Fyzické osoby, Právnické osoby

Ak sa žaloba o ochranu osobnosti týka tvrdenia, ktoré sa týka verejného záujmu a je súčasťou demokratickej diskusie, tak je potrebné v konaní predovšetkým skúmať, či by vyhovenie žalobe nezabránilo slobodnej diskusii o téme. Z hľadiska systematického čl. 26 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústava“) obsahujúceho záruky slobody prejavu je prvým ustanovením oddielu ústavy, ktorý má názov politické práva. Z uvedeného vyplýva, že súdy majú veľmi úzky priestor akceptovať zásah do slobody prejavu v prípade, ak ide o prejav politický, osobitne ak ide o výmenu názorov o politickej otázke medzi politickými aktérmi.

V prípade použitia profilovej fotografie užívateľa sociálnej siete Facebook nemožno bez ďalšieho vyvodzovať konkludentný súhlas s jej ďalším zverejnením ani naplnenie predpokladov zákonnej spravodajskej licencie, ale vždy je treba sa zaoberať hľadiskom primeranosti so zreteľom ku konkrétnym okolnostiam zverejnenia a chrániť nielen slobodu prejavu informačných médií a právo verejnosti na informácie, ale tiež oprávnené záujmy zobrazenej osoby.

Subjektívne hodnotiace úsudky požívajú z hľadiska slobody prejavu intenzívnejšiu ochranu ako výroky, ktoré majú charakter skutkových tvrdení. Pri hodnotiacich úsudkoch sa totiž dôkaz pravdivosti nepripúšťa, zatiaľ čo skutkových tvrdeniach sa naopak, dôkaz pravdivosti pripúšťa.

Pre záver o stotožnení osoby, ktorá je označená v písomnom prejave, s osobou zásahom dotknutou je v niektorých prípadoch postačujúce jej označenie aj len iniciálkami, pokiaľ je takéto označenie doplnené niektorými ďalšími údajmi. Fotografia domu s textom, ktorý vysvetľuje, že ide o dom osoby označenej iniciálkami, významne prispieva k možnosti, že napríklad rodinní príslušníci žalobcu, jeho susedia, ale tiež všetky ďalšie osoby, ktoré z nejakého dôvodu poznajú dom, stotožnia osobu spomenutú v článku.

Obmedzenie akéhokoľvek základného práva alebo slobody, a teda aj slobody prejavu možno považovať za ústavne akceptovateľné len vtedy, ak ide o obmedzenie, ktoré bolo ustanovené zákonom, resp. na základe zákona, zodpovedá niektorému ustanovenému legitímnemu cieľu a je nevyhnutné v demokratickej spoločnosti na dosiahnutie sledovaného cieľa, t. j. ospravedlňuje ho existencia naliehavej spoločenskej potreby a primerane (spravodlivo) vyvážený vzťah medzi použitými prostriedkami a sledovaným cieľom, t. j. musí ísť o obmedzenie, ktoré je v súlade so zásadou proporcionality.

Akokoľvek platí, že pri riešení stretu medzi právom na ochranu osobnosti a slobodou prejavu je vydavateľ zodpovedný aj za uverejnenie prevzatých tvrdení, vždy je treba prihliadnuť aj k tomu, kto je autorom pôvodného tvrdenia, ktoré novinár prevzal. Iná je totiž situácia, keď novinár prevezme názor akejkoľvek tretej osoby a iná, ak cituje názor človeka, ktorý o danej veci musel mať dostatočné a relevantné informácie. Od novinára, ktorý je laikom a nie špecialistom na danú oblasť a ktorý nemal a v konečnom dôsledku ani nemal ambíciu informovať čitateľov o odborných záležitostiach, ak je článok určený pre najširší okruh čitateľov a nie pre odborníkov, nemožno dôvodne očakávať, že ním poskytované informácie a ich celkové vyznenie bude úplne presné či dokonca objektívne. Takéto požiadavky na médiá by boli v konečnom dôsledku značne nereálne.

Ustanovenie § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka už pri demonštratívnom výpočte dôvodov priznania peňažnej satisfakcie uvádza jednak zníženie dôstojnosti alebo vážnosti v spoločnosti. Už pri jazykovej analýze uvedeného spojenia možno dospieť k záveru, že pojem „dôstojnosť“ sa neviaže so spojením „v spoločnosti“, s ktorým sa viaže jedine slovo „vážnosť“. Predpokladom priznania peňažného zadosťučinenia je tak najmä situácia, ak zásah do osobnosti bol takej povahy, intenzity alebo takého trvania, že v jeho dôsledku došlo k zníženiu dôstojnosti fyzickej osoby (človeka). Pritom je irelevantné, či k zníženiu dôstojnosti došlo v spoločnosti alebo inde, podstatné je, že išlo o taký zásah, ktorý (pri objektívnom vnímaní) podstatne znížil dôstojnosť dotknutej osoby. Povedané jednoduchým príkladom – aj dehonestujúce zaobchádzanie lekára s pacientom v úplnom súkromí ambulancie, ktorého svedkom nebol nikto iný, ani sestra, môže znižovať dôstojnosť pacienta. Ustanovenie § 11 Občianskeho zákonníka pritom zaručuje každému človeku právo na ochranu viacerých zložiek osobnosti, ktoré sú v citovanom ustanovení zoradené za sebou bez vytvorenia zreteľného vzťahu hierarchie medzi nimi, potom je logické, že aj práva zaručené v § 13 Občianskeho zákonníka musia byť v rovnakej miere prístupné každému, do čej osobnosti bolo zasiahnuté, a to bez ohľadu na to, do ktorej konkrétnej zložky bolo zasiahnuté. Pritom je rovnako logické, že pri zásahu do niektorých zložiek vymedzených v § 11 už takpovediac z podstaty veci nemôže nastať zníženie vážnosti v spoločnosti, a niekedy nenastane ani zníženie dôstojnosti. Takýmito prípadmi môžu byť okrem iného zásahy do súkromia v podobe protiprávneho usmrtenia blízkej osoby a s tým spojeného narušenia súkromných väzieb medzi nebohým a pozostalým. Diagnostikovanú alebo znaleckým posudkom preukázanú psychickú ujmu treba považovať za poškodenie (duševného) zdravia, ktoré sa odškodňuje ako škoda na zdraví, resp. ako sťaženie spoločenského uplatnenia podľa ustanovení § 444 Občianskeho zákonníka. Ujma na súkromnom a rodinnom živote v podobe straty blízkej osoby je však ujmou odlišnej povahy (pozri bod 41 tohto nálezu). Rozhodovanie o výške náhrady nemajetkovej ujmy zákon ponecháva na voľnú úvahu súdu. „Výšku peňažného zadosťučinenia súd určuje na základe voľnej úvahy, ktorá však nemôže byť svojvôľou. Zákon ustanovuje súdu povinnosť prihliadnuť pri tom na dve hľadiská, a to tak na závažnosť vzniknutej ujmy, ako aj na okolnosti, za ktorých k porušeniu došlo. Určenie výšky peňažnej satisfakcie má byť s ohľadom na okolnosti konkrétneho prípadu v súlade s požiadavkou spravodlivosti.“ (SVOBODA, J. a kol. Občiansky zákonník. Komentár a súvisiace predpisy. V. doplnené, rozšírené a aktualizované vydanie. Bratislava: Eurounion, 2004, s. 46). Preto navrhovateľa v tomto smere zaťažuje len povinnosť v žalobe uviesť výšku náhrady, ktorú požaduje.

Pokiaľ bol neoprávnený zásah do osobnostných práv fyzickej osoby spôsobený niekým, kto bol použitý právnickou osobou na realizáciu činnosti tejto právnickej osoby, považuje sa takýto zásah za zásah spôsobený priamo právnickou osobou (pozn.: pre posúdenie, či išlo o takúto činnosť, je určujúca existencia miestneho, časového a vecného vzťahu k plneniu danej činnosti).

Názor, podľa ktorého rámec špeciálnej úpravy odškodnenia ujmy na zdraví fyzickej osoby zahŕňa v sebe aj ochranu dôstojnosti osoby dotknutej neoprávneným zásahom i práva na súkromný a rodinný život, nemá oporu v platnej právnej úprave odškodnenia ujmy na zdraví. Z ustanovení zákona č. 437/2004 Z. z. vyplýva, že zmyslom náhrady za bolesť a za sťaženie spoločenského uplatnenia je poskytnúť peňažnú náhradu za ujmu spôsobenú zásahom do telesnej integrity fyzickej osoby. Z nich, ani zo zásad na hodnotenie bolesti, zásad na hodnotenie sťaženia spoločenského uplatnenia, ale ani zo sadzieb bodového ohodnotenia nie je možné vyvodiť, že by sa náhrada za bolesť a za sťaženie spoločenského uplatnenia poskytovali za ujmu, ktorá premieta do psychickej sféry fyzickej osoby a do jej postavenia v spoločnosti (podľa odvolacieho súdu „i ochranu dôstojnosti osoby dotknutej neoprávneným zásahom i práva na súkromný a rodinný život“).

Od vydavateľa periodickej tlače nemožno požadovať, aby selektoval informácie získané od štátneho orgánu (z policajného zdroja), na ktoré sa mohol s dôverou spoliehať, pretože sa tým upiera právo verejnosti na úplné informácie o veciach verejného záujmu.

Legitímnu tému verejného záujmu nepochybne tvoria aj informácie o osobách politikov, ktoré sa týkajú spôsobu ich vystupovania na verejnosti a štýlu ich komunikácie, pretože poskytujú verejnosti možnosť odhaliť osobnostný profil politických vodcov, a vytvoriť si tak názor na ich personálne kvality. Odobrať médiám právo „špekulovať“ o „nervovej labilite“ politika, pokiaľ mali na takéto hodnotiace úvahy postačujúce fakty, by bolo v zjavnom rozpore s eminentnou úlohou, ktorú médiá a novinári v právnom štáte plnia. V otvorenej demokratickej spoločnosti majú nárok na ochranu nielen informácie a myšlienky neutrálneho rázu, ale aj tie, ktoré urážajú, šokujú, či znepokojujú. Novinárska sloboda zahŕňa možnosť uchýliť sa aj k určitému stupňu zjednodušenia, preháňania a dokonca provokácie. V tomto smere ústavný súd poukazujúc na úlohu titulku ako pútača používaného v printových médiách (zvlášť ak ide o médium bulvárneho typu), vo svojej judikatúre ustálil akceptovateľnosť titulkov obsahujúcich expresívnejšie, provokujúce či zveličujúce vyjadrovacie prostriedky.

bez zovšeobecneného záveru