Väzba neodkladného opatrenia na konanie vo veci samej (CSP)

Civilný sporový poriadok na rozdiel od Občianskeho súdneho poriadku upustil od pôvodnej koncepcie bezpodmienečnej väzby predbežného (teraz neodkladného) opatrenia na konanie vo veci samej. Neodkladné opatrenie podľa Civilného sporového poriadku môže súd podľa okolností nariadiť pred začatím konania, počas konania alebo po jeho skončení. Zákon predpokladá iba dva dôvody na uplatnenie tejto formy procesného zabezpečenia, a to jednak potrebu bezodkladne upraviť pomery a jednak obavu, že exekúcia bude ohrozená; ich vzájomná kumulácia nie je vylúčená.

(uznesenie Ústavného súdu SR zo 16. mája 2018, sp. zn. I. ÚS 160/2018)

Z odôvodnenia:

 I. 1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. februára 2018 doručená sťažnosť (doplnená podaním doručeným ústavnému súdu 21. februára 2018) obchodnej spoločnosti , (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) konaním a uznesením Okresného súdu Košice-okolie (ďalej aj „okresný súd“) č. k. 11 C 43/2012-133 zo 6. júla 2017 (ďalej aj „napadnuté uznesenie okresného súdu“) a konaním a uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej aj „krajský súd“) sp. zn. 14 Co 389/2017 z 11. decembra 2017 (ďalej aj „napadnuté uznesenie krajského súdu“).

2. Zo sťažnosti a z pripojených príloh vyplýva, že sťažovateľke v procesnom postavení žalovanej v konaní o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam vedenom na Okresom súde Košice-okolie pod sp. zn. 14 C 43/2012 bol na návrh žalobkyne z 5. júna 2017 neodkladným opatrením Okresného súdu Košice-okolie č. k. 11 C 43/2012- 133 zo 6. júla 2017 uložený zákaz nakladať s označenými nehnuteľnosťami a zároveň vymedzený rozsah tohto zákazu. Krajský súd po podaní odvolania žalovanou napadnutým uznesením potvrdil uznesenie okresného súdu o nariadení neodkladného opatrenia. Sťažovateľka sa nestotožnila s rozhodnutiami krajského súdu a okresného súdu, ktoré podľa jej názoru prehliadli predmet sporu, pokiaľ neodkladným opatrením bol uložený zákaz nakladať s pozemkami v podiele 1/1 (ako celku), i keď v takomto rozsahu celkom zjavne žalobcovia neuplatnili svoje práva v prebiehajúcom konaní, postupom súdov bolo zároveň porušené právo sťažovateľky na presvedčivé a vnútorne neprotirečivé odôvodnenie rozhodnutia, keď v odôvodnení sťažnosti konštatovala: „V danom prípade všeobecné súdy celkom zjavne prekročili svoju právomoc danú hranicami merita predmetného konania, nakoľko rozhodovali neodkladným opatrením o majetku sťažovateľa, ktorý celkom zrejme nepatril do merita predmetného konania a ani žalobca k tejto časti majetku neuplatnil svoje subjektívne právo v podobe podania žaloby. Takéto počínanie všeobecných súdov jednoznačne evokuje taktiež porušenie práva sťažovateľa podľa čl. 1 ods. 1. Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a pozbavuje ho tak bez riadneho konania vo veci samej dispozíciou s vlastníctvom a to v neprimeranej miere zasahujúcou nad maximálnu možnú mieru prípustnú zákonom a samotným Dohovorom o ochrane ľudských práva a slobôd... Pričom zákaz nakladať s pozemkami v podiele 1/1 značne prevyšuje predmet základného konania, čo súdy vôbec nezobrali na zreteľ... Krajský súd Banská Bystrica sa v podstate vôbec nezaoberal argumentáciou sťažovateľa v ním podanom odvolaní, čo robí samotné rozhodnutie arbitrárnym a nepreskúmateľným, nakoľko logické a podložené preskúmanie odvolania musí v sebe bezo sporu zahŕňal aj riadne vyrovnanie sa súdu s argumentmi strany sporu, ktorá produkovala odvolanie.“