonom zaťažujúcim majetok dlžníka aj v prípade, ak následne bol tento majetok prevedený na tretiu osobu. Inými slovami veritelia majú právo voči tretej osobe zodporovať nielen prevedenie majetku, ale aj „ťarchu“ na tomto majetku zriadenú samotným dlžníkom. Mal by sa presadiť aj argument a fortiori (argument zo silnejšieho dôvodu) v podobe a maiori ad minus (od väčšieho k menšiemu), podľa ktorého ak je možné odporovať prevodu, o to viac je možné odporovať „aj“ ťarche. Aké praktické komplikácie vyvoláva odporovanie „ťarche“ na majetku, ktorý dlžník nepreviedol, je analyzované nižšie.

Ukrátenie, ušlý majetok a ťarcha

Možno konštatovať, že pojem „ukrátiť“ včlenený do pojmoslovia „úkony ... ukracujú uspokojenie“ (§ 42a Občianskeho zákonníka) je širší ako pojem „ujsť“ v pojmosloví „čo ... úkonom ušlo z dlžníkovho majetku“ a rovnako širší je aj v porovnaní s pojmom „zaťažiť“ vyplývajúcim zo spojenia „úkonu, ktorým bolo zriadené záložné právo, vecné bremeno alebo iná ťarcha na majetku dlžníka.“ Pojem ukrátiť zahŕňa podstatne viac skutkových scenárov v porovnaní s tým, čo sa slovne vymedzilo v ustanoveniach § 166h.

Pojem „ušiel z dlžníkovho majetku“ je potrebné interpretovať výlučne spôsobom, že čo bolo v majetku dlžníka, už v jeho majetku nie je. Čo tým „predmetom“, ktorý už nepatrí do majetku dlžníka, je? Zrejme je ním akákoľvek spôsobilá majetková hodnota.

Z hľadiska občianskoprávneho je majetkom akákoľvek vec, právo či iná majetková hodnota. Je potrebné zdôrazniť, že ide o majetkovú hodnotu "spĺňajúcu" definičné znaky podľa § 42a a nasl. Občianskeho zákonníka, t.j. ide o takú majetkovú hodnotu, protiprávnosť nakladania s ktorou môže viesť (v spojení s  kauzou odporovateľného právneho úkonu) k ukráteniu uspokojenia pohľadávky veriteľa.

Ťarcha, resp. ku ťarche sa vzťahujúce právo, je v zmysle § 166h ods. 2 širším pojmom ako zabezpečovacie právo, ktoré v § 8 insolvenčného zákona zákonodarca definuje špecifickými predpokladmi užšie (porovnaj aj ustanovenie § 167k ods. 10, podľa ktorého „ak na zaťaženom majetku viazne aj iná ťarcha ako zabezpečovacie právo, znalecký posudok musí stanoviť aj hodnotu tejto ťarchy“).

K právnym úkonom dlžníka

Odporovateľnosť ako inštitút má jeden ústredný zákonom definovaný predpoklad – nevyhnutnú väzbu k právnemu úkonu, ktorého následky veriteľa, resp. jeho pohľadávku, ukracujú (§ 42a a nasl. Občianskeho zákonníka, § 166h insolvenčného zákona).

Odporovacie právo sa sústreďuje na samotný právny úkon a jeho dôsledky vo vzťahu k ďalším účastníkom právneho styku, ak sú podmienky odporovateľnosti splnené, smeruje k neúčinnosti úkonu s cieľom vylúčenia – nepôsobenia - právnych následkov takéhoto úkonu voči tomuto veriteľovi.

Tento právny úkon musí byť úkonom samotného dlžníka (tak vo vzťahu k ušlému majetku, ako aj smerom k ťarche). Vyžaduje sa platný právny úkon. Ak ide o neplatný právny úkon, nemožno aplikovať inštitút odporovateľnosti, ktorý predpokladá právny úkon platný. Tiež prejudiciálny záver o platnosti právneho úkonu efektívne vylučuje inštitút neplatnosti právneho úkonu. Neplatnosť právneho úkonu má tak prednosť pred jeho neúčinnosťou.

Spravidla pôjde o dvojstranný právny úkon. Na Slovensku neprebieha polemika ohľadom odporovania právnym úkonom, ktoré viedli k vzniku vecných práv na základe ďalších právnych skutočností (rozhodnutie o povolení vkladu), napr. vzniku vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, resp. vzniku vecného bremena na nehnuteľnosti, atď.

V uvedených príkladoch je právny úkon dlžníka (titulus) len jednou z viacerých právnych skutočností, ktoré sú potrebné k vzniku vecného práva (prvotné obligačno-právne následky boli nasledované vecno-právnymi následkami, v dôsledku ktorých došlo k zániku obligačných dôsledkov zmluvy).

Tou kumulatívnou právnou skutočnosťou (ktorá tu musí existovať, aby vecné právo vzniklo) je rozhodnutie príslušného správneho orgánu o vklade práva. Všeobecne sa (judikatórne) prijíma záver, že aj uvedeným úkonom možno úspešne odporovať.

Ústrednou determinujúcou skutočnosťou (z hľadiska posúdenia odporovateľnosti)  by mala byť relevancia hospodárskej kauzy, cieľa a konečných následkov, bez ohľadu na procedúru a počet právnych skutočností, ktoré k nim viedli.

Argumentovať je potrebné zmyslom a účelom zákona (§ 42a a nasl. Občianskeho zákonníka), ktorý preferuje ochranu veriteľa pred určitými úkonmi dlžníka. Argumentovať je potrebné neobratnosťou jazykového vyjadrenia textu zákona, keď zákon síce svojím účelom zohľadňuje konanie dlžníka v širšom význame, no použité slovné spojenia nezachytávajú nuansy prípadov so zloženými/nadväzujúcimi právnymi skutočnosťami. Argumentovať je potrebné (za splnenia aj ostatných predpokladov) tým, že konanie dlžníka je nutné vnímať z hľadiska ním sledovaného cieľa širšie – dlžníkovým cieľom je napr. previesť vlastnícke právo k nehnuteľnosti na inú osobu a ukrátiť veriteľa, preto nie je možné posudzovať izolovane obligačno-právne účinky zmluvy, na ktoré nadväzujú účinky vecno-právne, vzniknuté na základe inej právnej skutočnosti (dlžník mohol uzavrieť viac ako jednu zmluvu no k vecno-právnym následkom a reálnemu úbytku majetku, došlo  len v jednom prípade, keď bolo rozhodnuté napr. o povolení vkladu vlastníckeho práva).

Argumentovať je potrebné tým, že konanie dlžníka je protiprávne ako celok a neúčinnosť právneho úkonu dlžníka práve reálnu podstatu takéhoto konania postihuje. Rozsah tohto článku neumožňuje podrobný rozbor tejto problematiky a bude mu venovaný samostatný "príspevok".

Postup po úspešnom odporovaní

Čo nasleduje po úspešnom odporovaní právnemu úkonu dlžníka – úkonu prevodu majetku, resp. úkonu zaťaženiu majetku?

Text zákona podľa § 166h ods. 1 nás vedie k tomu, že veriteľ má právo sa domáhať uspokojenia z majetku, ktorý ušiel. Pri zaťaženom majetku uvedené absentuje a výslovne je pomenované len právo odporovať právnemu úkonu, ktorým dlžník zriadil ťarchu na svojom majetku (§ 166h ods. 2).

a) K prevodu majetku a pravidlu podľa § 166h ods. 1.

Či môže nastúpiť po úspešnom odporovaní priamo fáza uspokojovania a ako konkrétne uspokojovanie možno realizovať, to závisí od niekoľkých okolností. V prvom rade je potrebné ustáliť, či k uspokojeniu má/môže dôjsť v rámci insolvencie alebo mimo nej. Z praktického hľadiska odhadujeme skupinu prípadov, v ktorých odporovacie konanie skončí neskôr ako konkurz, ako prevažujúcu. Do úvahy prichádzajú tiež prípady, v ktorých odporovacie konanie veriteľ inicioval už v čase pred oddlžením a ktoré v čase rozhodnutia súdu o oddlžení už bolo skončené, resp. skončí pred skončením insolvenčného konania.

Domnievame sa, že neexistuje racionálny dôvod diskvalifikovať z uplatnenia takýto typ odporovacej iniciatívy veriteľa podstúpený ešte pred rozhodnutím súdu o oddlžení. Spĺňa totiž všetky zákonom vyžadované predpoklady a účel zákona neobchádza, naopak napĺňa. Podstatnejším však je, že z bankrotových pravidiel nič nenasvedčuje tomu, že by uspokojovanie malo byť/mohlo byť v rámci insolvencie. Majiteľom predmetného majetku je totiž naďalej tretia osoba, jej majetok napriek úspešnému odporovaniu do konkurznej podstaty nepatrí a ani patriť nemôže.

Uspokojenie veriteľa je tak v rámci konkurzu zákonom efektívne vylúčené, a to bez ohľadu na čas trvania konkurzu. Nútené uspokojenie veriteľa – t.j. proti vôli osoby povinnej – je v súčasnom právnom poriadku možné len za splnenia prísnych podmienok. Vo väzbe na právne následky úspešného odporovania právnemu úkonu dlžníka ohľadom ušlého majetku je zúžené na jedinú možnosť – exekučné konanie. Exekučné konanie predpokladá formálnu kvalitu overenia pohľadávky v podobe existencie exekučného titulu. Právnym následkom rozhodnutia súdu o odporovateľnom právnom úkone je „iba“ neúčinnosť napadnutého právneho úkonu. Nevyhnutným predpokladom pre nastúpenie „uspokojovacej fázy“ na tomto majetku v exekúcii je preto taká kvalita pohľadávky veriteľa, ktorá spustenie vynucovacieho konania s cieľom speňaženia tohto majetku umožňuje (iná interpretácia zrejme nebude možná, pretože by neprimeraným spôsobom zasahovala do dotknutých práv, predovšetkým dlžníka a ostatných veriteľov).

Pre úplnosť sa tiež dotknime otázky, či by bolo možné na účely exekúcie uvažovať ešte aj o kvalite pohľadávky vybavenej titulom „zistenia pohľadávky“ v konkurze či v konaní o určenie splátkového kalendára podľa ustanovení § 167l a §  168e. Dospeli sme k negatívnemu záveru.

Zistenie pohľadávky v konkurze aj v konaní o určenie splátkového kalendára má významné právne následky, pretože umožňuje uspokojovanie sa „zisteného“ veriteľa v rámci týchto konaní; neumožňuje ho však mimo nich (samozrejme určený splátkový kalendár sa plní po skončení konania no predstavuje výsledok konania samotného).

Ďalej zistenie pohľadávky v konkurze či konaní o určenie splátkového kalendára nespĺňa určité vyššie predpoklady – t.j. neviaže sa s ním kvalita titulu porovnateľného s titulom podľa § 105 prvej vety insolvenčného zákona, podľa ktorého „Na základe výpisu zo zoznamu pohľadávok možno po zrušení konkurzu podať návrh na vykonanie rozhodnutia alebo exekúciu pre zistenú pohľadávku, ktorú úpadca v lehote určenej správcom výslovne nenamietol.“

Pri bankrotovej úprave jednoducho uvedené pravidlo chýba. Podstatnou je aj skutočnosť, že takéto pravidlo nie je možné použiť ani analogicky, a to z dôvodu významného odlíšenia podstatných znakov a predpokladov právnej situácie podľa druhej časti insolvenčného zákona a bankrotu podľa jeho štvrtej časti (vymáhateľnosť pohľadávky na jednej strane, nevymáhateľnosť na strane druhej; relevancia namietania pohľadávky zo strany dlžníka oproti absencii tohto aspektu pri bankrote a pod.).

Ani následky – neprimeranosť a diskriminácia veriteľov - hroziace v prípade priznania kvality exekučného titulu v konkurze zistenej pohľadávke v závislosti od jednotlivých kategórií pohľadávok (§ 166a až § 166c) by nebolo možné prehliadať, keďže niektoré pohľadávky prihlásiť či uplatňovať možné nie je, iné je nutné prihlásiť/uplatňovať a pri posledných je prihlásenie/uplatnenie možné, no nie nutné. Ak sa na účely oddlženia a zachovania zmyslu právnej úpravy o obrane proti odporovateľným právnym úkonom zdôrazňuje rovnosť vyjadrená slovami – oddlžením zostáva nedotknuté právo veriteľa v rozsahu svojej pôvodnej pohľadávky – potom uvedené vedie k aplikácii zákazu rozdielneho prístupu k veriteľom i v naznačenom smere, inými slovami nepovýšeniu „zistenia pohľadávky, resp. zoznamu pohľadávok“ na úroveň exekučného titulu.

Na mieste je však ešte otázka, či uvedený záver je primeraný paušálne, t.j. aj vo vzťahu k zisteniu pohľadávky kvalifikovanejšími spôsobmi. Inými slovami, či je čo do následkov relevantné rozlišovať medzi jednotlivými spôsobmi zistenia pohľadávky ako sú i. nepopretie/nenamietanie pohľadávky, ii. uznanie pôvodne popretej pohľadávky, iii. právoplatné súdne rozhodnutie alebo rozhodnutie iného orgánu verejnej moci určujúce pôvodne popretú pohľadávku, iv. prípadne ďalšie dôvody podľa § 167l ods. 5 a § 168d a § 168e.

Zrejme najcitlivejšie vnímaným sa javí byť zistenie pohľadávky právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného orgánu verejnej moci. Ide však len o zdanie.

Popieracie právo v konkurze (podľa textu zákona) svedčí len prihlásenému veriteľovi, ktorý ho môže realizovať – je namierené - výlučne voči prihlásenému veriteľovi. V konkurze nepopiera správca, dlžník ani neprihlásený veriteľ.

Rozsah popieracieho úkonu prihláseného veriteľa je súčasne relevantnou limitáciou toho, čím sa následne súd môže (a musí) v rámci incidenčného sporu (samozrejme záleží aj na vymedzení žalobného petitu, ktorý by však nemal byť širší ako popierací rozsah) zaoberať.

Nič viac a nič menej ako rámec – hracie pole – vytvorené popieracím úkonom. To rozhodne ale nestačí k záveru o dosiahnutí plného a primeraného zistenia pohľadávky. Aj jednoduché nepopretie pohľadávky má svoje nezvratné následky – pohľadávka je zistená a môže (má byť podľa výťažku pomerne) podľa insolvenčných pravidiel uspokojená.

Rovnako čiastočné popretie pohľadávky znamená, že nepopretý zostatok je zistený a na účely konkurzu daný. Prihlásená pohľadávka relevantným testom preskúmania neprejde, pretože v konkurze absentuje akákoľvek zložka verejnej moci vybavená povinnosťou odbornej starostlivosti k plnému a primeranému preskúmaniu pohľadávky prihláseného veriteľa. Logikou ustanovenia § 105 sa ako najpodstatnejšia javí skutočnosť, že dlžník v konkurze podľa štvrtej časti insolvenčného zákona nemá právo ani len vzniesť námietky voči prihláseným pohľadávkam. Dlžník nemá právo na námietky, ktoré – presnejšie neexistenciu ktorých - § 105 insolvenčného zákona normuje ako jeden z relevantných predpokladov pre záver o tom, že zoznam pohľadávok (výpis z neho) môže predstavovať exekučný titul v rozsahu zistenej pohľadávky. 

Obdobne aj v konaní o určenie splátkového kalendára nemožno nájsť plnohodnotné a primerané zisťovanie pohľadávky veriteľov. Konanie nie je vybudované na postulátoch garantujúcich preskúmanie pohľadávok s odbornou starostlivosťou, možnosť primeranej obrany tak zo strany veriteľov ako aj dlžníka (viď pravidlo o „len“ prihliadnutí na námietky veriteľov, pravidlo o vyžiadaní vyjadrenia dlžníka „len“ v prípade vhodnosti posudzovanej správcom, absenciu pravidla o možnosti uplatnenia opravných prostriedkov a pod. podľa § 168d a § 168e). Obdobne aj v konaní o určenie splátkového kalendára je neprítomná kvalita procedúry zabezpečujúca primeranú úroveň „zistenia pohľadávky“.

Spôsob zistenia pohľadávky nie je rozhodujúcim faktorom. Nie je ním ani rozhodnutie súdu či iného orgánu verejnej moci o insolvenčnom určení pohľadávky.

V slovenskom právnom poriadku prichádza do úvahy nútené uspokojovanie sa veriteľa výlučne s kvalitou pohľadávky vybavenej exekučným titulom, resp. titulom použiteľným pre iný typ povoleného obdobného vykonávacieho konania. Ak pohľadávka v čase úspešného rozhodnutia súdu takúto výbavu nemá, musí ju najprv získať. Získanie spravidla znamená priznanie práva v súdnom konaní alebo v konaní pred iným orgánom na to určeným. Postup získania uvedenej kvality sa dostáva v niektorých prípadoch do stretu s pravidlami samotnej insolvencie (a to bez ohľadu na jej trvanie):

  • s pravidlom o nevymáhateľnosti pohľadávky v dôsledku oddlženia (§ 166b, § 166e ods. 2)
  • s pravidlom o povinnosti súdu prihliadnuť na nevymáhateľnosť pohľadávky aj bez námietky dlžníka (§ 166e ods. 4 prvá veta)
  • s pravidlom o povinnosti orgánu verejnej moci hľadieť na dlžníka vo vzťahu k pohľadávke, ktorá sa stala nevymáhateľnou, ako by na neho hľadel, keby rozhodol o trvalom upustení od vymáhania pohľadávky (§ 166e ods. 4 druhá veta)
  • s pravidlom o povinnosti súdu bez zbytočného odkladu zastaviť konanie, v ktorom sa uplatňuje pohľadávka, ktorá môže byť uspokojená iba v konkurze alebo sa považuje za nevymáhateľnú, ak bol vyhlásený konkurz (§ 167e ods. 1).

Uvedený stret pravidiel sa týka výlučne pohľadávok oddlžením dotknutých; pohľadávky oddlžením nedotknuté uvedený stret nepodstupujú.

Insolvenčné pravidlá prikazujú hľadieť na oddlžením dotknuté pohľadávky ako na nevymáhateľné a súdne konanie ohľadom nich (vrátane iných konaní, ktoré tvoria alternatívu k súdnemu konaniu), má príslušný orgán zastaviť. Ako sme už uviedli vyššie, reálne konanie o neúčinnosti odporovateľných právnych úkonov skončí neskôr ako samotná insolvencia; vylúčený ale nie je ani stav opačný.

Všeobecne možno rozlíšiť niekoľko možností / stavov, ktoré prichádzajú do úvahy v čase rozhodnutia o oddlžení: i. odporovacie konanie skončené, ii. prebiehajúce alebo ešte iii. nezačaté na jednej strane a (a.) nachádzacie konanie nezačaté, (b.) prebiehajúce alebo už (c.) skončené nachádzacie konanie ohľadom predmetnej pohľadávky na strane druhej.

Pri všetkých scenároch je rozhodujúci vzťah jednotlivých pravidiel predovšetkým z hľadiska ich možného uplatnenia a naplnenia. Podľa nášho presvedčenia by sa malo presadiť pravidlo podľa § 166h ods. 1 ako pravidlo špeciálne pred inými pravidlami insolvenčného zákona ako pravidlami všeobecnými.

Iná interpretácia by priniesla absurdné výsledky – znamenala by úplnú nemožnosť aplikácie § 166h ods. 1, čo nie je v pláne rozumného zákonodarcu a nie je vlastné ani harmonickému bezrozpornému právnemu poriadku. S predpokladom špeciálnosti pravidla podľa § 166h ods. 1 súd prípadne iný orgán verejnej moci vrátane ostatných subjektov ako nositeľov rozhodovania musí rešpektovať prednosť uvedeného pravidla a v jeho hraniciach postupovať a rozhodovať.

Inými slovami súd, prípadne iný orgán verejnej moci, neodmietne konať o žalobe veriteľa podanej ohľadom pohľadávky (nachádzacie konanie) ako aj o žalobe veriteľa ohľadom odporovateľného právneho úkonu (odporovacie konanie).

Z rovnakých dôvodov nezastaví nachádzacie konanie vediac o záujme žalobcu na konaní a informáciou o ukončenom alebo prebiehajúcom odporovacom konaní v súlade s vyššie uvedeným.

Podľa nášho názoru preto nie je ani na mieste vyžadovať od žalobcu najprv právoplatné ukončenie odporovacieho konania, inými slovami podmieňovať prípustnosť začatia alebo priebehu nachádzacieho konania ukončeným odporovacím konaním.

Účel pravidla § 166h ods. 1 insolvenčného zákona v spojení s § 42a a nasl. Občianskeho zákonníka zreteľne nasvedčuje ochrane veriteľa v podstatných smeroch, vrátane časovej a vecnej efektivity, čomu zodpovedajú plynulé a nie nutne podmieňované konania.

V prípade už skončeného odporovacieho konania aj konania nachádzacieho zrejme zužitkovaniu právneho následku neúčinnosti odporovaného právneho úkonu a iniciovaniu vynucovacieho konania – exekúcie prípadne iného vykonávacieho konania – na uvedený majetok nič nebráni.

Prekážkou by - opäť z dôvodu špeciality § 166h ods. 1 - nemali byť pravidlá o zastavovaní exekučných a iných vykonávacích konaní (§ 167f ods. 2 prvá veta a § 168b ods. 1 druhá veta insolvenčného zákona). Aj tu sa presadí argument lex specialis derogat legi generali. Príslušný vykonávací orgán je povinný neodmietnuť návrh na vykonanie pohľadávky na účely uspokojenia veriteľa z predmetného majetku a v prípade už prebiehajúceho exekučného alebo obdobného vykonávacieho konania uvedené konanie nezastaviť. Konanie bude vykonávané vo väzbe na dosiahnutie účelu uspokojenia pohľadávky veriteľa a výlučne z majetku, ktorého sa odporovaný právny úkon týkal. To samozrejme nevylučuje vedenie/pokračovanie exekúcie alebo obdobného vykonávacieho konania z iných dôvodov predpokladaných insolvenčným zákonom, ako je vymáhanie oddlžením nedotknutej pohľadávky.

b)  K ťarche na majetku dlžníka a pravidlu podľa § 166h ods. 2

Najprv ku konkurzu. Relevantným je rozlíšenie typu zodporovanej ťarchy, druhu majetku dlžníka, na ktorom viazne ťarcha, existencia záväzku dlžníka voči osobe, v prospech ktorej je ťarcha a posúdenie vzťahu medzi uvedenými aspektmi. Ťarcha z hľadiska určenia, či sa jedná o zabezpečovacie právo podľa definície § 8 insolvenčného zákona alebo o inú ťarchu. Druh majetku z hľadiska toho, či podlieha konkurzu alebo nie a ak konkurzu nepodlieha, či je to z dôvodu nepostihnuteľnosti v exekúcii alebo z dôvodu existencie zabezpečovacieho práva, resp. viac ako jedného zabezpečovacieho práva. Aj skutočnosť, či osoba, ktorej svedčí ťarcha, má pohľadávku voči dlžníkovi, môže zohrať dôležitú úlohu.

Na inom mieste článku dôvodíme, že ťarcha, resp. k ťarche sa vzťahujúce právo, je v zmysle § 166h ods. 2 širším pojmom ako zabezpečovacie právo, ktoré v § 8 insolvenčného zákona zákonodarca definuje špecifickými predpokladmi užšie. Tomuto záveru nasvedčuje popri jazykovom vyjadrení pravidiel § 8 a § 166h ods. 2 aj ustanovenie § 167k ods. 10, podľa ktorého „ak na zaťaženom majetku viazne aj iná ťarcha ako zabezpečovacie právo, znalecký posudok musí stanoviť aj hodnotu tejto ťarchy“.

Do úvahy tak prichádza skupina prípadov, v ktorých o zabezpečovacie právo nepôjde. Z našich skúseností z insolvenčného práva odhadujeme, že väčšinová bude v praxi skupina prípadov so zabezpečovacím právom typu ako je záložné právo a vecné bremeno.

Rovnako zo skúseností sa kloníme k odhadu, že vo väčšine prípadov pôjde o majetok, ktorý do konkurznej podstaty nepatrí práve z dôvodu existencie zabezpečovacieho práva a vôle zabezpečeného veriteľa (§ 167h ods. 3 v spojení s § 167k). Rozhodne však nemožno upozadiť ani skupinu prípadov, v ktorých sa zabezpečený veriteľ rozhodne pre speňažovanie majetku prostredníctvom konkurzného správcu.

Majetok môže byť zaťažený a. výlučne zabezpečovacím právom, b. výlučne ťarchou, ktorá takýmto právom nie je alebo c. môže byť zaťažený tak zabezpečovacím právom ako aj inou ťarchou, a to z každého viac ako jedným, resp. viac ako jednou.

S typom ťarchy je spojená špecifická väzba a význam nielen k majetku ale aj k prípadnému uspokojovaniu sa veriteľov a poradiu ich uspokojovania. Konkurzné uspokojovanie sa riadi niekoľkými pravidlami, z hľadiska skúmaného predmetu je kľúčovým zohľadnenie zabezpečovacieho práva vrátane jeho poradia a nezohľadnenie inej ťarchy.

Ťarcha je síce širším pojmom ako zabezpečovacie právo, no na účely uspokojovania sa veriteľov hrá relevantnú úlohu výlučne status zabezpečovacieho práva. Ťarcha, ktorá nie je zabezpečovacím právom, má význam z hľadiska ocenenia majetku, ako k tomu vedie aj § 167k ods. 10. Hovoríme teda jednak o vzťahu širšieho k užšiemu, pretože ťarcha zahŕňa v sebe aj ťarchu, ktorej koreluje zabezpečovacie právo, no tiež o vzťahu výlučnej aplikácie (aj prednosti) zabezpečovacieho práva, na rozdiel od ťarchy, ktorá zabezpečovacím právom nie je.

V praxi to znamená, že ak je na majetku dlžníka tak zabezpečovacie právo ako aj iná ťarcha, zo speňaženia takéhoto majetku sa uspokojujú prioritne zabezpečení veritelia, t.j. veritelia, ktorým svedčí zabezpečovacie právo (a prioritne z nich tzv. prednostný zabezpečený veriteľ a ostatní podľa poradia) a následne ostatní (nezabezpečení) veritelia (najprv pohľadávky detí dlžníka na výživnom, potom ostatní prihlásení veritelia podľa výšky ich zistených pohľadávok) pomerným spôsobom (§ 167k, § 167u).

Uvedené platí pre speňažovanie správcom a obdobne je to aj pri speňažovaní majetku mimo insolvenciu v prípade, keď zabezpečovacie právo vykonáva zabezpečený veriteľ. Ťarcha, ktorá nie je zabezpečovacím právom, takúto „kvalitu“ nemá ani len čo do možnosti uspokojovania sa, inými slovami, veriteľ, ktorému svedčí takýto typ ťarchy, resp. práva jej zodpovedajúceho, sa uspokojiť vo väzbe naň nemôže; môže sa uspokojovať ako bežný veriteľ, ak disponuje pohľadávkou voči dlžníkovi, prihlásil ju a došlo k jej účinnému zisteniu.

S úspešným odporovaním „ťarche“ je spojený právny následok jej nepôsobenia - neúčinnosti. Ako je už na viacerých miestach tohto článku zdôraznené, ide o právny následok vo vzťahu k odporujúcemu veriteľovi; samozrejme sa dotýka aj dlžníka a osoby, v prospech ktorej bola dlžníkovým odporovaným právnym úkonom ťarcha zriadená/vzniknutá.

Podstatným je, že účinok nepôsobí voči všetkým účastníkom insolvenčného konania, t.j. nemá kolektívny dopad. To je rozdiel v porovnaní s odporovaním vykonaným správcom (a za istých podmienok aj veriteľom) podľa druhej časti insolvenčného zákona, kde sa dosahuje účinok voči všetkým účastníkom insolvenčného konania. Čo je ešte podstatnejšie, speňaženie majetku v insolvencii podľa druhej časti insolvenčného zákona sa preto vykoná bez prenesenia tiarch na nadobúdateľa a je nutné podotknúť, že bez akýchkoľvek tiarch (výnimku predstavuje prípad podľa § 93 ods. 2 insolvenčného zákona).

Rovnaký výsledok, t.j. "neprenesenie ťarchy", sa dosiahne aj v prípade vykonávacieho konania, v ktorom sa v odporovaní úspešný veriteľ uspokojuje z majetku postihnutého odporovanou ťarchou.

Z týchto úvah vyvodzujeme ďalší zásadný praktický problém bankrotovej právnej úpravy. Existencia dvoch typov tiarch, z ktorých jeden (nie zabezpečovacie právo) nemožno eliminovať úspešným odporovaním ani na účely speňažovania, pretože účinok nepôsobí kolektívne, ani na účely nezaťaženia nadobúdateľa, pretože sa tento typ ťarchy na nadobúdateľa prenesie, vyvoláva značnú mieru praktickej i právnej neefektivity. Pôsobí mierne napísané legislatívne disharmonicky – sleduje spochybniteľné ciele a používa neprimerané nástroje.

Dostávame sa ku kľúčovej otázke: Ako dokáže úspešný veriteľ naložiť s dosiahnutou neúčinnosťou právneho úkonu, ktorým bola zriadená na majetku dlžníka ťarcha, inými slovami, na čo má právo z titulu nepôsobenia ťarchy voči nemu? Neúčinnosť znamená, akoby ťarcha nebola, akoby nepôsobila – zdôrazňujeme, že len voči danému veriteľovi. Znamená to, že sa môže na tomto majetku daný veriteľ uspokojovať ako na nezaťaženom? A ak áno, akým spôsobom a ako sú dotknuté práva ostatných aktérov? Môže správca speňažiť tento majetok ako nezaťažený a dosiahnuť tak predpokladaný vyšší výťažok? Môže sa úspešne odporujúci veriteľ vo vzťahu k predmetnému majetku uspokojiť pred ostatnými veriteľmi, voči ktorým ťarcha naďalej pôsobí? Domnievame sa, že nekolektívne pôsobenie úspešného odporovania ťarche na majetku dlžníka jedným veriteľom nemôže viesť ku kolektívnemu riešeniu dopadajúcemu na všetkých ostatných – či už v pozitívnom význame (všetci veritelia budú mať prospech z výsledku dosiahnutého len jedným veriteľom) alebo vo význame negatívnom (postavenie všetkých veriteľov sa zhorší, aby sa uprednostnil úspešný veriteľ). Zo žiadneho bankrotového pravidla nemožno vyvodiť opak a sme presvedčení, že sa nedá ani dotvoriť. Individuálny úspech jedného veriteľa v odporovaní a jeho vzniknuté právo je vždy potrebné pomeriavať právami ostatných účastníkov, predovšetkým veriteľov, ale aj dlžníka a tretej osoby, v prospech ktorej ťarcha naďalej platne existuje. Opätovne je na mieste otázka, o aké právo úspešného veriteľa vlastne ide. Aké právo mu z titulu dosiahnutej neúčinnosti právneho úkonu, ktorým bola zriadená ťarcha na majetku dlžníka, vzniklo, s akým obsahom a ako je ho možné vykonať?

Neúčinnosť právneho úkonu znamená, že ťarcha voči tomuto veriteľovi nepôsobí. Nepôsobí výlučne voči nemu. Voči každému inému ide o platnú ťarchu a voči všetkým ostatným s výnimkou uvedeného jedného veriteľa ide aj o účinnú ťarchu.

Nemôže byť automaticky neúčinnou aj voči ostatným. K takémuto záveru – neúčinnosť voči všetkým - chýba akékoľvek právne pravidlo zakotvené vo všeobecne záväznom právnom predpise. Dotvoriť ho nie je možné, pretože samotný zákonodarca vylúčil procedúru odporovania mimo hranice insolvencie, predovšetkým by sa však neprimeraným spôsobom zasiahlo ako do práv tretej osoby, ktorej právo zodpovedajúce ťarche svedčí, tak i do práv samotného dlžníka.

Neprimeranosť zásahu spočíva v absencii primeraného (súdneho testu) predpokladov pre záver o neúčinnosti právneho úkonu aj voči ostatným veriteľom, t.j. chýba test prítomnosti zákonom normovaných predpokladov na strane ostatných veriteľov ako aj dlžníka a tretej osoby. Právny úkon preto nemôže byť automaticky neúčinný voči iným osobám. Z uvedeného potom plynie záver, podľa ktorého akékoľvek právo úspešného veriteľa musí nutne v praxi zlyhať, pretože sa nepresadí cez silnejšie práva ostatných účastníkov – veriteľov, tretej osoby a dlžníka. Nie je možné, aby správca speňažil majetok bez zreteľa na ťarchu, ktorá je nielen platná ale aj účinná voči všetkým ostatným (na ťarchu, ktorá nie je zabezpečovacím právom, je nutné prihliadať podľa § 167k ods. 10). Nie je možné aby sa z výťažku zo speňaženia majetku uspokojil tento veriteľ prednostne len preto, že mal úspech pri odporovaní. Výhoda, ktorú odporovaním získal, sa môže prejaviť výlučne vtedy, ak sa nedotkne práv iných veriteľov. To sa stane len ak by bol jediným veriteľom dlžníka a uvedené svoje právo získané úspešným odporovaním v konkurze formálne aj uplatnil.

Ak majetok nepodlieha konkurzu, je to z dvoch dôvodov. Na majetku viazne zabezpečovacie právo a zabezpečený veriteľ postupuje spôsobom, podľa ktorého majetok konkurzu nepodlieha (§ 167k). Alebo druhý dôvod, ide o majetok, ktorý nemožno postihnúť v exekúcii. V prvom prípade sa naplno uplatnia vyššie uvedené závery, t.j. výsledok úspešného odporovania ťarche nemôže neprimerane ovplyvňovať ostatných účastníkov insolvencie a držiteľov práv vo vzťahu k majetku.

Dôvod, pre ktorý majetok nepatrí do konkurznej podstaty – t.j. majetok nemôže byť postihnutý v exekúcii – efektívne vylučuje, aby napriek úspešnému odporovaniu a nachádzaciemu konaniu sa veriteľ z neho uspokojil vo vynucovacom konaní (exekúcii) a s veľkou pravdepodobnosťou aj v obdobných vykonávacích konaniach (kvôli roztrúsenej a nejednotnej právnej úprave i pojmosloviu by si bližší prehľad vyžiadal omnoho väčší priestor, aký poskytuje rozsah tohto článku). Takýto prípad, t.j. zodporovanie právnemu úkonu ohľadom majetku nepostihnuteľného v exekúcii, bude patriť skôr k raritám, prípadne bude úplne vylúčený. Vylúčený vtedy, ak je od začiatku nad rozumnú pochybnosť zrejmé, že z tohto majetku sa nebude veriteľ môcť proti vôli dlžníka uspokojiť, pretože takýto majetok nemožno exekučne postihnúť kvôli vlastnostiam/charakteru/pôvodu majetku samotného. Raritne vtedy, ak by sa právny status majetku zmenil smerom k nepostihnuteľnosti až následne, čo prichádza do úvahy skôr výnimočne, ak vôbec. Ďalším dôvodom, prečo by malo dôjsť k takýmto prípadom skutočne ojedinele, je absencia veriteľovho záujmu o uspokojenie sa z majetku, ktorý spravidla nebude mať vysokú hodnotu, t.j. ekonomická neopodstatnenosť podstúpenia pomerne náročných procedúr – odporovacej, nachádzacej a vykonávacej.

Úspešné odporovanie verzus popretie ťarchy

K vyššie uvedeným úvahám pridáme ešte jednu. Ide o úvahu, či vo väzbe na nedokonalosť odporovacieho inštitútu a rozoberané problémy môže veriteľ a s akými výsledkami siahnuť po inštitúte „popierania pohľadávky“. Aj v tejto línii narážame na niekoľko neprekonateľných úskalí. V prvom rade, poprieť možno iba ťarchu typu zabezpečovacieho práva, nie akúkoľvek ťarchu (§ 167l ods. 5). Ďalej zabezpečovacie právo možno poprieť iba z dôvodu existencie a poradia; čo prípad platného a neúčinného právneho úkonu výlučne voči jednému z veriteľov nie je (voči všetkým ostatným totiž tento úkon je nielen platný ale aj účinný). Dôležitou skutočnosťou je, že poprieť možno iba prihláseného veriteľa. Odpadá tak významná skupina veriteľov, ktorí sa so svojom pohľadávkou neprihlásia – týka sa to predovšetkým zabezpečených veriteľov, ktorí sa prihlásiť nemusia (§ 167l a § 166c). Všetky tieto dôvody diskvalifikujú úvahy o možnom riešení pre veriteľa – popretí „ťarchy“ na majetku dlžníka – ako náhradného či doplnkového riešenia.

Z vyššie popísaných úvah vyplýva, že odporovanie podľa pravidiel § 166h ods. 1 a 2 má praktický význam výlučne vo vzťahu k majetku, ktorý dlžník previedol pred oddlžením a v prípade ťarchy, ak ho nielen pred oddlžením zaťažil ale aj previedol. V prípade ťarchy na majetku, ktorý dlžník nepreviedol, je uplatnenie práva nadobudnutého veriteľom v odporovacom konaní s veľkou pravdepodobnosťou nemožné.

K ťarche a splátkovému kalendáru

Skutočnosť, že dlžník svoj majetok odporovateľným právnym úkonom previedol – majetok ušiel – a skutočnosť, že na ňom takýmto úkonom zriadil ťarchu, neovplyvňuje režim určeného splátkového kalendára. Veriteľ môže realizovať – zužitkovať – následky nepôsobenia „ťarchy“ voči nemu výlučne mimo režim určeného splátkového kalendára.

Rovnako to platí aj v prípade, ak dlžník majetok nepreviedol ale „iba“ zaťažil odporovateľným právnym úkonom. Akékoľvek možnosti veriteľa zužitkovať následky nepôsobenia „ťarchy“ sú vyčlenené mimo režim splátkového kalendára.

Záver

Osobný bankrot a odporovateľné právne úkony

Bankrotová legislatíva priniesla novinky aj v oblasti odporovateľných právnych úkonov.

Právna možnosť brániť sa voči odporovateľným právnym úkonom dlžníka je prenechaná výlučne veriteľom a fakticky mimo rámca osobného bankrotu; insolvenčný správca nemá vytvorený žiadny legálny priestor pre odporovaciu realizáciu.

Vo svojej podstate ide – pri zohľadnení zmyslu a účelu všetkých dotknutých právnych inštitútov – o chybne nastavené pravidlá, ktoré sú v rozpore so základným postulátom ústavnoprávnej proporcionality a ako také sú nekoncepčné, nesystematické a predovšetkým popierajúce základnú ideu spravodlivosti a rovnaký obsah základných práv zaručený každému bez ohľadu na ich nositeľa, pričom uvedené, akcentujúc práve (aj) princíp proporcionality, spôsobuje hodnotovo konfliktné situácie, častokrát riešiteľné len za pomoci ústavokonformného teleologického výkladu, čo v žiadnom prípade nenapĺňa postuláty právnej istoty, resp. legitímnych očakávaní.

Hlavným zámerom tohto článku bolo poukázať na zásadné protirečenia vyplývajúce z aktuálnej podoby implementácie inštitútu odporovateľnosti v oddlžovacej legislatíve.

Vinníkom je jednoznačne opustenie pôvodnej koncepcie odporovateľnosti ako špecifického mechanizmu konkurzného práva (§ 57 a nasl. insolvenčného zákona) a jeho nesystémové nahradenie odkazom na nekompatibilnú občianskoprávnu úpravu, vychádzajúcu z diametrálne odlišných teleologických východísk a absolútne nepostačujúcu pre riešenie komplexných situácií konkurzu ako generálnej exekúcie. Je žiaduce otvorene vyjadriť pochybnosť, či takéto riešenie bolo skutočne výslednicou korektného regulačného postoja, zameraného na hľadanie optimálnej normy vyváženej voči všetkým adresátom, alebo bolo skôr podriadené politickému cieľu umožniť bankroty v masovom meradle a čo najviac „bezbolestne“. Rovnako ako v iných normách vzťahujúcich sa na oddlženie – neprekvapivo napr. vo vzťahu k popieraniu prihlásených pohľadávok – došlo aj tu k eliminácii akejkoľvek relevantnej užitočnosti funkcie správcu, ktorému nebola zverená ani príležitosť, ani spoluzodpovednosť za odporovaciu iniciatívu, a k preneseniu celého bremena a všetkých rizík na veriteľské subjekty. Udialo sa tak navyše nemiestne simplicitným spôsobom, o ktorom muselo byť normotvorcovi prinajmenej zrejmé, že bude v praxi odkázaný na komplikované postupy analógie a dotvárania práva, takže povedie buď k úplnej rezignácii domáhať sa ochrany legitímnych práv a záujmov alebo k extrémne nepredvídateľným aktom aplikácie a interpretácie práva, všetko zjavne v duchu hesla „veď súdy to už nejako zaplikujú“.

V týchto súvislostiach vyznieva zákonná dikcia o „nedotknutosti“ odporovacieho práva voči veriteľom absurdne (a doslova výsmešne).

Slovenská sporiteľňa, a.s.

JUDr. Richard Földeš

JUDr. Ľubomír Džačár

13. mája 2019

Ohodnoťte článok
Hlasovalo: 8
FacebookVybrali SMETwitterDeliciousLinkedIn

NOVÝ PRÍSPEVOK

Zobraziť všetky Nové v judikatúre

Práceneschopnosť zamestnanca a ponuková povinnosť zamestnávateľa (§ 63 ods. 2 ZP)

Napriek tomu, že pre posúdenie splnenia hmotnoprávnych podmienok výpovede zamestnávateľa je rozhodujúci stav v čase výpovede, predsa len nie ...

CSP: Doručenie neúplného rozsudku a plynutie odvolacej lehoty

Doručením neúplného rozsudku strane sporu alebo účastníkovi konania nezačne plynúť odvolacia lehota bez ohľadu na to, aká časť textu a s ...

Právo na prieskum európskeho platobného rozkazu

Právo na prieskum európskeho platobného rozkazu v zmysle čl. 20 ods. 2 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 1896/2006 zo dňa 12. 12. ...

Viazanosť civilného súdu výrokom rozsudku trestného súdu o schválení dohody o vine a treste (§ 193 CSP)

Právoplatný rozsudok schvaľujúci dohodu prokurátora o vine a treste obvineného nevedie automaticky k záveru, že škoda bola spôsobená iba ...

Zaujímavé odkazy

Hľadanie poisťovateľa podľa EČVhttp://www.skp.sk/#xl_xr_page_vyhladanie%20poistvozidla

S nárokom na poistné plnenie sa obráťte na zobrazeného poisťovateľa

Online zmluvyhttp://www.onlinezmluvy.sk/

Vzory zmlúv a všetko k nim na jednom mieste.

Digitálna parlamentná knižnicahttp://www.nrsr.sk/dl/

Spoločná česko-slovenská digitálna parlamentná knižnica je elektronická forma úplných ...

Rozhodnutia všeobecných súdov Slovenskej republikyhttps://obcan.justice.sk/infosud/-/infosud/zoznam/rozhodnutie

Zverejňované rozhodnutia slovenských súdov.

Rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republikyhttps://www.ustavnysud.sk/vyhladavanie-rozhodnuti#!DmsSearchView

Vyhľadávanie rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky

Vyhľadanie nehnuteľností konkrétnej osobyhttps://www.katasterportal.sk/kapor/vyhladavanieVlastnikFormInit.do

Vyhľadanie nehnuteľností osoby podľa priezviska a mena osoby.

Registre

Vyhľadávanie v Obchodnom vestníkuhttps://www.justice.gov.sk/PortalApp/ObchodnyVestnik/Formular/FormulareZverejnene.aspx

Vyhľadávanie v Obchodnom vestníku

Notársky centrálny register záložných právhttp://www.notar.sk/%C3%9Avod/Not%C3%A1rskecentr%C3%A1lneregistre/Z%C3%A1lo%C5%BEn%C3%A9pr%C3%A1va.aspx

Vyhľadajte si záložcu, veriteľa alebo záloh v Notárskom centrálnom registri záložných ...

Štatistický register organizáciíhttp://slovak.statistics.sk/wps/portal/ext/Databases/register_organizacii/!ut/p/b1/jY_BDoIwEEQ_qYMtFo-LkVJDGosWoRfTgzEYAQ_G7xeJV9G9TfLeTJZ5VjPfh2d7CY926MPtnf3yRNbafVFVUNUig-aRgnEOyOQINCOAL0eYfCt1kqYRITHlBvpAO1VuRQQRf_wZ4K_9taJcyAJIChVDU-7KleUcxH_5R-YnZK5hAmZeNPnQndm9c67GVbwAlOWrBg!!/dl4/d5/L2dJQSEvUUt3QS80SmtFL1o2X1ZMUDhCQjFBMDgxVjcwSUZTUTRRVU0xR1E1/

Register obsahuje registračné údaje o ekonomických subjektoch a vedie ho Štatistický úrad SR.

Obchodný registerhttp://www.orsr.sk/

Obchodný register je verejný zoznam, do ktorého sa zapisujú zákonom stanovené údaje ...

Živnostenský registerhttp://www.zrsr.sk/

Živnostenský register tvorí súbor určených údajov o podnikateľoch. Údaje do registra ...

Register stratených a odcudzených dokladovhttp://www.minv.sk/?stratene-a-odcudzene-doklady

Overte si, či sa vám niekto nepreukázal strateným alebo odcudzeným dokladom inej osoby.

Čítali sme

Za fotky nehody na Slovensku pokuta, v Nemecku policajti ukazujú previnilcom obetehttps://spravy.pravda.sk/domace/clanok/513397-fotenenie-nehody-je-nie-len-dehonestujuce-ale-sa-aj-pokutuje/

Slovenská polícia upozorňuje, že za fotenie nehody je pokuta.

KOMENTÁŘ: Soudy nevidí špinavé peníze. Prokazování praní se nedaříhttps://www.idnes.cz/zpravy/domaci/soudy-prani-spinavych-penez-ivo-rittig-vladimir-brezina.A190524_094620_ekonomika_elz

Česko je v boji proti praní špinavých peněz v Evropě na druhém místě.

Rezort kultúry:Novela zákona o dotáciách má odstrániť problémy z praxehttp://www.teraz.sk/slovensko/novela-zakona-o-dotaciach-ma-odstra/397365-clanok.html

Rezort kultúry pripomína, že potreba novely vychádza i z problémov v doterajšej aplikačnej ...

EÚ prijala pravidlá pre používanie dronov, najpokročilejšie na svetehttp://www.teraz.sk/ekonomika/eu-prijala-pravidla-pre-pouzivanie-d/397426-clanok.html

Nové pravidlá sa budú vzťahovať na všetkých prevádzkovateľov dronov - profesionálnych ...

Konec odvoláním bez udání důvodu? Benešová chce funkční období pro žalobcehttps://www.denik.cz/z_domova/konec-odvolanim-bez-udani-duvodu-benesova-chce-funkcni-obdobi-pro-zalobce-20190523.html

Ministerstvo spravedlnosti má v podstatě připraven návrh, který by zavedl funkční období ...

Kiska podpísal zákon zvyšujúci výsluhové dôchodky vojakov a policajtovhttp://www.teraz.sk/slovensko/kiska-podpisal-zakon-zvysujuci-vysl/397202-clanok.html

Nový spôsob valorizácie je podľa ministerky vnútra Denisy Sakovej (Smer-SD) výhodnejší pre ...

Nové časopisy

Bulletin slovenskej advokácie 4/2019

Bulletin slovenskej advokácie 4/2019

Časopis Slovenskej advokátskej komory.

Súkromné právo 2/2019

Súkromné právo 2/2019

Recenzovaný časopis zameraný na otázky aplikačnej praxe.

Zo súdnej praxe 2/2019

Zo súdnej praxe 2/2019

Vždy aktuálne informácie z jurisdikcie vrcholových súdov SR.

Verejné obstarávanie – právo a prax 2/2019

Verejné obstarávanie – právo a prax 2/2019

Dvojmesačník plný odborných informácií monitoruje aktuálne dianie v oblasti verejného ...

Právny obzor 2/2019

Právny obzor 2/2019

Právny obzor je teoretický časopis pre otázky štátu a práva.

Justičná revue 3/2019

Justičná revue 3/2019

Časopis pre právnu prax.

PoUtStŠtPiSoNe
: