ÚVAHA: Sociálno – politické aspekty exekúcie

Mám za to, že možnosť prezentovania vlastného názoru je jedným z najvzácnejších privilégií, preto sa snažím túto jedinečnú príležitosť využiť. Nebude to inak ani v tomto príspevku, ktorý som sa rozhodla zamerať na sociálne a z časti aj politické aspekty exekúcie, s dôrazom na právnu istotu, spravodlivosť, vymožiteľnosť práva na základe právom uloženej povinnosti, a to aj v súvislosti s ochranou práv spotrebiteľa.

Exekúcia je všeobecne považovaná za krajnú možnosť riešenia neschopnosti dlžníka splniť svoju povinnosť zaplatiť dlh. Nezriedka je sprevádzaná silnými emóciami, sťažnosťami, námietkami a medializáciou. V médiách často odznievajú pútavé titulky typu „dôchodkyňa kvôli pôžičke vo výške 500,- € má na krku exekútora, ktorý od nej vymáha trojnásobok". Verejnosť je pobúrená, súdny exekútor je považovaný za bezcitného netvora, prahnúceho za finančným ziskom na úkor bezbranných dlžníkov, ktorých chce protiprávne pripraviť o majetok. Postoj štátu, zjavne ovplyvnený tlakom verejnosti a médií, je spravidla v prospech dlžníka.

Veľký dôraz sa kladie na uchu lahodiaci inštitút „ochranu spotrebiteľa" ako slabšej zmluvnej strany. Vzniklo nemálo organizácií, ktoré sa ochranou spotrebiteľa zaoberajú už niekoľko rokov, teda aspoň to tak prezentujú pri svojom zviditeľňovaní sa, vrátane Komisie Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky na posudzovanie podmienok v spotrebiteľských zmluvách. A výsledok? Skúste ísť do hociktorého obchodu so spotrebným tovarom, kde pôsobia spoločnosti zabezpečujúce predaj na splátky: Ponúkajú rovnaké podmienky, rovnako „malé písmenká" v zmluvách, rovnako Vám nedajú návrh zmluvy, aby ste si ju mohli doma preštudovať a podobne, tak, ako aj pred piatimi rokmi. Keď sa oháňame ochranou spotrebiteľa, kde sú tieto organizácie, kde je Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, Slovenská obchodná inšpekcia, prípadne orgány činné v trestnom konaní? Je naozaj želateľným stavom, že aj keď právny systém Slovenskej republiky zaručuje dostatočnú možnosť príslušným orgánom konať v súlade s princípmi ochrany spotrebiteľa pred začatím núteného výkonu rozhodnutia, toto sa deje takmer výlučne po začatí exekučného konania, kedy do hry vstupujú už ďalšie dotknuté subjekty, ako napríklad spoločnosť spravujúca pohľadávky, právny nástupca veriteľa, právny zástupca veriteľa, či súdny exekútor, a kedy už dochádza k poškodzovaniu práv a oprávnených záujmov aj týchto osôb? Nie je to len klišé? Nie je to potom náhodou tak, že štátu a spoločnosti vyhovuje tento konzumný spôsob života jednotlivcov, ktorí sa neprimerane zadlžujú, často len preto, aby nadobudli veci, ktoré nutne nepotrebujú k svojmu životu? Veď peniaze a tovar musia byť v obehu. Dovolím si tvrdiť, že drvivá väčšina ľudí, ktorí využívajú spotrebné úvery presne vedia, že tovar preplatia často o vysoké čiastky, a že v prípade neplnenia im hrozia vysoké sankcie. Ak požičiame peniaze aj bez zábezpeky a stanovíme si preto vyšší úrok alebo vyššie sankcie pri neplnení, v čom je nerovnováha? Zaoberal sa napr. niektorý sudca alebo vyšší súdny úradník komplexne zmluvou o úvere, teda aj s prihliadnutím na to, na aký tovar bol úver poskytnutý (Hi-Fi vežu, televízor, playstation, bicykel, notebook)? Či otázkou, koľko spotrebiteľov využíva spotrebné úvery opakovane a účelovo, s vedomím, že riadne splácať nebudú?

Väčšina dlžníkov si nútený výkon rozhodnutia spôsobí nezodpovedným prístupom, či už ignorovaním zákonnej povinnosti alebo využívaním ľahko dostupných pôžičiek, za ktoré si nakúpili spotrebný tovar, ktorý často obratom výhodne predali. Nútenému výkonu takmer vždy predchádza mimosúdne vymáhanie pohľadávky, teda množstvo výziev na plnenie, telefonátov, či sms správ. Exekučné konanie nastupuje až ako posledná možnosť. Vysoké úroky, či poplatky sú väčšinou následkom toho, že dlžník neplnil napriek opakovaným výzvam dlhé časové obdobie. Je naozaj správny prístup brániť takémuto výkonu práva? Ako k tomu príde zodpovedný občan, ktorý žije podľa zásady „každému pristane, na čo mu vystane" a ak sa zadlžuje, tak len do výšky, ktorú je schopný splácať? Už podľa rímskeho práva platilo Obligatio est iuris vinculum quo necessitate adstringimur alicuis solvendae rei, secundum nostrae civitatis iura (Záväzok je právne puto, ktorého mocou sme donucovaní plniť niečo podľa práva našej obce).[1] Každý z nás by si mal byť vedomý toho, že v prípade, že si nesplní povinnosti vyplývajúce mu či už priamo zo zákona alebo zo zmlúv, môže prísť o majetok, ktorý nadobudol, a o to zodpovednejšie pristupovať ku svojim záväzkom.

Považujem za potrebné poukázať na to, že vykonateľnosť judikovaného práva, t. j. práva, ktoré súd, prípadne iný príslušný orgán oprávnenému právoplatne priznal, je základnou zásadou právneho štátu, preto za správny smer nepovažujeme preskúmavanie vecnej stránky exekučných titulov v exekučnom konaní, ani pod rúškom ochrany práv spotrebiteľa, ale zabezpečenie plnenia zákonných opatrení na ich ochranu pred nadobudnutím vykonateľnosti exekučného titulu.

„Boni iudicis est lites dirimere, ne lis ex lite oriatur, et interest rei publicae, ut sint fines litium. (Dobrý sudca má odstraňovať spory, aby zo sporu nevznikal ďalší spor, a je v záujme štátu, aby bol koniec sporom.)"[2]

Zámerom tohto príspevku bolo vysloviť svoj názor, a to aj za cenu toho, že sa stretnem s protinázormi, polemickými úvahami, či strohým odmietnutím. Napriek tomu verím, že príspevok môže, už len otvorením diskusie na niektoré sporné otázky, byť prínosom k naplneniu jednej zo základných požiadaviek právneho štátu, a to zaistenia vymožiteľnosti práva, ktorej následkom bude úcta verejnosti k právam a k plneniu z nich vyplývajúcich povinností.

Mgr. Zuzana Borecká
mediátorka

Príspevok autorskej súťaže Právnické eso

Citácie:

[1] KUBÍČEK, Pavol, MAMOJKA, Mojmír, PATAKYOVÁ, Mária. Obchodné právo. Bratislava: UK v Bratislave, Právnická fakulta, Vydavateľské oddelenie, r. 2007. 312 s. ISBN 978-80-7160-225-5

[2] REBRO, Karol. Latinské právnické výrazy a výroky. IURA EDITION, spol. s r.o., r. 1995. 56 s. ISBN 80-88715-20-2.