TlačPoštaZväčšiZmenši

Filipika proti aplikačnej svojvôli súdov nižšieho stupňa ohľadne údajnej povinnosti členenia splátok spotrebiteľského úveru

3.4. 2019, 17:38 |  Michal Jelenčík

I. Úvod

Za ostatných desať rokov sa azda každý právny praktik v oblasti občiansko-právnych vzťahov dostal do kontaktu so sporom týkajúcim sa spotrebiteľského úveru. Táto agenda síce súdy dlhodobo zaťažuje, ale v dôsledku výraznej podobnosti zmluvných vzorov a skutkových okolností sa len zriedkavo vyznačuje skutkovou zložitosťou. Okruh posudzovaných právnych otázok je takisto relatívne úzky a dnes už len naozaj výnimočne možno natrafiť na právny problém, ktorý by nemal svoju odpoveď v existujúcej judikatúre.[1]

 

 

V ostatných rokoch takýto „problém“ vznikol priamo na pôde inštitúcií, ktorých poslaním je naopak právne pochybnosti odstraňovať. Časť okresných a krajských súdov (ďalej spolu len „súdy nižšieho stupňa“) totiž používa „vlastné“ parametre hodnotenia zákonnej náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere, týkajúcej sa údajnej povinnosti členenia jednotlivých splátok, a na základe týchto parametrov vyhlasuje spotrebiteľské úvery za bezúročné a bezpoplatkové. Ambíciou tohto príspevku nie je venovať sa rozboru predmetnej zákonnej náležitosti[2] z hmotnoprávneho hľadiska. Detailne a v dostatočnej miere sa totiž tomu venovali už iní autori.[3] Ambíciou tohto článku je popis a následný rozbor dôsledkov situácie, keď súdy nižšieho stupňa namiesto zákonnej úpravy v podobe, v akej ju vykladajú najvyššie súdne orgány, uplatňujú ako platné právo odlišné pravidlá.

Počet súdnych rozhodnutí v danej oblasti prirodzene bráni ponuke ich vyčerpávajúceho prehľadu. Oblasť sporov zo spotrebiteľských úverov je však špecifická v tom, že jednotlivé odkazy na súdne rozhodnutia, ako aj argumenty sporových strán sa typovo značne podobajú. To isté platí aj pre odôvodnenia súdnych rozhodnutí v týchto sporoch.

Ak sa teda v oblasti sporov zo spotrebiteľských zmlúv objaví nejaké súdne rozhodnutie najvyšších súdnych autorít, nepochybne nezostane pred širokou právnou verejnosťou dlho skryté. Z niektorých rozhodnutí súdov nižšieho stupňa však vyplýva, ako by niektoré takéto rozhodnutia zostávali skryté práve pred tými, ktorým sú bezprostredne adresované.

II. Judikatúra

2.1 Súdny dvor EÚ

Súdny dvor Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor“) v rozsudku z 9. novembra 2016 vo veci C-42/15, Home Credit Slovakia, a.s., proti Kláre Bíróovej, týkajúcom sa aj dvoch prejudiciálnych otázok[4] k údajnej povinnosti členenia splátok spotrebiteľského úveru, vyslovil, že Článok 10 ods. 2 písm. h) a i) smernice 2008/48 sa majú vykladať v tom zmysle, že zmluva o úvere na dobu určitú stanovujúca amortizáciu istiny po sebe nasledujúcimi splátkami nemusí vo forme amortizačnej tabuľky spresňovať, aká časť každej splátky bude započítaná na vrátenie tejto istiny. Tieto ustanovenia v spojení s článkom 22 ods. 1 tejto smernice bránia tomu, aby členský štát stanovil takúto povinnosť vo svojej vnútroštátnej právnej úprave.(bod 74, tretí výrok)

2.2  Najvyšší súd SR

Vzhľadom na pretrvávajúcu nejednotnosť v aplikačnej praxi aj po citovanom rozhodnutí Súdneho dvora zaujal k danej právnej otázke stanovisko aj Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „Najvyšší súd“), ktorý vo svojom rozhodnutí zo dňa 22. februára 2018 konštatoval, že úmyslom zákonodarcu, ktorý zreteľne vyjadril aj v úvodnej časti dôvodovej správy k zákonu č. 129/2010 Z.z., bolo transponovať Smernicu v celom rozsahu. Zámerom zákonodarcu teda bezpochyby nebolo, aby novo prijímané ustanovenie § 9 ods. 2 písm. k/ zákona č. 129/2010 Z.z. bolo v rozpore s článkom 10 ods. 2 Smernice. To je skutočnosť, na ktorú musí vziať zreteľ vnútroštátny súd pri aplikácii ustanovenia § 9 ods. 2 písm. k/ zákona č. 129/2010 Z.z. Eurokonformným výkladom predmetného ustanovenia zákona č. 129/2010 Z.z., ktorý je v danom prípade nielen možný, ale aj potrebný, dospel dovolací súd k záveru, že v zmluvách uzatváraných podľa zákona č. 129/2010 Z.z. nemožno od dodávateľov žiadať, aby v nich uvádzali presný rozpis plánovanej amortizácie dlhu, teda rozpis splátok po častiach (samostatne vo väzbe na istinu, úrok a poplatky).Pokiaľ ustanovenie § 9 ods. 2 písm. k/ zákona č. 129/2010 Z.z. uvádza pojmy „výška“, alebo „počet“ či „termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov“, je za použitia eurokonformného výkladu dospieť k záveru, že toto ustanovenie len spresňuje, čo splátka úveru zahrňuje. Z dôvodovej správy k zákonu č. 129/2010 Z.z. v žiadnom prípade nevyplýva, že by zámerom zákonodarcu bolo, aby ustanovenie § 9 ods. 2 písm. k/ tohto zákona sprísnilo požiadavku zakotvenú v Smernici“.(uznesenie, sp. zn. 3Cdo/146/2018, body 25 až 27)

K tomuto rozhodnutiu sa Najvyšší súd v plnom rozsahu prihlásil aj v niekoľkých ďalších. V rozhodnutí zo dňa 17. apríla 2018 uviedol, že „vzhľadom na opodstatnenosť námietky, že napadnutý rozsudok odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení v takej otázke (splnenia náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere vyplývajúcich z § 9 ods. 2 písm. k/ zákona č. 129/2010 Z.z.), ktorá je podkladom pre záver o tom, či poskytnutý spotrebiteľský úver je alebo nie je bezúročný (§ 11 ods. 1 písm. b/ zákona č. 129/2010 Z.z.), najvyšší súd v rozhodnutí sp. zn. 3 Cdo 146/2017 uzavrel, že podané dovolanie je nielen prípustné, ale tiež dôvodné. Vyššie uvedené právne závery, v zásade vyslovené v už skoršom rozhodnutí sp. zn. 3 Cdo 146/2017, zastáva najvyšší súd aj v danom prípade a v plnom rozsahu na ne poukazuje“.(uznesenie, sp. zn. 3Cdo/56/2018, body 28 a 29)

Uvedený záver Najvyšší súd potvrdil aj vo svojom ďalšom rozhodnutí zo dňa 23. apríla 2018, v ktorom uviedol, že „vychádzajúc z účelu Smernice, právnych záverov vyjadrených v Rozsudku (rozumej rozsudok Súdneho dvora vo veci C-42/15), účelu § 9 ods. 2 písm. k/ zákona č. 129/2010 Z.z. a čiastkových právnych záverov vyjadrených vyššie dovolací súd uzatvára, že predmetné ustanovenie je potrebné interpretovať tak, že nie je potrebné, aby zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahovala číselné vyjadrenie toho, aká je konkrétna vnútorná skladba tej ktorej anuitnej splátky. Pokiaľ predmetné ustanovenie zákona č. 129/2010 Z.z. hovorí o výške, počte, termínoch splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, je potrebné ho eurokonformne vykladať tak, že sa tým neustanovuje povinnosť uviesť požadované informácie vo vzťahu ku každej položke (t. j. istine, úrokom a iným poplatkom) osobitne, ale len ich uvedenie v súhrne ku splátke, ktorá zahrňuje istinu, úroky a iné poplatky“ (uznesenie, sp. zn. 4Cdo/211/2017, bod 26) a rovnako tak aj v ďalšom rozhodnutí, v ktorom konštatoval, že "Vychádzajúc z účelu Smernice, právnych záverov vyjadrených v Rozsudku, účelu § 9 ods. 2 písm. k/ zákona č. 129/2010 Z.z. a čiastkových právnych záverov vyjadrených vyššie dovolací súd uzatvára, že predmetné ustanovenie je potrebné interpretovať tak, že nie je potrebné, aby zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahovala číselné vyjadrenie toho, aká je konkrétna vnútorná skladba tej ktorej anuitnej splátky. Pokiaľ predmetné ustanovenie zákona č. 129/2010 Z.z. hovorí o výške, počte, termínoch splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, je potrebné ho eurokonformne vykladať tak, že sa tým neustanovuje povinnosť uviesť požadované informácie vo vzťahu ku každej položke (t. j. istine, úrokom a iným poplatkom) osobitne, ale len ich uvedenie v súhrne ku splátke, ktorá zahrňuje istinu, úroky a iné poplatky.(uznesenie, sp. zn. 4Cdo/187/2017, bod 39)

Po sérii štyroch rozhodnutí najvyššej vnútroštátnej inštancie v sústave všeobecných súdov Slovenskej republiky by sa nepoučenému pozorovateľovi mohlo zdať, že nejednotná aplikačná prax pri posudzovaní zákonnej náležitosti, týkajúcej sa údajnej povinnosti členenia splátok spotrebiteľského úveru, je definitívne minulosťou.

2.3 Súdy nižšieho stupňa

Poučený pozorovateľ je však nútený konštatovať, že časť súdov nižšieho stupňa odmietla priznať relevanciu úniovej judikatúre a judikatúre Najvyššieho súdu, a to zväčša s nasledovným vysvetlením:

  • „Keďže ide o spor medzi veriteľom a spotrebiteľom, priamy, či nepriamy účinok Smernice je v danom prípade vylúčený.“ (rozsudok Okresného súdu Humenné zo dňa 28. augusta 2017, sp. zn. 7Csp/126/2016, bod 37),
  • „Súd považuje za potrebné poukázať na skutočnosť, že v citovanom rozsudku SDEÚ vo veci Home Credit c/a Klára Bíróová zo dňa 9.11.2016 pod č. C 42/15 sa riešila otázka výkladu niektorých článkov Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/Es č. 2008/48 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS, pričom tejto Smernici nemožno priznať v danom prípade priamy účinok (a ani nepriamy účinok -viď rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa 31.3.2016, sp. zn. 20Co/50/2015), keďže súd rozhoduje o spore veriteľa a spotrebiteľa, teda o spore jednotlivcov. Súdny dvor EÚ vykladá jedine a výlučne právo Európskej únie a ako taký nie je oprávnený poskytovať výklad práva vnútroštátneho, ktorý poskytujú len vnútroštátne súdy.(rozsudok Okresného súdu Považská Bystrica zo dňa 13. júla 2017, sp. zn. 4Csp/31/2017, bod 27),
  • Podľa názoru súdu nie je možné pripustiť ani nepriamy účinok smernice, keďže s použitím ustálených všeobecne uznávaných výkladových metód, by výklad ustanovení smernice bol contra legem, čo je neprípustné a súčasne by boli narušené všeobecné právne zásady, najmä zásada právnej istoty – v čl. 2 Civilného sporového poriadku – definovanej „ako stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít“. (rozsudok Okresného súdu Žilina zo dňa 28. apríla 2017, sp. zn. 40Csp/59/2016, bod 14),
  • Z gramatického výkladu tohto ustanovenia jednoznačne vyplýva, že zmyslom tohto ustanovenia, čo bol aj zámer zákonodarcu, je aby z rozpisu splátok bolo jednoznačne, koľko činí splátka istiny, koľko splátka úrokov a koľko splátka poplatkov ako aj termín ich splatnosti. Prejednávaná zmluva obsahuje údaj len o celkovej výške splátky, bez jej špecifikácie na istinu, úroky a iné poplatky.“ (rozsudok Okresného súdu Stará Ľubovňa zo dňa 19. apríla 2018, sp. zn. 2C/182/2016, bod 50),
  • "Vzhľadom na charakter spotrebiteľských sporov a právnu silu Smernice Európskeho parlamentu a rady č. 2008/48/ES vo vzťahu k rozsudku Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-42/15 Home Credit Slovakia a. s. c/a Klára Bírová, priamy účinok Smernice nie je právne možný. K otázke nepriameho účinku Smernice, zaujali právne stanovisko všetky krajské súdy, pričom dominantná väčšina vyjadrila názor, že Smernici nie je možné vo veci členenia splátok spotrebiteľského úveru na splátky istiny, úrokov a iných poplatkov priznať nepriamy účinok a to vzhľadom na skutočnosť, že by sa jednalo o výklad contra legem, nakoľko požiadavka zákona ZoSÚ je od Smernice odlišná a zákonodarca v ZoSÚ zakotvil požiadavky prísnejšie od požiadaviek Smernice.(rozsudok Okresného súdu Prešov zo dňa 1. februára 2018, sp. zn. 19Csp/108/2016, bod 21).

Na prípadnú námietku čitateľa, že niektoré citované rozhodnutia súdov nižšieho stupňa časovo predchádzajú ostatným rozhodnutiam Najvyššieho súdu a boli vydané „len“ po rozsudku Súdneho dvora, a že teda treba trpezlivo počkať, kým sa ustálený výklad zo strany Najvyššieho súdu premietne aj do rozhodovacej činnosti súdov nižšieho stupňa, lebo Súdny dvor je predsa len ďaleko a netreba mu príliš načúvať, odpovedajú súdy nižšieho stupňa naďalej rovnako. Napríklad takto:

  • „vo vzťahu k tejto obligatórnej náležitosti, okresný súd upriamuje pozornosť na právny záver Krajského súdu v Žiline obsiahnutý v rozsudkoch sp. zn. 6Co/30/2017 zo dňa 26.04.2017 a sp. zn. 7Co/61/2017 zo dňa 26.04.2017, a to k rozsudku Súdneho dvora EÚ C-42/15 zo dňa 9.11.2016. Krajský súd v Žiline konštatoval, že vzhľadom na explicitné znenie zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v časti povinnosti členenia splátok na splátky istiny, splátky úrokov a splátky poplatkov, ak by vnútroštátny súd po rozsudku C 42-15 vyložil toto ustanovenie eurokonformne tak, že zmluva nemusí obsahovať členenie splátok na splátky istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadne v otázke, kedy je zmluva o úvere bezúročná a bez poplatkov, doslova by "zlomil" vnútroštátne právo a toto vnútroštátne právo by nahradil smernicou EÚ (čo je postup typický pre priamy účinok). Nakoľko sa ale jedná o spory medzi jednotlivcami, priamy účinok smernice je vylúčený (teda môžeme uvažovať iba o účinku nepriamom) a naznačený postup nebude možný, pretože by sa jednalo o výklad práva contra legem. ... S rozhodnutím prvostupňového súdu, právnym posúdením veci, ako aj zdôvodnením rozsudku sa odvolací súd plne stotožnil ... Pokiaľ existujú rozhodnutia Najvyššieho súdu SR (v počte 4 dvoch senátov NS SR), ktoré predstavujú odklon od zaužívanej praxe a zaužívaného riešenia predmetných sporov v súlade so zásadami, ktoré sú uvedené vyššie, odvolací súd uvedené rozhodnutia nepovažoval za ustálenú rozhodovaciu prax v zmysle vyššie citovaného čl. 2 ods. 2 Civilného sporového poriadku.“ (rozsudok Krajského súdu v Žiline zo dňa 29. októbra 2018, sp. zn. 5Co/247/2018)
  • „Odvolací súd súhlasí s výkladom súdu prvej inštancie, že ust. § 9 ods.2 písm.k/ zák. č. 129/2010 Z.z. v tomto spore nemožno vykladať eurokonformne, aby zmluva o úvere striktne nemusela obsahovať výške, počet a termíny splátok, lebo rozhodnutie Súdneho dvora EÚ C-42/15 nebolo vyslovene vyložené aj pre tento spor, keďže nemohlo vykladať právo vnútroštátne (výklad Smernice 2008/48/ES).(rozsudok Krajského súdu v Košiciach zo dňa 27. marca 2018, sp. zn. 5Co/299/2017)
  • Požiadavka zákona je však od požiadavky smernice iná. Zákon uvádza, že zmluvy musia obsahovať „výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov“. Niet žiadnych pochybností, že slovenský zákon ide nad rámec smernice a celkom jednoznačne požaduje vyjadrenie tak splátok istiny, ako aj splátok úrokov a splátok iných poplatkov. Ak by slovenský zákonodarca chcel vyjadriť to isté, čo požaduje Smernica, ktorá navyše obsahuje požiadavku  tzv. úplnej harmonizácie, je zrejmé, že by použil takú istú terminológiu ako používa Smernica. Avšak slovenský zákonodarca takúto terminológiu nepoužil, ale k termínu „splátky“ pridal slová „istiny, úrokov a iných poplatkov“. K výkladu tohto ustanovenia zákona existuje konštantná judikatúra slovenských súdov potvrdená rozsudkami Najvyššieho súdu SR, desiatkami rozhodnutí krajských súdov a stovkami rozhodnutí okresných súdov SR, v zmysle ktorej sa má toto ustanovenie vykladať tak, že zmluva musí obsahovať vyjadrenie splátok istiny, splátok úrokov a splátok poplatkov, inak sa zmluva o spotrebiteľskom úvere považuje za bezúročnú a bez poplatkov.“ (rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa 27. septembra 2018, sp. zn. 15Co/19/2018)

2.4 Popis stavu

Na jednej strane je treba férovo priznať, že v právnom poriadku Slovenskej republiky panuje rozdiel medzi tzv. kasačnou, resp. inštančnou záväznosťou súdneho rozhodnutia (v konkrétnej veci) a záväznosťou precedenčnou (judikatúra najvyšších súdnych autorít). Podľa Najvyššieho súdu „v prípade tzv. precedenčnej záväznosti rozhodnutí najvyššieho súdu existuje možnosť, aby všeobecný súd rôzneho stupňa (ne)reflektoval právne závery najvyššieho súdu tým, že v dobrej viere predostrie konkurujúce úvahy a začne s judikátom zmysluplný právny dialóg.“ (uznesenie zo dňa 21. decembra 2011, sp. zn. 2Cdo/155/2011)

Na druhej strane ale z dôvodov, podrobnejšie popísaných v  III. časti tohto príspevku, nemožno takýto dialóg viesť takpovediac večne. Je zrejmé, že (i) Najvyšší súd na tzv. konkurujúce úvahy priamo a výslovne odpovedal, že (ii) jeho odpoveď je v súlade s odpoveďou Súdneho dvora, ktorý ju takisto vyslovil v dialógu s vnútroštátnymi súdmi Slovenskej republiky a že (iii) tieto odpovede tak už naďalej nepredstavujú čosi, čo smú v právnom štáte súdy nižšieho stupňa ignorovať, ale naopak predstavujú záväzný návod pre výklad a aplikáciu príslušnej zákonnej úpravy.

Súčasnú situáciu je teda možné zhrnúť nasledovne:

  • úniovú úpravu vykladá Súdny dvor tak, že jej znenie a účel bránia členským štátom požadovať v zmluvách o spotrebiteľskom úvere uvádzanie toho, aká časť každej splátky bude započítaná na istinu, aká na úrok a aká na iné poplatky
  • vnútroštátnu zákonnú úpravu, ktorá túto úniovú úpravu vykonáva, vykladá Najvyšší súd rovnako, ako Súdny dvor
  • viaceré súdy nižšieho stupňa danú úniovú úpravu nepovažujú za platné a účinné právo, jej výklad Súdnym dvorom nepovažujú za relevantný, a vnútroštátnu zákonnú úpravu vykladajú presne naopak, ako ju vykladá Najvyšší súd.

Tento stav je v rozpore s Ústavou Slovenskej republiky, s Dohovorom o ochrane základných práv a slobôd a so Zmluvou o fungovaní Európskej únie, a to v rozpore takom zrejmom a bezprostrednom, že kladie otázniky k samotnej podstate právneho štátu. V III. časti tohto príspevku sa pokúsime identifikovať základné dôsledky tohto rozporu.

2.5 Ustálená rozhodovacia prax

Slovami Najvyššieho súdu „Ustálená rozhodovacia prax najvyššieho súdu“ je vyjadrená predovšetkým v stanoviskách alebo rozhodnutiach najvyššieho súdu, ktoré sú (ako judikáty) publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky. Do tohto pojmu však možno zaradiť aj prax vyjadrenú opakovane vo viacerých nepublikovaných rozhodnutiach najvyššieho súdu, alebo dokonca aj v jednotlivom, dosiaľ nepublikovanom rozhodnutí, pokiaľ niektoré neskôr vydané (nepublikované) rozhodnutia najvyššieho súdu názory obsiahnuté v skoršom rozhodnutí nespochybnili, prípadne tieto názory akceptovali a vecne na ne nadviazali. ... Vzhľadom na to dovolací súd nevidí dôvod, aby toto rozhodnutie nebolo považované za súčasť pojmu „ustálená rozhodovacia prax“ dovolacieho súdu.“ (uznesenie zo dňa 6. marca 2017, sp. zn. 3Cdo/6/2017, bod 26.1; m. m. 3Cdo/158/2017, 4Cdo/95/2017, 5Cdo/87/2017, 6Cdo/21/2017, 6Cdo/129/2017)

Skutočnosť, že súdy nižšieho stupňa v niektorých svojich rozhodnutiach úplne prehliadajú alebo vedome nerešpektujú ustálenú rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu označenú v časti 2.2 tohto príspevku spôsobuje, že z bežne dvojinštančného civilného konania sa razom stáva trojinštančné konanie, keďže výnimočný charakter dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku sa úplne stráca. V týchto prípadoch totiž vždy dochádza k splneniu podmienky podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP, keďže sa odvolací súd pri riešení právnej otázky odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, čo automaticky znamená prípustnosť dovolania a tým aj úplne zbytočné predĺženie a predražovanie celého súdneho sporu, ako aj podkopávanie dôvery v stabilitu právoplatných súdnych rozhodnutí.

III.  Dôsledky aplikačnej svojvôle

V identifikácii týchto dôsledkov budeme postupovať od všeobecného ku konkrétnemu.

3.1 Procesná ekonómia

Z hľadiska systémových implikácií pre výkon spravodlivosti súdmi Slovenskej republiky je situácia, v ktorej sú strany sporu nútené využívať mimoriadne opravné prostriedky, aby sa vo vlastnej veci domohli potvrdenia už judikovaných záverov Najvyššieho súdu, neudržateľnou. Na procesnú ekonómiu konaní o danom type právnych vzťahov má „občianska neposlušnosť“ súdov nižšieho stupňa úplne devastačné účinky. Zbytočne je zaťažený nielen Najvyšší súd, ale aj strany sporu, a to na oboch stranách. Pre strany sporu tak vedie tento stav k zbytočným prieťahom, ako aj k zvýšeným nákladom na vedenie litigácie. Tieto náklady majú nielen finančnú, ale aj emocionálnu, energetickú a logistickú povahu. Ak by sme smeli použiť športovú analógiu z prostredia biatlonu, súdy nižšieho stupňa nútia účastníkov konania bežať dva trestné okruhy navyše, hoci tí žiadny terčík neminuli. Stranám sporu a celému justičnému „systému“ sa tu jednoducho kladie na plecia bremeno, ktoré niet dôvodu niesť.

3.2  Právna istota

Podľa čl. 2 ods. 2 CSP „Právna istota je stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít“.

Právna istota a predvídateľnosť práva patria medzi kľúčové atribúty právneho štátu. Domáca ústavná judikatúra, potvrdzujúca fundamentálny status právnej istoty ako princípu právneho štátu je príliš rozsiahla, aby bol na tomto mieste účelným jej komplexný rozbor. Predsa len však treba pripomenúť, že podľa Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „Ústavný súd“) „k znakom právneho štátu a medzi jeho základné hodnoty patrí neoddeliteľne princíp právnej istoty (čl. 1 ods. 1 ústavy, napr. PL. ÚS 36/95), ktorého neopomenuteľným komponentom je predvídateľnosť práva. Súčasťou uvedeného princípu je tiež požiadavka, aby sa na určitú právne relevantnú otázku pri opakovaní v rovnakých podmienkach dala rovnaká odpoveď (m. m. I. ÚS 87/93, PL. ÚS 16/95 a II. ÚS 80/99), teda to, že obdobné situácie musia byť rovnakým spôsobom právne posudzované“. (napríklad IV. ÚS 244/2013, II. ÚS 159/2007, I. ÚS 197/07, I. ÚS 236/06)

Ďalej, „rozdielna rozhodovacia prax súdu o „totožných“, resp. obdobných veciach nie je žiaduca. Zákonná formulácia princípu právnej istoty vyjadrená v čl. 2 CSP chráni hodnotu predvídateľnosti práva resp. súdnych rozhodnutí ako jednu z najvyšších ústavných hodnôt materiálneho právneho štátu. V zmysle odseku 2 citovaného článku je právnou istotou stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít; ak takej ustálenej rozhodovacej praxe niet, aj stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý spravodlivo. (...) Princíp predvídateľnosti rozhodovania a rozhodnutia znamená, že účastníci právnych vzťahov môžu legitímne očakávať, že štátne orgány budú v skutkovo a právne porovnateľných prípadoch rozhodovať rovnako. Iba takýto postup rešpektuje právnu istotu a jeho dôsledné dodržiavanie sa významne pozitívne prejavuje aj v rámci celkového nazerania spoločnosti na význam a úlohu práva. (...) postoj všeobecných súdov vyznačujúci sa odlišnosťou prístupu k prejednávaným veciam, ktoré sú v podstate identické, bez toho, aby svoj odklon odôvodnili, je prejavom svojvôle, ktorá odporuje spomínanému základnému princípu materiálneho právneho štátu.“ (III. ÚS 289/2017)

Vo výstižnej skratke, „diametrálne odlišná rozhodovacia činnosť všeobecného súdu o tej istej právnej otázke za rovnakej alebo analogickej skutkovej  situácie, pokiaľ ju nemožno objektívne a rozumne odôvodniť, je ústavne neudržateľná (m. m. PL. ÚS 21/00, PL. ÚS 6/04, III. ÚS 328/05)“. (III. ÚS 117/2011)

A napokon, „rešpektovanie princípu právnej istoty musí byť prítomné v každom rozhodnutí orgánov verejnej moci, a to tak v oblasti normotvornej, ako aj v oblasti aplikácie práva, keďže práve na ňom sa hlavne a predovšetkým zakladá dôvera občanov, ako aj iných fyzických osôb a právnických osôb k orgánom verejnej moci (IV. ÚS 92/09). (...) Aj keď právne závery všeobecných súdov obsiahnuté v ich rozhodnutiach nemajú v právnom poriadku Slovenskej republiky charakter precedensu, ktorý by ostatných sudcov rozhodujúcich v obdobných veciach zaväzoval rozhodnúť identicky, napriek tomu protichodné právne závery vyslovené v analogických prípadoch neprispievajú k naplneniu hlavného účelu princípu právnej istoty ani k dôvere v spravodlivé súdne konanie (obdobne napr. IV. ÚS 49/06, III. ÚS 300/06).“ (IV. ÚS 499/2011)

V tejto súvislosti je dôležitou aj judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“). Ten opakovane konštatoval, že trvalé inkonzistencie v judikatúre všeobecných súdov predstavujú rozpor s právom na spravodlivý súdny proces a že podkopávajú dôveru verejnosti v samotný súdny systém (mutatis mutandis, Beian v. Rumunsko alebo Sovtransavto Holding v. Ukrajina). Úlohou odstraňovať nejednotnosť v pohľade na identické alebo analogické skutkové a právne situácie je pritom poverená najvyššia súdna inštancia, v podmienkach Slovenskej republiky je ňou v sústave všeobecného súdnictva práve Najvyšší súd.

Napokon, podľa § 8 ods. 3 zákona o súdoch, „Najvyšší súd dbá o jednotný výklad a jednotné používanie zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov vlastnou rozhodovacou činnosťou a tým, že prijíma stanoviská k zjednocovaniu výkladov zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov a zverejňuje právoplatné súdne rozhodnutia zásadného významu v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky.

Oddá sa na tomto mieste tiež citovať z nálezu Ústavného súdu vo veci III. ÚS 117/2011 podľa ktorého „Ústavný súd neopomína, že rozdiely v súdnych rozhodnutiach sú prirodzene obsiahnuté v každom súdnom systéme, ktorý je založený na existencii viacerých nižších súdov s obmedzenou územnou pôsobnosťou. Úlohou najvyššieho súdu je práve usmerňovať tieto protirečivé rozsudky (Zielinski, Pradal, Gonzales a ďalší v. Francúzsko, ESĽP – Veľká Komora, sťažnosti č. 24846/94 a č. 34165/96 až č. 34173/96, bod 59). (...) K rozdielnej judikatúre prirodzene dochádza aj na úrovni najvyššej súdnej inštancie. Z hľadiska princípu právnej istoty je ale dôležité, aby najvyššia súdna inštancia pôsobila ako regulátor konfliktov judikatúry a aby uplatňovala mechanizmus, ktorý zjednotí rozdielne právne názory súdov v skutkovo rovnakých alebo podobných veciach.

Presne to v danej otázke Najvyšší súd urobil. Tak Ústavný súd, ako aj ESĽP vo svojej judikatúre celkom zjavne vychádzajú z predpokladu, že v demokratickom právnom štáte, v ktorom sú orgány súdnej moci nielen oprávnené, ale najmä povinné chrániť a kultivovať princíp právnej istoty a predvídateľnosti svojich rozhodnutí, to na zjednotenie aplikačnej praxe stačí. V Slovenskej republike to zatiaľ nestačí.

3.3 Rozhodovanie podľa relevantnej právnej normy

Aj v tejto otázke je domáca ústavná judikatúra príliš členitá na to, aby bolo v tomto príspevku účelným jej podrobné zmapovanie. Pre našu diskusiu je podstatným ustálene judikovaný záver, že „do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky ... Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná, platná a účinná právna norma.“ (IV. ÚS 77/02). 

Zároveň platí, že súčasťou práva na súdnu ochranu je aj právo každého na to, aby súd v jeho veci „vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorá má základ v právnom poriadku Slovenskej republiky vrátane medzinárodných zmlúv, ktorými je Slovenská republika viazaná a ktoré sú súčasťou jej právneho poriadku (...) Súčasťou takého právneho základu však po vstupe Slovenskej republiky do EÚ je aj výklad práva EÚ čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ v konaní o prejudiciálnej otázke. V takom prípade tvorí výklad práva EÚ obsiahnutý v rozsudku Súdneho dvora súčasť právneho základu rozhodovania vo veci samej (m. m. IV. ÚS 206/08).“ (IV. ÚS 95/2010)

Je nepochybné, že obsahom pojmu „ústavne súladne interpretovaná, platná a účinná právna norma“ je vnútroštátna zákonná norma v podobe, v akej ju vykladá Najvyšší súd, prípadne Ústavný súd, a že opačný výklad, ako výklad Najvyššieho súdu, prípadne Ústavného súdu tieto požiadavky z povahy veci nespĺňa. Zo strany súdov nižšieho stupňa ide teda o priamy a celkom zrejmý zásah do práva na súdnu ochranu.

Rovnako tak je nepochybné, že ak výklad práva EÚ tvorí súčasť právneho základu rozhodovania vo veci samej, potom akákoľvek „obštrukcia“ vo vzťahu k uplatneniu tohto výkladu takisto predstavuje priamy zásah do práva na súdnu ochranu.

Na tomto mieste je preto vhodné pozrieť sa podrobnejšie na argumentáciu súdov nižšieho stupňa, ktorými svoju rebéliu voči platnej a účinnej právnej norme a voči výkladu práva EÚ ako súčasti právneho základu odôvodňujú.

S istou licenciou možno tieto argumenty vymedziť takto:

  • „nakoľko ide o vzťah medzi spotrebiteľom a veriteľom, smernici sa žiadne účinky nepriznávajú“
  • "výklad Súdneho dvora je právne bezvýznamný, pretože sa týka len úniového práva“
  • „výklad Súdneho dvora a výklad Najvyššieho súdu sú contra legem“.

Odhliadnime od toho, že práve v spotrebiteľských veciach sa niektoré súdy nižšieho stupňa zvyknú „vrhať“ na akokoľvek vzdialený judikát Súdneho dvora či dokonca súdov tretích krajín práve pre to, aby ich mohli použiť pre úpravu vzťahu medzi spotrebiteľom a dodávateľom (veriteľom). Spôsob, akým to často robia, výstižne popisujú napríklad Miroslav Slašťan[5] či Kristián Csach.[6]

Odhliadnime tiež od faktu, že práve údajnou nerovnováhou a istou faktickou vertikalitou vo vzťahu spotrebiteľ – dodávateľ (veriteľ) súdy často odôvodňujú svoj výkladový aktivizmus v prospech jednej zo sporových strán.

Nemožno však odhliadnuť od skutočnosti, že medzi premisou (vzťah medzi spotrebiteľom a veriteľom) a jej údajným normatívnym následkom (absencia vnútroštátnych účinkov smernice) chýba akýkoľvek logický operátor. Inak povedané, uvedený následok z danej premisy nijako nevyplýva. Súdy nižšieho stupňa to takto síce konštatujú, ale absolútne nie je zrejmé, na akom judikatúrnom alebo doktrinálnom základe. Uvedené tvrdenie jednoducho neplatí a už vôbec neplatí axiomaticky, bez akýchkoľvek judikatúrnych alebo doktrinálnych zdrojov, uvedených na jeho podporu.

Je svojho druhu notorietou, že v prípade, ak nejakú oblasť právnych vzťahov upravia orgány EÚ právne záväzným aktom a ide o oblasť, v ktorej únia disponuje vecnou pôsobnosťou, majú tieto právne záväzné akty jednak prednosť pred vnútroštátnymi zákonmi a jednak je ich výklad Súdnym dvorom výkladom záväzným, nemá povahu odporúčania, ktoré vnútroštátny súdy môžu, ale nemusia vziať do úvahy.

O to viac to platí v prípade tzv. úplnej harmonizácie. Je pozoruhodné, že práve fakt, že smernica predstavuje úplnú harmonizáciu, pochopil Krajský súd v Prešove (sp. zn. 15Co/19/2018) ako dôvod neprihliadnuť na jej výklad Súdnym dvorom. Je to pritom presne naopak, fakt úplnej harmonizácie znemožňuje taký výklad a aplikáciu vnútroštátneho práva, ktoré znenie a účel smernice popierajú. Napokon, Súdny dvor to vnútroštátnym súdom Slovenskej republiky povedal úplne explicitne: dotknuté ustanovenia smernice bránia tomu, aby členský štát stanovil vo svojej vnútroštátnej právnej úprave povinnosť, ktorá v smernici stanovená nie je.

A úplne explicitne to ustanovuje aj čl. 22 ods. 1 smernice: „Keďže táto smernica obsahuje harmonizované ustanovenia, členské štáty nesmú zachovať ani zaviesť vo svojom vnútroštátnom práve ustanovenia, ktoré sa odchyľujú od ustanovení tejto smernice.“ Práve ten fakt, ktorý priamo vylučuje iný, ako eurokonformný výklad, tak Krajský súd v Prešove ponúkol ako dôvod pre non-eurokonformný výklad. Zo zákazu tak urobil príkaz. V absurdnej dráme brechtovského alebo ionescovského typu môže mať tento typ paradoxov svoje miesto, v súdnych rozhodnutiach ale pôsobia úplne proti zmyslu vecnej pôsobnosti súdov.

V skratke, vo vzťahu k smernici je zákon o spotrebiteľských úveroch vykonávacou úpravou a jeho výklad a aplikácia podliehajú výkladu a aplikácii smernice zo strany Súdneho dvora. Opačný postup znamená, že vo veci nie je použitá platná a účinná právna norma a že súčasťou právneho základu nie je výklad práva EÚ; to v zmysle ústavnej judikatúry znamená porušenie práva na súdnu ochranu.

Je pravdou, že Súdny dvor nemá právomoc poskytovať priamy výklad vnútroštátneho práva. Jeho právomoc v prejudiciálnom konaní by však nemala absolútne žiadny význam, ak by výklad právne záväzného aktu EÚ, ktorý je predmetom vykonania vnútroštátnym zákonom, bol bez právneho významu pre výklad vnútroštátneho zákona vnútroštátnym súdom. Napokon, samotná povaha a účel prejudiciálneho konania spočívajú práve v poskytnutí autoritatívnej odpovede na otázky, týkajúce sa vzťahu medzi úniovým právom a vnútroštátnym právom. Ten vzťah je v dôsledku Zmluvy o fungovaní EÚ a v dôsledku čl. 7 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky vzťahom vertikálnym, právne záväzné akty EÚ majú jednoducho prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky. Citovať na tomto mieste úniovú judikatúru k tejto téme by vo vzťahu k čitateľom bolo nevhodne didaktické, už poldruha dekády je to v slovenskom právnom prostredí skutočnou notorietou.

Navyše, ak by aj z nejakého, zatiaľ neznámeho, dôvodu malo platiť, že smernici v danom prípade nie je možné priznať vnútroštátne účinky, ani to nie je potrebné. Tie účinky totiž vyvoláva priamo zákon, a to jednak jeho znenie a jednak jeho ustálený výklad Najvyšším súdom. Smernica tu v podaní súdov nižšieho stupňa pôsobí ako slamený panák a filipika ohľadom jej účinkov úplne ignoruje platnosť a plnohodnotnú účinnosť zákonnej úpravy.

3.4  Riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia

Súdne rozhodnutia súdov nižšieho stupňa, ktoré sme príkladmo citovali v časti 2.3 tohto príspevku vykazujú okrem nerešpektovania rozhodovacej činnosti Súdneho dvora a Najvyššieho súdu aj ďalší zásadný nedostatok v podobe nedostatočného odôvodnenia, v ktorom absentuje akýkoľvek zmysluplný argumentačný právny dialóg polemizujúci s predmetnými rozhodnutiami najvyšších súdnych autorít. Úplne prehliadanie ustálenej a ešte aj všeobecne známej rozhodovacej praxe Súdneho dvora ako aj Najvyššieho súdu alebo len strohé konštatovania súdov nižšieho stupňa, že nebudú rešpektovať výklad najvyšších súdnych autorít nenapĺňa jednu zo základných povinností súdov a to vykladať ustanovenia právnych predpisov v súlade s ústavnými princípmi a ani povinnosť podrobne zdôvodniť odklon od existujúcej judikatúry.

Podľa Ústavného súdu „Pokiaľ všeobecný súd dospeje k rozhodnutiu bez toho, aby sa vo svojom rozhodnutí vysporiadal so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami tvoriacimi základ pre toto rozhodnutie, treba rozhodnutie všeobecného súdu považovať za arbitrárne, teda za rozporné s čl. 46 ods. 1 ústavy a s čl. 6 ods. 1 dohovoru.(I. ÚS 265/05).

Ďalej, „Podobne ako v skutkovej oblasti, aj v oblasti nedostatočne vyloženej a zdôvodnenej právnej argumentácie (subsumpcia skutkového stavu pod zvolené právne normy) nastávajú obdobné následky vedúce k neúplnosti a hlavne k nepresvedčivosti rozhodnutia, čo je však v rozpore nielen s požadovaným účelom súdneho konania, ale tiež aj so zásadami spravodlivého procesu podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.“ (I. ÚS 33/2012)

Ústavný súd súladne s ESĽP konštantne uzatvára, že „Absencia vysporiadania sa s podstatnými tvrdeniami sťažovateľa uvedenými v odvolaní v napadnutom rozsudku krajského súdu je tak závažným nedostatkom tohto rozhodnutia, ktorého intenzita sama osebe zakladá porušenie sťažovateľom namietaného základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.“ (III. ÚS 314/2018) alebo „Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument“. (II. ÚS 92/2017, II. ÚS 410/06, III. ÚS 752/2017)

V prípadoch, keď sa súdy nižšieho stupňa uchýlia len k tvrdeniu, že výklad Najvyššieho súdu je contra legem alebo ako Krajský súd v Žiline (sp. zn. 5Co/247/2018), podľa ktorého štyri rozhodnutia Najvyššieho súdu nepredstavujú ustálenú rozhodovaciu prax, tak sa jedná o zjavné porušenie povinnosti súdu vytvoriť presvedčivé súdne rozhodnutie pre tiahu jeho arbitrárnosti v rozsahu, ktorá úplne zbavuje odôvodnenie súdneho rozhodnutia jeho významu.

Rozsah súdnych rozhodnutí v predmetnej agende zvykne presahovať aj desať strán, no pri vyčerpávajúcich citáciách z písomných vyjadrení strán sporu a zákonných ustanovení je pre vecné vysporiadanie sa súdov nižšieho stupňa s odlišným právnym názorom najvyšších súdnych autorít určených nezriedka len pár riadkov. Akékoľvek odmietnutie jasných právnych záverov Súdneho dvora alebo Najvyššieho súdu bez podrobného odôvodnenia pritom vždy predstavuje porušenie práva na spravodlivý súdny proces. Za tohto stavu a  množstva obdobných sporov zo spotrebiteľských úverových zmlúv je preto len ťažko vysvetliteľná laxnosť takýchto rozhodnutí súdov nižšieho stupňa, ktorých rozhodne nie je zanedbateľný počet.

Prevaha formalistického prístupu súdov k forme odôvodnenia súdneho rozhodnutia, kedy vecná, logická a komplexná odpoveď aspoň na jadro sporu je v úzadí, na úkor vyčerpávajúcich a stranám sporu dobre známych vzájomných tvrdení a zákonných ustanovení, vytvára stav, kedy sa zdá, že súdy „len“ rozhodujú a to bez toho, aby svoj počin riadne odôvodnili, čo úplne zbavuje priestor určený pre aktivizmus strán sporu jeho významu a vytvára pochopiteľnú predstavu úplnej svojvôle súdov pri rozhodovaní, ktorej sa pri absencii jasných odpovedí v odôvodnení rozhodnutí nemožno zbaviť.

IV. Nástroje ochrany voči svojvôli

Postup súdov nižšieho stupňa v diskutovanom type sporov je prejavom čistého voluntarizmu. Azda niet lepšieho príkladu aplikačnej svojvôle, ako situácia, keď súdy nižšieho stupňa otvorene ignorujú jednoznačnú judikatúru Najvyššieho súdu a Súdneho dvora. Táto svojvôľa bezprostredne zasahuje do práva strán sporu na spravodlivý súdny proces a do základných princípov právneho štátu. Je neudržateľnou tak z hľadiska Ústavy SR, ako aj z hľadiska Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a Zmluvy o fungovaní EÚ.

4.1 Zodpovednosť za škodu

Tento postup súdov nižšieho stupňa vedie tiež k vzniku podmienok pre potenciálne uplatnenie náhrady škody, spôsobenej členským štátom v dôsledku porušenia práva EÚ.

Podľa konštantnej judikatúry Súdneho dvora, zásada zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú jednotlivcom porušením práva EÚ je súčasťou zakladateľských zmlúv únie (napríklad Francovich a i., C-6/90 a C-9/90, bod 35; Brasseriedu Pecheur a Factortame, C-46/93 a C-48/93, bod 31; Leth, C-420/11, bod 40). Táto zásada pritom platí bez ohľadu na verejný orgán, ktorý sa tohto porušenia dopustil (okrem vyššie citovaných rozhodnutí napríklad aj Traghetti del Mediteranneo, C-173/03, bod 30; Fuß, C‑429/09, bod 46). Z režimu uplatňovania zodpovednosti členského štátu nie sú vyňaté ani situácie, ak má porušenie práva EÚ svoj pôvod v súdnom rozhodnutí, vrátane rozhodnutia vnútroštátneho súdu konajúceho v poslednom stupni (napríklad Köbler, C‑224/01, body 32 až 36 a 59; Ferreira da Silva e Brito a i., C‑160/14, bod 47). V skratke, členský štát môže byť viazaný zodpovednosťou za škodu, spôsobenú porušením práva EÚ aj v prípade, ak toto porušenie je dôsledkom takého výkladu vnútroštátnej vykonávacej zákonnej úpravy, ktorý odporuje výkladu vykonávaného právne záväzného aktu EÚ.

V kontexte veci, ktorá je predmetom tohto článku, treba povedať, že práve Najvyšší súd ako súd konečnej inštancie[7] zatiaľ pôsobí ako garant eurokonformného výkladu vnútroštátnej zákonnej úpravy a teda ako garant súladu vnútroštátneho práva s povinnosťami, ktorým Slovenská republika podľa smernice podlieha. Dostávame sa však späť na začiatok, k téme udržateľnosti situácie, v ktorej je dovolací súd nútený znova a znova odpovedať na tú istú otázku, ktorú už autoritatívne zodpovedal nielen on sám, ale aj Súdny dvor. Táto situácia celkom zjavne udržateľnou nie je.

V situácii, keď Najvyšší súd ako súd konečnej inštancie napráva prejavy aplikačnej svojvôle súdov nižšieho stupňa spočíva škoda „len“ v nákladoch dovolacieho, príp. opakovaného odvolacieho konania. Tieto náklady majú pre strany sporu svoj konkrétny finančný objem, a je zaujímavým paradoxom, že v konečnom dôsledku by tieto náklady mali znášať tie strany sporu, v prospech ktorých súdy nižšieho stupňa popierajú svoju viazanosť judikatúrou najvyšších súdnych autorít. V tejto súvislosti sa tiež vynára aj osobitná otázka o zodpovednosti súdov nižšieho stupňa za škodu, ktorá v dôvodu ich nezákonného rozhodnutia bola spôsobená nakoniec neúspešnej strane sporu, ktorú chceli chrániť a to v podobe navýšenia náhrady trov konania, ktorú musí táto strana zaplatiť za nevyhnutné úkony protistrany vykonané v dovolacom a opakovanom odvolacom konaní.

Okrem týchto, takpovediac osobných nákladov finančnej, ale aj časovej a logistickej povahy sú však v hre aj náklady „systémové“, spočívajúce jednak v zbytočnom zaťažení súdov a jednak v zásadnom oslabení dôvery adresátov práva v to, že súdy nižšieho stupňa rozumejú ústavnej judikatúre, týkajúcej sa predvídateľnosti práva, a sú ochotné ju vo svojej rozhodovacej činnosti aj aplikovať.

4.2  Disciplinárna zodpovednosť

Podľa § 116 ods. 2 písm. e) zákona o sudcoch a prísediacich, „závažným disciplinárnym previnením je svojvoľné rozhodnutie sudcu, ktoré je v rozpore s právom, ak týmto rozhodnutím sudca spôsobí značnú škodu alebo iný obzvlášť závažný následok“.

Pripomínanie disciplinárnej zodpovednosti sudcov je vyslovene nepopulárna a riziková téma, a vo vzťahu k „právnym názorom“ sa jej použitie môže javiť vyslovene nevhodným. Opakované ignorovanie judikatúry tak Najvyššieho súdu, ako aj Súdneho dvora však predstavuje dramatické oslabenie právnej istoty v štáte, zásah do práva na súdnu ochranu strán sporu a pestovanie právneho nihilizmu práve na miestach, od ktorých sú adresáti práva oprávnení očakávať presný opak. Ak takýto postup nepredstavuje svojvôľu v rozhodovaní a ak takéto následky nie sú obzvlášť závažné, potom je otázkou, čo iné svojvôľou je a aké závažnejšie následky pre predvídateľnosť práva si ešte dokážeme predstaviť.

Ak má mať Ústavou a zákonmi ustanovená štruktúra súdnej moci svoj význam a ak má byť súčasťou tejto štruktúry aj naďalej rozdelenie jednotlivých úrovní na inštančné stupne, je nevyhnutné, aby sa so stavom, keď v konkrétnom výseku právnej regulácie nič z toho fakticky neplatí, urýchlene vysporiadali práve orgány súdnej moci. Poriadok, ktorý zachovajú, zachová aj ich.

JELENČÍK A PARTNERI advokátska kancelária, s.r.o.
JUDr. Michal Jelenčík, advokát a konateľ

 



[1]  Za judikát nepovažujeme každé súdne rozhodnutie, ale len rozhodnutia najvyšších súdnych autorít, ktoré obsahujú zásadné právne závery alebo výklad určitej právnej normy, ktoré sú aplikovateľné aj v iných prípadoch.

[2]  Normatívne ukotvenie v čase od 01.10. 2001 do 31.12.2007 v § 4 ods. 2 písm. a) zákona č. 258/2001 Z. z., v čase od 01.01.2008 do 10.06.2010 v § 4 ods. 2 písm. i) zákona č. 258/2001 Z. z., v čase od 11.06.2010 do 31.03.2015 v § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z. z. a v čase od 01.04.2015 do 30.04.2018 v § 9 ods. 2 písm. l) zákona č. 129/2010 Z. z.

[3] Napr. Földeš, R. – Džačár, Ľ.: K výkladu vyžadujúcemu rozpis splátky spotrebiteľského úveru. Právny obzor, ročník 101, 2018, č. 3, s. 284 – 314.

[4] Prejudiciálna otázka č. 5 „Má sa článok 10 ods. 2 písm. i) v spojení s písm. h) smernice 2008/48/ES vykladať tak, že - zmluva o úvere na dobu určitú, pri ktorej dochádza k splácaniu/amortizácii istiny úveru v rámci jednotlivých splátok, nemusí v čase uzavretia obsahovať presné určenie, aká časť každej jednotlivej splátky sa použije na splátku istiny a aká jej časť spláca bežné úroky a poplatky (t. j. súčasťou zmluvy nemusí byť presný splátkový kalendár/amortizačná tabuľka), ale že tieto údaje môžu byť obsiahnuté v splátkovom kalendári/amortizačnej tabuľke, ktorú veriteľ predloží dlžníkovi na jeho žiadosť, alebo - článok 10 ods. 2 písm. h) zaručuje dlžníkovi dodatočné právo žiadať výpis z amortizačnej tabuľky k určitému konkrétnemu dňu počas trvania zmluvy o úvere, no toto právo nezbavuje zmluvné strany povinnosti, aby rozdelenie jednotlivých plánovaných splátok (splatných podľa zmluvy o úvere počas doby jej trvania) na úhradu istiny a úhradu bežných úrokov a poplatkov bolo obsiahnuté už v samotnej zmluve, a to spôsobom individualizovaným pre danú konkrétnu zmluvu?“

Prejudiciálna otázka č. 6 „Ak je správny výklad uvedený v prvej zarážke otázky č. 5: Spadá táto otázka do oblasti úplnej harmonizácie sledovanej smernicou 2008/48/ES, takže členský štát v zmysle článku 22 ods. 1 nemôže vyžadovať, aby zmluva o úvere obsahovala presné určenie, aká časť každej jednotlivej splátky sa použije na splátku istiny a aká jej časť spláca bežné úroky a poplatky (t. j. aby súčasťou zmluvy bol presný splátkový kalendár/amortizačná tabuľka)?“ (obe bod 27)

[5]  Slašťan, M.: Analýza aplikácie úniového práva súdnymi orgánmi Slovenskej republike po desiatich rokoch členstva v EÚ. In: Desať rokov v EÚ: Vzťahy, otázky, problémy. Zborník príspevkov z medzinárodnej vedeckej konferencie konanej 29.-30. mája 2014 na pôde Právnickej fakulty Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach. Košice: Univerzita P.J. Šafárika, 2014.

[7] Súdny dvor v rozsudku z 28. júla 2016 vo veci C-168/15, Milena Tomášová proti Slovenskej republike – Ministerstvu spravodlivosti SR, Pohotovosti s.r.o. konštatoval, že Zodpovednosť členského štátu za škodu spôsobenú jednotlivcom z dôvodu porušenia práva Únie rozhodnutím vnútroštátneho súdu môže vzniknúť iba vtedy, ak toto rozhodnutie vydáva súd tohto členského štátu rozhodujúci v poslednom stupni, čo v prípade sporu vo veci samej prináleží overiť vnútroštátnemu súdu. Ak ide o tento prípad, rozhodnutie tohto vnútroštátneho súdu rozhodujúceho v poslednom stupni môže založiť dostatočne závažné porušenie práva Únie umožňujúce vznik uvedenej zodpovednosti len vtedy, ak uvedený súd zjavne porušil uplatniteľné právo, alebo ak k tomuto porušeniu došlo napriek existencii riadne ustálenej judikatúry Súdneho dvora v danej oblasti.“ (bod 42, prvý výrok)

Ohodnoťte článok
Hlasovalo: 39
FacebookVybrali SMETwitterDeliciousLinkedIn

NOVÝ PRÍSPEVOK

Zobraziť všetky Nové v judikatúre

Práceneschopnosť zamestnanca a ponuková povinnosť zamestnávateľa (§ 63 ods. 2 ZP)

Napriek tomu, že pre posúdenie splnenia hmotnoprávnych podmienok výpovede zamestnávateľa je rozhodujúci stav v čase výpovede, predsa len nie ...

CSP: Doručenie neúplného rozsudku a plynutie odvolacej lehoty

Doručením neúplného rozsudku strane sporu alebo účastníkovi konania nezačne plynúť odvolacia lehota bez ohľadu na to, aká časť textu a s ...

Právo na prieskum európskeho platobného rozkazu

Právo na prieskum európskeho platobného rozkazu v zmysle čl. 20 ods. 2 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 1896/2006 zo dňa 12. 12. ...

Viazanosť civilného súdu výrokom rozsudku trestného súdu o schválení dohody o vine a treste (§ 193 CSP)

Právoplatný rozsudok schvaľujúci dohodu prokurátora o vine a treste obvineného nevedie automaticky k záveru, že škoda bola spôsobená iba ...

Zaujímavé odkazy

Hľadanie poisťovateľa podľa EČVhttp://www.skp.sk/#xl_xr_page_vyhladanie%20poistvozidla

S nárokom na poistné plnenie sa obráťte na zobrazeného poisťovateľa

Online zmluvyhttp://www.onlinezmluvy.sk/

Vzory zmlúv a všetko k nim na jednom mieste.

Digitálna parlamentná knižnicahttp://www.nrsr.sk/dl/

Spoločná česko-slovenská digitálna parlamentná knižnica je elektronická forma úplných ...

Rozhodnutia všeobecných súdov Slovenskej republikyhttps://obcan.justice.sk/infosud/-/infosud/zoznam/rozhodnutie

Zverejňované rozhodnutia slovenských súdov.

Rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republikyhttps://www.ustavnysud.sk/vyhladavanie-rozhodnuti#!DmsSearchView

Vyhľadávanie rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky

Vyhľadanie nehnuteľností konkrétnej osobyhttps://www.katasterportal.sk/kapor/vyhladavanieVlastnikFormInit.do

Vyhľadanie nehnuteľností osoby podľa priezviska a mena osoby.

Registre

Vyhľadávanie v Obchodnom vestníkuhttps://www.justice.gov.sk/PortalApp/ObchodnyVestnik/Formular/FormulareZverejnene.aspx

Vyhľadávanie v Obchodnom vestníku

Notársky centrálny register záložných právhttp://www.notar.sk/%C3%9Avod/Not%C3%A1rskecentr%C3%A1lneregistre/Z%C3%A1lo%C5%BEn%C3%A9pr%C3%A1va.aspx

Vyhľadajte si záložcu, veriteľa alebo záloh v Notárskom centrálnom registri záložných ...

Štatistický register organizáciíhttp://slovak.statistics.sk/wps/portal/ext/Databases/register_organizacii/!ut/p/b1/jY_BDoIwEEQ_qYMtFo-LkVJDGosWoRfTgzEYAQ_G7xeJV9G9TfLeTJZ5VjPfh2d7CY926MPtnf3yRNbafVFVUNUig-aRgnEOyOQINCOAL0eYfCt1kqYRITHlBvpAO1VuRQQRf_wZ4K_9taJcyAJIChVDU-7KleUcxH_5R-YnZK5hAmZeNPnQndm9c67GVbwAlOWrBg!!/dl4/d5/L2dJQSEvUUt3QS80SmtFL1o2X1ZMUDhCQjFBMDgxVjcwSUZTUTRRVU0xR1E1/

Register obsahuje registračné údaje o ekonomických subjektoch a vedie ho Štatistický úrad SR.

Obchodný registerhttp://www.orsr.sk/

Obchodný register je verejný zoznam, do ktorého sa zapisujú zákonom stanovené údaje ...

Živnostenský registerhttp://www.zrsr.sk/

Živnostenský register tvorí súbor určených údajov o podnikateľoch. Údaje do registra ...

Register stratených a odcudzených dokladovhttp://www.minv.sk/?stratene-a-odcudzene-doklady

Overte si, či sa vám niekto nepreukázal strateným alebo odcudzeným dokladom inej osoby.

Čítali sme

Za fotky nehody na Slovensku pokuta, v Nemecku policajti ukazujú previnilcom obetehttps://spravy.pravda.sk/domace/clanok/513397-fotenenie-nehody-je-nie-len-dehonestujuce-ale-sa-aj-pokutuje/

Slovenská polícia upozorňuje, že za fotenie nehody je pokuta.

KOMENTÁŘ: Soudy nevidí špinavé peníze. Prokazování praní se nedaříhttps://www.idnes.cz/zpravy/domaci/soudy-prani-spinavych-penez-ivo-rittig-vladimir-brezina.A190524_094620_ekonomika_elz

Česko je v boji proti praní špinavých peněz v Evropě na druhém místě.

Rezort kultúry:Novela zákona o dotáciách má odstrániť problémy z praxehttp://www.teraz.sk/slovensko/novela-zakona-o-dotaciach-ma-odstra/397365-clanok.html

Rezort kultúry pripomína, že potreba novely vychádza i z problémov v doterajšej aplikačnej ...

EÚ prijala pravidlá pre používanie dronov, najpokročilejšie na svetehttp://www.teraz.sk/ekonomika/eu-prijala-pravidla-pre-pouzivanie-d/397426-clanok.html

Nové pravidlá sa budú vzťahovať na všetkých prevádzkovateľov dronov - profesionálnych ...

Konec odvoláním bez udání důvodu? Benešová chce funkční období pro žalobcehttps://www.denik.cz/z_domova/konec-odvolanim-bez-udani-duvodu-benesova-chce-funkcni-obdobi-pro-zalobce-20190523.html

Ministerstvo spravedlnosti má v podstatě připraven návrh, který by zavedl funkční období ...

Kiska podpísal zákon zvyšujúci výsluhové dôchodky vojakov a policajtovhttp://www.teraz.sk/slovensko/kiska-podpisal-zakon-zvysujuci-vysl/397202-clanok.html

Nový spôsob valorizácie je podľa ministerky vnútra Denisy Sakovej (Smer-SD) výhodnejší pre ...

Nové časopisy

Bulletin slovenskej advokácie 4/2019

Bulletin slovenskej advokácie 4/2019

Časopis Slovenskej advokátskej komory.

Súkromné právo 2/2019

Súkromné právo 2/2019

Recenzovaný časopis zameraný na otázky aplikačnej praxe.

Zo súdnej praxe 2/2019

Zo súdnej praxe 2/2019

Vždy aktuálne informácie z jurisdikcie vrcholových súdov SR.

Verejné obstarávanie – právo a prax 2/2019

Verejné obstarávanie – právo a prax 2/2019

Dvojmesačník plný odborných informácií monitoruje aktuálne dianie v oblasti verejného ...

Právny obzor 2/2019

Právny obzor 2/2019

Právny obzor je teoretický časopis pre otázky štátu a práva.

Justičná revue 3/2019

Justičná revue 3/2019

Časopis pre právnu prax.

PoUtStŠtPiSoNe
: