Piatok, 29. marec 2024 | meniny má Miroslav , zajtra Vieroslava
Predplatné
Piatok, 29. marec 2024 | meniny má Miroslav , zajtra Vieroslava
TlačPoštaZväčšiZmenši

ÚS ČR obmedzil právomoci vyšších súdnych úradníkov

najpravo.sk • 21.6. 2013, 13:27

Ústavný súd Českej republiky v náleze Pl. ÚS 31/2010 zrušil jedno zo zásadných ustanovení zákona o vyšších súdnych úradníkoch a vyšších úradníkoch štátneho zastupiteľstva. Aj napriek tomu, že predpoklady pre výkon funkcie vyššieho súdneho úradníka (v ČR postačuje odborná justičná škola), zákonná úprava ich právomocí a prípustnosť odvolania proti ich rozhodnutiam sú v Českej republike odlišné od slovenskej právnej úpravy, niektoré závery vyplývajúce z tohto nálezu môžu byť podnetné aj pre slovenskú právnu úpravu, keďže základným pravidlom ústavného charakteru v obidvoch republikách je výkon súdnictva sudcom, pričom podiel ostatných osôb na ňom je výnimkou z tohto pravidla.

Podstatou vyššie uvedeného nálezu bol hlavne vnútorný rozpor dvoch ustanovení zákona o vyšších súdnych úradníkoch (zákon č. 121/2008 Sb.), avšak aj protiústavný obsah ustanovenia, ktoré umožňuje vyšším súdnym úradníkom úradníkom vykonávať súdnictvo okrem niekoľkých prípadov, ktoré sú výslovne vyhradené sudcovi, čím vlastne prevracia na ruby ústavné východisko, podľa ktorého podiel iných osôb na výkone súdnictva je výnimkou z výkonu súdnictva sudcami, ku ktorej je treba pristupovať reštriktívne.

Vyšší súdny úradník je len úradníkom

Súd v náleze okrem iného uvádza, že vyšší súdny úradník je skutočne len úradníkom, u ktorého v zásade chýba garancia osobnej nezávislosti, nevyžadujú sa osobné predpoklady ako u sudcu a odborná úroveň postačuje na výrazne nižšej úrovni. Z toho vychádzajú limity činnosti vyššieho súdneho úradníka. Vyšší súdny úradník nesmie vykonávať také úkony, pre ktoré sú nevyhnutné vlastnosti, ktoré nemá (osobná nezávislosť, osobné predpoklady, odborná úroveň). Z tohto hľadiska je neprijateľné, aby vyšší súdny úradník meritórne rozhodoval, bez ohľadu na formu rozhodnutia. Pre ostatné procesné úkony, a predovšetkým pre rozhodnutia procesnej povahy, to platí rovnako. Vyšší súdny úradník má byť pomocníkom sudcu, ktorý je nápomocný pri dosiahnutí primeranej dĺžky súdneho konania tým, že vykonáva jednoduché úkony, či úkony rutinnej povahy. Zložitejšie záležitosti, vyžadujúce právnu erudíciu, či situácie, v ktorých súd nemôže byť z povahy veci reprezentovaný nikým iným než sudcom (meritórne rozhodnutia, rozhodnutia konečné, významnejšie rozhodnutia v príprave pojednávania), účasť vyšších súdnych úradníkov nepripúšťajú. Inak sa zo súdenia stáva v skutočnosti úradovanie.

Úradník by nemal vydávať rozhodnutia v mene súdu smerujúce navonok

V odôvodnení nálezu súd cituje aj článok prof. Winterovej, ktorá tvrdí, že súdny úradník by zásadne nemal vydávať rozhodnutia v mene súdu a smerujúce navonok. Nemal by rozhodovať o vydaní platobného rozkazu či o odmietnutí oneskorene podaného odporu.Mám pochybnosť o tom, či má úradník schvaľovať dohodu o vyporiadaní dedičstva či potvrdzovať nadobudnutie dedičstva podľa dedičských podielov alebo rozhodovať o umorení listín atď. Za neprípustné považujem, aby rozhodoval o odmietnutí oneskorene podaného odvolania, o procesnom nástupníctve, o pripustení zmeny žaloby či o zámere účastníkov. Neviem, čo by v organizácii tímovej práce na súde malo brániť tomu, aby tieto a podobné rozhodnutia boli pripravené asistentom alebo úradníkom, ale prijaté a navonok prezentované (podpísané) sudcom, a ním preto garantované. Považovala by to za správnejšie."

Zo súdnictva nemôže zákon urobiť úradovanie

Súdnictvo je činnosť vykonávaná súdmi a sudcami, ktorých osobná a vecná nezávislosť, odborná úroveň a osobné predpoklady sú kľúčovými funkčnými atribútmi súdnictva právneho štátu. Zákon nemôže toto ústavné pravidlo obracať na ruby tým, že zo súdnictva urobí úradovanie a sudcom zachová len nepatrný okruh úkonov, ktoré vyšší súdni úradníci vykonávať nemôžu, uvádza súd. Zároveň dodáva, že nález nemieni vylúčiť vyšších súdnych úradníkov z podielu na výkone súdnictva. Vyšší súdny úradník môže pre sudcu pripravovať množstvo procesných úkonov súdu, avšak na jeho zodpovednosť. Pod svojim menom však vyšší súdny úradník nemôže vykonávať také úkony, pre ktoré sú nevyhnutné vlastnosti, ktoré nemá (osobná nezávislosť, osobné predpoklady, odborná úroveň).

Súd degradoval vyšších súdnych úradníkov pod úroveň súdnych tajomníkov

Sudca Vladimír Kůrka nesúhlasil s väčšinou svojich kolegov a k nálezu pripojil svoje odlišné stanovisko. Uviedol, že ako adekvátna reakcia na chronickú preťaženosť súdov a predlžujúcu sa dobu súdnych konaní sa od začiatku deväťdesiatych rokov minulého storočia rozvíjala koncepcia vychádzajúca jednak z toho, že súdne konanie nie v každej procesnej situácii nevyhnutne potrebuje sudcu (či už pre úkony faktického postupu či úkony formálne rozhodovacie) a že je naopak efektívne ho „odbremeniť" od úkonov jednoduchých, menovite procesnej povahy, ktoré sú pre konanie zbytočnou záťažou materiálnou aj časovou a od vlastnej rozhodovacej („sudcovskej") činnosti ho neprimerane vzďaľujú. Legislatívnym výrazom týchto tendencií, ktoré mali predobraz v úpravách zahraničných (viď inštitút tzv. Rechtspflegera v Spolkovej republike Nemecko) bol prvý zákon o vyšších súdnych úradníkoch prijatý v roku 1994 a na neho potom nadviazali významné procesy smerujúce k zodpovedajúcemu organizačnému usporiadaniu, ako v rovine vlastných úprav procesných pravidiel konania tak úprav v organizácii súdnictva, a napokon aj systému vzdelávania a výchovy takto novo vytvorených súdnych osôb.

Nález podľa Kůrku svojimi ideovými východiskami na tému odlišnosti sudcu a vyššieho súdneho úradníka však smeruje k tomu, aby tento postupný proces posilňovania efektivity súdnictva vrátil asi o dve desaťročia späť. „Z každého, kto by mal mať okrem sudcu účasť v súdnych procesoch, väčšina pléna mieni urobiť nič viac než jeho „pomocníka", ktorý nesmie mať rozhodovaciu právomoc nielen v meritórnom rozhodovaní, ale ani pre rozhodnutia „procesnej povahy", nakoľko pre ne to platí rovnako. Vyšším súdnym úradníkom povolené úkony nemajú „prekračovať ich pomocnú rolu", a pokiaľ sa môžu podieľať aj na úkonoch iných, ak im to prikáže sudca, potom tieto úkony len pripravujú a sudca ich potom musí urobiť pod svojim vlastným menom. Inak povedané, väčšina pasuje vyšších súdnych úradníkov (ako aj asistentov sudcu) do pozície, ktorej prínos je sudcovi, mierne eufemisticky povedané, mizivý, resp. ich stavia pod úroveň, ktorú už predtým, do roku 1994 mali súdne tajomníčky, napríklad v agende Ro rozhodovali o vydaní platobného rozkazu, čo teraz väčšina pléna vyšším súdnym úradníkom odopiera" uvádza Kůrka.

Tiež poukázal na to, že ak zákon stanovuje len to, ktoré úkony vyšší súdny úradník v konaní vykonávať nemôže, nemožno zákon viniť z toho, že právomoci vyššieho súdneho úradníka rozširuje, resp. že otvára priestor tomu, aby ním bol sudca pri rozhodovaní „nahradený". Naopak, derogácia tohto ustanovenia kuriózne odstraňuje to, čo bolo doposiaľ pre pôsobenie vyššieho súdneho úradníka limitom. Ak sa teda ponúkal taký výklad, ktorý je nespochybniteľne ústavne konformný, mala sa mu dať prednosť pred derogáciou.

Obyčajným zákonom nemožno vyňať z kompetencie súdov rozhodovanie o základných právach a slobodách

Podľa Čl. 94 ods. 2 Ústavy ČR Zákon může stanovit, ve kterých věcech a jakým způsobem se na rozhodování soudů podílejí vedle soudců i další občané.

Sudca Jan Filip, ktorý taktiež zaujal konkurujúce stanovisko k väčšinovému názoru pléna uvádza, že základný problém vidí vo výklade čl. 94 ods. 2 Ústavy ČR. Účelom tohto ustanovenia bolo splnomocnenie zákonodarcu, aby bližšie vymedzil, v ktorých oblastiach súdnej právomoci (trestná, pracovná, rodinné veci) a akým spôsobom bude možná účasť na rozhodovaní súdov zo strany ďalších občanov. Malo sa tak jednať o demokratický prvok v inak odborne chápanom súdnictve v podobe spolurozhodovania „ďalších" občanov v senáte ako „prísediach" alebo v podobe porotných súdov. Ako je známe, v roku 1992 boli niektorí autori ústavného textu pod silným vplyvom anglosaského práva, pričom myšlienka súdnych úradníkov sa v tej dobe len rodila. Niekto „ďalší" môže podľa ústavného poriadku rozhodovať len vtedy, keď spolu s ním rozhoduje sudca.

Ak má byť ústavne konformne zabezpečený rovnako podiel súdnych úradníkov a iných osôb na súdnom rozhodovaní, musí takúto výnimku (stále o ňu pôjde) stanoviť ústavný poriadok. Inak bude hroziť podstate súdenia a súdnej moci nebezpečenstvo, aké predstavujú nielen rozporné ustanovenia, ktoré boli predmetom analýzy nálezu, ale aj množstvo ďalších ustanovení tohto zákona. Podľa Ústavy ČR nemožno obyčajným zákonom vyňať z kompetencie súdov rozhodovanie o základných právach a slobodách. Pokiaľ by sme rozhodovanie vyššieho súdneho úradníka chápali ako výnimku (na ktorú v roku 1992 nikto vôbec nemohol myslieť), znamenalo by to, že týmto spôsobom by mohli postupne súdnu moc samostatne (nie popri sudcoch) vykonávať ďalšie osoby.

Nebezpečenstvo v ústavnom zakotvení výnimky

Sudca Filip uvádza, že možno mať pochopenie pre obozretnosť ústavodarcu, ktorý možno vidí nebezpečenstvo aj v ústavnom zakotvení takejto výnimky. Pre porovnanie uvádza odkaz na článok 142 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (podľa ktorého súdy rozhodujú v senátoch, ak zákon neustanoví, že vo veci rozhoduje jediný sudca. Zákon ustanoví, kedy sa na rozhodovaní senátu zúčastňujú aj prísediaci sudcovia z radov občanov a v ktorých veciach môže rozhodnúť aj zamestnanec súdu poverený sudcom. Proti rozhodnutiu zamestnanca súdu povereného sudcom je prípustný opravný prostriedok, o ktorom rozhoduje vždy sudca.). Nebezpečenstvo tiež vidí v testovaní takejto prípadnej výnimky podľa článku 9 ods. 2 Ústavy ČR (podľa ktorého změna podstatných náležitostí demokratického právního státu je nepřípustná).

Zakotvenie takejto výnimky by mohlo viesť k podkopaniu role sudcu, ako ju právny štát poníma a privodiť stav, kedy by väčšinu rozhodnutí prijímal niekto iný než sudca a kedy by počet takto rozhodujúcich súdnych úradníkov prekračoval aj počet sudcov. Ako je známe, diabol sa často skrýva v detaile. Je pritom jedno, či súdnu moc budeme definovať formálne zákonom alebo materiálne podľa obsahu pojmu súdenie a súdnictvo. Cestou vymedzenia kompetencií a role vyšších súdnych úradníkov v napadnutých ustanoveniach zákona by sme sa však dostali k značne pokrivenému pojmu súdnictva, v porovnaní s tým, ako ho pôvodne chápal náš ústavný poriadok. Tak ako je úlohou zákonodarcu zrozumiteľne pre každého vyjadriť, kto bude o jeho veci a konkrétne ako a v ktorej fáze konania rozhodovať (čo sa nestalo), ako to vyplýva z práva na súdnu ochranu, tak je úlohou Ústavného súdu zamedziť nielen nezrozumiteľnej a rozpornej úprave, ale aj zabezpečiť, aby právo na súdnu ochranu bolo zabezpečované skutočne formou súdnej ochrany, a to bez výnimiek.

Celé znenie nálezu vrátane odlišných stanovísk si prečítajte TU.

Zdroj: ÚS ČR
Ilustračné foto: najprávo.sk

Ohodnoťte článok
Hlasovalo: 1498

Nový príspevok

pokrivený pojem súdnictva

K článku : treba tiež uviesť že VSÚ v Čechách nemusí mať vysokoškolské vzdelanie stačí, aby bol absolventom justičnej školy - trojročné štúdium VSÚ v Kroměříži. Takže odbornosť v SR je zrejme na inej úravni a nakoniec aj výberové konania, ktoré musí VSÚ absolvovať je veľmi priblížené výberovému konaniu na sudcu aspoň prípadové štúdie sú rovnaké ako na výberko na sudcu zverejnené na internete. A tiež treba pripomenúť, že priemerný plat zamestnancov súdov v ČR podľa článku zo dňa 23.9.2011 je 790 eur a zapisovateliek okresných súdov v ČR 550 až 590 eur čo je približne plat VSÚ. Takže porovnávame neporovnateľné ???? V SR nevedia odbornosť a pracovitosť ohodnotiť. Páči sa mi v článku aj táto veta . "Neviem, čo by v organizácii tímovej práce na súde malo brániť tomu, aby tieto a podobné rozhodnutia boli pripravené asistentom alebo úradníkom, ale prijaté a navonok prezentované (podpísané) sudcom, a ním preto garantované." " Vyšší súdny úradník môže pre sudcu pripravovať množstvo procesných úkonov súdu, avšak na jeho zodpovednosť." Zjednodušene to možno chápať že makať bude úradník a sudca bude podpisovať. A Veď takto to u niektorých aj funguje čo si budememe predstierať, tak neviem čo treba meniť. A ak by aj VSÚ nemohol rozhodovať pod svojim menom, tak by rozhodoval pod menom sudcu, však tak je to akože príprava rozhodnutia pre sudcu aj teraz či máte niekto iný názor? Sudca už žiadne iné rozhodnutie nevytvára, stotožní sa s prípravou rozhodnutia vlastným podpisom. No nie?

E | 26.06.2013 15:24
PoUtStŠtPiSoNe
: