Je absolventom Právnickej fakulty Univerzity Komenského a Trnavskej Univerzity, dnes pôsobí ako docent na Hokkaidskej univerzite v Japonsku v oblasti práva duševného vlastníctva. S docentom Branislavom Hazuchom sa rozprával Mgr. Martin Husovec z EISi.
Ako sa dostane absolvent práva zo Slovenska k akademickému postu na prestížnej japonskej univerzite?
To je dlhý príbeh. Prvýkrát som prišiel do Japonska pred viac ako desiatimi rokmi. Vtedy som získal štipendium japonskej vlády pôvodne na dvojročný postgraduálny výskumný pobyt. No z dvojročného pobytu sa postupom času stal viac ako desaťročný. Vyštudoval som doktorandské štúdium na Právnickej fakulte Kjúšskej univerzity, kde som potom tiež určitý čas pôsobil ako odborný asistent. Asi tak pred piatimi rokmi som náhodou stretol na jednej konferencii vo Fínsku jedného z popredných odborníkov na právo duševného vlastníctva v Japonsku, profesora Yoshiyukiho Tamuru z Hokkaidskej univerzity. Keďže sme sa už predtým trošku poznali a boli sme tam sami dvaja zástupcovia z Japonska, tak sme mali veľa času na preberanie rôznych záležitostí týkajúcich sa akademického života a výskumu v Japonsku. No a raz počas týchto rozhovorov mi profesor Tamura ponúkol, či by som nemal záujem sa znovu vrátiť do Japonska, ale tentoraz na sever Japonska, na Hokkaidskú univerzitu. V tom čase získal päťročný grant na vybudovanie výskumného centra, ktoré by sa zaoberalo, okrem iného, aj výskumom rôznych aspektov práva duševného vlastníctva. Keďže sa mu páčil môj výskum, dal mi veľmi zaujímavú ponuku, ktorú bolo ťažké odmietnuť.
Akú rolu hralo na tejto ceste právo duševného vlastníctva?
Neviem, či duševné právo hralo primárne nejakú rolu pred desiatimi rokmi. K právu duševného vlastníctva som sa dostal celkom náhodou. Pred viac ako desiatimi rokmi som viac inklinoval k ochrane ľudských práv a základných slobôd. Avšak nejakou náhodou som sa po príchode do Japonska dostal k právu duševného vlastníctva, pretože môj vtedajší školiteľ na Kjúšskej univerzite sa špecializoval na túto oblasť. No a postupom času som sa viac a viac začal zaoberať touto oblasťou, hoci som sa vždy snažil pozerať na právo duševného vlastníctva zo širšieho pohľadu ako na integrálnu súčasť celého právneho poriadku. To vždy prinieslo potrebu štúdia teórie vlastníckeho práva, zodpovednosti za škodu a podobne.
Avšak v prípade môjho návratu do Japonska pred viac ako štyrmi rokmi a zmeny akademickej inštitúcie, právo duševného vlastníctva zohralo podstatnú rolu, ako som už predtým uviedol. Profesor Tamura je popredný odborník na právo duševného vlastníctva v Japonsku. Stretli sme sa na medzinárodnej konferencii o informačnom práve, kde väčšina účastníkov boli špecialisti na právo duševného vlastníctva. No a v neposlednom rade, môj výskum v oblasti práva duševného vlastníctva bol dôvodom, prečo ma profesor Tamura pozval na Hokkaidskú univerzitu.
Je zaujímavé, že vo svojich prácach sa zaoberáte pomerne intenzívne novou témou ochrany kultúrnej diverzity. Čitateľom možno viac známej zo snáh WIPO o ukotvenie medzinárodného rámca ochrany tzv. tradičných znalostí a tradičných kultúrnych prejavov ako nového druhu subjektívneho práva. Prečo práve táto téma?
K tejto téme som sa viac menej dostal celkom náhodou. Ešte počas môjho pôsobenia na Kjúšskej univerzite som bol v kontakte s kolegom profesorom Toshiyukim Konom, ktorý sa špecializuje na medzinárodnú ochranu kultúrneho dedičstva a na dopad liberalizácie medzinárodného obchodu na kultúrnu produkciu, či už ide o hudbu, filmy alebo iné oblasti kultúry. Profesor Kono úzko spolupracuje s Ministerstvom zahraničných vecí Japonska v tejto oblasti a pravidelne reprezentuje Japonsko na rokovaniach v rámci UNESCO. Tiež sa podieľal na rokovaniach týkajúcich sa dvoch významných UNESCO dohovorov v tejto oblasti, a to Dohovoru na ochranu nehmotného kultúrneho dedičstva z roku 2003 a Dohovoru o ochrane a podpore rozmanitosti kultúrnych prejavov z roku 2005. V tom čase tiež WIPO intenzívne pracovalo na vytvorení právneho rámca na ochranu tradičných znalostí a tradičných kultúrnych prejavov. No a ako to väčšinou býva, keď dve rozdielne inštitúcie pracujú na obdobných veciach, väčšinou chýba nevyhnutný stupeň vzájomnej komunikácie a koordinácie medzi nimi. Preto sa profesor Kono snažil odstrániť tento bipolarizmus aspoň na akademickej úrovni tým, že dal dokopy tím špecialistov venujúcich sa ochrane nehmotného kultúrneho dedičstva and kultúrnej diverzite z rôznych vedných disciplín ako antropológia, muzikológia, právo, ekonómia a podobne. Keďže som sa venoval právu duševného vlastníctva v tom čase na Kjúšskej univerzite, tak ma oslovil, či by som nemal záujem. A nejako ma táto oblasť chytila za srdce a venujem sa jej dodnes.
Ako vlastne fungujú tieto komunitne spravované práva v Japonsku?
Uznanie a uplatňovanie práv k tradičným znalostiam a tradičným kultúrnym prejavom vo väčšine krajín prináša množstvo rozporov a konfliktov, no a Japonsko nie je v tomto ohľade žiadnou výnimkou. Preto v porovnaní s inými krajinami, ako je Austrália, Nový Zéland alebo Kanada, Japonsko je veľmi konzervatívne v tejto oblasti. Japonský právny systém pozná len obdobu ochrany zemepisných označení. V rámci práva ochranných známok, územné spoločenstvá môžu požiadať o registráciu tzv. územných kolektívnych ochranných známok. Vo väčšine prípadov boli zaregistrované takéto ochranné známky na tradičné poľnohospodárske výrobky typické pre určité regióny Japonska, ako sú rôzne typy sójových omáčok, japonskej reďkovky (daikon), wasabi, hovädzieho mäsa, rýb, alkoholických nápojov (sake alebo šóčú), tradičných koláčov a podobne. Avšak územné kolektívne ochranné známky sú tiež registrované na rôzne iné tradičné japonské výrobky alebo služby, ako sú napríklad Hakkatské bábiky, keramika, látky, vzory kimona, kúpeľné služby v termálnych prameňoch (onsen) a podobne. Tieto ochranné známky sú registrované a spravované príslušnými spoločenstvami, ktoré majú svojich členov, stanovy a vydávajú pravidlá pre zachovanie určitého štandardu výroby a kvality daných výrobkov alebo služieb.
Okrem ochrany územných kolektívnych ochranných známok treba tiež spomenúť, že Japonsko tiež zápasí s problémami ochrany tradícií a tradičných kultúrnych prejavov rôznych národnostných a etnických menšín, ako sú napríklad Ainuovia na ostrove Hokkaidó. Pre mnohých z nich príjem z predaja rôznych tradičných umeleckých predmetov predstavuje dôležitý zdroj obživy. Preto mnohí z nich nie sú moc radi, keď sa na trhu objavujú lacné kópie nápadne sa podobajúce na tradičné výrobky Ainuov a sú pritom vyrobené v Číne. To je, ako keby Vietnamci v Bratislave na Miletičke predávali valašky a fujary vyrobené v Číne. Tiež by boli v mnohých novinách na titulnej strane niekoľkopalcové nadpisy s touto témou. Avšak v súčasnosti japonské právo neposkytuje inú ochranu takejto tradičnej tvorby, ako je obdoba právnej ochrany poskytovanej autorským právom a ochranou proti nekalej súťaži na Slovensku.
Čo si myslíte, že by sa Slovensko mohlo v tejto súvislosti od Japonska „priučiť"?
V tejto oblasti mám dve veľké pochybnosti, či by sa Slovensko mohlo „priučiť" niečo priamo z japonského práva. Po prvé, Japonsko nie je priekopníkom v tejto oblasti. Japonci sa skôr snažia priučiť od iných krajín. Pokiaľ sa dá niečo použiť, tak to potom upravia pre dané lokálne potreby Japonska. To je tiež prípad územných kolektívnych ochranných známok. Pokiaľ ide o priekopnícke štáty, tak to sú potom Austrália, Nový Zéland alebo Kanada. Ale tu treba vziať do úvahy, že tieto krajiny sú dosť špecifické a ťažko ich porovnávať so situáciou na Slovensku. Vo všetkých troch krajinách majoritné obyvateľstvo je zložené z prisťahovalcov hlavne z Európy a pôvodné obyvateľstvo predstavuje len etnickú minoritu. Navyše pôvodné obyvateľstvo bolo historicky vystavené rôznym formám diskriminácie a asimilácie. To je tiež jeden z dôvodov, prečo sa vlády v týchto krajinách snažia vytvoriť určitú právnu ochranu pre tradičné znalosti a tradičné kultúrne prejavy pôvodného obyvateľstva ako formu zmierenia s pôvodným obyvateľstvom a jeho uznania. Avšak treba podotknúť, že si osobne nemyslím, že právo je najlepší prostriedok na riešenie rôznych historických alebo kultúrnych konfliktov a rozporov medzi majoritnými a minirotnými národnostnými a etnickými skupinami. V takýchto prípadoch by vždy malo ísť primárne o uznanie rozdielnosti tradícií, zvykov a pravidiel, ktoré by sa mali vzájomne rešpektovať v rámci daných spoločností bez ohľadu na právnu úpravu. A v skutočnosti vo väčšine snáh o ochranu tradičných znalostí a tradičných kultúrnych prejavov ide hlavne o uznanie tradičných pravidiel nakladania s danými znalosťami a kultúrnymi prejavmi ako také.
Ako je to s vedou práva duševného vlastníctva, resp. aj IT právom v Japonsku. Sú v aj tomto smere Japonci „Nemcami Ázie"?
Neviem, či by som použil výraz „Nemci Ázie". Japonské občianske právo, vrátane práva duševného vlastníctva, je veľmi ovplyvnené nemeckým právom a právnou teóriou. Ale to je historicky tiež prípad ďalších krajín v regióne, ako je Južná Kórea alebo Taiwan. Tiež treba vziať do úvahy, že Japonsko je hospodársky najrozvinutejšia krajina v regióne, s čím súvisí aj kvalita vzdelávania v Japonsku. O tom svedčí aj skutočnosť, že popredné japonské univerzity sa často umiestňujú v rôznych hodnoteniach medzi poprednými svetovými univerzitami. Japonské právo sa študuje v okolitých krajinách rovnako ako americké, britské, francúzske alebo nemecké právo. Do určitého smeru japonské právo a právna teória je vzorom pre okolité krajiny, ale tam vždy súperí s ďalšími hlavnými právnymi poriadkami a ich právnymi teóriami, a to hlavne s americkým právom a právnou teóriou. Veľa študentov z okolitých krajín chodí študovať magisterské alebo doktorandské štúdium do Japonska. Japonské spoločnosti sú hlavnými investormi alebo obchodnými partnermi v okolitých krajinách. A v neposlednom rade, veľa profesorov z okolitých krajín chodí na odborné stáže do Japonska. Takže nie je žiadnym prekvapením, že japonské právo a právna teória ovplyvňuje do určitej miery okolité krajiny.
Avšak Japonci sú dosť konzervatívni, čo sa týka práva a právnej teórie, ak nezoberieme do úvahy zopár výnimiek. Pokiaľ by som bral len právo ako také, ktoré je len na papieri, Čína je v určitých ohľadoch podstatne ďalej ako Japonsko. Do určitej miery Čína má jedno z najmodernejších autorských práv v rôznych aspektoch. Problém autorského práva a tiež iných oblastí práva duševného vlastníctva v Číne je ich reálna vymožiteľnosť v praxi, ale to nie je špecifický problém len Číny. S podobnými problémami zápasí väčšina rozvojových krajín. Ono je veľmi ťažké presvedčiť niekoho, kto zarába menej ako 100 EUR mesačne, aby si kúpil za 18-20 EUR CD-čko alebo DVD-čko, keď musí z toho mála zaplatiť strechu nad hlavou a stravu pre seba a svoju rodinu. Obdobne, málokto, kto zarobí 1.000 EUR mesačne v západnej Európe alebo Spojených štátoch amerických, by kupoval CD-čka alebo DVD-čka, kebyže sa tam predávajú za 180-200 EUR. Ale tento aspekt trošku uniká mnohým ľuďom zo zábavného priemyslu a tiež mnohým politikom.
Je pravdou, že japonský jazyk je veľmi vhodný pre právnu vedu, pretože, podobne ako ten nemecký, umožňuje niekoľkonásobné spájanie slov do jasných odborných výrazov?
Osobne si nemyslím, že vytváranie komplikovaných niekoľkonásobne spojených slov je vhodné pre akúkoľvek vedu. Som zástancom toho, že veda by mala byť zrozumiteľná širšej verejnosti a nielen úzkej skupine odborníkov. To úzko súvisí s aplikovateľnosťou jej výsledkov. Avšak späť k Vašej otázke.
Pravdupovediac, túto otázku by ste sa mali skôr spýtať rodeného Japonca. Japonský jazyk ako taký umožňuje niekoľkonásobné spájanie slov. Avšak neviem, či ide o jasné odborné výrazy, lebo pokiaľ nevidíte, ako je daný výraz napísaný, niekedy je veľmi ťažké rozumieť, čo to slovo vlastne znamená. Hlavný problém je v tom, že rôzne japonské znaky (kandži –sinojaponské ideogramy) majú rovnakú výslovnosť. Takže sa v praxi stáva, že slovo s rovnakou výslovnosťou môžete napísať mnohými spôsobmi a vždy s iným významom. No ak je daný výraz napísaný na papieri, väčšinou je ľahké porozumieť význam daného slova. Možno aj tento faktor ovplyvnil, že japonci majú veľa prekladov nemeckých odborných diel, ktoré je často ťažké preložiť do iných jazykov v dôsledku niekoľkonásobného spájania slov do nových výrazov, čo vlastne nerobí japončine veľký problém.
Na druhej strane, v posledných pár desaťročiach možno badať rastúci vplyv anglo-saského práva a právnej vedy, obzvlášť amerického práva a odbornej literatúry, v Japonsku. Čo prináša nový fenomén častého používania prevzatých slov z angličtiny aj v prípadoch, keď existujú japonské ekvivalenty.
Keď som predčasom pracoval s ochrannými známkami v Číne zaujalo ma koľko vyššie čínske súdy citujú judikatúru Súdneho dvora Európskej únie a amerických súdov. Ako je na tom v tomto smere japonská judikatúra?
Tu treba zobrať do úvahy politický aspekt daných rozhodnutí v Číne. V mnohom ohľade čínski sudcovia a špecialisti na právo duševného vlastníctva chcú ukázať Západu, a hlavne Spojeným štátom, že ich právo je na vysokej odbornej úrovni. Tiež množstvo odbornej literatúry je preloženej do čínštiny, hoci je často otázne či so súhlasom ich autorov a či na základe príslušných licenčných zmlúv.
Čo sa týka japonských súdov, tak by som povedal, že sú veľmi ovplyvnené právnymi tradíciami kontinentálnej Európy. Japonské súdy zriedkakedy odkazujú na iné rozhodnutia japonských súdov s výnimkou rozhodnutí Najvyššieho súdu Japonska. Takže je ťažké od nich očakávať, že by odkazovali na rozhodnutia súdov iných jurisdikcií. Tiež je otázne, aká je právna relevancia súdnych rozhodnutí založených na interpretácii rozdielnych právnych ustanovení pre japonské súdy. To však neznamená, že by sudcovia nepoznali právo a judikatúru iných krajín. Mnohí sudcovia vyštudovali univerzity v Spojených štátoch, Veľkej Británii, Francúzsku alebo Nemecku. Tiež, podobne ako v Číne, množstvo zahraničnej odbornej literatúry je preloženej do japončiny. Veľa japonských autorov tiež publikovalo komentáre alebo štúdie týkajúce sa práva duševného vlastníctva v iných krajinách.
Ďalším dôležitým aspektom je, že v Japonsku, ako v mnohých iných krajinách kontinentálnej Európy, nie sú dlhé tradície publikovania súdných rozhodnutí. V minulosti sa publikovali len vybrané rozhodnutie a aj to väčšinou vo forme komentárov. Posledných desať, päťnásť rokov sa situácia podstatne zmenila. V súčasnosti sú publikované všetky rozsudky súdov. Avšak je ťažké porovnávať japonské rozsudky s rozsudkami v Spojených štátoch, ktoré obsahujú množstvo odkazov na judikatúru a odbornú literatúru. Pretože tento špecifický štýl sa vyvýjal v Spojených štátoch storočia. Tiež treba vziať do úvahy skutočnosť, že odôvodnenia súdnych rozhodnutí sú v Spojených štátoch v mnohých prípadoch pripravované súdnymi úradníkmi, ktorí sú často čerstvými absolventami univerzít, a sudcovia len korigujú obsah podľa potreby. Preto sú odôvodnenia často veľmi dlhé a niekedy viac pripomínajú odborné články než odôvodnenia rozsudkov.
Zaoberáte sa aj otázkou sekundárnej (umožňovateľskej) zodpovednosti v kontexte nových technológií. Do akej miery sú naše európske doktríny (napr. Störerhaftung) vnímané a použiteľné aj v takom Japonsku?
Ako som už spomenul, treba vziať do úvahy skutočnosť, že japonské občianske právo je historicky veľmi ovplyvnené nemeckým právom a právnou teóriou. Je nepísaným pravidlom, že ten, kto chce učiť občianske právo v Japonsku, musí ovládať nemecký jazyk. Avšak k týmto nemeckým tradíciám treba pridať, že po druhej svetovej vojne viac a viac je badať vplyv amerického práva, obzvlášť keď si zoberieme do úvahy, že Spojené štáty sú hlavným obchodným partnerom Japonska. V oblasti práva duševného vlastníctva Spojené štáty robili po desaťročia nátlak na Japonsko, aby zvýšili stupeň právnej ochrany duševného vlastníctva, tak ako Spojené štáty v súčasnosti tlačia na mnohé iné ázijské krajiny, či už ide o Čínu, Južnú Kóreu alebo Taiwan.
Preto, čo sa týka nepriamej alebo sekundárnej zodpovednosti v autorskom práve, japonské právo je určitým hybridom medzi americkým a nemeckým právom. Ako vo väčšine iných krajín, tento typ zodpovednosti bol vytvorený súdnou praxou ako odpoveď na masívne komerčné používanie karaoke zariadení. Keďže prevádzkovanie karaoke zariadení výslovne nespadalo pod žiadne výlučné práva držiteľov autorských práv, súdy postupom času vytvorili tzv. karaoke doktrínu, podľa ktorej poskytovanie nevyhnutného zariadenia a ďalších služieb spolu s nabádaním na používanie takého zariadenia môže byť kvalifikované ako porušenie autorských práv. Japonská právna veda prirovnáva túto doktrínu k americkej zodpovednosti zo zastúpenia (ang. vicarious liability), ktorá vyžaduje, aby dotyčná osoba mal kontrolu nad určitým konkrétnym porušovaním autorských práv inou osobou a zároveň mala aj materiálny prospech z takého porušovanie. No podstatou karaoke doktríny je, že spev zákazníkov sa považuje za verejné predstavenie uskutočnené prevádzkovateľom karaoke zariadenia, čo je veľký rozdiel oproti uvedenej doktríne nepriamej zodpovednosti v americkom autorskom práva.
Okrem prevádzkovania karaoke zariadení, japonské súdy neskôr rozšírili karaoke doktrínu o nový typ zodpovednosti v prípadoch, keď niekto poskytne potrebné zariadenie a je si vedomý, že je tam veľká pravdepodobnosť, že zariadenie bude použité inou osobou na porušenie autorských práv. V takom prípade dotyčná osoba musí prijať primerané opatrenia na zamedzenie porušovania autorských práv inou osobou. Tento typ nepriamej alebo sekundárnej zodpovednosti je veľmi podobný režimu vytvorenému nemeckými súdmi v prípadoch týkajúcich sa uvádzania rôznych reprodukčných zariadení a nedávno aj internetových služieb, ktoré môžu byť použité ich spotrebiteľmi na porušovanie autorských práv, na trh.
Aký postoj k tejto spoločenskej výzve majú zatiaľ japonské súdy?
Postoj japonských súdov možno charakterizovať stručne nasledovne: Pozitívny k ochrane autorských práv, no negatívny k technologickým inováciám a novým obchodným modelom, čo nemusí byť vždy na prospech celej spoločnosti. Je to dosť zarážajúce, keď uvážime, že Japonsko je vo svete známe hlavne svojimi inováciami v oblasti spotrebnej elektroniky. Japonské autorské diela, ako sú rôzne manga, anime alebo videohry, či už zoberieme Pikachu, Pokémonov alebo Doraemona, sú známe mimo Japonska len určitým segmentom populácie.
Minulý rok riešil Najvyšší súd Japonska hneď dva súkromnoprávne prípady súvisiace s nepriamou alebo sekundárnou zodpovednosťou a v oboch prípadoch rozhodol v prospech držiteľov autorských práv. Išlo o služby umožňujúce cez internet pozerať televízne programy verejne, terestriálne a nekódovane vysielané v rámci Japonska, niečo ako na Slovensku vysielanie televízií STV, JOJ alebo Markíza. Po technickej stránke išlo o prenájom priestorov, kde si užívatelia tejto služby mohli uložiť vlastné zariadenia, ktoré im umožňovali pozeranie televíznych programov kdekoľvek na svete cez internet. Prevádzkovateľ tejto služby zabezpečoval pripojenie uložených zariadení k televíznemu signálu, internetu a elektrickému vedeniu. Keďže zariadenia, ktoré umožňovali prenos cez internet, patrili jednotlivým užívateľom tejto služby a zákazníci ich ovládali cez internet, nešlo o jednoduchý prípad aplikácie autorského práva, o čom svedčia protichodné rozhodnutia súdov na všetkých troch stupňoch.
Na posúdenie, či treba zakázať poskytovanie určitej služby, lebo údajne porušuje autorské práva, treba vziať do ohľadu viac aspektov. Po prvé, tento prípad nie je osamotený. Podobné prípady boli riešené tak v krajinách s anglo-saskými právnymi tradíciami ako aj v krajinách s právnymi tradíciami kontinentálnej Európy. Zatiaľ čo francúzske, nemecké, japonské a austrálske súdy našli porušenie autorských práv zo strany poskytovateľov takýchto služieb. Singapúrske a americké súdy dospeli k záveru, že je potrebné chrániť technickú inováciu a žiadne autorské práva neboli v daných prípadoch porušené.
Po druhé, keď si zoberieme počet užívateľov týchto služieb, kde išlo rádovo o zopár stoviek jednotlivcov zo 127 miliónov obyvateľov Japonska, ťažko hovoriť o veľkej ujme televíznych spoločností. Hlavným zdrojom príjmov v prípade dotknutého televízneho vysielania je reklama a rozšírenie počtu divákov, môže viesť len na prospech televíznych spoločností. Hoci dotknuté služby mohli teoreticky ovplyvniť online video-on-demand služby poskytované televíznymi spoločnosťami, v danom prípade išlo skôr len o hypotetickú možnosť vzhľadom na to, že dotknuté služby boli niekoľko násobne drahšie ako tradičná káblová alebo satelitná televízia a tiež ako online video-on-demand služby na trhu.
Po tretie, Najvyšší súd Japonska poskytol len veľmi neurčité a nejasné vymedzenie zodpovednosti poskytovateľov takýchto služieb za porušovanie autorských práv. Problém je, že na základe tohto judikátu akýkoľvek poskytovateľ online služieb môže byť zodpovedný za porušovanie autorských práv, ktoré je uskutočnené užívateľom jeho služieb, čo môže mať negatívny dopad na inovácie v oblasti internetových služieb. Nedávno profesor ekonómie na Harvardskej univerzite, profesor Josh Lerner, skúmal ekonomický dopad spomenutých rozsudkov v Spojených štátoch, Francúzsku a Nemecku na investovanie a inovačné činnosti v oblasti cloud computing-u a došiel k záveru, že rozsudok v Spojených štátoch, ktorý nenašiel porušenie autorských práv, viedol k podstatnému nárastu investícií do cloud computing-u a tiež inovačných činností v tejto oblasti. Naproti tomu, rozsudky v prospech držiteľov autorských práv v Nemecku a Francúzsku, viedli k poklesu investícií a inovačných činností v tejto oblasti. Keď si vezmeme do úvahy, že krajiny ako Francúzsko, Nemecko alebo Japonsko podstatne zaostávajú v inováciách v oblasti internetových a online služieb, je otázne, či je v záujme týchto krajín prijať nejasné a neurčité vymedzenie zodpovednosti za porušovanie autorských práv v prípade poskytovateľov nových technológií a online služieb.
Zvykne sa v Japonsku pred súdom angažovať aj občianska spoločnosť alebo akadémia formou podávania rôznych expertných správ amicus curiae, tak ako ich poznáme najmä z USA?
V súčasnosti je to veľký hit v Japonsku. Jeden z mojich kolegov pripravuje zhruba dve až tri správy amicus curiae do mesiaca, ale ich forma je v Japonsku trošku iná ako v Spojených štátoch. Vo väčšine väčších prípadov veľké právne firmy pravidelne žiadajú od renomovaných profesorov v daných oblastiach právne analýzy, ktoré potom predkladajú súdu spolu so svojimi podaniami. Keď si zoberieme, že bežná odmena za takéto právne analýzy v Japonsku sa pohybuje v rozmedzí medzi 10.000 až 20.000 EUR za jednu analýzu, nie všetci klienti si môžu dovoliť takýto nadštandard. A vo väčšine prípadov sudcovia moc neberú tieto analýzy do úvahy, pretože väčšinou obe strany majú analýzy renomovaných profesorov, ktoré si navzájom protirečia.
Avšak tiež si treba uvedomiť, že empirické štúdie dopadov správ amicus curiae na rozhodnutia súdov v Spojených štátov došli k záverom, že tieto správy majú minimálny, respektívne nulový dopad na rozhodnutia súdov. Súdy málokedy odkazujú vo svojich rozhodnutia na takéto správy. Tiež viacero renomovaných sudcov sa verejne vyjadrilo negatívne voči takýmto správam, pretože podľa nich málokedy prinášajú niečo nové do prípadu a sudcovia sú už aj tak zavalení spismi, ktoré majú stovky a niekedy aj tisíce strán. Takže čítať niekedy 20 až 30 správ amicus curiae, ktoré môžu mať dokopy od 600 do 1000 strán, je považované mnohými sudcami za robotu navyše. Na druhej strane empirické štúdie skúmajúce názory súdnych úradníkov, ktorí pomáhajú sudcom s prípravou materiálov a tiež s odôvodnení rozsudkov, dospeli k úplne opačnému zámeru. Vo väčšine prípadov súdni úradníci boli toho názoru, že im správy amicus curiae pomohli zorientovať sa v danej problematike.