bez zovšeobecneného záveru
(stanovisko predsedu trestnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky k základnému postupu súdu prvého stupňa vo vzťahu k vykonaniu nálezu Ústavného súdu SR z 28.11.2012, sp. zn. PL. ÚS 106/2011 (uverejnený 21.12.2012, zák. č. 428/2012 Z.z. z 11. marca 2013, sp. zn. Tpj 11/2013)
Odôvodnenie:
So zreteľom na skutočnosť, že v zmysle vyššie citovaného nálezu Ústavného súdu stratila účinnosť veta za bodkočiarkou v ustanovení § 41 ods. 2 Tr. zák., ktorou sa prikazovalo súdu pri ukladaní trestu podľa asperačnej zásady tento uložiť nad jednu polovicu trestnej sadzby odňatia slobody určenej podľa prvej vety § 41 ods. 2 Tr. zák., ide o situáciu predpokladanú v ustanovení § 41b ods. 1 zák. č. 38/1993 Z.z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov.
V zmysle tohto ustanovenia, „ak súd v trestnom konaní vydal na základe právneho predpisu, ktorý neskôr stratil účinnosť v zmysle čl. 125 Ústavy, rozsudok, ktorý nadobudol právoplatnosť, ale nebol vykonaný, strata účinnosti takého právneho predpisu, jeho časti alebo niektorého ustanovenia je dôvodom obnovy konania podľa ustanovení Trestného poriadku".
Z uvedeného vyplýva, že strata účinnosti vyššie citovaného ustanovenia (jeho časti) sa považuje za „skutočnosť súdu skôr neznámu..." v zmysle § 394 ods. 1 Trestného poriadku.
Pokiaľ ide o výklad ustanovenia § 41b ods. 1 zákona č. 38/1993 Z.z. v znení neskorších predpisov v časti „...ktorý právoplatný rozsudok... nebol vykonaný..." treba zaujať stanovisko, že vždy pôjde o právoplatný rozsudok, ktorého všetky uložené tresty a ochranné opatrenia neboli vykonané.
Vzhľadom na to, že obnova konania je návrhovým konaním (§ 396 ods. 1 Tr. por.) je zrejmé, že súd prvého stupňa (§ 397 ods. 1, ods. 2 Tr. por.) bude musieť vykonať predmetné konanie vždy na návrh oprávnenej osoby, tzn. predovšetkým obvineného (§ 396 ods. 1, ods. 3 Tr. por.).
Sporným problémom zostáva oznamovacia povinnosť súdu v zmysle § 396 ods. 4 Tr. por. Doteraz nebola vyriešená otázka, či má súd povinnosť zo svojich evidenčných pomôcok zistiť, ktorému odsúdenému bol od 1.1.2006 uložený trest odňatia slobody s použitím ustanovenia § 41 ods. 2 Tr. zák. Z povahy veci a z ustanovenia § 396 ods. 4 Tr. por., ale vyplýva, že dikcia tohto ustanovenia „ak sa dozvie súd... o okolnosti, ktorá by mohla odôvodniť návrh na povolenie obnovy konania..." sa bude vzťahovať nielen na také zistenie v konkrétne prejednávanej veci, ale aj na obsah evidenčných pomôcok súdu (registrov). V oboch prípadoch bude povinnosťou súdu zistené okolnosti oznámiť prokurátorovi.
V obnovenom konaní sa uplatní čl. 50 ods. 6 Ústavy SR a § 2 ods. 1 Tr. zák., ktoré určujú jeho časovú pôsobnosť. To umožňuje, ak rozsudok nebol vykonaný, rozhodnúť v prospech páchateľa na základe zmeny zákona vyvolanej nálezom ústavného súdu, aj keď k nej došlo po spáchaní trestného činu a po odsúdení jeho páchateľa.
Obdobne pri opätovnom prerokovaní veci na základe príkazu dovolacieho súdu v zmysle § 388 ods. 1 Tr. por. sa pri posúdení trestnosti činu a ukladaní trestu použijú rovnaké ustanovenia (čl. 50 ods. 6 ústavy a § 2 ods. 1 Tr. zák.), ktoré v rozsahu vyššie citovanej úpravy prikazujú retroaktivitu zákona priaznivú pre páchateľa (pričom zároveň zakazujú retroaktivitu nepriaznivú). To platí aj v prípade, ak dovolací súd pri preskúmavaní konania a rozhodovania zistí porušenie zákona v prospech obvineného (a bez ohľadu na dôvod zrušenia napadnutého rozhodnutia).
Pokiaľ v prípade konania o povolení obnovy dôjde k zrušenia výroku o treste, zákon v § 403 Trestného poriadku prikazuje súdu, aby rozhodol „bez odkladu o väzbe". Dĺžka trvania tejto väzby sa bude posudzovať samostatne a nezávisle od väzby v pôvodnom konaní. I keď tretí diel, ôsmej hlavy Trestného poriadku o obnove konania lehotu trvania väzby neupravuje, treba vychádzať zo skutočnosti, že ide, tak ako pri dovolaní o mimoriadny opravný prostriedok, a preto bude možné použiť ustanovenie § 380 ods. 2 Tr. por. per analógiam.
Zdroj: nssr.gov.sk
