Náhrada škody spôsobená pri výkone verejnej moci

Podľa Ústavy SR, čl. 46 ods. 3, má každý právo na náhradu škody spôsobenú nezákonným rozhodnutím. Nárok na náhradu škody, ktorá bola spôsobená začatím a vedením trestného stíhania, ktoré neskončilo právoplatným odsúdením, je špecifickým prípadom zodpovednosti štátu podľa zákona č. 514/2003 Z.z. účinného od 1. júla 2004. Z uvedeného je teda zrejmé, že pomerne dlhé obdobie a bez legislatívnych zmien podmienky tejto zodpovednosti upravoval iný zákon, a to zákon č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym postupom. S účinnosťou zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, v znení neskorších predpisov, sa po 35 rokoch predchádzajúci právny predpis ako celok zrušil.

Táto právna úprava sa týka zodpovednosti za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci, orgánmi územnej samosprávy pri výkone samosprávy a tiež predbežného prerokovania nároku na náhradu škody a právo na regresnú náhradu. Z koncepcie zákona vyplýva, že zodpovedným subjektom je štát a to v prípade, že škoda bola spôsobená orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci alebo územná samospráva, a to v prípade, že škoda bola spôsobená pri výkone samosprávy. Zodpovednosti za škodu sa štát nemôže zbaviť. V prípade škody spôsobenej pri výkone verejnej moci, štát zodpovedá za danú škodu v prípade nezákonného rozhodnutia, nezákonného zatknutia, zadržania alebo iného pozbavenia osobnej slobody, rozhodnutia o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutia o väzbe, alebo v prípade nesprávneho úradného postupu. Podľa oblasti výkonu verejnej moci, zákon č. 514/2003 Z.z. v znení neskorších predpisov, uvádza orgány, ktoré konajú v mene štátu vo veci náhrady spôsobenej škody v trestných veciach a to konkrétne, ak je škoda spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1., koná v mene štátu:

• a) Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, ak škoda vznikla v občianskom súdnom konaní alebo v trestnom konaní, ak škodu spôsobil notár pri výkone verejnej moci alebo ak škodu spôsobil súdny exekútor pri výkone exekučnej činnosti vykonávanej z poverenia súdu podľa osobitného predpisu,
• b) Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, ak v trestnom konaní škodu spôsobil vyšetrovateľ alebo poverený orgán Policajného zboru,
• c) Ministerstvo financií Slovenskej republiky, ak v trestnom konaní škodu spôsobil vyšetrovateľ colnej správy alebo poverený orgán (ďalej pozri § 3 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z.)

V prípade, že škoda vznikla v občianskom súdnom konaní alebo v trestnom konaní, spravidla je týmto orgánom Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky (ak zákon neustanovuje inak, resp. ak nie je možné určiť príslušný orgán). Ak škoda vznikla na základe nesprávnej implementácie smernice Európskej únie, v tomto prípade je týmto orgánom ministerstvo alebo iný ústredný orgán štátnej správy.

Zákon č. 514/2003 Z. z. výslovne neupravuje nárok na náhradu škody v prípade oslobodenia obžalovaného spod obžaloby. Ide o špecifický prípad zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú začatím a vedením trestného stíhania, pri ktorom treba vychádzať z analogického výkladu úpravy najbližšej, a to z úpravy zodpovednosti za škodu spôsobenej nezákonným rozhodnutím. Rovnaký význam ako zrušenie právoplatného uznesenia o vznesení obvinenia pre nezákonnosť má v tomto zmysle tiež zastavenie trestného stíhania alebo oslobodenie spod obžaloby. Skutočnosť, že nedošlo k zrušeniu rozhodnutia, ktorým sa začína trestné stíhanie, na tom nič nemení. Podstata nároku na náhradu škody sa totiž v tomto prípade neviaže na (ne)správnosť postupu orgánov činných v trestnom konaní pri začatí trestného stíhania, ale na samotný výsledok trestného stíhania. V prípade, že obžalovaný bol oslobodený spod obžaloby, súdna judikatúra má za to, že „ten, proti komu bolo trestné stíhanie zastavené, alebo ten, kto bol spod obžaloby oslobodený, má pri splnení ďalších zákonných predpokladov (ako napr. vopred prerokovaný nárok na náhradu škody písomne podanou žiadosťou), podľa § 1 až § 4 zákona č. 58/1969 Zb. zásadne právo na náhradu škody spôsobenej uznesením o vznesení obvinenia."[1] Vzhľadom na uvedené je potrebné, s prihliadnutím na konkrétne okolnosti a tiež dôvody, vychádzať z toho, že občan čin nespáchal a že trestné stíhanie proti nemu nemalo byť začaté a teda v rámci spoločnosti utrpel ujmu, ktorú by ako poškodený mal mať nahradenú. Avšak tento právny nárok treba hľadať nielen v čl. 46 ods. 3 Ústavy SR, ale aj vo všeobecnej rovine predovšetkým v čl. 1 ods. 1 vyššie uvedeného zákona č. 514/2003 Z.z.. „Ak má byť štát skutočne považovaný za právny štát, musí niesť objektívnu zodpovednosť za konanie svojich orgánov, ktorým priamo zasiahli do základných práv jednotlivca. Nemožno totiž prihliadnuť, že štát nemá slobodnú voľbu, ale je povinný striktne dodržiavať právo v jeho ideálnej (škodu nepôsobiacej) interpretácii. Na jednej strane je povinnosťou orgánov činných v trestnom konaní vyšetrovať a stíhať trestnú činnosť, na druhej strane sa štát nemôže zbaviť zodpovednosti za postup týchto orgánov, ak sa ich postup ukáže ako mylný, zasahujúci do základných práv. V takejto situácii nie je rozhodné, ako orgány činné v trestnom konaní vyhodnotili pôvodné podozrenie, ale to, či sa ich podozrenie v trestnom konaní potvrdilo"[2]. Podľa Ústavy SR, čl. 142 ods.1, na rozhodovanie o náhrade škody je príslušný všeobecný súd. Na rozdielne výklady pri uplatnení zodpovednosti za škodu poukazuje aj judikatúra slovenského súdu, kde žalovaná bola uznesením vyšetrovateľa OR PZ obvinená z prečinu krádeže: „Vzhľadom na námietku žalovanej, že v príčinnej súvislosti so vznikom škody žalobkyne nie je uznesenie vyšetrovateľa, ale obžaloba prokurátora (a že teda v danom prípade mala za štát konať Generálna prokuratúra Slovenskej republiky) pristúpil odvolací súd k riešeniu otázky, ktorý z orgánov štátu uvedených v § 4 zákona č. 514/2003 Z.z. mal v danej veci konať v mene štátu. S poukazom na ustanovenia § 4 ods. 1, § 5 a § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. a tiež § 20 a 21 zákona č. 153/20 01 Z.z. o prokuratúre zaujal názor, že aj v prípade podania obžaloby prokurátorom v zmysle § 234 Trestného poriadku a neskoršieho oslobodenia obžalovaného spod obžaloby z dôvodu nepreukázania, že sa stal skutok, pre ktorý bol obžalovaný stíhaný, koná vo veci náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím v mene štátu Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky." [3]

Pre vznik škody, resp. zodpovednosti za škodu sa vyžadujú nasledovné predpoklady:

• a) nezákonné rozhodnutie, nezákonné zatknutie, zadržanie alebo iné pozbavenie osobnej slobody, rozhodnutie o treste alebo ochrannom opatrení, rozhodnutie o väzbe alebo nesprávny úradný postup. V prípade, že sa jedná o nezákonné rozhodnutie sa požaduje, aby bolo rozhodnutie, ktorým bola spôsobená škoda, neskôr zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Je potrebné, aby poškodený podal proti nezákonnému rozhodnutiu riadny opravný prostriedok, avšak toto neplatí, ak sa jedná o prípady hodné osobitného zreteľa podľa § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., v znení neskorších predpisov. „Pre správnu interpretáciu tohto ustanovenia nestačí vychádzať len z jeho jazykového znenia, teda z doslovného gramatického výkladu, ale je nevyhnutné uplatniť výklad systematicky a teleologicky. Z hľadiska systematického výkladu objasňujúceho obsah právnej normy vo vzájomných súvislostiach s inými právnymi normami možno dospieť k záveru, že pokiaľ cit. ustanovenie § 18 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. je umiestnené vo štvrtej časti označenej ako spoločné ustanovenia, prichádza do úvahy jeho praktické uplatnenie (teda zahrnutie trov konania, ktoré vznikli aj v konaní, v ktorom bola vec postúpená inému orgánu do náhrady škody) aj v prípade zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím, ktorej podmienky upravuje § 6 tohto zákona. Z hľadiska teleologického výkladu vychádzajúceho zo zmyslu a účelu právneho predpisu, ktorým je v prípade uvedeného zákona ochrana základného práva na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom v zmysle čl. 46 ods. 3 Ústavy SR, nemožno lipnúť na formálnom zrušení (zmene) tvrdeného nezákonného rozhodnutia, ale splnenie tejto podmienky treba vykladať extenzívne. Za ústavne konformný treba preto považovať výklad, podľa ktorého v prípade posudzovania zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú rozhodnutím o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia, zastavenie trestného stíhania, ak k takémuto rozhodnutiu došlo preto, že sa nenaplnil predpoklad o spáchaní trestného činu obvineným, má rovnaké dôsledky ako zrušenie uznesenia o začatí trestného stíhania v znesení obvinenia pre nezákonnosť."[4]
• b) Škoda. Škodou podľa zákona č. 514/2003 Z.z., v znení neskorších predpisov, je skutočná škoda a ušlý zisk. Osobitosťou tejto úpravy je to, že tento zákon poškodenému výslovne priznáva aj nárok na náhradu straty na zárobku, a to aj v prípade, že nebola spôsobená škoda na zdraví (§ 25 ods. 2 cit. zákona). Tak ako má poškodený právo na náhradu majetkovej škody, má poškodený právo aj na peňažnú náhradu nemajetkovej ujmy a to v prípade, že by konštatovanie porušenia práva, nebolo dostatočným zadosťučinením vzhľadom na spôsobenú ujmu. Nemajetkovou ujmou je určitá náhrada za protiprávny stav, ktorý spôsobil nenapraviteľnú ujmu vo sfére fyzickej osoby. Je dôležité tu prihliadať na to, v akom rozsahu bola znížená česť, dôstojnosť a postavenie fyzickej osoby. Výška náhrady v peniazoch je voľne vyjadriteľná súdom, ktorý sa musí opierať o preskúmateľné hľadiská. „Ústavní soud připomíná, že citovaná zákonná úprava ponechává na obecných soudech, aby v každém jednotlivém případě a s přihlédnutím k jeho okolnostem buď toliko konstatovaly porušení práva, či nadto přiznaly náhradu nemajetkové újmy v penězích (ve výši přiměřené danému případu). Toto posouzení však zásadně spadá do pravomoci obecných soudů a Ústavní soud nemůže - pouze na základě event. vlastního subjektivního názoru - toto posouzení přehodnocovat a nahrazovat jej posouzením vlastním. Tím by totiž Ústavní soud atrahoval na sebe roli obecného soudu a zasahoval by do nezávislosti soudů obecných; to mu však nepřísluší, neboť ex constitutione není další instancí obecného soudnictví, nýbrž je výlučně soudním orgánem ochrany ústavnosti (srov. čl. 83 Ústavy). Ústavní soud je pouze oprávněn ověřit, zda toto posouzení obecných soudů není výrazem libovůle či svévole, a zda v něm nelze shledat prvek zjevného excesu."[5]

• c) príčinná súvislosť medzi a) a b).

V prípade uplatnenia náhrady škody, má poškodený právo aj na náhradu trov konania, ktoré poškodenému vznikli v konaní, v ktorom bolo vydané nezákonné rozhodnutie alebo rozhodnutie o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutie o väzbe a pod. Z rozhodnutia Okresného súdu vyplýva, že „takéto právo má aj vtedy, ak v súvislosti s rozhodnutím orgánu činného v trestnom konaní, ktoré nie je v súlade so zákonom, vynaložil náklady na trovy nutnej obhajoby."[6] Na podstate týchto právnych záverov, ku ktorým sa dospelo vo vzťahu k prípadom škôd vzniknutých za účinnosti zákona č. 58/1969 Zb., zotrváva súdna prax aj po prijatí zákona č. 514/2003 Z.z.

Osobitosťou náhrady škody je to, že pred uplatnením nároku na náhradu škody na súde treba spravidla nárok vopred prerokovať s príslušným orgánom podanou písomnou žiadosťou. Tento nárok má uspokojiť predovšetkým orgán príslušný na prerokovanie nároku. V prípade, že kompetentný orgán v lehote do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti neuspokojil nárok poškodeného čo i len sčasti, poškodený sa môže domáhať uspokojenia nároku na súde a tiež môže podať sťažnosť za prieťahy v konaní. Právo na náhradu škody sa premlčuje v období do troch rokov odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode, resp. odo dňa doručenia oznámenia (rozhodnutia), kedy sa zrušilo alebo zmenilo právoplatné rozhodnutie. Najneskôr sa právo na náhradu škody premlčuje za desať rokov odo dňa, kedy bolo poškodenému doručené oznámenie (rozhodnutie), ktorým mu bola spôsobená škoda; to neplatí, ak ide o škodu na zdraví alebo škodu spôsobenú rozhodnutím o zatknutí, zadržaní alebo inom pozbavení osobnej slobody, ako aj v prípade rozhodnutia o treste, ochrannom opatrení alebo rozhodnutí o väzbe. V dobe, kedy sa predbežne prerokuváva návrh, najdlhšie však počas šiestich mesiacov, premlčacia doba neplynie.

V tomto období sa rokuje o novele zákona o zodpovednosti za škodu. V navrhovanej novele sa stanovuje povinnosť verejným funkcionárom uhradiť škodu, ktorú spôsobia vedomým konaním, alebo vedomou nedbanlivosťou, verejný činiteľ sa však môže voči tomuto riziku poistiť. V prípade, že by vznikla škoda, ktorú konštatoval niektorý kontrolný orgán, alebo súd, a neuhradí ju poisťovňa, generálna prokuratúra bude vymáhať náhradu škody občiansko-právnou cestou. To znamená, že novela zákona zavádza hmotnú zodpovednosť verejných funkcionárov za porušenie ich povinnosti pristupovať k verejným zdrojom s náležitou starostlivosťou riadneho hospodára, zavádza tiež poistenie verejného funkcionára, v prípade, že nastane škoda spôsobená ním samým, a tiež oprávnenie generálneho prokurátora podať v mene štátu alebo samosprávy žalobu o náhrade škody, ktorá je tiež v niektorých prípadoch koncipovaná ako povinnosť. Dôležité je však pripomenúť, že podľa navrhovanej novely je možné škodu požadovať iba od verejného činiteľa, ktorý túto škodu zavinil úmyselne. Bude veľmi ťažké dokázať, či spôsobená škoda bola zavinená úmyselne alebo nie. Je však otázne, či táto novela bude mať v parlamente úspech.

Chcela by som sa touto cestou poďakovať JUDr. Barbare Špirekovej, usadený euroadvokát, za jej pomoc pri písaní tohto článku.

Mgr. Petra Tesáková
Advokátska kancelária Špireková & Partners s.r.o.

Citácie:

[1] Rozhodnutie Najvyššieho súdu, sp. zn.: 3 Cdo 194/2010

[2] Uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn.: 4 M Cdo 15/2009

[3] Rozsudok Najvyššieho súdu, sp. zn.: 3 Cdo 194/2010

[4] Uznesenie Najvyššieho súdu SR, 4 M Cdo 15/2009

[5] Rozhodnutí ÚS ze dne 27. listopadu 2012 , č.j. IV. ÚS 579/2012

[6] Rozhodnutie Okresného súdu č. 70/1994 

Ilustračné foto: sxc.hu