Fyzické osoby, Právnické osoby

Aplikácia § 142 ods. 3 OSP prichádza do úvahy iba pri rozhodnutiach, ktoré zaväzujú na plnenie, a z nich iba pri tých, ktorými sa rozhoduje o výške plnenia. Nestačí, ak sa nimi rozhoduje iba o základe nároku. Súčasne musí byť splnená aj druhá podmienka, ktorou je závislosť vyčíslenia plnenia od úvahy súdu. Úvaha súdu sa môže týkať len skutkových okolností, ktoré sú podstatné pre rozhodnutie o výške priznaného plnenia (nie základu uplatneného nároku). Pre priznanie plnej náhrady trov konania v tomto prípade nie je podstatný rozsah čiastočného úspechu účastníka konania (v nepatrnej alebo prevažnej časti). Úvaha súdu o výške plnenia sa musí opierať o hmotné právo, spravidla o právne normy, v ktorých je rozsah nároku upravený vymedzením právne relevantných kritérií a jeho samotné určenie (vyčíslenie) vyplýva z konkrétnych okolností danej veci. Ako príklad takéhoto určenia výšky plnenia v závislosti od úvahy súdu sa aj v odbornej právnickej literatúre uvádza rozhodovanie súdu o priznaní náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého súd určí výšku náhrady nemajetkovej ujmy s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo

bez zovšeobecneného záveru

Aj keď treba brať do úvahy, že miera prípustnosti kritiky sudcu je menšia ako miera prípustnosti kritiky súdov, prípadne celej justície, nemožno obchádzať fakt, že aj vyjadrenia týkajúce sa osoby sudcu môžu byť súčasťou politickej diskusie, a to predovšetkým s prihliadnutím na subjekt, ktorý inkriminovaný výrok predniesol.

Novinári majú (sociálnu) povinnosť poskytovať informácie a myšlienky týkajúce sa všetkých záležitostí verejného záujmu a verejnosť má právo takéto informácie dostať. Novinárom je dokonca umožnené používať určitú mieru preháňania a provokácie. Hranice akceptovateľnej kritiky sú najširšie u politikov, ku ktorým nepochybne treba zaradiť aj komunálnych politikov, a najužšie u „bežných" občanov. Mestský „parlament" všeobecne, ale aj činnosť štátneho gymnázia, nepochybne tvorí legitímnu tému verejného záujmu, keďže sú integrálnou súčasťou života spoločnosti, pričom riaditeľ gymnázia je vzorom (role model), preto informácia aj o jeho poklesku je v súlade s verejným záujmom (Theakston v. MGN, 2002; Mosley v. News Group Newspapers Ltd., 2008), okrem toho ako regionálny politik je nesporne osobou verejného záujmu. Z tohto dôvodu je legitímne, aby tieto záležitosti boli reflektované aj laickou verejnosťou prostredníctvom dennej tlače. Sociálna diskusia s prvkami kritiky o týchto otázkach si zaslúži zvýšenú ochranu.

Právo na ochranu osobnosti je právo osobnej povahy, ktoré zaniká smrťou fyzickej osoby a neprechádza na dedičov.

Novinári (vydavateľ) nemôžu znášať zodpovednosť za to, že šíria informácie poskytnuté orgánmi štátu (a teda aj vysokými funkcionármi Policajného zboru, pozn.), pretože to je ich úloha a poslanie. Naopak, je na orgánoch štátu, aby zvážili, ktoré informácie a v akom rozsahu možno prostredníctvom novinárov (masmédií) verejnosti sprístupniť v súlade s platnými právnymi predpismi.

Novinári (či vo všeobecnosti médiá) sú sprostredkovateľmi nielen kritiky a kontroly verejnosti voči politikom, ale tiež názorov a reakcií, ktoré politici adresujú verejnosti. Tí majú súčasne omnoho väčšiu možnosť informovať verejnosť o svojich stanoviskách prostredníctvom médií, než to je v prípade iných osôb. Ak preto verejne činná osoba považuje úvahu o svojej možnej protekcii za spôsobilú vzbudiť u časti verejnosti mylný dojem, má nepochybne možnosť sa proti takejto interpretácii vhodnou formou verejne ohradiť a viesť v tomto smere prípadne polemiku s uvedeným hodnotiacim úsudkom. Z ústavného hľadiska je neakceptovateľné, aby všeobecné súdy privilegovali pri rozhodovaní o výške náhrady nemajetkovej ujmy predstaviteľov verejnej moci pred inými („bežnými") občanmi s odôvodnením, že u nich je spôsobená ujma (automaticky) závažnejšia.

V rámci tzv. satisfakčnej žaloby za neoprávnený zásah do dobrej povesti právnickej osoby sa možno domáhať satisfakcie morálnej (najčastejšie vo forme ospravedlnenia) a satisfakcie majetkovej (v peniazoch). Tieto nároky sa navzájom nevylučujú a môžu byť uplatnené súčasne. Výslovným kritériom, ktoré zákon ustanovuje pre poskytnutie zadosťučinenia (nerozlišujúc jeho formu), je primeranosť tejto satisfakcie. Z pojmu primeranosť možno vyvodiť, že súdu je daná možnosť postupovať individuálne, hodnotiť a posudzovať okolnosti konkrétneho zásahu, prípadne stanoviť ďalšie kritériá pre posúdenie každého prípadu. Súd má teda možnosť voľnej úvahy pre rozhodnutie, či za primerané bude považovať len morálne, alebo len finančné zadosťučinenie alebo obe tieto formy. V situácii, keď je zároveň uplatnená aj morálna aj majetková satisfakcia, za kritériá pre priznanie zadosťučinenia v peniazoch môže súd v rámci svojej voľnej úvahy určiť aj negatívne následky tvrdené žalujúcou stranou a v prípade ich nepreukázania odôvodniť neunesením dôkazného bremena nepriznanie finančného zadosťučinenia, popri inak priznanom morálnom zadosťučinení.

Verejnosť má právo vedieť o okolnostiach, ktoré sa týkajú osoby verejne činnej, aj keď sa jedná primárne o prípad jej manžela. Samotný fakt existencie vážnej dopravnej nehody, ktorej účastníkom bol manžel osoby verejne činnej má v sebe potenciál ovplyvniť správanie a konanie takejto osoby vo výkone jej funkcie. Spôsob referovania o takejto udalosti môže byť vedený takým spôsobom, že dôjde k zásahu do osobnostných práv verejne činnej osoby, a to bezdôvodným zdôrazňovaním faktu rodinnej väzby medzi osobou, majúcou účasť na trestne postihnuteľnom konaní a touto osobou, a to takým spôsobom, že sa v skutočnosti z podávanej správy vytráca jej informačná podstata a stáva sa z nej prostriedok dehonestácie verejnej osoby, vedúci až k vyvolaniu pocitu o jej zodpovednosti za konanie blízkej osoby, hoci pre takýto záver nie sú žiadne indície.

Povinnosť zaplatiť náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vzniká až na základe súdneho rozhodnutia, v ktorom je určená doba plnenia, až uplynutím takto určenej lehoty splnenia sa dlžník dostáva do omeškania.

„Obťažovanie súdu" prípadne ďalších orgánov verejnej moci (správnych orgánov), hoci aj množstvom nie vždy logických podaní, nemožno riešiť popretím subjektivity jednotlivca v jej dynamickej podobne. Právna subjektivita totiž musí pokrývať aj právo jednotlivca na rozvoj jeho osobnosti v podobe interakcie s okolím, vrátane interakcie s verejnou mocou. Osoba definovaná právnou subjektivitou má totiť právo na slobodné konanie. Ak sa bráni verejná moc obtiažnej komunikácii s osobou tak, že obmedzí jeho subjektivitu, takže svoju komunikáciu so sťažovateľom ukončí svojim autoritatívnym výrokom, ktorým sťažovateľovi odníme časť jeho právnej osobnosti, nemožno takýto postup považovať za súladný s cieľom, ktorý je nevyhnutný v slobodnej a demokratickej spoločnosti, a už preto ho treba považovať za excesívnu aplikáciu práva, v danom prípade § 10 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Súd môže výrokom rozsudku pozbaviť fyzickú osobu spôsobilosti na právne úkony alebo jej môže túto spôsobilosť obmedziť. Výrok rozsudku o obmedzení spôsobilosti fyzickej osoby len ohľadom samostatného konania pred súdmi a úradmi je v rozpore so zákonom.

Sudca je osobou pôsobiacou vo verejnom živote a požiadavka na uverejnenie jeho čo možno najúplnejšieho profesného životopisu nemôže byť ignorovaná s poukazom na ohrozenie sudcovskej nezávislosti.