Obchodné záväzky

Po zaplatení dlhu už dlžník nemôže meniť svoje určenie, na ktorý záväzok plnil

Uznanie len čo do základu záväzku nie je uznaním v zmysle § 323 OBZ a nemôže spôsobiť účinok plynutia novej premlčacej doby.

Len zo skutočnosti, že dodatok ku zmluve nebol očíslovaný, hoci si strany číslovanie dodatkov dohodli, nemožno vyvodzovať neplatnosť takéhoto dodatku.

Ustanovenie § 330 Obchodného zákonníka upravuje tzv. započítavanie plnení, a podľa právnej teórie aj súdnej praxe sa použije ako v prípade, ak ten istý dlžník má k tomu istému veriteľovi väčší počet záväzkov, tak aj v prípade, ak je síce plnený jediný záväzok, avšak vnútorne štruktúrovaný, obsahujúci niekoľko dielčích povinností, napríklad povinnosť plniť istinu a príslušenstvo pohľadávky. Z právnej úpravy započítavania platieb v obchodných záväzkových vzťahoch vyplýva, že prednosť (a to aj vo vykonávacom konaní) má dohoda strán (§ 263 ods. 1 Obch. zák.; v prípade, že strany takúto dohodu neuzavreli, má dlžník, za splnenia predpokladov uvedených v § 330 ods. 1, 2 Obch. zákonníka, právo určiť, ktorý z viacerých (peňažných) dlhov voči rovnakému veriteľovi plní. Pri absencii dohody strán a nedostatku určenia účelu platieb dlžníkom pri platení peňažných záväzkov sa platenie týka najprv záväzku, ktorého splnenie nie je zabezpečené alebo je najmenej zabezpečené, inak záväzku najskôr splatného (§ 330 ods. 3 Obch. zák.).

Určitosť záväzku nemožno stotožňovať s jeho výškou, ktorá má význam len pre vymedzenie rozsahu účinkov predvídaných v ustanovení § 323 ods. 1 OBZ.

Ako podnikateľ, tak aj spotrebiteľ musia mať adekvátnu možnosť sa s obsahom obchodných podmienok oboznámiť, to však neznamená, že tak skutočne urobia. Ak keď je spotrebiteľom priznaná vyššia právna ochrana pre ich fakticky slabšie postavenie, nedochádza tým k úplnému potlačeniu starorímskej zásady vigilantibus iura scripta sunt (práva patria bdelým). Obchodné podmienky, na ktoré v zmysle § 273 ods. 1 OBZ zmluva odkazuje a ktoré sú k nej pripojené alebo sú zmluvným stranám známe, nemusia byť samostatne podpisované účastníkmi zmluvného vzťahu. V pochybnostiach však musí ten, kto sa ich dovoláva, preukázať, že boli k zmluve pripojené alebo že boli druhej strane známe. (rozsudek Vrchního soudu v Praze ze dne 24. 2. 1998, sp. zn. 5 Cmo 318/97, publikováno v soudních rozhledech 10/1998, str. 259). Ak tento výklad platí pre obchodnoprávne vzťahy, ktoré vo všeobecnosti vykazujú vyššiu mieru dispozitívnosti, tým skôr musia platiť aj pre spotrebiteľské vzťahy. Obchodné podmienky v spotrebiteľských zmluvách na rozdiel napríklad od obchodných zmlúv majú slúžiť predovšetkým k tomu, aby nebolo nevyhnutné do každej zmluvy prepisovať dojednania technického a vysvetľujúceho charakteru. Naopak, nesmú slúžiť k tomu, aby do nich v často neprehľadnej, zložito formulovanej a malým písmom písanej forme skryl dodávateľ dojednania, ktoré sú pre spotrebiteľa nevýhodné a o ktorých predpokladá, že pozornosti spotrebiteľa zrejme uniknú (napríklad rozhodcovská doložka alebo dojednanie o zmluvnej pokute). Pokiaľ tak aj napriek tomu dodávateľ urobí, nespráva sa v právnom vzťahu poctivo a takémuto dojednaniu nemožno priznať právnu ochranu. V rámci spotrebiteľských zmlúv dojednania zakladajúce zmluvnú pokutu (podobne ako rozhodcovská doložka) zásadne nemôžu byť súčasťou tzv. všeobecných obchodných podmienok, ale len spotrebiteľskej zmluvy samotnej (listiny, na ktorú spotrebiteľ pripája svoj podpis). Výnimku predstavujú špecifické prípady, kedy sa z povahy veci uplatňuje špecifický režim (zmluva o preprave osôb a pod.)

Pri solidárnych záväzkoch má veriteľ samostatnú pohľadávku voči každému spoludlžníkovi a môže vymáhať splnenie záväzku v celom rozsahu alebo jeho časť voči jednému, alebo niekoľkým alebo proti všetkým spoludlžníkom, a to súčasne alebo postupne. Splnenie záväzku však jedným z dlžníkov spôsobuje voči veriteľovi zánik záväzkov ostatných spoludlžníkov. Rovnaké účinky ako poskytnutie plnenia veriteľovi má i zánik záväzku spôsobom, ktorý splnenie nahradzuje, t. j. započítanie a uloženie do úradnej úschovy.

Ak ide o právny úkon, pre ktorý je stanovená pod sankciou neplatnosti písomná forma, musí určitosť obsahu prejavu vôle vyplývať z textu listiny, na ktorej je tento prejav vôle zaznamenaný a nie je postačujú stav, kedy je zmluvným stranám jasné, čo je predmetom právneho úkonu, ak to nie je inak z právneho úkonu samotného objektívne poznateľné. Uznanie záväzku je jednostranným právnym úkonom, pre ktorý Obchodný zákonník predpisuje obligatórne písomnú formu, pričom ustanovenie § 323 ods. 1 ďalej vymedzuje ako podmienku uznania záväzku, že musí ísť o záväzok určitý, t. j., že musí byť jednoznačne identifikovaný. Ak potom zákon spôsob takejto identifikácie neurčuje, možno ju vykonať akýmkoľvek jednoznačným spôsobom. Určitosť uznávaného záväzku musí pritom vyplývať z písomného prejavu dlžníka a nemožno ju vyvodzovať z toho, že účastníkom muselo byť známe, aký záväzok dlžník uznáva. Určitosť predmetu písomného právneho úkonu nie je obmedzená len na prípady, kedy je tento predmet špecifikovaný v samotnom texte, ktorý obsah úkonu zachycuje, požiadavke určitosti vymedzenia predmetu písomného právneho úkonu vyhovuje aj písomný odkaz na inú listinu, z ktorej je predmet úkonu objektívne (teda každému, a nielen zmluvným stranám) poznateľný, samozrejme za predpokladu, že je v tejto listine označený úplne nezameniteľným spôsobom. V rovine hmotnoprávnej možno identifikovať pohľadávku rozmanitým spôsobom, najmä uvedením právnej skutočnosti, na ktorej je založená, výšky, splatnosti, prípadne aj inými skutočnosťami, vrátane odkazu na eventuálny titul, ktorým bola priznaná, vždy však tak, aby nebola zameniteľná s inou pohľadávkou postupiteľa voči tomu istému povinnému. O náležité určenie pohľadávky by nešlo v prípade, kedy by ani základe výkladových pravidiel prejavu vôle nebolo možné dospieť k spoľahlivému záveru, ktorá pohľadávka mala byť postúpená (uznesenie NS ČR sp. zn. 20 Cdo 1319/2002 zo dňa 31. júla 2003). Tieto závery možno vztiahnuť aj na otázku posúdenia určitosti uznávaného záväzku.

Z princípu zmluvnej autonómie a z analogického použitia ustanovenia § 340 ods. 2 Obchodného zákonníka vyplýva, že pokiaľ medzi účastníkmi pred začatím konania nie je dojednaná dohoda nielen ohľadom doby splatnosti, ale tiež aj platobného miesta alebo spôsobu platby, majú tieto, resp. obdobné informácie veriteľa obsiahnuté v žalobe, ktorou veriteľ súčasné dlžníka požiadal o splnenie záväzku v zmysle § 340 ods. 2 Obch. zák., hmotnoprávny charakter a sú pre dlžníka (žalovaného) určujúce. Preto tiež pokiaľ dlžník svoj záväzok splní podľa veriteľových pokynov obsiahnutých v žalobe, ktorej naviac bolo súdom ako autoritou štátu vyhovené, nemožno následne takto vzniknutú voľnú autonómiu účastníkov konania neproporcionálne narúšať súdnou cestou s odkazom na dispozitívnu právnu úpravu obsiahnutú v obchodnom zákonníku, aj napriek tomu, že podľa hmotného práva stricto sensu k uzavretiu dohody ohľadne platobných podmienok medzi účastníkmi nedošlo.

Odstúpenie od zmluvy je jednostranný, adresovaný právny úkon, ktorý sa stáva účinným tým, že dôjde do dispozičnej sféry adresáta. V zmysle § 48 ods. 1 Obč. zákonníka možno odstúpiť od zmluvy, len ak je to v zákone (v Obč. zákonníku alebo v inom zákone) pre konkrétny prípad stanovené, alebo ak bolo odstúpenie dohodnuté medzi účastníkmi zmluvy. Dohoda o odstúpení pritom nemusí byť viazaná na existenciu nejakého dôvodu. Pre odstúpenie od zmluvy tam, kde zmluva bola uzavretá písomne, platí, že aj odstúpenie musí byť písomné; inak zákon pre odstúpenie od zmluvy nevyžaduje žiadnu zvláštnu formu, preto odstúpiť od zmluvy možno písomne aj ústne. Obč. zákonník v § 48 ale ani v žiadnom inom ustanovení neurčuje povinnosť, aby obsahom právneho úkonu odstúpenia od zmluvy bolo aj uvedenie dôvodu odstúpenia (či už zákonného alebo dohodnutého). Prípadné uvedenie dôvodov odstúpenia v písomnom (prípadne aj ústnom) odstúpení od zmluvy neznamená viazanosť týmito dôvodmi. Neexistencia dôvodov odstúpenia uvedených v odstúpení preto nevylučuje platnosť odstúpenia z iných skutočne existujúcich dôvodov.

Záväzok, ktorého sa uznanie týka, je treba identifikovať takým spôsobom, aby nebol zameniteľný s iným (napríklad uvedením jeho dôvodu, odkazom na listinu, v ktorej je ďalej špecifikovaný, a podobne). Ak nemá dlžník voči veriteľovi v dobe uznania iný záväzok alebo iné záväzky zo zmluvy (zmlúv) o úvere (teda iné záväzky zameniteľné s uznávaným záväzkom), potom platí, že záväzok je v uznaní dostatočne určito identifikovaný aj vtedy, ak vymedzuje len údaj o osobe veriteľa, výške plnenia a označení, že ide o záväzok zo zmluvy o úvere (bez toho, že by bolo treba zmluvu o úvere bližšie špecifikovať napríklad číslom, či dátumom uzavretia).

Ak býva v judikatúre zdôrazňované, že porušenie zásad poctivého obchodného styku pri uplatnení nároku na úrok z omeškania je treba skúmať vo väzbe na konkrétne okolnosti, na zásadu riadneho a včasného plnenia záväzkov, a že rozpor právneho úkonu s dobrými mravmi je treba posudzovať v každom prípade individuálne, s prihliadnutím ku konkrétnym okolnostiam konania účastníkov v príslušnom období a k ich vtedajšiemu postaveniu, je samozrejme takáto úvaha potiaľ správna, pokým samotná výška týchto úrokov nemá skôr než motivačný charakter práve charakter šikanózny. Čiastka, ktorú je povinný platiť subjekt, ktorý sa dostane do omeškania, ktorá zodpovedá ročnému úroku 182%, je už očividne za hranicou, ktorú možno považovať za adekvátnu podstate a zmyslu inštitútu úroku z omeškania.