Judikatúra

Rozhodovanie o žiadosti generálneho prokurátora o vydanie súhlasu na trestné stíhanie sudcu vyžaduje, aby zo žiadosti bolo zrejmé, že je dostatočne odôvodnený záver o tom, že sudca spáchal konkrétny trestný čin. Generálneho prokurátora žiadajúceho súhlas na trestné stíhanie sudcu zaťažuje v tomto type konania pred ústavným súdom bremeno preukázania minimálne dôvodného podozrenia, že sudca svojím konaním mohol naplniť všetky znaky skutkovej podstaty trestného činu (porov. PL. ÚS 101/2011). Súhlas ústavného súdu na trestné stíhanie a vzatie do väzby sudcu je podmienený aj tým, že ústavný súd nezistí žiadnu skutočnosť, ktorá by v čase rozhodovania odôvodňovala podozrenie, že ide o pokus zneužiť trestné stíhanie proti konkrétnemu sudcovi (porov. PL. ÚS 19/02). K obsahovým náležitostiam žiadosti generálneho prokurátora o vydanie súhlasu na trestné stíhanie sudcu patrí nielen jednoznačná právna kvalifikácia trestného činu, pre ktorý sa vydanie súhlasu na trestné stíhanie žiada, ale aj vymedzenie skutku, ktorého sa mal dotknutý sudca dopustiť, opisom skutku (konania či opomenutia tohto sudcu) s uvedením miesta, času, prípadne iných okolností, za ktorých k nemu došlo, resp. tak, aby skutok nemohol byť zamenený s iným skutkom.

Ak osoba použije nedovolenú svojpomoc, avšak aspoň sleduje legitímny cieľ súladný s právom postupuje síce protiprávne, avšak jej konanie je spravidla stále podstatne menej spoločensky škodlivé, než tej osoby, ktorá protiprávne jednak postupuje, tak je protiprávny aj stav, ktor sa snaží nastoliť. Preto pokiaľ obvinený argumentuje, že ako vlastní nehnuteľnosti mal z hľadiska občianskeho práva hmotného právo na vypratanie nehnuteľnosti nárok a táto skutočnosť nie je v trestnom konaní vyvrátená, nemožno takúto obhajobu bez ďalšieho označiť ako nemajúcu akýkoľve význam. Na jednej strane nie je možné akceptovať, aby účel svätil prostriedky, a teda nedovolenú svojpomoc právne aprobovať, na druhej strane však trestnoprávny postih nie je jediný nástroj v celom právnom poriadku, ktorým možno dať toto neaprobovanie najavo.

Odsúdenie súdom prvej inštancie na vysoký nepodmienečný trest, aj keď neprávoplatné, predstavuje zásadnú zmenu situácie vo vzťahu k odôvodneniu útekovej väzby. V takom prípade Ústavný súd ČR uznáva, že riziko úteku, či skrývania sa je podstatne zvýšené. V takýchto prípadoch sa pre ospravedlnenie aj dlhšietrvajúcej väzby značne znižuje potreba ďalších dodatočných dôvodov, ktoré môžu byť menej významné oproti situácii, kedy by k neprávoplatnému odsúdeniu doposiaľ nedošlo.

Otázka využitia či nevyužitia práva zvoliť si obhajcu v prípadoch povinnej obhajoby nemôže byť riešená na úkor obhajobných práv obvineného, a to dokonca do tej miery, že dôjde k úplnému eliminovaniu tohto práva.

Ustanovenie náhradného obhajcu je odôvodnené najmä v trestných veciach, v ktorých je predpoklad dlhšieho trvania súdneho konania. Z toho vyplýva, že pre použitie inštitútu náhradného obhajcu vyplýva pre konajúceho sudcu najmä povinnosť starostlivo zvážiť predložený spisový materiál z prípravného konania. Náhradný obhajca sa ustanovuje popri ustanovenom obhajcovi alebo zvolenom obhajcovi opatrením (§ 10 ods. 19), a to len na úsek trestného konania. Náhradný obhajca má rovnaké práva a povinnosti ako zvolený obhajca alebo ustanovený obhajca. To znamená, že náhradný obhajca musí byť pripravený na hlavné pojednávanie a verejné zasadnutie, na ktorom sa aj zúčastňuje. Ustanovenie náhradného obhajcu popri zvolenom obhajcovi nie je možné chápať ako porušenie základných práv, keďže aktívne vystupuje len v prípade neúčasti zvoleného obhajcu na hlavnom pojednávaní, resp. verejnom zasadnutí. To znamená, že aj napriek ustanoveniu náhradného obhajcu tento ešte nevyhnutne nemusí vykonať úkon právnej služby ako obhajca v danej trestnej veci v prípade, že zvolený obhajca bude riadne prítomný na každom hlavnom pojednávaní, resp. verejnom zasadnutí, resp. úkone v prípravnom konaní. Tento filozoficko-logický prístup vyjadril zákonodarca koncipovaním iba možnosti súdu použiť tento inštitút, ktorý však podmienil dôvodnou obavou zmarenia vykonania úkonu, hlavného pojednávania, resp. verejného zasadnutia. Na hlavnom pojednávaní a verejnom zasadnutí náhradný obhajca aktívne vystupuje len vtedy, keď sa na ňom nezúčastní zvolený obhajca alebo ustanovený obhajca. Neúčasťou obhajcu treba rozumieť aj prípad, ak na hlavnom pojednávaní, resp. verejnom zasadnutí dôjde k oslobodeniu od povinnosti obhajovania. Advokát – riadne zapísaný v zozname advokátov Slovenskej advokátskej komory – je oprávnený vo vzťahu k územiu Slovenskej republiky poskytovať právne služby na celom území Slovenskej republiky, a nie je prípustné, aby bol mu výkon advokácie kdekoľvek na území Slovenskej republiky znemožnený. Nie je možné domnievať sa, že pokiaľ advokát nemá sídlo kancelárie, resp. pracovisko v obvode toho-ktorého súdu, nebude môcť pro futuro v dostatočnej miere kvalifikovane poskytovať právne služby a zúčastňovať sa na pojednávaniach v obvode tohto súdu.

bez zovšeobecneného záveru

Súd alebo sudca pre prípravné konanie rozhodujúci o väzbe je oprávnený (a vzhľadom na preferenciu osobnej slobody vyplývajúcu z čl. 5 ods. 1 dohovoru aj povinný) skúmať, či účel väzby nemožno rovnako dobre dosiahnuť ponechaním alebo prepustením obvineného na slobodu za súčasného dozoru probačného a mediačného úradníka, a to aj v prípade, že takýto návrh nebol výslovne uplatnený.

Z ustanovenia § 72 ods. 2 druhej vety Trestného poriadku vyplýva, že návrh prokurátora je potrebný len v prípravnom konaní pri rozhodovaní sudcu pre prípravné konanie. V ostatných prípadoch, kedy o väzbe rozhoduje „súd" (t. j. v zmysle § 10 ods. 4 Trestného poriadku aj najvyšší súd), teda mimo prípravného konania, návrh prokurátora nie je potrebný. Ani z ustanovenia § 380 ods. 2 Trestného poriadku nemožno – na rozdiel od odseku 1 tohto paragrafu, ktorý vyžaduje návrh ministra spravodlivosti alebo generálneho prokurátora – vyvodiť, že by dovolací súd mal o väzbe rozhodovať len na návrh niektorej zo strán. Taktiež z ustanovení čl. 5 ods. 1 písm. c), ods. 3 alebo 4 dohovoru nemožno vyvodiť požiadavku, aby sa o väzbe rozhodovalo len na návrh prokurátora, resp. inej osoby odlišnej od súdu.

Nesprávne ustálenie príslušnosti (vecnej, resp. miestnej) súdu, a tým aj osoby zákonného sudcu pri rozhodovaní o vzatí do väzby, resp. jej ďalšom trvaní v prípravnom konaní, vyplývajúce zo skutočnosti, že pôvodne pri vzatí do väzby ustálená príslušnosť súdu je po podaní obžaloby zmenená bez existencie a uvedenia relevantných dôvodov na takúto zmenu, môže za určitých konkrétnych okolností spôsobiť neprípustný zásah do práva na zákonného sudcu v konaní o väzbe, ktoré je vyvoditeľné tak z čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy, ako aj z čl. 5 ods. 4 dohovoru.

Pojem verejnej prístupnosti na internete je treba hodnotiť nielen s ohľadom na možnosti užívateľov internetu daný obsah zobraziť pokiaľ ide o prístupové práva, ale aj vo svetle ich možností sa o ňom vôbec v prvom rade dozvedieť (napríklad z príspevkov na chatoch a diskusných skupinách, z obsahov stránok indexovaných vyhľadávacími službami, alebo práve vďaka vloženiu na profil užívateľa internetovej sociálnej siete, ktorého obsah je preposielaný ich ďalším užívateľom).