NÁZOR: Výsmech právnemu štátu

Ako právnik nemám naivné ideály o fungovaní právneho štátu na Slovensku, ale napriek tomu jeden prípad nedokážem rozdýchať.

V jednej skutočnej dedičskej veci dedičský súd (konkrétne OS BA III) rozhodol tak, že osvedčil dedičstvo (byt) jedinému synovi dedičov, keďže dedičia (jeho rodičia) už nežili.

11 rokov (1997-2008) sa viedlo určovacie súdne konanie medzi manželmi AB a štátom, kto je dedičom po poručiteľke X zomretej ešte v roku 1996. Mimochodom, keď som po 10 rokoch bez čo len vytýčenia prvého pojednávania upozornil na prieťahy, súd sa vyjadril tak, že žiadne prieťahy nevidí a hneď v obálke už bolo i predvolanie na pojednávanie. Proste zhoda náhod J.

Počas tejto doby obaja manželia AB (2004, resp. 2005) umreli a na ich miesto do konania vstúpil ich nesvojprávny syn C. Súd rozhodol v roku 2008 tak, že dedičmi po X sú manželia AB titulom spolužijúcich osôb.

Konečne po zistení okruhu dedičov (v roku 2008) dedičský súd mohol dokončiť vyporiadanie dedičstva po X a keďže AB už boli po smrti, súd osvedčil dedičstvo po X osobe C, a to od smrti poručiteľky X (1996). Na čo sa 11 rokov viedlo konanie o určení dedičov, keď si dedičský súd určil „svojho" dediča?

Aby toho nebolo málo, v tom istom rozhodnutí dedičský súd uviedol v odôvodnení správnu postupnosť prechodu dedičstva z osoby X cez dedičov AB na osobu C. Teda sám súd urobil svoje rozhodnutie nezákonným tým, že odôvodnenie dal do rozporu s výrokom.

Správne to podľa zákona a odôvodnenia vyzerá takto:

• 1996 (smrť X) – dedičia AB majú rovnaký podiel ½
• 2004 (smrť dedičky A) – dedič B má podiel ¾ a ich syn C ¼
• 2005 (smrť dediča B) – ich syn C má podiel 1/1.

Dedič B ešte v roku 2005 (krátko pred smrťou) uzavrel darovaciu zmluvu na ten byt, pre prípad, že ho zdedí on. Obdarovaný mal teda nadobudnúť jeho podiel ¾.

V súčasnosti je ustálené rozhodovanie orgánov katastra ako aj súdov v súdnom preskúmavacom konaní v prípadoch smrti účastníka zmluvy po jej podpísaní, ale pred rozhodnutím správy katastra o vklade. ... Aj po smrti účastníka zmluvy trvá viazanosť prejavu vôle, takže právni nástupcovia nebohého sú viazaní jeho prejavom vôle v zmluve. (Rozsudok NS SR, sp. zn. 8 Sžo 41/2008)

Keďže však dedičský súd osvedčil byt synovi C od roku 1996, do katastra sa darca (rozsudkom určený dedič!) ako vlastník vôbec nezapísal a kataster návrh na vklad zamietol: „Prevodca nie je oprávnený ako nevlastník s predmetom prevodu nakladať a scudzovať ho, nakoľko nikto nemôže na iného previesť viac práv ako sám má.".

Len pre úplnosť dodávam, že zmluva bola perfektná, nakoľko katastrom vytýkané nedostatky boli dodatkom odstránené. Teda pochybenie súdu bolo jedinou prekážkou nadobudnutia vlastníctva k bytu.

1/ Obdarovaný podal opravný prostriedok voči rozhodnutiu SK:

Krajský súd potvrdil toto rozhodnutie SK o nepovolení vkladu práva z darovacej zmluvy, lebo podľa § 159 ods. 2 OSP výrok právoplatného rozsudku je záväzný pre účastníkov a pre všetky orgány; ak je ním rozhodnuté o osobnom stave, je záväzný pre každého (v spojení s § 167 ods. 2 OSP - Ak nie je ďalej ustanovené inak, použijú sa na uznesenie primerane ustanovenia o rozsudku).

2/ Obdarovaný podal podnet na podanie protestu prokurátora voči rozhodnutiu SK:

Prokuratúra nemohla inak postupovať ako podnet odložiť, nakoľko je tu potvrdzujúci rozsudok krajského súdu a ten je podľa § 159 ods. 2 OSP záväzný aj pre prokuratúru.

3/ Obdarovaný podal určovaciu žalobu o určenie osoby vlastníka predmetného bytu v čase uzavretia darovacej zmluvy:

Výsledok nie je podstatný, nakoľko podľa § 250s OSP obnova konania, dovolanie a mimoriadne dovolanie nie sú prípustné, t.j. i keby mal obdarovaný súdne rozhodnutie o tom, že v čase uzavretia zmluvy darcovi patril podiel ¾ alebo by dokonca aj došlo ku zrušeniu vadného dedičského uznesenia, vklad práva z darovacej zmluvy by nemohol byť povolený, lebo rozsudok KS je týmto nezmeniteľný.

Ostatné právne prostriedky ani nie je potrebné vymenúvať, nakoľko poškodený (obdarovaný) nie je účastníkom dedičského konania a z toho dôvodu mu vadné rozhodnutie nebolo doručované. Jediný, kto by sa mohol odvolať bol takto zvýhodnený účastník (osoba C), ktorý však nemal ekonomický dôvod napadnúť nezákonnosť rozhodnutia.

Keďže poškodený s tým nezákonným rozhodnutím a protiprávnym stavom ním vyvolaným nevedel urobiť nič, obrátil sa preto na Ministerstvo spravodlivosti o odškodnenie podľa zákona č. 514/2003 Z.z. Veď štát jednoznačne pochybil, tak nech škodu uhradí. Poškodený dokonca dodal výšku škody ohodnotenú znalcom.

Ministerstvo klasicky v luxusnej 6 mesačnej lehote (2 dni pred vypršaním lehoty) sa vyjadrilo len tak, že nárok je nedôvodný a bodka.

A tak jediným „odborným" vyjadrením ministerstva bolo ich vyjadrenie ku žalobe, a to stojí rozhodne za to:

Keďže titul nezákonného rozhodnutia poškodený použiť objektívne nemohol (poškodený nie je účastníkom konania a z toho dôvodu nemohol naplniť podmienku zrušenia rozhodnutia pre nezákonnosť), logicky mu zostal nesprávny úradný postup. Podľa judikatúry (zákon je v tomto neurčitý) však vydanie rozhodnutia nie je nesprávny postup. A práve tohto sa ministerstvo s radosťou chytilo, len aby nemuselo poškodeného odškodniť.

Všeobecná úprava zodpovednosti za škodu (§ 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka) hovorí: Každý zodpovedá za škodu, ktorú spôsobil porušením právnej povinnosti. A práve z tejto klauzuly sa odvíja (resp. má odvíjať) zákon č. 514/2013 Z.z., ktorý upravuje osobitný prípad škody spôsobenej orgánom verejnej moci.

Podľa Ministerstva spravodlivosti predsa len každý za spôsobenú škodu nezodpovedá. A k tomu využíva tento zákon, resp. využíva jeho nedostatok.

V podmienkach právneho štátu je neakceptovateľné, aby nejaký zákon neupravoval pomery, ktoré upravovať musí (inak by nebol prijatý) a tým vyvoláva protiprávny stav, keď nepostihuje nezákonnosť orgánov verejnej moci.

V právnom štáte má ústava povahu základného prameňa práva, ktorý je nadradený všetkým ostatným prameňom práva. Tento znak implikuje aj požiadavku, aby všetky právne predpisy a v nich obsiahnuté alebo z nich odvodené právne normy, verejnoprávne aj súkromnoprávne, boli v súlade s ustanoveniami ústavy. (PL. ÚS 32/95).

A keď už, tak je úplne vylúčené, aby takýto defekt zákona použil orgán štátnej moci a dokonca autor tohto zákona v neprospech poškodeného, a teda vo svoj vlastný prospech – v prospech porušiteľa zákona (Nemo turpitudinem suam allegare potest = Nikto nemôže mať prospech z vlastného protiprávneho konania.).

V právnom štáte právny poriadok nechráni štátnu moc pred občanmi. Právny poriadok v právnom štáte určuje postup orgánov verejnej správy tak, aby neboli porušované práva občanov (Nález Ústavného súdu SR, sp.zn. II. ÚS 62/1999).

Ústavný princíp legality štátnej moci vyjadrený v čl. 2 ods. 2 ústavy obsahuje ústavné pravidlo, v rámci ktorého každý orgán verejnej moci vrátane štátnych orgánov sám (autonómne) určuje nielen to, aký druh právnej úpravy použije pri rozhodovaní, ale aj to, akým spôsobom prikročí k jeho výkladu v súlade s princípom právneho štátu, ktorý je vyjadrený v citovanom článku ústavy. Ústavný príkaz, ktorý je v čl. 2 ods. 2 ústavy, je súčasne aj ustanovením povinnosti vykladať ústavné a zákonné normy tak, aby sa tento ústavný príkaz rešpektoval v celom vymedzenom rozsahu (II. ÚS 143/02).

Štátna moc sa vykonáva na základe ústavne vydaných zákonov, ktoré majú za cieľ ochraňovať slobodu, spravodlivosť a právnu istotu (rozsudok NS SR sp.zn. 1 Sžo 283/2008).

Teda tým, že Ministerstvo spravodlivosti vyťahuje takýto nehorázny argument, tak požehnáva nezákonnej činnosti súdu (chráni ho) a fakticky ho podporuje v takejto ďalšej nezákonnej činnosti.

Teda tým, že Ministerstvo spravodlivosti vyťahuje takýto nehorázny argument, tak používa štátnu moc nie za účelom realizácie princípov právneho štátu, ale naopak, za účelom potlačovania práv občana a odopierania spravodlivosti, t.j. porušuje princíp legality štátnej moci.

A ako bonus ministerstvo ako druhý dôvod neuznania nároku uviedlo, že darovacia zmluva je pre absenciu privolenia podľa § 175r OSP absolútne neplatnou. Samozrejme, že ide o absolútnu neodbornosť, nakoľko ministerskí úradníci nechápu čo znamená tzv. konsenzuálna zmluva a za predaj považujú samotnú zmluvu. Teda pokiaľ ste nevedeli, nehnuteľnosť predáte (vlastníctvo prevediete) už podpísaním zmluvy a vklad má podľa toho len deklaratórny význam.

Pripájam judikát NS SR sp. zn. 3 Sž-o-KS 17/2005, ktorý sa týka nakladania s vecou, ohľadom ktorej má predávajúci vydané predbežné opatrenie zákazu nakladať s ním, čo je postavené na roveň rozhodnutiu, ktorým súd dokonca neprivolí predaj podľa § 175r OSP:

„Odvolací súd v danom prípade považuje za právne významné rozlišovanie platnosti a účinnosti právneho úkonu, ktorej časový okamih v prípade zmlúv týkajúcich sa nehnuteľností nie je totožný.

Predbežné opatrenie súdu uložené podľa § 76 ods1, písm. e/,f/ O.s.p. obsahom ktorého je zákaz nakladať s nehnuteľnosťou v zásade nemá z hľadiska hmotnoprávneho vplyv na platnosť právneho úkonu. Občiansky zákonník, ktorý ako právny predpis stanovuje všeobecné náležitosti právnych úkonov i osobitné náležitosti zmluvy o zriadení vecného bremena a podmienky platnosti právnych úkonov nesankcionuje neplatnosťou (§ 39 ObčZ) zmluvy, ktoré sú uzavreté napriek zákazu vyslovenému v súdnom rozhodnutí.

Súdne rozhodnutie obsahom ktorého je zákaz nakladania s nehnuteľnosťou sa v zásade dotýka iba účinkov právneho úkonu, nie predpokladov jeho vzniku. Nakladanie s nehnuteľnosťou sa prejaví až v čase účinnosti právneho úkonu. Na nadobudnutie práva zodpovedajúceho vecným bremenám je potrebný vklad do katastra nehnuteľností (§ 151o ods. 1 ObčZ). Právne účinky vkladu vznikajú na základe právoplatného rozhodnutia správy katastra o jeho povolení (§ 28 ods. 3 zák. č. 162/1995 Z.z. katastrálny zákon). Z uvedeného je zrejmé, že pred povolením vkladu účinky právneho úkonu nenastanú. Z tohto dôvodu zmluva, ktorej účinky nenastali, nemôže byť v rozpore so súdnym rozhodnutím ukladajúcim zákaz nakladania s nehnuteľnosťou.

Odvolací súd sa stotožnil s právnym názorom súdu prvého stupňa, že súdom uložený zákaz nakladania s nehnuteľnosťou patrí v zmysle § 31 ods. 2 katastrálneho zákona medzi skutkové a právne skutočnosti, ktoré majú vplyv na povolenie vkladu.".