ALOJZ BARÁNIK: Rekodifikáciu by som využil na zásadnejšie zmeny

Aktuálne zmeny v súdnictve či situácia v oblasti právneho štátu na Slovensku. Aj to sú témy, o ktorých sme sa rozprávali prostredníctvom e-mailu s tímlídrom strany Sloboda a Solidarita pre súdnictvo a spravodlivosť, advokátom a poslancom Národnej rady SR JUDr. Alojzom Baránikom.

V médiách sme mohli postrehnúť vaše konštatovanie, že situácia v oblasti právneho štátu na Slovensku stagnuje. V čom vidíte najväčší problém?

V prvom rade, prosím, odpustite, že budem hovoriť viac otvorene, ako je v slovenských médiách zvykom. Dôvodom toho je to, že nepomenovávaním pravých problémov a ich zakrývaním sme sa dostali do stavu, keď zdanlivo neexistuje žiadne riešenie pre dosiahnutie právneho štátu a točíme sa stále dokola, pričom jedna reforma stíha druhú bez akéhokoľvek reálneho výsledku. Keď pritom hovorím o výsledkoch, za jediné možné meradlo považujem porovnanie, ak nie s najlepšími (Veľká Británia), tak aspoň s našimi susedmi, teda hlavne s Českou republikou, kde síce ani zďaleka nie je všetko ideálne, ale nikto nepochybuje o tom, že Česká republika je právny štát. To sa o Slovensku, bohužiaľ, nedá povedať.

Ale k vašej otázke. Ak by som mal pomenovať naozaj jeden najväčší problém, tak je ním úplná degenerácia polície a prokuratúry pokiaľ ide o stíhanie trestných činov, ktoré majú dopad na charakter štátu, teda trestnú činnosť verejných činiteľov, vrátane, samozrejme, sudcov, prokurátorov a policajtov. Tu je treba si uvedomiť, že dôsledok zrušenia trestno-právnej imunity verejných činiteľov bol ten, že títo si potrebovali zabezpečiť, v situácii, kedy nemajú imunitu na základe práva, to, že majú trestno-právnu imunitu fakticky. Toto má dôsledky tie, že osoby s kriminálnymi sklonmi, ktoré sú súčasťou právneho systému, ako sudcovia a prokurátori ale aj advokáti, notári apod., si uvedomili, že majú voľné pole – páchajú trestnú činnosť bez zábran s devastačným účinkom na celú spoločnosť, ktorá v dôsledku toho oprávnene pochybuje, či sa dá čokoľvek riešiť cestou práva.

Fungujú teda štátne inštitúcie tak, ako by mali? Kde sú neuralgické body a kde je potreba zmien?

Inštitúcie nefungujú vôbec, ak ich fungovanie pomeriavame s požiadavkami právneho štátu v akejkoľvek úrovni náročnosti, ktorá je primeraná skutočnosti, že Slovensko je členom EÚ. Všetko je to pritom o ľuďoch, ktorí tieto inštitúcie vedú alebo ovplyvňujú. Nedávno uviedla v NR SR pani ministerka Žitňanská, že my teraz nemôžeme urobiť to, čo sa odohralo pri zjednotení Nemecka, keď bola prepustená veľká časť sudcov NDR, pretože to sa dalo urobiť len vtedy, nie teraz. A ja hovorím, iste, ale nerobíme, a dlho sme nerobili, ani 10% toho, čo sme urobiť mohli. A to, prosím, za všetkých doterajších vlád. Pripomínam, že personálne rozhodnutia aj tzv. pravicových vlád v tejto oblasti boli nedobré a občas aj katastrofálne.

Spoločnosti hrozí rozpad, pretože nikto neverí v existenciu žiadneho pevného bodu, na ktorý by sa v oblasti ochrany svojich práv mohol spoľahnúť. Preto, napriek všetkým ťažkostiam, ktoré sú s tým spojené, zmeny sú potrebné predovšetkým v ľuďoch, ktorí ovplyvňujú výkon štátnej moci. Je to pritom, domnievam sa, oveľa ľahšie, ako sa nám to snažia nahovoriť tí, ktorí robia reformy len v tom rozsahu, ktorý sa nedotkne podstaty doterajšieho systému.

Bolo by cestou štátne zastupiteľstvo podľa vzoru od našich západných susedov?

Určite, že bolo. Postavenie prokuratúry na roveň vlády a prezidenta je to, čo nás dostalo tam, kde sme. Vieme, kto bol ideovým autorom tohto antidemokratického usporiadania vecí a aký to malo plniť účel -Vladimír Mečiar. Čo ale bolo založené len na ochranu privilegovanej vrstvy za tých 25 rokov morfovalo do obludy, ktorá žije vlastným životom, je prešpikovaná ľuďmi, ktorí pracujú na objednávku nielen prominentov, ale aj bežných kriminálnikov alebo jednoducho ľudí, ktorí svoj právny problém riešia, často za pomoci „šikovných“ advokátov, korumpovaním policajtov a prokurátorov. Vedenie prokuratúry o tomto vie – to je mne jasné z mojej komunikácie s ním v rôznych prípadoch, a tak je možné urobiť len jeden záver – jedná sa o systém, ktorý má takpovediac posvätenie z najvyšších miest. Posledné kauzy o prepojení na politikov a rôznych "podnikateľov" sú toho dôkazom. Ale problém sa týka nespočetného množstva prípadov, ktoré sú pre médiá väčšinou anonymné, ale o to viac zasievajú beznádej medzi ľuďmi.

Na označení tohto orgánu, samozrejme, až tak nezáleží, i keď symbolika je dôležitá. Jednoducho, potrebujeme orgán, ktorý bude garantom toho, že sa trestné činy budú stíhať a bude za to niesť osobnú zodpovednosť. A to sa dá dosiahnuť len tak, že ak voliči si vo voľbách zvolia politickú silu, ktorá bude mať možnosť zmeniť vedenie prokuratúry, reálne, nie ako teraz, a dohliadať reálne na výkon právomocí prokuratúry. Takto, ako je to teraz, sa totiž politici vyhovárajú na to, že s vedením prokuratúry nemôžu nič robiť, pretože táto je v Ústave postavená na ich roveň. To sa musí zmeniť. Oddelenie ministerstva spravodlivosti a prokuratúry do miery, aká je u nás, je nonsens, ak má byť účelom riadny výkon tejto funkcie. Naopak, ako vidíme, je to veľmi funkčné, ak hlavným cieľom je zametanie pod koberec. Jednoducho, za výkon tejto funkcie musí existovať politická zodpovednosť. Ak nie priamo generálneho prokurátora, tak potom ministra spravodlivosti a vlády ako celku. Tak to je v krajinách, kde to funguje, vrátane Českej republiky. Mimochodom, i tamojší vývoj je potvrdením mojej tézy, že o všetkom rozhoduje kvalita, a hlavne osobná morálka, ľudí. To preto, že veci sa tam začali naozaj hýbať až keď si bývalý minister spravodlivosti ČR J. Pospíšil presadil, napriek odporu starej gardy v ODS, že na vrchole štátneho zastupiteľstva (Najvyšší štátny zástupca) bude naozaj kvalitný a morálny človek – Pavel Zeman.  

Ak by ste boli súčasťou vlády, aká by bola vaša prioritná legislatívna aktivita?

Ideálne, a viac-menej aj v tomto poradí: 1. Zrušenie ústavného postavenia prokuratúry, 2. zmeny potrebné na sfunkčnenie disciplinárnych konaní sudcov a prokurátorov, 3. zavedenie súkromnej trestnej žaloby (tak, ako to u nás vždy bolo, dokiaľ to nezrušili komunisti), 4. povinný odchod všetkých sudcov, vrátane ústavných, pri dosiahnutí dôchodkového veku (ako je to napr. v Rakúsku). V ďalšom odkazujem na volebný program SaS.

Množstvo odborníkov z praxe kritizuje neustále zmeny v legislatíve. Hovorí sa o tom, že sme stálymi pokusnými králikmi.

Toto je presne to, o čom hovorím. Robia sa legislatívne zmeny tak, aby sa dala nejaká nádej, že sa niečo významne zlepší. To sa však nestane dokiaľ bude súdnictvo a prokuratúra vykonávané, a hlavne vedené, morálne nespôsobilými osobami. Tu je vhodné uviesť, že všetky nedostatky našich právnych predpisov by mohli z veľkej časti byť poľahky prekonané spravodlivým výkonom súdnej a prokurátorskej činnosti. Bohužiaľ pre každého slušného človeka, presný opak je pravdou. Právne predpisy sú sudcami až príliš často vykladané v neprospech spravodlivého usporiadania vecí, čo tí, ktorí nechápu (nechcú chápať) podstatu sudcovskej činnosti, chcú liečiť zase ďalšími úpravami právnych predpisov. To je nielen nezmysel, ale aj abdikácia na základnú myšlienku toho, čím má byť sudca (ale aj prokurátor): Je to predovšetkým slušný, teda osobnostne vyvážený a vyzretý, vzdelaný a spravodlivý človek, ktorý niečo vie o tom, ako bežní ľudia žijú. A teší ho, že túto spravodlivosť môže uvádzať do života.

Teda tu nejde o to, že sa to legislatívcom „nedarí“ alebo že na nás robia svoje pokusy. Oni viac-menej vedia, že takto to fungovať nikdy nebude, ale situácia je zlá, a tak je každú zmenu k lepšiemu, aj keď malá, stále možné prezentovať ako dôležitú.

Množstvo legislatívnych zmien neprebieha v súčinnosti s praxou a pripomienky nie sú zohľadňované.

Ak by som pristúpil na premisu tejto otázky, čo by bolo v rozpore s tým, čo už som uviedol, povedal by som, že miera poznania medzi činiteľmi, ktorí majú možnosť vplývať na znenie zákonov, je veľmi rôznorodá a vo všeobecnosti oveľa nižšia, ako je to v mnohých iných krajinách. Súvisí to aj so zarážajúco nízkou úrovňou našich právnických fakúlt, od ktorých, až na možno jednu výnimku, nie je možné očakávať, že budú rutinne produkovať vysoko vzdelaných a morálnych právnikov. Naopak, už na nich sa zakladá povrchný, falošný a ideovo bezobsažný výklad toho, čo je to právo a spravodlivosť. Stačí sa pozrieť na to, čo za ľudí sa vyskytuje medzi učiteľmi na našich právnických školách – občas sa divím, že sa na ne hlási toľko ľudí. A pokiaľ ide čisto o  odbornosť – ak naše školy porovnáme s napr. českými, vychádza to dosť zúfalo. V tej súvislosti upozorňujem na rozhovor v októbrovom Bulletine SAK s prof. Holländerom – máme čo robiť.

Sudcovia sú vyberaní podľa nových kritérií a musia byť preverení Národným bezpečnostným úradom. Je to cesta?

Jediné, čo bolo doteraz jasne pozitívne, sú previerky a verejné kontroly výberových konaní nových sudcov. Teda odpoveď na vašu otázku je, áno, je to cesta. Niektorí z týchto nových sudcov, a poznám ich zopár, sú úplne úžasní. Nielen právnici, ale aj ľudia. Pred takýmito sudcami sa musí skloniť každý, pretože ich talent a morálka v spojení s ich postavením nám dá to, v čo dúfame – sudcovský stav, ktorý má uznanie a autoritu medzi ľuďmi. Ak by boli na Najvyššom súde, videli by sme relatívne rýchlo, ako by sa mentalita našej spoločnosti vedela zmeniť k lepšiemu. To ale tak rýchlo nebude, a teda výsledky sa reálne dostavia možno až za dvadsať rokov, ak s tým niečo neurobíme skôr.

 K previerkam je ešte vhodné tiež uviesť, že je zaujímavé, kto boli tí adepti, ktorí previerkou neprešli. Ak by sme sa na ich prepojenia na dnešnú právnickú mafiu pozreli, bolo by nám všetkým asi jasnejšie, že previerky fungujú, nech sú výhrady voči nim akékoľvek. Bodaj by boli aj na súčasných sudcov. To by sme len videli!

Ústavný súd, tým, že pozastavil ustanovenie zákona, podľa ktorého sa mali v zmysle novely ústavy vykonávať previerky existujúcich sudcov, teda hlavne sudcov na vyšších a najvyšších, a tým i rozhodujúcich, postoch, nám dal jasne najavo, kde v otázke očistenia súdnictva od kriminálnych elementov stojí. S tým musíme niečo robiť, pretože postavenie a hlavne obsadenie Ústavného súdu je pre dosiahnutie právneho štátu kľúčové.

Má Slovensko dostatok sudcov?

Čo do počtu má, minimálne pokiaľ ide o súčasný nápad vecí na súdy. Pokiaľ ide o reštančné veci, tie treba riešiť inak, nie ich ponechávať sudcom, ktorí ich jednoducho kvôli intelektuálnej slabosti alebo korupcii nikdy nevyriešia. Princíp zákonného sudcu sa u nás fetišizuje (ale, ak sa to niekomu hodí, aj zároveň porušuje), pretože tento nestojí nad právom každého mať svoju vec rozhodnutú riadne a včas.

Údajný nedostatok sudcov je však hlavne priamym dôsledkom skutočnosti, že sudcovia rozhodujú nielen pomaly, teda že nemajú potrebné schopnosti na rýchle naštudovanie a pochopenie spisu, ale aj korupčne. Je treba si uvedomiť, ako korupcia na súdoch pracuje. Základom je rozhodnutie, ktoré je nesprávne, ale je ako-tak zdôvodnené, pričom také zdôvodnenie zjavne nesprávneho, napr. korupčného, rozhodnutia je rádovo náročnejšie ako zdôvodnenie spravodlivého rozhodnutia. Tento problém je najvypuklejší na krajských súdoch, kde vzhľadom na spôsob, akým sa na ne sudcovia dostávali za Harabina, a do istej miery dostávajú i dnes, existuje obrovský korupčný val, ktorý až príliš často ruší dobré rozhodnutia okresných súdov a je rozhodujúcim faktorom v prieťahoch. Nie je pritom isté, či nová úprava CSP, ktorá prikazuje krajským súdom meritórne rozhodovať vrátenú vec, pomery zlepší. Obávam sa extrémnych situácií na Najvyššom súde, ale uvidíme.

Ako teda hodnotíte súčasnú situáciu v súdnictve? Smerujeme správnym smerom?

Ako som uviedol, smeruje, ale je to dlhá cesta a nejdeme tou najkratšou, ale tou najpohodlnejšou. Obávam sa, či a kedy dôjdeme k cieľu. Situáciu v súdnictve považujem za katastrofálnu, a tak zmeny, ktoré sme zaznamenali v poslednom období, sú do veľkej miery len nevyhnutnosťou, pričom nie je jasné či sa pri stále sa zhoršujúcej situácii v oblasti vymožiteľnosti práva vlastne niečo zlepšuje alebo nie.

Ako som hovoril, jediným svetlým bodom sú viacerí schopní mladí sudcovia, o ktorých vďaka previerkam vieme, že nie sú korupčníci. Problém ale je, že pod vplyvom Harabina, ale nielen jeho, boli krajské súdy a Najvyšší súd obsadzované amorálnymi ľuďmi, často bývalými komunistickými prokurátormi, ktorí budú aktívne odporovať proti zmenám, ktoré by zmenili doterajší systém. Súdnictvo nemá žiadne samo-očisťujúce systémy, zákony upravujúce postavenie sudcov a činnosť súdov sa trvale porušujú alebo nedodržiavajú a disciplinárne konania proti sudcom prakticky neexistujú, najmä ak vezmeme v úvahu rozsah protizákonného chovania sudcov. Tento problém môže riešiť len politická reprezentácia, a to hovorím s vedomím rizika, ktoré z toho pre mňa ako politika plynie. Sudcovská moc ako taká, sklamala na celej čiare. Dostala celkom, za daných okolností, extrémnu a nedomyslenú možnosť sa sebakontrolovať a zlyhala pri tom úplne. Za tejto situácie na kozmetické zmeny prijímatelia služieb, ktoré majú súdy poskytovať, nie sú zvedaví. Musia nastúpiť politici, aby napravili to, čo ich predchodcovia nerozumne pokazili. A za daných okolností je, bohužiaľ, jedno, čo k tomu hovoria sudcovia, pretože tí stratili dôveru tých, ktorým sú povinní slúžiť – bežným slušným ľuďom.

Súčasná ministerka spravodlivosti Lucia Žitňanská presadila viacero legislatívnych zmien. Novela Exekučného poriadku, zmeny v osobnom bankrote a i.

Ako som už uviedol inde aj v Národnej rade, tieto zmeny vítame. Stále ale zostáva pravdou to, že keby u nás fungovala trestná represia, ale aj napr. bankový dohľad, počty dlžníkov by boli dramaticky nižšie, pretože pri nebankovkách sa jednalo, a často aj jedná, o trestnú činnosť. Že sa prokuratúra o to nezaujímala, treba posudzovať vo svetle toho, čo už som uviedol o tom, ako u nás v úvodzovkách funguje prokuratúra a polícia.

Ďalšou otázkou je to, že ako tí, ktorí doteraz parazitovali na takpovediac obchode s chudobou, zmenia svoj systém, využívajúc pritom absenciu trestného stíhania v tejto oblasti.

Aký je zmysel zľahčenia prístupu k oddlženiu? Má vôbec zmysel?

Ako sa hovorí, diabol je v detailoch a ja dodávam to, že aj na fungovanie tejto úpravy bude platiť, že či sa bude vykonávať riadne, slušne, alebo sa bude zneužívať tak, ako sa často zneužívala doterajšia úprava. Opäť sa vraciame k tomu, že to nie je až tak o právnych predpisoch, ale o tom, či sa predpisy dodržiavajú. Ak sa budú aj tie nové predpisy porušovať, zistíme, že nefungujú, príde ďalšia novela a tak ďalej dokola.

Už viac ako pol roka máme účinné nové civilné procesné kódexy. Veľa hlasov z odbornej verejnosti v nich však nevidí cestu k zefektívneniu súdneho konania.

Súhlasím s tým, že tieto sami osebe nepomôžu. Len výrazne lepší výkon súdnictva na vysokých súdoch ho zlepší. Poviem vám príklad. Zdôraznenie kontradiktórnosti konania tým, že svedkov vyslýchajú len strany sporu, je správna vec. Je to ale málo platné, keď sudca síce túto zásadu odrapká pred začatím výsluchu a hneď nato začne sám klásť otázky celkom v rozpore s tým, ako prebiehalo dovtedajšie dokazovanie a aké je k tomu stanovisko strán. A sme doma – právne predpisy sú nanič, ak sudcovia necítia povinnosť ich dodržiavať.

Bola rekodifikácia vôbec potrebná? Čo je vlastne potrebné zmeniť.

Ak by bolo na mne, rekodifikáciu by som využil na zásadnejšie zmeny v tom, ako súdy fungujú. Jednoducho, je nevyhnutné zabezpečiť to, že pojednávanie je konečným štádiom sporu, kde sa preberajú všetky dôkazy len pokiaľ ich nebolo možné predložiť dovtedy. A to vrátane písomných a ústnych výpovedí, overených súdnym úradníkom. Ak by sme takto postupovali, odrazu by sme zistili, že súdy sú omnoho lepšie zorganizované, pretože systém by ich nútil k stanovenému postupu. Toto všetko ale je závislé na tom, že osoby v súdnom prostredí, vrátane napr. úradníkov a znalcov, nesú reálnu a veľmi konkrétnu zodpovednosť za výkon svojho povolania.

Na ministerstve spravodlivosti pôsobí aj komisia na rekodifikáciu súkromného práva. Je tu v skutočnosti spoločenská potreba takejto zmeny?

Porovnávam toto s tým, aký bol vývoj prijímania nového Občianskeho zákonníka a súvisiacich predpisov v Českej republike. Proces bol veľmi dlhý a mal obrovskú celospoločenskú odozvu. Aj teraz, tri roky od účinnosti týchto zákonov, je výklad nových právnych pojmov a vzťahov predmetom informatívnych článkov v dennej tlači. Inými slovami, právo sa stalo predmetom každodennej diskusie a poznania veľkej časti ľudí, vrátane, treba povedať, aj právnikov. V tom vidím obrovské pozitívum nového občianskeho zákonníka v Čechách. U nás, bohužiaľ, aj vďaka neexistencii záujmu na jednotnom (a teda spravodlivom) rozhodovaní súdov, sa právo vydáva za akúsi tajomnú oblasť, ktorej laik v lepšom prípade nemôže rozumieť a v horšom prípade rozumieť nechce, lebo by sa zaoberal špinavosťami, ktoré okolo výkonu práva u nás sú časté. Ak by teda dôsledkom rekodifikácie hmotného práva bolo zvýšenie právneho povedomia, som k tomu naklonený. Ale zase sa vraciame k tomu, že potrebujeme riadnych sudcov na vysokých súdoch ako predpoklad úspešnosti takej rekodifikácie, inak si koledujeme o ďalšiu katastrofu.

Foto: Strana SAS