Sobota, 20. júl 2024 | meniny má Iľja/Eliáš , zajtra Daniel
Predplatné
Sobota, 20. júl 2024 | meniny má Iľja/Eliáš , zajtra Daniel
TlačPoštaZväčšiZmenši

Prípustnosť inštitútu agenta provokatéra v Trestnom poriadku Slovenskej republiky

Zuzana Hrušková • 14.7. 2020, 17:22

Korupcia má prienik do mnohých sfér spoločenského života a poškodzuje dôveryhodnosť krajiny aj z medzinárodného hľadiska. Boj proti organizovanému zločinu a korupcii býva komplikovaný a zdĺhavý proces, vyšetrovanie je náročné a častokrát sa nepodarí získať dostatok dôkazov slúžiacich na odsúdenie páchateľov. Pri ochrane spoločnosti je nutné mať k dispozícii také právne nástroje, ktoré budú zaznamenávať úspech pri odhaľovaní, zisťovaní a usvedčovaní páchateľov korupčných trestných činov. Jedným z najúčinnejších prostriedkov v boji s organizovanou kriminalitou je zapojenie agenta do vyšetrovania. Agent je inštitút trestného práva procesného, prostredníctvom ktorého sú utajovaným spôsobom získavané informácie dôležité pre trestné konanie. V slovenskom právnom poriadku je táto kategória trestného práva charakterizovaná ako prostriedok operatívno-pátracej činnosti. Inštitút agenta provokatéra patrí k najkontroverznejším právnym prostriedkom využívaných pri dokazovaní trestných činov a jeho uplatnenie je v právnej teórii a v právne praxi vnímané rozporuplne.

Vymedzenie inštitútu agenta

Zavedenie inštitútu agenta do nášho právneho poriadku bolo spojené s rozsiahlou diskusiou o jeho potrebe, oprávnenosti ale aj jeho ústavnosti a zákonnosti. Po prvýkrát bol do slovenského právneho systému zavedený novelou Trestného poriadku č. 247/1994 Z.z., ďalšia novela Trestného poriadku č. 457/2003 Z.z. vykonala zásadný prelom v koncepcii agenta kontrolóra, ktorá sa v takmer nezmenenej podobe implementovala aj do súčasného Trestného poriadku, zákona č. 301/2005 Z.z.[1]

Agent je inštitút trestného práva procesného, ktorý môže byť využitý pri odhaľovaní špecifického okruhu trestných činov. V súčasnosti účinný Trestný poriadok obsahuje legálnu definíciu agenta v § 10 ods. 20 – agentom sa pre účely trestného konania rozumie osoba, až na malé výnimky[2] príslušník Policajného zboru SR alebo príslušník polície iného štátu, ktorý v utajení preniká do kriminálneho prostredia. V tomto kriminálnom prostredí agent pôsobí, získava si dôveru kriminálnych živlov tým, že s nimi naoko spolupracuje, aby vo výsledku mohol zhromažďovať informácie o konkrétnych trestných činoch a ich páchateľoch. Prispieva tým k odhaleniu a usvedčeniu páchateľov tých závažných trestných činov, ktorých odhalenie a usvedčenie by bolo inak podstatne sťažené alebo dokonca nemožné. Inštitút agenta tak v značnej miere prispieva k ochrane a rozvoju demokracie, zákonnosti, humanizmu a k celkovému fungovaniu právneho štátu, a preto je nezastupiteľným prostriedkom v boji proti organizovanému zločinu.[3]

Keďže sa agent pohybuje na hranici zákona a zločinu, môže veľmi ľahko skĺznuť do presvedčenia, že mu je dovolené čokoľvek. Kvôli tomu sa jeho použitie, ako tzv. prostriedok proaktívneho odhaľovania trestnej činnosti, musí riadiť určitými zásadami.

Zákonné podmienky pre použitie agenta sú upravené v § 117 Trestného poriadku a sú nimi:

 - existencia taxatívne uvedeného trestného činu;[4]

- podstatne sťažené odhaľovanie, zisťovanie a usvedčovanie páchateľa niektorého z trestných činov iným spôsobom (dôkazmi);

- existencia podozrenia na podklade poznatkov získaných v trestnom konaní o spáchaní takého trestného činu páchateľom v minulosti alebo v budúcnosti.[5]

Právny poriadok rozlišuje agenta kontrolóra a agenta provokatéra. Agent kontrolór len dokumentuje smerovane a ďalší tok skutkového deja už spáchaného trestného činu, získava usvedčujúci dôkaz o trestnej činnosti, zatiaľ čo agent provokatér doslova provokuje k spáchaniu trestnej činnosti. Spravidla sa označujú spoločným, zhrňujúcim názvom - agent, avšak podľa situácie treba rozlišovať, či ide o agenta kontrolóra alebo provokatéra. [6]

Prípustnosť inštitútu agenta provokatéra

Agent pri svojej činnosti pôsobí v kriminálnom prostredí a pre jeho dôveryhodnosť je teda dôležité, aby sám mohol páchať trestné činy a integrovať sa do tohto prostredia, nesmie však iniciatívne navádzať na spáchanie trestného činu. Avšak platí tu jedna výnimka : „ to neplatí, ak ide o korupciu verejného činiteľa alebo zahraničného verejného činiteľa a zistené skutočnosti nasvedčujú, že páchateľ by spáchal taký trestný čin aj vtedy, ak by príkaz na použitie agenta nebol vydaný.“[7] Je to jediný prípad v slovenskom právnom poriadku, keď agent môže iniciatívne navádzať na spáchanie trestného činu a je uvedený v § 117 ods. 2 Trestného poriadku. Takéhoto agenta nazývame agentom provokatérom. Patrí k jedným z najkontroverznejších spôsobov boja proti organizovanej kriminalite, o ktorom sa stále vedú rozsiahle odborné polemiky.

Inštitút je inšpirovaný americkou operatívnou metódou „sting operation“, ktorá spočíva v daní určitého podnetu zo strany policajného agenta voči osobe, u ktorej reálne existujú sklony k páchaniu danej trestnej činnosti. Opakom tejto právom dovolenej iniciácii je  tzv.  „ entrapment“, ktorý spočíva v navádzaní osoby, u ktorej neboli zistené sklony k spáchaniu trestnej činnosti a použitie takejto formy provokácie je protizákonné. Otázka legálnosti použitia agenta je primárne otázkou skutkovou.“[8] Slovenská právna úprava operuje s tzv. „subjektívnym testom“ : na použitie dovolenej iniciácie na spáchanie trestného činu sa vyžaduje objektívna existencia predispozície páchateľa na spáchanie trestného činu.[9] Využitie agenta provokatéra prichádza teda do úvahy len v prípade, ak doposiaľ zistené skutočnosti nasvedčujú, že páchateľ by sa dopustil spáchania trestného činu aj vtedy, ak by príkaz na použitie agenta vydaný nebol. Páchateľ musí byť teda podľa skutkových zistení z iných dôkazov, a nie indícií, rozhodnutý, že trestný čin spácha. Avšak tieto dôkazy majú len charakter nepriamych dôkazov a ak aj sú dôkazmi priamymi, sú veľmi ľahko spochybniteľné, pretože ak by tieto dôkazy boli dostatočné silné stačili by k usvedčeniu páchateľa a zároveň s prihliadnutím na požiadavku subsidiarity použitia agenta ustanovenú v § 117 ods. 1 Trestného poriadku, nebolo by už potrebné a ani možné využiť inštitút agenta.[10]

Dôvodom na zavedenie inštitútu agenta provokatéra do slovenského právneho poriadku bola motivácia bojovať proti korupcii, keďže jej odhalenie a dokázanie inými prostriedkami je pomerne zložité a málokedy efektívne. Úprava procesnoprávneho inštitútu agenta má presah aj do hmotného práva v podobe okolnosti vylučujúcej protiprávnosť činu ako plnenie úlohy agenta.

Prípustnosť inštitútu agenta provokatéra je veľmi často spochybňovaná a to najmä z hľadiska morálneho, ale aj zákonného, ústavného i medzinárodnoprávneho. [11]

Častým argumentom morálneho negatíva tohto inštitútu je to, že orgány štátu nemôžu za žiadnych okolnosti navádzať osoby ku spáchaniu trestného činu a už vôbec nie na účel ich následnej represie, keďže navádzaná osoba by sa daného trestného činu za iných okolností, teda bez návodu, vôbec nemusela dopustiť. Nakoľko je všeobecne známe, že korupcia vykazuje vysokú mieru latencie a to aj najmä preto, lebo je náročné ju dokázať, argument, že verejný činiteľ by sa trestnej činnosti inak dopustiť nemusel je z morálneho hľadiska bezpredmetný. Verejný činiteľ je človek, ktorý by mal mať značnú mieru zodpovednosti za svoje rozhodnutia, ktorá by mu mala umožňovať posúdiť danú situáciu minimálne z morálneho hľadiska. Ak je raz verejný činiteľ ochotný prijať úplatok, len ťažko sa dá predpokladať, že v budúcnosti bude konať inak. Takže pre riadne a bezkorupčné fungovanie daného orgánu verejnej moci, a teda aj pre celú spoločnosť je takýto subjekt nebezpečný.

Zákonné hľadisko prípustnosti agenta provokatéra pri vyšetrovaní korupcie je podľa E. Burdu absolútne nespochybniteľné, keďže ho upravujú zákonné procesné práve normy v Trestnom poriadku.

Z hľadiska Ústavy SR je inštitút agenta provokatéra prípustný, Ústava SR neobsahuje jediné ustanovenie, ktoré by či už priamo alebo nepriamo tento inštitút zakazovalo včleniť do nášho právneho poriadku. [12] Policajná provokácia ako taká je zakázaná len nepriamo v čl. 17 ods. 2 : „ Nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanovil zákon.“[13] Nakoľko v prípade vyšetrovania korupcie má agent provokatér zákonný základ, a preto je inštitútom v súlade s Ústavou SR.

Medzinárodné hľadisko prípustnosti tohto inštitútu je potrebné posúdiť najmä v súvislosti s čl. 6 ods. 1[14] Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd z  4.11. 1950 v znení doplňujúcich protokolov, existujúceho v rámci Rady Európy. [15]

Toto pomerne všeobecné ustanovenie je potrebné vykladať v súvislosti s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva.

Agent provokatér v judikatúre Európskeho súdu pre ľudské práva

Európsky súd pre ľudské práva (ďalej aj len ako „ESĽP“) v rámci svojej rozhodovacej činnosti konštatoval, že použitie špeciálnych vyšetrovacích metód t.j. i tajných agentov, samo o sebe nemusí viesť k porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie.[16] „Konanie agenta však musí zodpovedať určitým štandardom, aby nevybočilo z medzí zákonnosti. Jasné obmedzenia a záruky odlišujú prípustný policajný postup od navedenia, resp. vyprovokovania spáchania trestného činu, ktorý je v rozpore s článkom 6 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Verejný záujem totiž nemôže ospravedlniť použitie dôkazov získaných vyprovokovaním, trestné konanie by tak nebolo spravodlivé hneď od začiatku.“[17]

Senát Najvyššieho súdu SR vymedzil policajnú provokáciu ako „zámerné, aktívne podnecovanie alebo navádzanie, či iné iniciovanie spáchania trestnej činnosti u druhej osoby , ktorá by inak protiprávne nekonala.“[18] K tomu senát v odôvodnení ešte dodal, že policajnou provokáciou je činnosť polície zameraná výlučne na snahu, aby kontrolovaný spáchal trestný čin.

Neprípustnosťou policajnej provokácie sa zaoberá aj judikatúra na medzinárodnej i vnútroštátnej úrovni. Jedným z najznámejších judikátov ESĽP v súvislosti s policajnou provokáciou je Teixeira de Castro proti Portugalsku z roku 1998. Dvaja policajti v civilnom oblečení kontaktovali osobu podozrivú z obchodu s omamnými látkami pre vlastnú potrebu a viackrát na ňu naliehali, aby im zadovážila  niekoľko kilogramov hašišu. Keďže neuspel, nato túto osobu policajti požiadali o sprostredkovanie kúpy heroínu a táto osoba prostredníctvom tretej osoby vyhľadala sťažovateľa, ktorý na žiadosť tajných agentov zadovážil 20 gramov heroínu. Pri odovzdávaní heroínu agenti sťažovateľa zatkli. Bol odsúdený predovšetkým na základe výpovedí agentov na 5 rokov odňatia slobody. ESĽP uviedol, že : „ Intervencia tajných agentov musí byť ohraničená a zabezpečená určitými zárukami aj vtedy, ak ide o potlačovanie obchodu s omamnými látkami. Hoci rozmach organizovanej zločinnosti bezpochyby vyžaduje prijatie primeraných opatrení, právo na riadny výkon spravodlivosti zaujíma v demokratickej spoločnosti také významné miesto, že ho nemožno obetovať účelnosti. Všeobecná požiadavka spravodlivosti zakotvená v článku 6 sa týka každého trestného konania o akomkoľvek trestnom čine od toho najjednoduchšieho až po ten najzložitejší. Verejný záujem nemôže ospravedlniť použitie dôkazov získaných na základe policajnej provokácie.“[19]

Z tohto odôvodnenia sa zvykne niekedy vyvodzovať neprípustnosť inštitútu agenta provokatéra v právnom poriadku ako takom. Pretože ak je tento inštitút v rozpore s čl. 6 ods.1 predmetného dohovoru, ktorý má na základe čl.7 ods. 5 Ústavy SR prednosť pred zákonmi, jeho použitie je v rozpore so základnými ľudskými právami a slobodami, a zároveň je jeho existencia v Trestom poriadku v rozpore s právnou normou vyššej právnej sily.[20]

Takýto záver by ale znamenal absolútnu nemožnosť použitia agenta provokatéra v právnom poriadku SR, a tým by sa oslabili právne nástroje v boji proti korupcii. Nakoľko ESĽP vo vyššie spomínanom prípade vyslovil aj to, že daná vec sa odlišuje od veci Lüdi c. Švajčiarsko, kde bol začaté trestné konanie a agent konal s vedomím vyšetrujúceho sudcu. V danej veci nebolo vedené žiadne trestné stíhanie a agenti konali na vlastnú päsť, bez kontroly súdu alebo iného orgánu. ESĽP poznamenal, že neexistovalo objektívne podozrenie, že by bol sťažovateľ zapojený do nejakej trestnej činnosti a neexistovali ani dôkazy, ktoré by podporili tvrdenie vlády, že sťažovateľ bol náchylný páchať trestnú činnosť. Práve naopak, polícia o ňom nevedela, a keď ho policajti požiadali o drogy, žiadne pri sebe nemal. Hoci bol teoreticky náchylný spáchať trestný čin, neexistovali objektívne dôkazy, ktoré by naznačili, že by inicioval trestný čin pred zákrokom polície. Agenti sami vyprovokovali danú trestnú činnosť. „Provokácia agentov a použitie dôkazov takto získaných v trestnom konaní proti sťažovateľovi ho od začiatku a definitívne pozbavilo práva na spravodlivý proces.“[21]

ESĽP rozhodol, že dvaja policajti sa neobmedzili na „vyšetrenie trestnej činnosti pána Teixeiru de Castra v zásade pasívnym spôsobom, ale predstavovali taký vplyv, ktorý podnietil spáchanie predmetného trestného činu.“ Konštatoval, že ich konanie prekročilo činnosť tajného agenta, pretože podnietili spáchanie trestného činu a nič nenaznačovalo, že by bol bez ich zásahu spáchaný (odsek 39).[22]

Tento judikát teda odmieta policajnú provokáciu len v prípadoch, kedy nie je splnená jedna z dvoch povinných podmienok, a teda, že:

- inštitút agenta provokatéra musí byť zakotvený v právnom poriadku daného štátu

- a použitie agenta provokatéra musí byť v súlade s právom, pod dohľadom súdu.[23]

Z uvedeného vyplýva a taktiež môžeme vyvodiť, že inštitút agenta provokatéra v slovenskom Trestnom poriadku nie je v rozpore ani s medzinárodným právom, ktorým je SR viazaná.

Použitie agenta v súvislosti s odhaľovaním korupčných trestných činov má nepochybne svoj nezastupiteľný význam pri ochrane spoločenského a verejného záujmu. Tento inštitút možno vnímať pozitívne pri odhaľovaní, zisťovaní a usvedčovaní páchateľov korupčných trestných činov, zároveň ide o veľmi účinný prostriedok proti závažným formám kriminality. Naproti tomu použitie inštitútu agenta provokatéra má presne stanovené zákonné pravidlá a ani pri dôslednej aplikácii a kontrole tohto inštitútu nie je možné vylúčiť jeho zneužitie. Keďže použitie agenta spôsobuje aj intenzívne zásahy do základných práv a slobôd občana, týmito zásahmi sa zaoberal Európsky súd pre ľudské práva a vyslovil ustálené závery v súvislosti hľadaním rovnováhy medzi individuálnymi záujmami obvineného a záujmami spoločenskými. Inštitút agenta musí byť dôsledne kontrolovaný štátnou mocou, sudcom a prokurátorom, a zároveň je nutné vyžadovať prísne dodržiavanie princípov pri plnení úlohy agenta ako okolnosti vylučujúcej protiprávnosť činu, aby nedochádzalo k jeho zneužívaniu. [24]

Autor:

Bc. Zuzana Hrušková
študent,
Právnická fakulta Trnavskej univerzity v Trnave

 


 

Použitá literatúra:

Monografie

1.BURDA, E. 2015. Nutná obrana a ďalšie okolnosti vylučujúce protiprávnosť. Praha : C.H. Beck, 2012. 305 s. ISBN 978-80-7179-281-9

Elektronické dokumenty – zborníky

1.Babáková, B. 2018, Agent provokatér v judikatúre Európske súdu pre ľudské práva. In. BULLEIN, ISSN 2453-7705, dostupné na :

https://www.nsud.sk/data/files/1982_00bulletine_2018-12.pdf?fbclid=IwAR1tsJD0Atavd6VpEnEW2Tn83lT
KiUd0kI_f4h0GgAjrftvXbgUYJCRYPkk

2.Fryšták, M., Provazník, J.,Valdhans, J, 2016, Použitie agenta pri odhaľovaní korupcie  In. Zborník days of law 2015, část X, Masarykova univerzita Brno 2016, dostupné na: https://is.muni.cz/publication/1358360/Dnyprava_2015.pdf

3.KOČAN, Š. 2012, Inštitút agenta v slovenskom trestnom práve, dostupné na: http://bazhum.muzhp.pl/media//files/Przeglad_Naukowo_Metodyczny_Edukacja_dla_Bezpieczenstwa/Przeglad_Naukowo_Metodyczny_Edukacja_dla_Bezpieczenstwa-r2012-t-n1/Przeglad_Naukowo_Metodyczny_Edukacja_dla_Bezpieczenstwa-r2012-t-n1-s51-59/Przeglad_Naukowo_Metodyczny_Edukacja_dla_Bezpieczenstwa-r2012-t-n1-s51-59.pdf

Právne predpisy a rozhodnutia

1. Európsky dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd           

2. Zákon č. 301/2005 Z. z.                                                                                              

3. Zákon č. 460/1992 Z. z. Ústava Slovenskej republiky

4. Uznesenie Najvyššieho súdu sp. zn. 2Tdo/90/2015                                                                                           

5. Uznesenie Najvyššieho súdu sp. zn. 1 Tdo V – 13/2010

6. Rozsudok Najvyššieho súdu SR 5 sp.zn. To 6/2012 zo dňa 18. októbra 2012

Rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva:                                                                          

1. Rozsudok veľkej komory vo veci Ramanauskas proti Litve zo dňa 5. februára 2008, sťažnosť č. 74420/01, odsek 51. dostupné na:

https://hudoc.echr.coe.int/eng#{%22itemid%22:[%22001-84935%22]}

2. Rozsudok ESĽP vo veci Teixeira de Castro proti Portugalsku zo dňa 9. júna 1998, sťažnosť č. 25829/94, odsek 36. , dostupné na:

https://hudoc.echr.coe.int/eng#{%22itemid%22:[%22001-58193%22]}

 



[1]Fryšták, M., Provazník, J.,Valdhans, J, 2016, Pavol, S., Použitie agenta pri odhaľovaní korupcie  In. Zborník days of law 2015, část X, Masarykova univerzita Brno 2016, str. 206 dostupné na: https://is.muni.cz/publication/1358360/Dnyprava_2015.pdf

[2] Takouto osobou môže byť napríklad príslušník spravodajskej služby alebo tajný spolupracovník

[3] BURDA, E. 2015. Nutná obrana a ďalšie okolnosti vylučujúce protiprávnosť. Praha : C.H. Beck, 2012. 305 s. ISBN 978-80-7179-281-9

[4] Medzi ktoré patrí aj korupcia

[5] KOČAN, Š. 2012, Inštitút agenta v slovenskom trestnom práve

[6] Fryšták, M., Provazník, J.,Valdhans, J, 2016, Použitie agenta pri odhaľovaní korupcie  In. Zborník days of law 2015, část X, Masarykova univerzita Brno 2016, str. 210

[7] Uznesenie Najvyššieho súdu  2Tdo/90/2015

[8] Uznesenie Najvyššieho súdu 1 Tdo V – 13/2010

[9] BURDA, E. 2015. Nutná obrana a ďalšie okolnosti vylučujúce protiprávnosť. Praha : C.H. Beck, 2012. 305 s.

[10] Tamže.

[11] Tamže.

[12] BURDA, E. 2015. Nutná obrana a ďalšie okolnosti vylučujúce protiprávnosť. Praha : C.H. Beck, 2012. 305 s.

[13] Zákon č. 460/1992 Zb. Ústava SR

[14] Právo na spravodlivé súdne konanie

[15] Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd z roku 1950, publikovaný pod č. 209/1992 Sb

[16] Rozsudok veľkej komory vo veci Ramanauskas proti Litve zo dňa 5. februára 2008, sťažnosť č. 74420/01, odsek 51.

[17] Rozsudok ESĽP vo veci Teixeira de Castro proti Portugalsku zo dňa 9. júna 1998, sťažnosť č. 25829/94, odsek 36. , dostupné na: https://hudoc.echr.coe.int/eng#{%22itemid%22:[%22001-58193%22]}

[18] Rozsudok Najvyššieho súdu SR 5 To 6/2012 zo dňa 18. októbra 2012

[19] Rozsudok ESĽP Texeira de Castro proti Portugalsku zo dňa  9. júna 1998,

[20] BURDA, E. 2015. Nutná obrana a ďalšie okolnosti vylučujúce protiprávnosť. Praha : C.H. Beck, 2012. 305 s.

[21] Rozsudok ESĽP Texeira de Astro proti Portugalsku zo dňa 9. júna 1998

[22] Babáková, B. 2018, Agent provokatér v judikatúre Európske súdu pre ľudské práva. In. BULLEIN, ISSN 2453-7705

[23] BURDA, E. 2015. Nutná obrana a ďalšie okolnosti vylučujúce protiprávnosť. Praha : C.H. Beck, 2012. 305 s.

[24] Fryšták, M., Provazník, J.,Valdhans, J, 2016, Použitie agenta pri odhaľovaní korupcie  In. Zborník days of law 2015, část X, Masarykova univerzita Brno 2016

Ohodnoťte článok
Hlasovalo: 661

Nový príspevok

PoUtStŠtPiSoNe
: