TlačPoštaZväčšiZmenši

Odplata za dojednanie záväzku poskytnúť úver

4.10. 2018, 17:42 |  Ľubomír Džačár

Právo na odplatu za dojednanie záväzku veriteľa poskytnúť na požiadanie peňažné prostriedky (úver) upravuje § 499 Obchodného zákonníka.

Súd, ktorý vyhlasuje dojednanie tejto odplaty v spotrebiteľskej zmluve, hoci odplata je vyjadrená určito, jasne, zrozumiteľne, prípadne bola individuálne dojednaná, za neprijateľnú zmluvnú podmienku, rozhoduje protiprávne.

V rozpore s právom je aj rozhodnutie súdu, ktoré je založené na izolovaných a z kontextu vytrhnutých záveroch rozhodnutia súdu iného členského štátu EÚ o neprijateľnosti poplatku za spracovanie pri poskytnutí spotrebiteľského úveru za situácie, keď súd ignoruje platné právo právneho poriadku SR a závery súdu iného členského štátu sú bez skutkovej a právnej relevancie, keďže sú založené na aplikácii vnútroštátnych predpisov, ktoré sú v podstatnej okolnosti determinujúcej rozhodnutie súdu odlišné od obsahu slovenského právneho poriadku, pričom táto právna úprava iného členského štátu nie je transpozíciou sekundárneho práva EÚ.

1. V rozhodovacej praxi súdov Slovenskej republiky je možné sa stretnúť s niekoľkými rozhodnutiami označujúcimi či vyhlasujúcimi odplatu za dojednanie záväzku veriteľa poskytnúť na požiadanie peňažné prostriedky (úver) ako neprijateľnú zmluvnú podmienku.

2. Odôvodnenie týchto rozhodnutí spája spoločný prvok - odkaz na jedno staršie (časovo skoršie) rozhodnutie slovenského súdu a zjednodušujúce prevzatie ("kopírovanie") v ňom uvedeného odôvodnenia, či záverov.

3. I v súvislosti s uvedeným je nutné konštatovať, že platí "trpké" konštatovanie M. Slašťana týkajúce sa aplikácie úniového práva v spotrebiteľských veciach súdmi, keď uvádza „Nesprávna interpretácia rozhodnutí Súdneho dvora a nerešpektovanie jeho výkladových pokynov pri priamej i nepriamej aplikácii spotrebiteľských smerníc, viedla spolu s myšlienkou absolútnej ochrany spotrebiteľa bez odlíšenia rôznych skutkových situácií a predvídateľnosti následkov, k vnútroštátnej judikatúre popierajúcej predovšetkým princíp právnej istoty a predvídateľnosť práva... Prevažná väčšina rozhodnutí je spracovaná na podklade šablóny, bez rozlišovania v skutkovej a dokonca aj právnej situácie.“[SLAŠŤAN, M. Analýza aplikácie úniového práva súdnymi orgánmi Slovenskej republiky po desiatich rokoch členstva v EÚ. In 10 rokov v EÚ: Vzťahy, otázky, problémy. Zborník príspevkov z medzinárodnej vedeckej konferencie konanej 29. – 30. mája 2014 na pôde Právnickej fakulty Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach. 1. vyd. Košice : Univerzita Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach. Právnická fakulta. Ústav európskeho práva a oddelenie medzinárodného práva, 2014].

4. Tým skorším rozhodnutím, javiacim sa ako tým "referenčným", je rozsudok Krajského súdu Prešov zo dňa 21.11.2012, sp.zn. 18 Co 109/2011 (rozhodoval v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Kupkovej a sudcov JUDr. Jozefa Angeloviča a JUDr. Mariany Muránskej).

5. V uvedenom rozsudku (resp. jeho odôvodnení) Krajský súd Prešov uviedol cit. [Odvolací súd len dopĺňa , že aj tento poplatok je neprijateľný z dôvodu jeho neurčitosti. Poplatok by mal korešpondovať nejakému predmetu plnenia. Žalovaný bližšie nešpecifikoval, aké skutočné plnenie dostáva spotrebiteľ , za ktoré má zaplatiť poplatok 871 Eur. Zákon o spotrebiteľských úveroch síce predpokladá okrem úrokov aj inštitút poplatku (§2písm.e/ZoSU), ale je nevyhnutné, aby sa ním platilo skutočné plnenie spotrebiteľovi a v jeho záujme. Dá sa len predpokladať, že tento poplatok je za uzavretie zmluvy a teda asi za napísanie zmluvy a za posúdenie bonity záujemcu o úver. Aj keby sa pripustil takýto vedľajší predmet plnenia, odvolací súd považuje za neprijateľnú zmluvnú podmienku, ktorej zodpovedá poplatok za vedľajšie plnenie, ktoré si spotrebiteľ neobjednal a ktoré slúži výlučne v prospech dodávateľa. Pre porovnanie odvolací súd dáva do pozornosti Rozhodnutie Vrchného krajinského súdu v Karlsruhe (Oberlandesgericht Karlsruhe) z 3. mája 2010 č. k. AZ 17 U 192/2010 , v ktorom sa konštatuje záver, že poplatky za spracovanie pri poskytnutí spotrebiteľského úveru sú neprijateľné ,,Ak banka od spotrebiteľov požaduje poplatok za spracovanie pri poskytovaní spotrebiteľského úveru, poškodzuje tým spotrebiteľov a vystavuje ich neprijateľnému vedľajšiemu dojednaniu o cene. Poplatok za spracovanie pri poskytovaní spotrebiteľského úveru bol bankou stanovený vo výške 2 % z výšky úveru, najmenej však 50 eur paušálne. Banka sledovala podľa vlastných vyjadrení v podstate úhradu úsilia vynaloženého pri spracovaní údajov v predzmluvnej fáze, túto obranu však súd odmietol a vyhodnotil jej konanie vo vzťahu k spotrebiteľovi ako poškodzujúce. Spotrebiteľ nenavštívil banku z dôvodu poradenstva v otázke konkrétnej úrokovej sadzby alebo rady, či si na základe vlastnej finančnej situácie môže dovoliť úver, ale výhradne s cieľom zistiť, či a za akých mesačných splátok je banka vôbec ochotná mu ním požadovaný úver poskytnúť. Preverenie úverovej spoľahlivosti (bonity) a výšky úrokovej miery, ktorými banka odôvodňovala vyrubenie poplatku za spracovanie pri poskytovaní úveru vyšší krajinský súd odmietol a uzavrel, že uvedené činnosti vykonáva banka vo vlastnom ekonomickom záujme minimalizovať nevymožiteľnosť vlastných pohľadávok. Spotrebiteľ dôvodne a v dobrej viere očakáva, že banka mu poradenstvo a informácie o poskytnutí úveru poskytne zadarmo. V konečnom dôsledku predstavuje zmluvná podmienka neprijateľné zaťaženie spotrebiteľa, pretože je spotrebiteľovi účtovaný poplatok, bez toho, aby banka spotrebiteľovi poskytovala skutočné protiplnenie. Aj z tohto dôvodu je zmluvná podmienka stanovujúca povinnosť platiť poplatok za spracovanie pri poskytnutí spotrebiteľského úveru neprijateľná a voči spotrebiteľom neúčinná.. Súd doplnil, že zmluvná podmienka, je neprijateľná aj z dôvodu, že nie je pre spotrebiteľa jasná a zrozumiteľná - nie je z nej totiž zrejmé, či poplatok za spracovanie bude na spotrebiteľa dopadať iba v prípade, ak uzavrie zmluvu o úvere alebo aj v situácii, keď sa bude iba informovať ohľadom úverovej služby (arg. výška úveru 0 eur = paušálna minimálna výšky poplatku 50 eur). Vyšší krajinský súd potvrdil rozhodovaciu líniu, podľa ktorej je pre spotrebiteľa vždy neprijateľné spoplatňovanie akýchkoľvek úkonov a služieb dodávateľa, ktorými spotrebiteľovi neposkytuje skutočné protiplnenie, ale naopak tieto sú poskytované (vykonávané) vo vlastnom záujme dodávateľa (bod 34. rozsudku).]

6. Z odôvodnenia vyplýva, že Krajský súd Prešov nemal za sporné, že ide o spotrebiteľskú zmluvu podľa § 52 Občianskeho zákonníka, rovnako ako i to, že ide o úverový právny vzťah a absolútny obchod a že na vec z uvedeného dôvodu dopadajú aj ustanovenia Obchodného zákonníka[pričom podľa zistení súdu z obchodného registra poskytovateľ úveru (žalovaný) v čase poskytnutia úveru poskytoval úvery a pôžičky z vlastných zdrojov nebankovým spôsobom, t.j. mal poskytovanie úverov v predmete podnikania].

7. Krajský súd Prešov však napriek tomu konštatoval údajnú neprijateľnosť dohodnutého poplatku za uzavretie úveru.

8. Svoj záver o neprijateľnosti poplatku za poskytnutie úveru, vystaval na tvrdení, že i. poplatok je neurčitý, pretože nie je špecifikované, aké skutočné plnenie dostáva spotrebiteľ, za ktoré má poplatok zaplatiť a ii. ide o plnenie, ktoré si spotrebiteľ neobjednal a ktoré slúži výlučne v prospech dodávateľa.

9. Čo je však mimoriadne dôležité, obe kľúčové premisy, na ktorých je odôvodnenie založené, prevzal z „inšpiratívneho zdroja“ - Rozhodnutia Vrchného krajinského súdu v Karlsruhe (Oberlandesgericht Karlsruhe) z 3. mája 2011 č. k. AZ 17 U 192/2010[pozn. autorov: Vrchný krajinský súd v Karlsruhe rozhodol v skutočnosti dňa 3.5.2011, Krajský súd Prešov uvádza vo svojom rozhodnutí nesprávny dátum (3.5.2010) rozhodnutia nemeckého súdu].

10. Krajský súd Prešov, v celosti inšpirujúc sa nemeckým zdrojom,  „vykonal“ v riešenej veci spotrebiteľský prieskum a dospel k záveru o neprijateľnosti dohodnutého poplatku za uzavretie úveru.

11. Z hľadiska aplikácie spotrebiteľského práva na uvedený právny vzťah ("v duchu a zmysle sekundárneho práva EÚ") je kľúčovým ustanovenie § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka: „Spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len „neprijateľná podmienka“). To neplatí, ak ide o zmluvné podmienky, ktoré sa týkajú hlavného predmetu plnenia a primeranosti ceny, ak tieto zmluvné podmienky sú vyjadrené určito, jasne a zrozumiteľne alebo ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané."a ustanovenie § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka: „Neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné.“

12. Ak sa teda má skúmať neprijateľnosť podmienky (za premisy, že táto je transparentne a zrozumiteľne vyjadrená), je nutné primárne ustáliť, či to - ktoré transparentné dojednanie takémuto prieskumu podlieha, inými slovami, či sa nejedná o transparentné ustanovenie (dojednanie), ktoré ani teoreticky takouto neprijateľnou podmienkou byť nemôže a to s ohľadom na jej charakter (podstatný obsah).

13. Ak chce niekto posudzovať, či transparentné dojednanie poplatku za poskytnutie úveru je či nie je neprijateľným dojednaním, musí primárne vyriešiť otázku, či sa nejedná o jednu z vyššie zmieňovaných výluk, ktoré neprijateľnosť, resp. jej skúmanie, vylučujú.

14. Sme presvedčení, že tu existuje viacero samostatných výluk, ktoré neprijateľnosť, resp. jej skúmanie, vylučujú.

15. V zmysle Smernice 93/13/EHS, ktorá predstavuje základ komunitárnej regulácie v boji proti uplatňovaniu neprijateľných (nekalých) zmluvných podmienok a vnútroštátnou transpozíciou ktorej sú predovšetkým ustanovenia piatej hlavy prvej časti Občianskeho zákonníka, sa v úvodnom ustanovení článku 1 ods. 2 reglementuje: „Zmluvné podmienky, ktoré odrážajú záväzné zákonné alebo regulačné ustanovenia a ustanovenia alebo zásady medzinárodných dohovorov, ktorých sú členské štáty alebo spoločenstvo zmluvnou stranou, najmä v oblasti dopravy, nepodliehajú ustanoveniam tejto smernice.“.

16.Pokiaľ sa zákonná úprava premietne ("skonkrétni") v zmluvnej úprave, ak je zmluvná úprava využitím oprávnenia vyplývajúceho / prevzatého zo zákonnej úpravy, potom je zrejmé, že takéto zmluvné dojednanie odráža (je premietnutím / dôsledkom) záväzného zákonného ustanovenia (resp. jeho obsahu) a takéto dojednanie tak ani teoreticky nemôže byť neprijateľnou zmluvnou podmienkou, čo vylučuje i prieskum z "uvedeného aspektu".

17. Jedná sa o zrejmú teoretickú výluku z neprijateľnosti.

18. Ratio legis uvedenej úpravy je založené na premise, že vnútroštátny zákonodarca prijíma iba také právne normy, ktoré sú z hľadiska predpokladaného cieľa (konkrétnej regulácie) s týmto cieľom v súlade, dostatočne vyvážené, predstavujú pravidlá správania, ktoré zákonodarca vníma (čo vylučuje naplnenie podmienky značnej nerovnováhy).

19. Uvedené sa vzťahuje tak na právne normy kogentnej, ako aj dispozitívnej povahy, ako vyplýva z 13. odôvodnenia Smernice 93/13 („..... keďže v tomto ohľade znenie kogentné zákonné alebo regulačné opatrenia uvedené v článku 1 ods. 2 zahŕňa pravidlá, ktoré podľa zákona platia medzi zmluvnými stranami za predpokladu, že neboli vytvorené žiadne iné dohody .....“); rovnaký záver potvrdil aj Súdny dvor Európskej únie v rozsudku zo dňa 21.03.2013, RWE Vertrieb, C-92/11 (bod 26): „Ako totiž vyplýva z trinásteho odôvodnenia smernice 93/13, vylúčenie stanovené v článku 1 ods. 2 smernice 93/13 sa vzťahuje na zmluvné podmienky odrážajúce ustanovenia vnútroštátneho práva, ktoré platia medzi zmluvnými stranami bez ohľadu na ich voľbu alebo ustanovenia, ktoré sa uplatnia automaticky, to znamená v prípade, ak neexistujú odlišné ustanovenia, ktoré si zmluvné strany v tomto ohľade dohodli.“. Rovnako ako príklad možno uviesť rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie vo veci C 34/13 Kušaniová v. SMART CAPITAL, a.s. zo dňa 10.09.2014, v ktorom Súdny dvor vyslovene konštatoval, že „zmluvná podmienka obsiahnutá v zmluve, ktorú uzavrel predajca alebo dodávateľ so spotrebiteľom, je vylúčená z pôsobnosti tejto smernice len vtedy, ak uvedená zmluvná podmienka odráža obsah záväzného zákonného alebo regulačného ustanovenia, čo overiť prináleží vnútroštátnemu súdu“.

20. Krajský súd Prešov rozhodujúci vo veci síce konštatoval ako spotrebiteľský, tak aj absolútnoobchodný charakter riešeného právneho vzťahu (čo sa samozrejme vôbec nevylučuje), avšak napriek tomu nechal bez akéhokoľvek povšimnutia relevantnú časť vnútroštátnej, ako aj komunitárnej právnej úpravy, dopadajúcej na riešený prípad, ako aj relevantnú judikatúru Súdneho dvora EÚ, stranou.

21. Súd síce v odôvodnení poukázal na to, že Zákon o spotrebiteľských úveroch predpokladá okrem úrokov aj inštitút poplatku [§2písm.e) zákona o spotrebiteľských úveroch],avšak z neznámeho dôvodu úplne ignoroval kogentné ustanovenie § 499 Obchodného zákonníka.

22. Zmluva o úvere je tzv. absolútnym obchodom, a to s ohľadom na kogentné ustanovenie § 261 ods. 6 pís. d) Obchodného zákonníka, t.j. úverové  zmluvy sa vždy budú vo svojej podstate spravovať ustanoveniami Obchodného zákonníka (keďže sa jedná o absolútny obchod, t.j. povaha účastníkov zmluvy je právne irelevantná), a pravidlá, ustanovené v ustanoveniach Obchodného zákonníka, sa v prípade, ak to je dôsledkom charakteru kontrahujúceho dlžníka, dopĺňajú pravidlami ďalšími (tzv. spotrebiteľského práva).

23. To, že sa na úverovú zmluvu aplikujú ustanovenia zákona o spotrebiteľských úveroch, neznamená, že by zmluva bola nejakým osobitným, nominátnym typom v zmysle pomenovaných zmlúv podľa Občianskeho zákonníka, resp. Obchodného zákonníka. Zmluva podliehajúca režimu zákona o spotrebiteľských úveroch nie je samostatným, osobitným, pomenovaným, záväzkovoprávnym vzťahom, ale jedná sa o pojem druhový, ktorým sa označuje akákoľvek zmluva, kauzou (hospodárskym účelom) ktorej je dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov veriteľom spotrebiteľovi (ak sa nejedná o poskytnutie peňažných prostriedkov jedným zo spôsobov uvedených v ustanovení § 1 ods. 3 zákona o spotrebiteľských úveroch), v § 1 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch je všeobecne (pozitívnou definíciou) vymedzené, že spotrebiteľským úverom je na účely tohto zákona dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme pôžičky, úveru, odloženej platby alebo obdobnej finančnej pomoci poskytnutej veriteľom spotrebiteľovi, pričom výnimky z tejto všeobecnej definície (napriek tomu, že sú splnené definičné znaky uvedené v ustanovení  § 1 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch) sú stanovené v ustanovení § 1 ods. 3 zákona o spotrebiteľských úveroch.

24. Zmluva o spotrebiteľskom úvere, reglementovaná i ustanoveniami zákona o spotrebiteľských úveroch, je primárne zmluvou úverovou, ktorej podstata sa riadi ustanoveniami Obchodného zákonníka.

25. V ustanovení § 499 Obchodného zákonníka je normované pravidlo, podľa ktorého „Za dojednanie záväzku veriteľa poskytnúť na požiadanie peňažné prostriedky možno dojednať odplatu, ak poskytovanie úveru je predmetom podnikania veriteľa.“

26. Poskytovanie úverov je v predmete podnikania typicky u bánk, no nie je výnimočným javom, aby úvery poskytoval aj iný subjekt ako banka, ako to bolo aj v  prípade riešenom pred Krajským súdom Prešov.

27. Ustanovenie § 499 je zákonodarcom začlenené do zoznamu tzv. kogentných ustanovení, pri ktorých sa zmluvným stranám neumožňuje od nich odchýliť prípadne ich vylúčiť (§ 263 ods. 1 Obchodného zákonníka). Spomedzi ustanovení Obchodného zákonníka regulujúcich úverovú zmluvu ako absolútny obchod [§ 261 ods. 6 písm. d)] patrí do skupiny kogentných ustanovení ustanovenie § 497 definujúce základnú typovú charakteristiku úverovej zmluvy a práve ustanovenie § 499. Zákonodarca tým zreteľne vymedzil sledované priority v rámci úverových vzťahov, keď ako jednu z priorít stanovil kogentne garantované právo mať možnosť dojednať odplatu za dojednanie záväzku veriteľa poskytnúť úver.

28. Je teda evidentné, že slovenský právny poriadok inštitút odplaty za dojednanie záväzku poskytnúť úver vyslovene pozná a jeho používanie predpokladá, a túto skutočnosť dlhodobo rešpektuje ako právna veda, tak aj súdna prax najvyšších súdnych autorít (viď napr. rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 Obo 86/99 zo dňa 01.05.2001). Zhodne bola priznaná možnosť takýto poplatok účtovať aj napr. v Českej republike, ešte počas účinnosti Obchodného zákonníka (viď napr. rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 29 Odo 813/2001 zo dňa 27.08.2003).

29. Odplata za dojednanie záväzku poskytnúť úver je premietnutím zákonnej úpravy § 499 Obchodného zákonníka, predstavuje preto zrejmú výluku zo spotrebiteľského prieskumu.

30. Krajský súd Prešov síce v odôvodnení rozhodnutia citoval ustanovenia § 497 Obchodného zákonníka, podľa ktorého zmluvou o úvere sa zaväzuje veriteľ, že na požiadanie dlžníka poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej sumy, a dlžník sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky, avšak z neznámeho dôvodu ani nespomenul (a pri aplikácii úplne ignoroval) kogentné ustanovenie § 499 Obchodného zákonníka. Vôbec neuviedol, či a ako posúdil povahu riešeného poplatku za uzavretie zmluvy v nadväznosti na toto zákonné pravidlo aj s vyložením príslušných právnych následkov z toho plynúcich. Vo všetkých prípadoch bol povinný vysvetliť, ako sa vyporiadal s výlukami zo spotrebiteľského prieskumu normovanými vnútroštátnou aj komunitárnou úpravou. Krajský súd Prešov tak neurobil, nijako sa tým nezaoberal.

31. V rozsudku tak úplne absentuje reflektovanie na jedinú a výslovnú (navyše kogentnú) vnútroštátnu právnu reguláciu odplaty za dojednanie záväzku poskytnúť úver, napriek tomu, že súd deklaroval posudzovanie úveru aj ako absolútny obchod a mal aj z vlastnej iniciatívy veriteľovo poskytovanie úverov ako predmet podnikania za zistené a nesporné, čo je úplne zrejme postup v rozpore so zákonom ako materiálne (vo vzťahu k podstate riešených vzťahov), tak i formálne (napr. vo vzťahu k odôvodneniu rozhodnutia a nezdôvodneniu zo všetkých zákonných hľadísk, ktoré v danej veci prichádzajú do úvahy.

32. Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napríklad IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 299/04) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon (napríklad IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 299/04).

33. Inými slovami je súčasťou základného práva na spravodlivé súdne konanie, aby sa v tom - ktorom prípade rozhodovalo v súlade so všetkými relevantnými právnymi normami, ktoré sú na konkrétny skutkovo - právny stav aplikovateľné.

34. Je v rozpore s obsahom vyššie uvedených práv, ak nie sú v konkrétnom prípade aplikované všetky relevantné právne normy právneho poriadku, nie sú aplikované vo vzájomnej súvislosti, ale naopak, sú aplikované iba normy niektoré, izolovane, bez noriem súvisiacich, pričom výsledkom uvedeného nemôže byť nič iné, ako rozhodnutie, ktoré je v rozpore so zákonom.

35. Ako vo vzťahu k uvedenému konštantne judikuje ako Najvyšší súd SR, tak i Ústavný súd SR (napr. Uznesenie Najvyššieho súdu SR z 26. apríla 2016, sp. zn. 4 Cdo 337/2015, Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 154/05 z 28. februára 2006), za arbitrárny, resp. nie dostatočne zdôvodnený treba považovať rozsudok všeobecného súdu aj vtedy, keď všeobecný súd svoj právny záver nezdôvodní zo všetkých zákonných hľadísk, ktoré v danej veci prichádzajú do úvahy.

36. Zmluvnými stranami v riešenom prípade dohodnutá odplata za dojednanie záväzku poskytnúť úver odráža zákonné pravidlo normované v § 499 Obchodného zákonníka a jej neprijateľnosť je tak z podstaty veci vylúčená. Je tu aj ďalšia výluka (výluky) z (teoretického) prieskumu neprijateľnosti, ktorou je obsah dojednanej podmienky ako hlavného predmetu plnenia a tiež cenové dojednanie.

37. Ako už bolo uvedené, v ustanovení § 53 ods. 1, druhej vety, Občianskeho zákonníka sa - vo vzťahu k tomu, čo nie je / nemôže byť neprijateľnou podmienkou, hoci ide o zmluvné dojednanie - normuje: „To neplatí, ak ide o zmluvné podmienky, ktoré sa týkajú hlavného predmetu plnenia a primeranosti ceny, ak tieto zmluvné podmienky sú vyjadrené určito, jasne a zrozumiteľne alebo ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané.“.

38. Inými slovami, spotrebiteľský prieskum je vylúčený, ak by sa mal  týkať hlavného predmetu plnenia alebo primeranosti ceny.

39. V rozsudku Súdneho dvora Európskej únie zo dňa 03.06.2010, Cajade Ahorros y Monte de Piedadde Madrid, C-484/08 (bod 34), sú definované parametre hlavného predmetu plnenia ako „zmluvné podmienky, ktoré neboli individuálne dohodnuté a ktoré opisujú základné plnenia zmlúv uzavretých medzi predajcom alebo dodávateľom a spotrebiteľom“. V rozsudku zo dňa 30.04.2014, Kásler and Káslerné Rábai, C-26/13 (body 49 a 59) zase ako zmluvné podmienky, ktoré určujú „podstatné plnenie z tejto zmluvy, ktoré ju ako také charakterizuje“, čoho preverenie má zohľadniť najmä „povahu, všeobecnú štruktúru a ustanovenia zmluvy, ako aj jej právne a skutkové súvislosti“.

40. Podstatou záväzku druhej strany zo zmluvy o úvere (dlžníka) je vrátiť poskytnuté prostriedky vrátiť a zaplatiť celkovú odplatu za poskytnutie a užívanie úverových prostriedkov.

41. Je nepochybné, že táto celková odplata je tvorená úrokom a poplatkami, v uvedenom smere sa úplne pregnantne vyjadril Najvyšší súd Českej republiky, ktorý v Stanovisku občanskoprávního a obchodního kolegia Nejvyššího soudu ze dne 23. 4. 2014 k některým otázkám ujednání o poplatku za správu úvěru ve smlouvách o úvěru, sp. zn. Cpjn 203/2013 (R 44/2014) uviedol: "Smyslu a účelu úvěru odpovídá pojetí tohoto bankovního produktu jako komplexu (balíčku) plnění, jehož součástí je řada vzájemně souvisejících bankovních služeb a jemuž odpovídá cena rozložená do jednotlivých sjednaných úhrad. Bankovní poplatky (včetně poplatku za správu úvěru) tak představují (vedle úroku a dalších odměn) část vícesložkové ceny celého komplexu plnění (shodně Frank, R., Veselková, P., Wolff, P. Přípustnost poplatků za správu a vedení úvěrových účtů vedených pro spotřebitele. Právní rozhledy 2013, č. 15-16, s. 515 an., dále Bejček, J. Ochrana spotřebitele, nebo i pokrytecky zastřená ochrana věrolomnosti? Soudce 2013, č. 9, s. 16 an.)".

42. Odplata za dojednanie záväzku poskytnúť úver je tak, ak je dohodnutá, súčasťou hlavného predmetu plnenia / hlavným predmetom plnenia. Je síce možné takúto odplatu nedohodnúť, no ak je do zmluvy zahrnutá, predstavuje rovnako dôležitú zložku ako napr. dojednanie úrokov. Odplata za dojednanie záväzku poskytnúť úver vykazuje preto relevantný parameter hlavného predmetu, čo akúkoľvek zmluvnú podmienku, ktorá sa ho týka, vylučuje z prieskumu neprijateľnosti.

43. Je bez akýchkoľvek pochybností, že dohoda o uvedenom je cenovým dojednaním.

44. Pri aplikácii výnimky (zo spotrebiteľského prieskumu potenciálnej neprijateľnosti) primeranosti ceny - v tomto konkrétnom prípade primeranosti časti odplaty - dospejeme k rovnako jednoznačnému záveru o nemožnosti neprijateľnosti, resp. o vylúčení takéhoto prieskumu.

44. Primeranosť ceny sa štandardne radí medzi skutočnosti objektívne "neskúmateľné" (nepreskúmateľné), keďže neexistuje nijaký sadzobník alebo právne kritérium na určenie rámca pre jej preskúmanie (napr. rozsudok Súdneho dvora Európskej únie zo dňa 30.04.2014, Kásler and Káslerné Rábai, C-26/13, bod 55).

45. Stále je však potrebné zdôrazniť, že uvedené závery o výnimke (výnimkách) zo spotrebiteľského prieskumu prichádzajú do úvahy iba za predpokladu riadnej transparentnosti zmluvnej podmienky (článok 4 ods. 2, in fine, Smernice 93/13: „pokiaľ tieto podmienky sú zrozumiteľné“, § 53 ods. 1, in fine, Občianskeho zákonníka: „ak tieto zmluvné podmienky sú vyjadrené určito, jasne a zrozumiteľne“).

46. Ak je však podmienka transparentnosti splnená, ďalší prieskum prijateľnosti odplaty za dojednanie záväzku poskytnúť úver už nie je dovolený. Prekážka prieskumu zmluvných podmienok na úrovni hlavného predmetu plnenia a primeranosti ceny by mohla byť prelomená iba explicitnou normatívnou úpravou (porovnaj rozsudok Súdneho dvora Európskej únie zo dňa 03.06.2010, Cajade Ahorros y Monte de Piedadde Madrid, C-484/08, bod 44).

47. Takáto úprava však neexistuje.

48. Ako vyplýva z odôvodnenia rozsudku Krajského súdu Prešov, aspektom vyjadrenia konkrétneho zmluvného dojednania o odplate za dojednanie záväzku poskytnúť úver čo do určitosti, jasnosti a zrozumiteľnosti podľa § 53 ods. 1 druhej vety Občianskeho zákonníka, nič nevytkol. Svoje úvahy – vedený Rozhodnutím Vrchného krajinského súdu v Karlsruhe (Oberlandesgericht Karlsruhe) z 3. mája 2011 č. k. AZ 17 U 192/2010 – Krajský súd Prešov koncentroval výlučne na to, aké skutočné plnenie spotrebiteľ zaň dostal, či si toto plnenie spotrebiteľ objednal a či neslúži výlučne v prospech dodávateľa.

49. Inými slovami Krajský súd Prešov skúmal splnenie podmienky hypotézy právnej normy v ustanovení § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, konkrétne podmienky značnej nerovnováhy v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, avšak uvedený postup je s ohľadom na obsah uvedených právnych noriem nepochybne nesprávny.

50. Súd môže uvedené skúmať až potom, ako zistí, že sa jedná o transparentné dojednanie, ktoré teoreticky neprijateľnou zmluvnou podmienkou môže byť, inými slovami, že na uvedené ustanovenie sa nevzťahujú výluky z teoretickej neprijateľnosti, o. i. tie, akcentované vyššie - odraz zákonného pravidla, hlavný predmet plnenia a primeranosť ceny.

51. Existencia každej z uvedených skutočností (samostatne) znamená, že sa prvá veta v ustanovení § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka neaplikuje, čo vylučuje skúmanie uvedenej nerovnováhy.

52. V prípade dojednania odplaty za dojednanie záväzku poskytnúť úver sú však aplikovateľné (všetky) tri samostatné dôvody, ktoré vylučujú teoretickú neprijateľnosť i jej skúmanie.

53. Všetky uvedené skutočnosti, resp. právne normy Krajský súd v Prešove v celom rozsahu ignoroval, uvedené rozhodnutie (resp. jeho odôvodnenie) je tak v rozpore so zákonom, predstavuje zjavnú interpretačnú ľubovôľu (pričom zákaz ľubovôle je ústavným princípom vyplývajúcim z charakteru Slovenskej republiky ako materiálneho právneho štátu) a odôvodnenie  uvedeného rozhodnutia je v celom rozsahu arbitrárne.

54. Už uvedené skutočnosti sú dostatočné na prijatie záveru o arbitrárnosti uvedeného rozhodnutia a "úvah", na ktorých je založené, avšak je potrebné poukázať i na neaplikovateľnosť ("neprenositeľnosť") rozhodnutia Vrchného krajinského súdu v Karlsruhe (Oberlandesgericht Karlsruhe) z 3. mája 2011 č. k. AZ 17 U 192/2010 v pomeroch právneho poriadku SR.

55. Nemecký súd v tomto prípade síce skutočne konštatoval neprijateľnosť zmluvnej podmienky upravujúcej povinnosť dlžníka zaplatiť veriteľovi spracovateľský poplatok, ale právne východiská boli v tomto prípade diametrálne odlišné.

56. Nemecký súd založil neprijateľnosť predmetnej zmluvnej podmienky na špecifickom právnom základe, nachádzajúcom sa v nemeckom Občianskom zákonníku (BGB). Konkrétne na § 307 ods. 1 BGB, v zmysle ktorého možno vyhlásiť za neúčinné zmluvné podmienky, ktoré zmluvného partnera v rozpore so zásadou dobrej viery neodôvodnene znevýhodňujú (neprimerané znevýhodnenie môže vyplývať aj z toho, že ustanovenie nie je jasné a zrozumiteľné). V zmysle § 307 ods. 2 BGB sa neprimerané zvýhodnenie predpokladá v nasledovných situáciách:

  • (i)  ak nie je dojednaná podmienka zlučiteľná s podstatnými princípmi právnej úpravy, od ktorej sa odkláňa; alebo
  • (ii) ohrozuje esenciálne práva a povinnosti, ktoré sú tak podstatné pre danú zmluvu, že je ohrozené naplnenie jej základného účelu.

57. Aplikácia tohto vnútroštátneho ustanovenia bola rozhodujúca aj pre vyššie uvedené rozhodnutie nemeckého súdu, ktoré sa týkalo tejto problematiky.

58. Dôležitým právnym pravidlom vzťahujúcim sa na uvedený nemecký systém prieskumu neprijateľnosti podmienok je ustanovenie § 307 ods. 3 BGB, ktoré ustanovuje, že vyššie uvedené pravidlá z odsekov 1 a 2 sa vzťahujú len na také zmluvné podmienky, ktoré sa odchyľujú od právnych ustanovení alebo ktoré právne ustanovenia dopĺňajú.

59. Inými slovami, jedná sa o prieskum takých zmluvných dojednaní, ktoré predstavujú odklon od dispozitívnej právnej úpravy; prieskum dojednaní reflektujúcich pravidlá nemeckého právneho poriadku nie je v režime týchto ustanovení možný.

60. V nemeckom BGB sa v právnej úprave zmluvy o úvere (na rozdiel od slovenskej úpravy) nenachádza výslovné kogentné pravidlo, upravujúce možnosť dojednať odplatu za dojednanie záväzku poskytnúť úver.

61. Nemecký súd dospel k záveru o neprijateľnosti odplaty za dojednanie záväzku poskytnúť úver pomocou špecifických testov a postupov vyplývajúcich zo špecifickej nemeckej normatívnej úpravy (nie zo sekundárneho práva Európskej únie).

62. Práve tu je potrebné poukázať na rozhodovaciu prax SD EÚ, Súdny dvor Európskej únie kreoval v rozsudku zo dňa 14.03.2013, Aziz, C-415/11, nasledujúci test hypotézy značnej nerovnováhy: „Pri otázke, či podmienka spôsobuje „značnú nerovnováhu“ v právach a povinnostiach strán vyplývajúcich zo zmluvy na škodu spotrebiteľa, treba predovšetkým zohľadniť právne predpisy uplatňované vo vnútroštátnom práve v prípade absencie dohody medzi zmluvnými stranami v tomto zmysle. Na základe takejto porovnávacej analýzy môže vnútroštátny súd posúdiť, či a prípadne do akej miery je právne postavenie spotrebiteľa vyplývajúce zo zmluvy nevýhodnejšie než právne postavenie zakotvené v platnom vnútroštátnom práve.“ (bod 68).

63. Značná nerovnováha je determinovaná obsahom právnych noriem a ich charakterom, ak tu je norma stanovujúca možnosť konkrétny právny režim dojednať, je vylúčené, aby ako právne správny obstál názor o údajnej neprijateľnosti podmienky odrážajúcej obsah zákonného pravidla (a takáto kogentná právna norma v Nemecku, na rozdiel od SR, v právnom poriadku nie je).

64. Napriek existencii harmonizačných nástrojov na ochranu spotrebiteľa je medzi jednotlivými právnymi poriadkami členských štátov Európskej únie stále rozsiahla rozdielnosť. Je tomu tak aj v prípade odplaty za dojednanie záväzku poskytnúť úver.  Najvyššie súdne autority v iných členských krajinách Európskej únie dospeli v obdobných otázkach k rôznym záverom, založeným na výklade Smernice 93/13/EHSv kontexte daného národného právneho poriadku; viď napr. rozhodnutie anglického Najvyššieho súdu vo veci Office of Fair Trading v Abbey National plc zo dňa 25.11.2009, či nález českého Ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 3725/13 zo dňa 10.04.2014.

65. Krajský súd Prešov tak prevzal "výsledok" Rozhodnutia Vrchného krajinského súdu v Karlsruhe (Oberlandesgericht Karlsruhe) z 3. mája 2011 č. k. AZ 17 U 192/2010 (obsah výroku a odôvodnenie) a to napriek tomu, že - ako bolo popísané vyššie - je právna úprava v Nemecku diametrálne odlišná od právnej úpravy v SR.

66. Judikatúra súdov iných členských štátov môže byť podnetným (a inšpiratívnym) zdrojom vo vzťahu k skúmaniu riešenia určitých právnych otázok, ale to len za predpokladu právnej totožnosti (či zásadnej podobnosti) aplikovaných právnych noriem a existencie obdobného skutkovo - právneho vzťahu.

67. Mechanické preberanie rozhodnutí iného štátu, bez toho, aby bola vôbec analyzovaná jej aplikovateľnosť v kontexte slovenského právneho poriadku, je porušením princípov predvídateľnosti aplikácie práva, resp. legitímnych očakávaní a porušením viacerých ústavných článkov a postulátov z nich vyplývajúcich (osobitne čl. 1 ods. 1,2, čl. 2 ods. 2, čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 Ústavy SR).

68. Slovenský právny poriadok a nemecký právny poriadok neobsahujú totožnú právnu úpravu úverových vzťahov. V slovenskom Obchodnom zákonníku je v § 499 výslovne normované pravidlo kogentného charakteru, podľa ktorého je možné dojednať odplatu za dojednanie záväzku poskytnúť úver. Nemecký BGB žiadne výslovné pravidlo o možnosti dojednať odplatu za dojednanie záväzku poskytnúť úver v normatívnom systéme neobsahoval.

69. Zmluvné dojednanie, ktoré odráža obsah takéhoto zákonného ustanovenia, je vylúčené z pôsobnosti Smernice93/13/EHS. V prípade zmluvného dojednania (v riešenom prípade) týkajúceho sa jednorazovej odplaty - poplatku za dojednanie záväzku poskytnúť úver - ide jednoznačne o premietnutie tohto zákonného ustanovenia do obsahu zmluvy. Spotrebiteľský prieskum podľa ustanovenia § 53 ods. 1, prvej vety, Občianskeho zákonníka, je tak vzhľadom na túto skutočnosť zapovedaný. Neprípustný je aj s poukázaním na skutočnosť, že v prípade odplaty za dojednanie záväzku poskytnúť úver ide o hlavný predmet plnenia, resp. jeden z hlavných predmetov plnenia, a v neposlednom rade je výluka z prieskumu spätá aj s atribútom (ne)prijateľnosti ceny.

70. Rozhodnutie nemeckého súdu je založené na právnych normách / premisách odlišných od tých, ktoré sa aplikujú v Slovenskej republike (ktoré sú obsiahnuté v slovenskom právnom poriadku).Rozdielnosť vnútroštátnych právnych poriadkov Slovenska a Nemecka ohľadom odplaty za dojednanie záväzku poskytnúť úver bola natoľko významná (inými slovami jeden právny poriadok danú oblasť výslovne upravuje, navyše kogentným spôsobom, druhý ju neupravuje vôbec), že prevzatie nemeckého Rozhodnutia Vrchného krajinského súdu v Karlsruhe (Oberlandesgericht Karlsruhe) z 3. mája 2011 č. k. AZ 17 U 192/2010  slovenským Krajským súdom Prešov vôbec neprichádzalo do úvahy. Uvedený stav odlišnosti právnych úprav naďalej pretrváva.

71. Závery Krajského súdu Prešov z rozsudku  zo dňa 21.11.2012, sp. zn. 18 Co 109/2011,  (resp. odkaz na závery Rozhodnutia Vrchného krajinského súdu v Karlsruhe (Oberlandesgericht Karlsruhe) z 3. mája 2011 č. k. AZ 17 U 192/2010), genericky prevzali do svojich rozhodnutí aj niektoré ďalšie slovenské súdy, ako príklad možno uviesť rozsudok Okresného súdu Prešov zo dňa 12.2.2018 sp. zn. 32Csp/138/2017, rozsudok Okresného súdu Humenné zo dňa 18.12.2017 sp. zn. 7Csp/130/2017 alebo rozsudok Okresného súdu Lučenec zo dňa 13.4.2016 sp. zn. 21C/158/2015.

72. Je nutné konštatovať, že nielen Krajský súd Prešov, ale ani ostatné slovenské súdy preberajúce jeho závery, sa nevyporiadali s relevantnou vnútroštátnou právnou úpravou, komunitárnou úpravou a judikatúrou.

73. Ignorovanie vnútroštátnej úpravy expressis verbis dopadajúcej na riešený prípad, je zlyhaním aplikácie práva. Inšpirácia, či skôr prevzatie "zdroja", ktorý v relevantných právnych a skutkových aspektoch nezodpovedá riešenému prípadu, vedie k nezákonným rozhodnutiam. "Nachádzanie práva" prevzatím rozhodnutia iného členského štátu Európskej únie bez poznania a najmä reflektovania relevantnej vnútroštátnej úpravy daného štátu, ktorá je iná ako v Slovenskej republike, je absolútne neprijateľné.

Záver

Právo na odplatu za dojednanie záväzku veriteľa poskytnúť na požiadanie peňažné prostriedky (úver) upravuje § 499 Obchodného zákonníka.

Súd, ktorý vyhlasuje dojednanie tejto odplaty v spotrebiteľskej zmluve, hoci odplata je vyjadrená určito, jasne, zrozumiteľne, prípadne bola individuálne dojednaná, za neprijateľnú zmluvnú podmienku, rozhoduje protiprávne.

V rozpore s právom je aj rozhodnutie súdu, ktoré je založené na izolovaných a z kontextu vytrhnutých záveroch rozhodnutia súdu iného členského štátu EÚ o neprijateľnosti poplatku za spracovanie pri poskytnutí spotrebiteľského úveru za situácie, keď súd ignoruje platné právo právneho poriadku SR a závery súdu iného členského štátu sú bez skutkovej a právnej relevancie, keďže sú založené na aplikácii vnútroštátnych predpisov, ktoré sú v podstatnej okolnosti determinujúcej rozhodnutie súdu odlišné od obsahu slovenského právneho poriadku, pričom táto právna úprava iného členského štátu nie je transpozíciou sekundárneho práva EÚ.


 

Autori:

JUDr. Richard Földeš

JUDr. Ľubomír Džačár

Mgr. Radoslav Luby

Slovenská sporiteľňa, a.s. 

Ohodnoťte článok
Hlasovalo: 119
FacebookVybrali SMETwitterDeliciousLinkedIn

NOVÝ PRÍSPEVOK

 
K reakcia autorov a iných na celkovú výšky úveru

Účelom komentára „dan“ bolo zjavne upozorniť, že celková výška úveru nebýva uvedená správne, ak je od uvedeného údaju v zmluve (celková výška úveru: 10 000 €) odpočítaná suma dojednaného poplatku za poskytnutie úveru (300 €). Nakoľko takto uvedený údaj je v rozpore s rozsudkom SE EÚ, ako i názorom GENERÁLNEJ ADVOKÁTKY ktoré výslovne uvádzajú že celková výška úveru je suma, ktorá je v skutočnosti - reálne vyplatená spotrebiteľovi a je mu teda daná k dispozícii. Teda je nerešpektovaním právnych predpisov uvádzať celkovú výšku úveru ako sumu ktorú REÁLNE nemá spotrebiteľ k dispozícii. A mám zato, že práveže ignorovanie tohto rozhodnutia je „neaplikáciou všetkých relevantných právnych noriem“ a „zjavné ignorovanie právnej normy“. Zo stanoviska generálnej advokátky (body 59.-66.) resp. zo stanoviska komisií ČR, Nemecka a Poľska totiž jednoznačne plynie že celková výška úveru je „výška úveru bez nákladov poskytovateľa úveru“. Je to suma, ktorá je v skutočnosti vyplatená spotrebiteľovi a je mu teda daná k dispozícii. Ide o sumy, ktoré poskytovateľ úveru spotrebiteľovi skutočne vyplatí a sú teda spotrebiteľovi poskytnuté na využitie, vylučujúc všetky náklady, ktoré majú byť zaplatené veriteľovi – ako poplatok za poskytnutie úveru. Výška čerpania vo vzorci pre výpočet RPMN uvedenom v prílohe I k predmetnej smernici je rovnaká ako celková výška úveru. V danej veci c-377/14 boli od celkovej výšky úveru odpočítané ako administratívne poplatky a , ktoré si ponechá poskytovateľ úveru a spotrebiteľovi nie sú nikdy vyplatené, a práve ako vyplýva z rozhodnutia a názoru C-377/14 tieto nemajú čo byť zahrnuté do celkovej výšky úveru. Tým odpadá aj polemizovanie nad reálným kontraktom, konsenzuálnym kontraktom – technikou čerpania úveru, keď z praktického pohľadu, ako aj z rozhodnutia C-377/14 je podstatným len to čo REÁLNE vyplatené (a áno pojem reálne vyplatené môže znamenať nepochybne aj použitie na úhradu skorších úverov). Rozhodnutie C-377/14 predstavuje extrémny prípad keď na oko bolo požičaných 1 170 000Kč ale vyplatených bolo značne menej kvôli zápočtom veriteľa, ale princíp ostáva rovnaký aj pri poplatku 300 €. Samozrejme započítanie pohľadávok je bežný výkon práva a v zásade proti možnosti započítania nemožno nič namietať, avšak v ilustrovanom prípade (10000 – 300) zjavne dochádza ku kolízii s európskym právom – výkladom smernice, pri uvedený obligatórnej naležitosti zmlúv o spotrebiteľských úveroch, t.j. celkovej výšky úveru. PS využijem, že sú tu zástupcovia bankového sektora na malý apel: či by pre banky ale aj pre ostatné subjekty poskytujúce úvery nebolo možné dať ich počítačové programy, ktoré slúžia k výpočtu aktuálneho stavu úveru a započítaniu úhrad dať do súladu s § 566 ods. 2 OZ a započítavať napr. : tretiu splátku spotrebiteľa ktorý nezaplatil prvé dve splátky ale uhrádza v lehote splatnosti tretiu splátku, aby sa jeho plnenie z tretej splátky, najskôr započítalo na splatnú istinu z prvej, druhej a tretej splátky a až následný prebytok by sa započítaval na splatné úroky a poplatky z týchto prvých troch splátok.

 
dan | 16.10.2018 21:40
 
RE: Reakcia autorov na komentár "dan"

Z prvého aj druhého komentára používateľa označeného ako „dan“ je úplne zrejmým, že sa nevyjadruje k článku. Podstaty problematiky – odplaty za dojednanie záväzku poskytnúť úver – rozoberanej v článku, sa vôbec nedotkol. Problematika RPMN s rozborom takejto odplaty z pohľadu jej spotrebiteľskej prijateľnosti nijako nesúvisí. Výhrada o údajnej nedopracovanosti článku vlastne žiadnou výhradou nie je, pretože obsahovo smeruje k iným témam, nesúvisiacim s predmetom článku. Napriek uvedenému, na margo rozsudku SD EÚ C-377/14 uvádzame popri zhrnutiach z predchádzajúcej reakcie nasledovné: spôsob, akým s rozsudkom pracuje „dan“, nepovažujeme za korektný. Nemožno používať izolované a z kontextov vytrhnuté argumenty, závery len prispôsobovať a vyvodzovať právne následky, ktoré v rozhodnutí obsiahnuté nie sú. Je potrebné pracovať s rozhodnutím ako celkom, vrátane jasného odkazu Súdneho dvora EÚ, že až vnútroštátny súd môže a má posúdiť technickú a právnu stránku správnosti výpočtu RPMN. Prístup komentátora „dan“ je, naopak, výrazom nebezpečného a všetkým mysliteľným komunitárnym nárokom odporujúceho trendu, ktorého zmyslom nie je hľadanie individuálnej spravodlivosti v reáliách konkrétneho prípadu, ale zámerné, šablónovité vyhľadávanie zámienok, ako zbaviť dlžníka zodpovednosti za plnenie riadne prijatého záväzku. Nepochopiteľným je pre nás aj zhrnutie „dana“ k vyplateniu starého úveru z poskytnutého úveru, ktoré považuje za „reálne“ vyplatenie, no inú techniku čerpania úveru ako „reálne“ vyplatenie už odmieta. V princípe medzi technikami čerpania úveru neexistuje vzhľadom na problematiku vecný rozdiel. K narážke o zástupcovi bankového sektora - netajíme sa svojimi menami a profesijným pôsobením, a to tak v článku, ako aj reakciách ku komentárom. Nebojíme sa komunikovať bez pseudonymov a aj od ostatných očakávame rovnaký prístup. Nie je snáď jedným z kľúčových pilierov ochrany spotrebiteľa, za ktoré „dan“ tak horlí, transparentnosť? R. Földeš, Ľ. Džačár, R. Luby

 
Ľubomír Džačár | 22.10.2018 18:05
 
Reakcia

Chcem sa podakovat autorom za podnetny a zaujimavy clanok a pridat par poznamok k samotnemu clanku, respektive aj k diskusii, ktora tu vznikla. Skutocnost, ze na jednej strane si konajuci sud „vypozicia“ argumentaciu zo sudneho rozhodnutia uplne ineho clenskeho statu EU (s vyrazne odlisnou pravnou upravou daneho institutu), avsak zaroven sa vobec nevysporiada s klucovymi vychodiskami slovenskeho prava (predovsetkym so zrejmou kogentnostou ust. § 499 Obchodneho zakonnika, ako aj dalsimi v clanku enumerovanymi dovodmi, ktore jasne vylucuju spotrebitelsky prieskum neprijatelnosti dojednania) je zarazajuca. Nehovoriac o tom, ze samotna smernica 93/13/EHS absolutne nespochybnitelnym sposobom prieskum obdobnych pravnych noriem vylucuje zo svojej posobnosti. Obdobne kopirovanie zaverov zahranicnych sudov, sprevadzane uplnou ignoranciou imperativnych noriem slovenskeho (prislusneho rozhodneho) prava a suvisiacej judikatury nemozno v ziadnom pripade povazovat za nieco podnetne a inspirativne. Prave naopak, takyto selektivny pristup (vyberajuci si zo zahranicneho prava izolovane isty pravny zaver, ktory sa „hodi“, ignorujuc relevantne vychodiska) v aplikacii prava nemoze byt na prospech nikoho, ani spotrebitela – aku uroven ma pravna istota, ked v pravnych vztahoch neplatia normy slovenskych predpisov a preberame lubovolne zavery zahranicnych sudov, ktore ani nevychadzaju z transponovanych noriem sekundarneho prava EU? Predchadzajuci diskutujuci navyse uz velmi trefne popisali absurdnost uvah sudu o absencii protiplnenia a „sluzeni poplatku vylucne v prospech dodavatela“; ak by sme prijali toto vychodisko, ako by mohli v spolocnosti fungovat standardne ekonomicke vztahy? Som preto rad, ze autori velmi jasnym sposobom popisali absolutne zly myslienkovy a metodologicky postup Krajskeho sudu v Presove; je potrebne o takychto otazkach nastolovat diskusiu a rozsirovat povedomie, pretoze ako vidime, v praxi uz prichadza k mechanickemu preberaniu predmetnych zaverov dalsimi sudmi, bez akehokolvek zodpovedajuceho hlbsieho zamyslenia.

 
Filip Petrek | 15.10.2018 18:09
 
článok treba aj dokončiť - nie tak uplne

reakcia patrila samozrejme na komentar "dan". S článkom a následným komentárom autorov súhlasím bez námietky, samozrejme.

 
dan2 | 11.10.2018 22:16
 
RE: Reakcia autorov k vysvetleniu "dan2"

Ako autori sme sa v reakcii vyjadrovali predovšetkým k výhrade komentátora označeného ako „dan“ o nedopracovanosti článku a zdôvodneniu, prečo sme presvedčení, že to tak nie je. V ďalšej časti reakcie sme - vo vzťahu ku komentáru komentátora označeného ako „dan2“ - iba doplnili skutočnosti týkajúce sa podstaty a "reálneho priebehu" realizácie právneho vzťahu založeného zmluvou o úvere (časový moment / spôsob čerpania úveru atp.). Dan2 výstižne (na príklade) ozrejmil to, na čo sme sa i my, ako autori, snažili poukázať - že takéto právne konanie, vykonanie započítania, je v súlade s obsahom relevantných právnych noriem, štandardne sa tak dlhodobo v praxi postupuje, a to z racionálnych dôvodov. R. Földeš, Ľ. Džačár, R. Luby

 
Ľubomír Džačár | 12.10.2018 11:11
 
dobry clanok

Ďakujem za podnetný a kvalitný článok. Rozhodnutia súdu by nemalo byť iba bezduché kopírovanie iných odôvodnení rozsudkov, bez toho aby sa súd zamyslel nad tým čo vlastne rozhoduje a z čoho má vychádzať. Veľmi častým neduhom rozhodovanie súdov hlavne pri spotrebiteľských veciach je doslova ignorácia klasických inštitútov súkromného práva vo veci domnelej ochrany spotrebiteľa. Nechápem v čom môže byť započítanie pohľadávky dlžníka na poskytnutie úveru a pohľadávky veriteľa na zaplatenie poplatku neprijateľné. Je iba jeden rozdiel keď dostanem 1000 a zaplatím 30, ako keď hneď dostanem 970 s vykonaným započítaním a to, že nemusím robiť prevoďák, výsledná suma je vždy rovnaká akurát si ušetrím robotu, na vyske uveru to nic nemeni. Jedna vec je mať právny názor a druhá vec je úplné a zjavné ignorovanie právnej normy a bežného chodu vecí.

 
steve | 11.10.2018 09:58
 
článok treba aj dokončiť - nie tak uplne

"celková výška úveru a výška čerpania úveru označujú celkovú sumu, ktorá bola daná k dispozícii spotrebiteľovi" neznamená len vyplatenú sumu, ale sumu poskytnutú akoukoľvek formou. Aký by bol rozdiel medzi situáciou, kedy spotrebiteľ dostane 10000€ a vzápätí uhradí 300 € oproti situácii kedy sa vyplatí 9700€ ako rozdiel / zostatok po započítaní ? Hm, .... asi žiadny. Suma daná k dispozícii spotrebiteľovi je každé € či už bolo vyplatené na účet, dané na úhradu iného záväzku (kompenzáciou pohľadávok), ...

 
dan2 | 09.10.2018 09:43
 
RE: reakcia autorov na komentáre "dan" a "dan2"

Ako autori článku sme pracovali so všetkými relevantnými aspektmi dopadajúcimi na danú problematiku odplaty za dojednanie záväzku poskytnúť úver. Výhrada nedopracovanosti článku uvedená v komentári k článku nie je podľa nášho presvedčenia na mieste. V podstate úplne rezignuje na argumenty uvedené v článku. Je nevyhnutné nezmiešavať a neprekrúcať jednotlivé právne inštitúty a právnym skutočnostiam priznávať len také právne následky, ktoré s nimi právo spája. Odplata a jej charakter je samostatným právnym inštitútom normovaným zákonom, navyše kogentným spôsobom. Uzavretie spotrebiteľskej zmluvy a uvedenie parametrov úveru v nej je samostatnou právnou kategóriou. Technika čerpania úveru je tiež samostatnou kategóriou. Ak súd chce v riešenom prípade posudzovať odplatu za dojednanie záväzku poskytnúť úver, je povinný aplikovať všetky relevantné právne normy vzťahujúce sa k nej a zistiť, či to je vôbec možné. Ako poukazujeme v článku, Krajský súd Prešov a súdy, ktoré len mechanicky prekopírovali rozhodnutie a jeho odôvodnenie, tak neurobili. Za stavu, ak je odplata za dojednanie záväzku transparentne dohodnutá, potom je spotrebiteľský prieskum z dôvodov detailne popísaných v článku vylúčený. Autor komentára si zjavne zmiešava reálne a konsenzuálne kontrakty a pojmy čerpanie, dispozícia a pod. Pri konsenzuálnych kontraktoch poskytnutie úveru vôbec neznamená poskytnutie výlučne in natura, ako pri reálnom kontrakte. Najvyšší súd opakovane judikuje, že napr. čerpanie spôsobom úhrady záväzku dlžníka je samozrejme úplne v poriadku. Opomína sa tu kľúčová skutočnosť, že okamih uzavretia úverovej zmluvy a okamih čerpania úveru sú dve odlišné skutočnosti. Čerpanie úveru z logiky veci nasleduje po uzavretí zmluvy. V úverovej zmluve sa neuvádza, že veriteľ poskytuje úver, ale že veriteľ sa zaväzuje poskytnúť úver. Vykonanie následného čerpania úveru – technika čerpania úveru - preto nemôže mať z podstaty veci spätne vplyv na znenie a platnosť zmluvy. Vykonanie napr. započítania pohľadávok podľa pravidiel normovaných zákonom alebo inej techniky pripustenej právom, nemôže byť nezákonné. Navyše to, že dôjde napr. k započítaniu vzájomných pohľadávok, nie je len výkonom zákonného oprávnenia, ale tiež najlepšie zodpovedá aj kauze vzťahu a praktickému usporiadaniu veci. Zmyslom napr. započítania je práve to, aby sa nerobili zbytočne vzájomné úkony medzi stranami, ktoré majú voči sebe pohľadávky a sú vo vzájomne opozitnom veriteľsko - dlžníckom usporiadaní. Je zaujímavé, že dlžník nikdy odplatu/poplatok nezaplatí. Tak nech dlžník odplatu/poplatok zaplatí a požiada o dočerpanie úveru. Výsledok je však úplne ten istý, akurát aktéri vykonajú úkony zbytočne navyše, hoci by nemuseli. Je zaujímavé, že to, že si napr. štát stále započítava daňové preplatky atď. na iné pohľadávky je už úplne v poriadku. Právo slúži na rozumné usporiadanie vzájomných vzťahov, nie na ospravedlňovanie očividných nespravodlivostí. Nepochopenie (alebo skôr nechcenie pochopenia) podstaty jednotlivých právnych inštitútov, absencia či nedostatok ich korektnej interpretácie a aplikácie, aj vo vzájomných súvislostiach, vedie nevyhnutne k nesprávnym záverom. Nesprávne triedenie právnych skutočností a k nim náležiacich právnych následkov vytvára mýtus o údajnej nesprávnej praxi veriteľov v spotrebiteľských vzťahoch. Čo je však ešte horšie, traduje sa bez kritického náhľadu na riešené problematiky obyčajným „copy/paste“ spôsobom, čo je absolútne neprijateľné. Ak je autorovi komentára pochopiteľné a správne, že také poplatky niektoré súdy neakceptovali, potom sa vôbec nevyjadruje ku kogentným právnym normám, ktorých obsah zakazuje uvedené vôbec posudzovať. A to už je viac ako súdny aktivizmus, nerešpektovanie práva a tak prirodzene ani legitímnych očakávaní. Narúša ústavnú podstatu materiálneho právneho štátu. Čo bude ďalej - rozhodovanie o tom, že ráno urobený nákup v potravinách je pridrahý? Na odôvodnenie sa používajú izolované argumenty, či rozhodnutia riešiace v podstatných okolnostiach iné situácie. A to je v právnom štáte neprijateľné. R. Földeš, Ľ. Džačár, R. Luby

 
Ľubomír Džačár | 10.10.2018 12:07
 
článok treba aj dokončiť

Autori sa žiaľ nevenujú aj druhému aspektu, a tým je s uvedeným článkom úzko súvisiaci údaj, a to je potreba korektne uvádzať celkovú výšku úveru. V praxi je žiaľ bežné, že veritelia uvádzajú, že dlžníkovi poskytujú úver napríklad 10000 €, avšak poplatok za uzavretie zmluvy/ poskytnutie úveru je napríklad 300 €, čo v zápätí započítavajú a reálne tak vyplatia len sumu 9700 €. Uvedenie že poskytnutie úveru je 10000 € ale reálne je vyplatených 9700 €, nie je správne a z tohto pohľadu je plne pochopiteľné a možno pokladať za správne, prečo také poplatky niektoré súdy ešte pred rozhodnutím C-377/14 neakceptovali. C-377/14 Článok 3 písm. l) a článok 10 ods. 2 smernice 2008/48/ES, ako aj bod I prílohy I tejto smernice sa majú vykladať v tom zmysle, že celková výška úveru a výška čerpania úveru označujú celkovú sumu, ktorá bola daná k dispozícii spotrebiteľovi, čo vylučuje sumy, ktoré si poskytovateľ úveru účtuje na úhradu nákladov súvisiacich s predmetným úverom a ktoré nie sú tomuto spotrebiteľovi reálne vyplatené.

 
dan | 08.10.2018 11:52
 
poďakovanie za článok

Poďakovanie autorom za kvalitný článok k téme súdneho prieskumu odplaty za poskytnutie úveru. Nešvár v podobe ,,odpisovania" skorších (aj zahraničných) súdnych rozhodnutí bez rozlišovania v skutkovej a dokonca aj právnej situácie nebýva žiaľ výnimočný. Na margo témy ,,protiplnenia" - ak majú byť dodávateľsko-spotrebiteľské zmluvné vzťahy zbavené všetkého, za čo nedostáva spotrebiteľ žiadne protiplnenie a čo slúži len dodávateľovi/podnikateľovi, dospeli by sme k absurdnosti, nakoľko tovar/služby by sa predávali len za výrobné náklady. Zvyšok ceny po odrátaní výrobných nákladov nijak neslúži potrebám spotrebiteľa, slúži len potrebám dodávateľa, ktorý chce (a v podstate musí pre svoju existenciu) dosahovať zisk. Nič z ceny nad rámec výrobných nákladov nikdy neslúžilo a nikdy nebude slúžiť kupujúcemu (spotrebiteľovi), vždy pôjde o zložku zmluvného vzťahu slúžiacu výlučne dodávateľovi. Dá sa preto povedať, že potreba ,,nevyhnutnej potreby synalagmy" v každej zložke zmluvného vzťahu neexistuje (súkromné záväzkové vzťahy sú komplexné a zložité).

 
jurd | 05.10.2018 11:54

Zobraziť všetky Nové v judikatúre

Predpoklady vzniku nároku na zaplatenie úrokov z omeškania podľa § 11 ods. 8 zákona 381/2001 Z. z.

Peňažná sankcia v podobe úrokov z omeškania upravená v § 11 ods. 8 zákona č. 381/2001 Z. z. je viazaná na nesplnenie nepeňažnej povinnosti ...

Vyporiadanie investícií na spoločnú vec, právo na zaplatenie náhrady

Pokiaľ počas existencie spoluvlastníctva niektorý zo spoluvlastníkov vynaložil investície na spoločnú vec, má voči ostatným ...

Plnenie jedným z viacerých žalovaných a náhrada trov konania (§ 256 ods. 1 CSP)

Ak je žalobou uplatnený nárok voči viacerým žalovaným, ktorý majú tento nárok plniť spoločne a nerozdielne, potom plnenie poskytnuté ...

Plnenie v splátkach pod stratou výhody splátok. Nemožnosť aplikácie § 122 OZ

Ak bolo dohodnuté plnenie v splátkach pod stratou ich výhody, je určenie doby ich plnenia stanovením splatnosti; nejde o lehotu v zmysle § 122 ...

Zobraziť všetky Nové pracovné ponuky

Ponúkam

Advokátsky koncipient

Advokátska kancelária JUDr. Alžbety Borikovej so sídlom v Žiline hľadá do svojho kolektívu koncipienta/-ku. Ak máte ...

Hľadám

Paralegal, právny asistent

Hľadám si prácu na právnom oddelení buď v advokátskej kancelárii,samostatného advokáta prípadne leteckej spoločnosti. ...

Zaujímavé odkazy

Hľadanie poisťovateľa podľa EČVhttp://www.skp.sk/#xl_xr_page_vyhladanie%20poistvozidla

S nárokom na poistné plnenie sa obráťte na zobrazeného poisťovateľa

Online zmluvyhttp://www.onlinezmluvy.sk/

Vzory zmlúv a všetko k nim na jednom mieste.

Digitálna parlamentná knižnicahttp://www.nrsr.sk/dl/

Spoločná česko-slovenská digitálna parlamentná knižnica je elektronická forma úplných ...

Rozhodnutia všeobecných súdov Slovenskej republikyhttps://obcan.justice.sk/infosud/-/infosud/zoznam/rozhodnutie

Zverejňované rozhodnutia slovenských súdov.

Rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republikyhttps://www.ustavnysud.sk/vyhladavanie-rozhodnuti#!DmsSearchView

Vyhľadávanie rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky

Vyhľadanie nehnuteľností konkrétnej osobyhttps://www.katasterportal.sk/kapor/vyhladavanieVlastnikFormInit.do

Vyhľadanie nehnuteľností osoby podľa priezviska a mena osoby.

Registre

Vyhľadávanie v Obchodnom vestníkuhttps://www.justice.gov.sk/PortalApp/ObchodnyVestnik/Formular/FormulareZverejnene.aspx

Vyhľadávanie v Obchodnom vestníku

Notársky centrálny register záložných právhttp://www.notar.sk/%C3%9Avod/Not%C3%A1rskecentr%C3%A1lneregistre/Z%C3%A1lo%C5%BEn%C3%A9pr%C3%A1va.aspx

Vyhľadajte si záložcu, veriteľa alebo záloh v Notárskom centrálnom registri záložných ...

Štatistický register organizáciíhttp://slovak.statistics.sk/wps/portal/ext/Databases/register_organizacii/!ut/p/b1/jY_BDoIwEEQ_qYMtFo-LkVJDGosWoRfTgzEYAQ_G7xeJV9G9TfLeTJZ5VjPfh2d7CY926MPtnf3yRNbafVFVUNUig-aRgnEOyOQINCOAL0eYfCt1kqYRITHlBvpAO1VuRQQRf_wZ4K_9taJcyAJIChVDU-7KleUcxH_5R-YnZK5hAmZeNPnQndm9c67GVbwAlOWrBg!!/dl4/d5/L2dJQSEvUUt3QS80SmtFL1o2X1ZMUDhCQjFBMDgxVjcwSUZTUTRRVU0xR1E1/

Register obsahuje registračné údaje o ekonomických subjektoch a vedie ho Štatistický úrad SR.

Obchodný registerhttp://www.orsr.sk/

Obchodný register je verejný zoznam, do ktorého sa zapisujú zákonom stanovené údaje ...

Živnostenský registerhttp://www.zrsr.sk/

Živnostenský register tvorí súbor určených údajov o podnikateľoch. Údaje do registra ...

Register stratených a odcudzených dokladovhttp://www.minv.sk/?stratene-a-odcudzene-doklady

Overte si, či sa vám niekto nepreukázal strateným alebo odcudzeným dokladom inej osoby.

Čítali sme

G. Gál: Most-Híd navrhne na ústavného sudcu P. Kresákahttp://www.teraz.sk/slovensko/g-gal-most-hid-navrhne-na-ustavneh/367799-clanok.html

Už vo februári 2019 sa končí funkčné obdobie deviatim z 13 ústavných sudcov.

Radíme: Aj predčasný starobný dôchodca môže pracovaťhttp://www.teraz.sk/ekonomika/radime-aj-predcasny-starobny-docho/367843-clanok.html

Aj predčasný starobný dôchodca môže pracovať a poberať dôchodok, musí však splniť ...

Od januára budúceho roku bude možné vyrábať destiláty aj súkromnehttp://www.teraz.sk/ekonomika/od-januara-buduceho-roku-bude-mozne/367850-clanok.html

Od 1. januára budúceho roku umožňuje zákon okrem tradičného pálenia ovocného kvasu v ...

Za zverejnenie výšky vlastnej mzdy od januára už nič nehrozíhttp://www.teraz.sk/ekonomika/za-zverejnenie-vysky-vlastnej-mzdy-zam/367661-clanok.html

Zamestnávatelia by už podľa odborárov nemali mať možnosť vynútiť si mlčanlivosť ...

Odobrať titul? Krajná možnosť, ale reálnahttps://spravy.pravda.sk/domace/clanok/495429-odobrat-titul-krajna-moznost-ale-realna/

Rektori vysokých škôl získajú novú kompetenciu. V prípade plagiátorstva alebo spáchania ...

Prezident nepodpísal novelu zákona o PZ, platiť bude aj bez tohohttp://www.teraz.sk/slovensko/prezident-nepodpisal-novelu-zakona-o-p/367749-clanok.html

Poslanci Národnej rady (NR) SR vo štvrtok (13. 12.) 80 hlasmi opätovne schválili novelu zákona ...

Nové časopisy

Bulletin slovenskej advokácie 11/2018

Bulletin slovenskej advokácie 11/2018

Časopis Slovenskej advokátskej komory.

Justičná revue 11/2018

Justičná revue 11/2018

Časopis pre právnu prax.

Bulletin slovenskej advokácie 10/2018

Bulletin slovenskej advokácie 10/2018

Časopis Slovenskej advokátskej komory.

Verejné obstarávanie – právo a prax 5/2018

Verejné obstarávanie – právo a prax 5/2018

Dvojmesačník plný odborných informácií monitoruje aktuálne dianie v oblasti verejného ...

Právny obzor 5/2018

Právny obzor 5/2018

Právny obzor je teoretický časopis pre otázky štátu a práva.

Súkromné právo 5/2018

Súkromné právo 5/2018

Recenzovaný časopis zameraný na otázky aplikačnej praxe.

PoUtStŠtPiSoNe
: